Splav Malého netečúceho Dunaja

Celý týždeň mám depku ako začať opísať tento výlet na vode. Miki to vystihol úplne presne. Všetko sa dá zhrnúť do jednej vety: "Super zelená a stále plávať". Radšej to tu len zaspamujem obsiahlym výberom fotiek ako nám bolo úžasne, ako by som mal písať, že nakoniec z kľudného oddychového výletu kdesi na vode bol majstrovský výkon a boj o čas po celé tri dni. Niežeby som to ja takto nemal rád. Len sme sa dákosi až moc prerátali do čoho to ideme.

Kdesi na Malom Dunaji

Už len cesta na štart trvala pol dňa. V polke sme si dali radšej ešte depo. Áno na noc zostávame v Dubnici a až skoro ráno pokračujeme ďalej smer Bratislava. S expedičným stanom sa pred piatou ráno teperíme dolu Dubnicou plný zmiešaných pocitov ako tento víkend dopadne. Ešteže okrem nás dvoch nepoškvrnených tam budú ďalší dvaja Julka s Jurom. Tí ostatní sú z úplne iného sveta.

 

Štartujemä

Všetci sa postupne stretáme v lodenici?! ..stojím na parkovisku a pred nami je kopec budov a nejaké stromy. Po vode ani stopy. Aj loďky prišli až neskôr. Pozor!! To sú naše dvojmiestne morské kajaky. Miki behá, zháňa, hľadá nám ďalšie lodné vaky. My štyria sa snažíme nejako prebaliť a všetko do nich vložiť. Strach nás berie či sa vôbec zmestíme so všetkým do útrob loďky. To zistíme asi až na mieste. Dodávkou sa presúvame na miesto nášho nalodenia do Vrakúne. To je kdesi v Bratislave, pár sto metrov od oddelenia sa Malého Dunaja od toho obrovského čo ide kolom Maďarskej hranice. 

Rovinaaa..

Na rozlúčku s pevninou si ulejeme Mexickej tequili Don Julio, dáme aj vodníkovi a ideme na to. Po Mikim do loďky nasadáme prví. Ako tak to ide. Zapúšťame prvé pádla do vody a spravíme nejaký ten oblúk. Ide to ťarbavo, no je to fajn. Hneď zisťujem, že za pár minút budem mokrý ako myš a znovu sa musíme vylodiť. Na kajaku by som sa teda do pláviek neprehodil. No a razom je z prvého miesta posledné. Okrem Julky s Jurom, je tretia dvojica nateraz Barbi a Ivka. Miki pôjde sám, dokým sa nepridá Maťo. Odrážame sa od brehu a ideme na to.

Fascinujúce. Voda sa ledva hýbe, no aj bez pádlovania sa trošku hýbeme. Voda je hnedo zelenej farby, čiže na kúpanie môžeme asi úplne zabudnúť. Kde tu naše pádlo prebehne riasami alebo po vodných kvetoch skáču malé žabičky. O žubrienkach je úplná nuda hovoriť. Breh okolo lemuje vkuse les. Až také znovuzrodenie prichádza, keď zrazu okrem zelenej vody pred nami a listov povedľa vidíme niečo inofarebné do diaľky. Fascinujúce zistenie pre mňa teraz je, keď kukám do mapy, že sme šli vlastne skoro úplne okolo letiska. Tá korona ešte stále koronuje? Ako je možné, že sme si nevšimli ani jedno zlietajúce, či pristávacie lietadlo?

Ale hej ..je nám fajn :)

No a potom sme už šli len doľava, doprava, doprava, doľava, doprava. Nespočetné množstvo zákrut. Čaro tomu dodávali popadané stromy a zrejme aj vydrie hrádzky. Jednú sme dokonca aj zazreli.  Myslím vydru, hrádzok z popadaných stromov bolo neúrekom. Spočiatku sme vnímali aj kopec kuriek Malo Dunajských bielych (neviem či sa to dá zjesť ani ako sa to oficiálne volá). Tuším to naša skupina vedela pomenovať. Postupne sa učíme pádlovať. Konečne aspoň raz za čas dokážem zosynchronizovať krútenie rukami s Klárkou pred sebou a nešermujeme sa ako rytieri z 15tého storočia. Dokonca prichádzam po pár hodinách na chuť aj kormidlu na nohy. Možnože ešte z nás budú aj moreplavci.

Hej ..aj na prenášačky hrádze došlo

Pozerám na záznam trasy a už viac ani neviem čo by som napísal. Pádlovať už ako tak vieme, kerovať tiež a čo ešte viac treba? Už asi len hlavu vypnúť. Klárka má vkuse trápi nejakými logickými hrami. Už-už som kdesi v tretej dimenzií a ja mám vymýšľať nové indície na slovo, ktoré si mám sám vymyslieť. Konečne prichádza hrádza. Vlastne už ani neviem ako vyzerala. Ešteže mám pred sebou otvorené satelitné snímky. Tuším to nebolo nič strašné a za chvíľku sme na druhej strane. Nebolo to nosenie na pol kilometra. Predsa len tá rieka vás nechce až tak motivovať k heroických viacbojovým výkonom. Stačí si viac menej len ťapkať pádlom po vode a proste Vás nesie pomaličky do cieľa. Síce niekto ťapká normálne, no niekto musí o hodne viac. Prečo ísť 15 kilometrov za deň keď sa dá aj 45? Veď ultra, nie?

A večer prvého dňa

Ďalšia výnimočná vec boli mosty. A tu pri Bratislave ich bolo ešte dosť hodne. Vždy mi až tak srdiečko podskočilo keď sa pred nami objavil ten vysnívaný most z mapy z ktorého je jasné, že sme sa zase o 500 metrov posunuli ďalej. Alebo že už len 37 zákrut a sme v cieli. Áno aj tie zákruty mali čosi do seba. Hlavne keď jedna mala tak zo 4 kilometre a nebyť loďky, tak to prejdete suchou nohou 500 metrovou skratkou cez nejaké pole. Cesta ale aj tak ubieha neskutočne rýchlo a ani sa nenazdáme a vyloďujeme sa v Jelke. Pri mlyne a kempe ešte nie. Ale sme v Jelke. Čo tam po tom, že na druhú stranu Jelky je to ešte 8 kilometrov po vode a ruky máte už roztrasené akoby sme tri týždne v bani diamanty kopali. Chvíľku si teda pred konečným šprintom oddýchneme a zožujeme posledný rezeň.

A už znovu brázdnime roviny

Postupne sa aj trošku ochladzuje a s rezňom v žalúdku ujdú posledné kilometre veľmi rýchlo. Už-už sa vyloďujeme v preplnenom kempe pri mlyne. Z posledných síl vyberieme lode z vody a hneď sa púšťame do stavby ubytka. Keby sme to hneď nespravili asi už len v agónií prežijeme pohodený na tráve do rána. Sociálne zariadenia sú veľký "prepych". Sme ale radi, že aspoň na záchod nemusíme na pokosené pole za cestu. Zvečerilo sa a hneď aj začínajú útočiť komáre. Ešteže sme sa proti nim pripravili. A poviem vám, že taký repelent aj smrad zaženie zo žubrienkovej bufky, či plávok po celom dni. Keď sme už na noc pripravení, môže začať zombi párty. Padli halasle, držová či kapustnica, ku tomu pár piviek a už nás jedného po druhom vypína. Len majstra zájazdu nie a nie vypnúť. Bolo možno desať hodín večer a už aj chrápeme. Vlastne chrápu tí vedľa nás až sa spať nedá. A vlastne nedá sa spať, lebo mi ruka brní od pádlovania a kŕče ma budia celú noc. Som rozbitý ako cigánska hračka. Bojím sa zajtrajška.

Dnes to už tak nehrotíme

Nevstávame skoro. Je minimálne sedem hodín dokým povyliezame zo stanov. To už Miki všetkými, aj so stanmi, trasie nech sa hýbe. Dnes na pláne 35 alebo 55?! Včera to bolo 46 kilometrov. Myslím si, že sme jasní. Každý schrúme niečo zo svojích zásob, zbalíme všetky pakšamenty do útrob lodiek a hybaj znovu na vodu. Chvíľku sa mi zdá, že to vari aj pôjde, ale po pár kilometroch na mňa dolieha všetka starosť o svoj život a či to tu vlastne ja prežijem. Postupne nás loďky majstrov svetla opúšťajú a na zhnitej vode zostávame len my a Julka s Jurom. Obávam sa, že aj tí nás časom obehnú a každý si bude hľadať cestu do raja sám. Snažím sa preto urobiť všetko pre to, aby nás parťáci ani na chvíľku nepredbehli. Nedajbože sa od nás nevzdialili na viac ako 10 metrov. Do reštaurácie na 10tom kilometri prichádzam zdevastovaný ako po vojde vo Vietname. Ledva sa vyštverám svahom do lokálneho bufetu. Vlastne volá sa to tu tak miestne. Madaras. Mne to príde, že sme sa ocitli kdesi za nepriateľskou línou alebo ako by som to popísal. Veď mi vo vlastnej zemi nikto nerozumie a každý tliacha nejakou hatlaninou. Cítim sa tu sám ako prst. Opúšťam sa a mám čo robiť nezosypať sa, keď sa o tom bavíme s Mikim. Fakt netuším ako toto ideme zvládnuť. A už zase do nás bije to Slnko ako zmyslov zbavené. Chvíľku sa dokonca odúvam a idem si svoj svet. Neuveriteľné ale nafuknutie sa a kopec mäsa celkom pomáha. Ako sme sa vydali opäť dolu prúdom všetko sa zdá byť opäť jasnejšie. Každopádne som si zaumienil, že ponáhľať sa ja už teda nejdem. Nech si ma nájdu v Kolárove aj o týždeň.

Miestami sa na to dalo pozerať

Na rieke stretáme aj iných plaviteľov osudom. Pre mňa top skupinka boli práve Kolárovčania s reprákom, domácou a pivkom. Išli si svoje. Asi tak ešte o polovicu pomalšie ako my, ale s úúúúplným kľudom. Žiadny stres či dostihneš svoj dnešný cieľ. Hneď by som sa pridal, keby som nemal týchto mojich tak hrozne rád aj keď ma takto ničia. Veď ja sa tým hundraním vlastne len bavím. Cítim sa tak lepšie. 

Stále plávame

A znovu prenášame. Tentoraz to už tak ľahké nebolo. Svahy boli strmšie a hlavne zliezali sme hneď možno o pár metrov nižšie. Niežeby sme využili sklon našej zemeguľky, my si to radšej odkrútime po rovine a potom tých drahocenných pár metrov ZNESIEME dolu svahom povedľa loďky držiac ju tak, aby Vás ešte sama neprešla. No bude zo mňa námorník.

A zase tristo zákrut. Každou jednou sa mi ale zdá, že život je krajší a ani sa nakoniec nenazdám, už aj vystupujeme. Sme v Albe regií v kempe. Konečne máme aj sprchy. Síce ľudia sú tam nervozní ako na psychiatrií, no mne je fájn. Ja si to už užívam. Konečne nebudem mať zajtra na sebe žubrienky a dnes sa cítim čisto ako vydezinfikovaný stôl počas korony. Rýchlo opäť prichystáme všetko na spanie. S Klárkou si ukuchtíme masívne vyníkajúce Kuře na paprice z prášku a letíme za skupinou do reštiky. A zase ta divná reč. Pýtaš sa čo majú na pitie a ona ti ukáže na tabuľu so sviečkovou. A na vývar čakáš asi hodinu. No fajn. Ešteže mám okolo seba týchto ľudí čo nazývam kamaráti. A nech si oni myslia čo chcú. Aj keby nimi nechceli byť. 

Depo č. 2 alebo keď Ti párty o polnoci začne

Majster zájazdu

No a znovu je desať a my opäť líhame na karimatky. Dnes dokonca už aj majster zájazdu šiel o hodinu vopred. Pospíme si asi ale len tak hodinku a naraz čistý koniec. Celý kemp spieva happy birthday. Zdá sa mi to? Už blúznim? Úpal mám alebo som už ozaj tak zmordovaný z toho kajaku? A hneď nato párty. Dokonca dva stage mali. Zľava aj sprava mi to dunelo do hlavy. A nemalo to konca kraja. Kiež by sa mi chcelo vôbec vyliezť z toho stanu, aby som zistiť čo sa to deje. Znelo to ako armagedon. Kiež by už konečne začali tie predpovedané búrky alebo čo. Len nech toto prestane. Asi ma porazzíí. A zrazu bolo ticho...

Hurááá už pomaly končíííme

Oči otváram až keď je opäť svetlo. Fascinujúce. Snívalo sa mi to? Zrejme nie. Hlavu mi ide roztrieštiť. Vstávame zo stanov. Je pol siedmej? Každopádne Miki vyťahuje whisky a ozaj neodolám. Po pár kolách si to tu už zase všetci užívame. Konečne už aj my ziapeme a nech si teraz celý kemp užíva. Vitaj nové ráno Alba régia. Konečne je fajn. Na raňajky zase len čosi svoje spráskame a keď sme si už ozaj istí, že už nik v kempe nespí, môžeme ísť het. Už tu nemáme čo hľadať. Splnili sme si svoju úlohu. 

Zástavka Vazovová

Ráno múdrejšie ako včera, a tak sa všetci zhodneme na tom, že do Kolárová dnes nejdeme. Nebudeme to síliť. Splavíme sa len o 20 kilometrov nižšie a dáme si bonbónik na záver. Posledných 20 kilometrov do Kolárová by už bola čistá rovina a na vyzdvihnutie lodiek na piatu poobede by to bolo veľmi veľké sílenie. Trošku ma to vo vnútri aj škrie, ale zrejme správne rozhodnutie, lebo neviem si predstaviť ako by sme sa s Klárkou potom večer domov do rána do roboty dopravili. Posledných 20 kilometrov si teda užívame a pravdu povediac už aj celkom letíme. Technika sa zdá, že sa zlepšuje.

Chata pod Chlebom na rovinách

Cestou obchádzame okolo množstva rybárskych posedov. Ako vraví Julka určite tam nejakí psychopati opekajú ženu nad rybou?!? Ako sa blížime ku sútoku s Váhom začína nová zábavka - nylóny natiahnuté krížom krážom cez rieku. Myslím si, že či rýbári, či riekoplavci, musia mať jední z druhých "veľkú radosť". 20 kilometrov skoro úplne mimo civilizáciu mi utieklo neskutočne rýchlo. Až mi začína byť smutno, že tento masochizmus pomaly ale isto konči. Ale ešte jedno prekvapko na záver.

Prichádzame na sútok Malého Dunaja s Klátovianskym mŕtvym ramenom. Mŕtve. Človek by si povedal, že tam voda nebude tiecť. Tiekla. Nie rýchlo, ale myslím si že voda tam tiekla. Aj keď, či to vôbec nazvať vodou. Hnedozelená sa zmenila na skoro čiernu a na dne bola spústa rias a inej organickej hávede. Pádlo ledva zapichujem do vody. Z času na čas zostalo na hladine tvrdo naraziac na burinu. Ako zmeníme smer, zrazu čistý orkán sa rozdul proti nám. Rozpútalo sa čisté šialenstvo a boj o čas a každý jeden meter zdolanej rieky. Ani na chvíľku neprichádzalo do úvahy prestať pádlovať aby nás nezačalo odplavovať naspäť. Bola to iná fajnšmekrovina na záver. Klárka sa ma pýta koľko ešte. Netuším. Nedá sa mi to ani pozrieť. Nemôžem prestať plávať. Keď tu zrazu nás Miki s Barbi smerujú doľava do zátoky. Whááát. To sme už tu? To už prešli dva kilometre trápenia. Sme inak dobrí. Vchádzame do poriadnej bažiny. Vodou posiatou zeleninou sa dostaneme až ku mólu a môžeme vystupovať. Postupne ťaháme z vody aj loďky. Miki ide ako drak a okrem kajaku ťahá hore brehom ešte aj nás za loďkou.

Asi už stačilo..

Stačilo, konečne koniec, aj keď vo mne stále ešte niečo tlie, žeby som šiel ďalej. Do príchodu odvozu nám zostáva kopec času. Ideme teda do miestneho bufetu. Vypijeme im tam aspoň pol suda piva a kofoly, spráskame asi tonu krídielok a inej živočišnej hávede a takto naladovaní už nezostáva nič iné ako sa len kdesi zvaliť do tieňa. Čas v spánku uteká stokrát rýchlejšie ako voda v Malom Dunaji a už aj sa preberáme a musíme vypratávať kajaky a pripravovať ich na transport. O piatej poobede všetko vyhádžeme na dodávku a na príves a spoločne sa zvezieme naspäť na miesto štartu. Ivka s Maťom vystupujú priamo vo Vrakúni, my presne tam kde to všetko začalo. V lodenici kde nevidno ani vodu ani žiadnu loďku. 

Luis Vuitton style na ceste domov

Výlet sa blíži ku koncu a už nám nezostáva nič iné ako sa rozlúčiť minimálne zase na aspoň pár mesiacov dokým nás zase nejaká šialená akcia nespojí a s Klárkou sa poberieme na stanicu. Staničná reštika s výhľadom na otoč pred stanicou ponúka super priestor, ale je to tam nič moc využité. Asi tam zastal čas ešte v čase pána Lenina, keďže ešte aj menu majú rukou písané. Každopádne najesť a napiť sme sa napili a najedli a vo vlaku sa aj vyspali a po polnoci sme už aj zaľahli. Na druhé ráno to bude žúžo do roboty vstávať. Ale to je už zase iný príbeh...

Ďakujem všetkým za dobrodružné a šialené tri dni..

Foto: Ja, Klárka Bridíková, Júlia Batmendijnová, Juraj Tekej, Ivica Mašindová, Barbora Bocová