Ako začať? Ľahko na cvičisku, ťažko v boji? Tatričky ma dosť kvalitne preverili a vrátili zase o stupienok nižšie. Po dvanásť hodinovke Zajacová - chata pod Chlebom som si už myslel, že som vari na vrchole svojich síl, ale stačilo 50 kilometrov po Tatranskej žule a zisťujem, že kedysi to už bolo aj lepšie. Nevadí. Na prvýkrát tohoto roku musí stačiť. Uvidíme ako to pôjde budúci víkend.
Pod Bystrou |
Takže. Sobotné ráno je vlastne noc. Sú dve hodiny, keď mi zazvoní budík. Nevravím, že nie som vyspatý. Veď som zaľahol už o ôsmej večer. Rýchlo zhĺtnem nejaké raňajky a okolo tretej sadám do auta smer Štrbské pleso. Cesta mimo diaľnicu je dákasi dlhá. Dokonca ani do cieľa nevydržím a musím letieť ešte pred Podbánskym do kríkov. Aspoň som sa trošku odľahčil. Keby som ja vtedy vedel, že tu vlastne aj dnes skončím.
Na Štrbskom už pred piatou ráno čaká vymáhač parkovného. Niežeby som najskôr neobehol celé okolie či sa nebude dať niekde zaparkovať aj bez platenia. No už aj tam kde to kedysi šlo, všade popchali značky zákaz zastavenia. Vedia čo robia. Musí sa celkom fajn zarábať na 6€ parkovnom. Alebo ráno za 2 hodinky státia 2€ a večer dokonca 2€ za hodinu a na dve hodiny až 4 €. Sú to šialenci. A my im to aj tak zaplatíme. Slováč je stále dostatočne pri peniazoch. Stále nemusíme sedieť doma a jesť len zemky.
Kúsok pod Hincovým plesom s pohľadom na hrebeň Medzi Kôprovským a Mengusovskými štítmi |
No.. nejdem vyplakávať nad parkovným. Skôr by som mal vyplakávať nad rozliatym vakom na vodu v batohu. Niekde mi to cez spoj hadicky s vakom tečie a nič sa s tým nedá robiť. Dávam na chrbát už mokrý batoh a hor sa do lesa. Som zvedavý koľko mi tej vody vo vnútri zostane. Snažím sa sebou čo najmenej hrkať lebo pri každom stlačení vaku čosi vytečie. Na Popradskom plese už mám kraťasy mokré akoby som sa dočúrkal. Rozčuluje ma to hrozne. Snažím sa, dokým v tom vaku čosi mám, čo najviac vypiť. Malo to asi len taký osoh, že som hneď nad Žabím potokom všetko vyčúral. Dosť ma to vytáča. A hlavne začínam mať strach ako to celé potom bez vody dopadne na hrebeni. Je hmla a len v to dúfam, že nezačne pražiť Slnko. Ešte mám 2 politrové fľaše zo sebou a liter energeťáku.
Spätný pohľad do Mengusovskej doliny ponad Hincové oká |
Cestou hore Mengusovskou dolinou stretám dosť veľa ľudí. Všetko poliaci. Zrejme väčšina pôjde cez Rysy domov. Žeby väčšina spala na Popradskom plese, keď sú už tak vysoko? Aj nad odbočkou na Rysy stretám ľudí, no už pomenej. Dvaja bežci mi už išli aj oproti. Možnože boli na východ Slnka, aj keď podľa oblakov som tomu veľa nedával. Na Hincovom plese je celá panoráma končiarov v hmle. Len pod sebou do doliny vidno Slnko presviecovať mraky. Pozerám na druhú stranu Veľkého Hincovho plesa a v rýchlosti hľadám chodník, ktorým sme už minulý rok prešli do Mengusovského sedla. Doteraz nechápem kde sa tam dá čosi také ako chodník nájsť. A o týždeň ma to zrejme čaká opäť.
Na rovine pri plese čerstvo pofukuje. Nechce sa mi obliekať, tak pridám do kroku. Stretám posledných turistov na dlhšiu dobu. Chodník do Kôprovského sedla je poriadna strmina. Nečudujem sa, že sme tu cez zimu s babami nevyšli. V tých ľadových podmienkach by to bola vražda. Je 6:55 a som hore. Za cca 1:50 zo Štrbského plesa. Veľmi dobré. Teraz rýchlo dole, lebo tu je poriadna kosa.
Vodopády spod Štrbského štítu v Hlinskej doline? |
Chodník klesá a klesá. Kamene postupne strieda v chodníku tráva. A mocne mokrá tráva. Každým nepatrným krokom mi ihneď vlhne ponožka. Ani sa ešte poriadne po kosku nedostanem a v topánkach mi začína žblnkať. To som ale ešte netušil čo ma čaká nižšie. Na pár miestach je všelijako porozlievaný potok na chodník a niekede je ťažko len identifikovať pokračovanie chodníka na druhej strane. A keď sa dostanem do kosky, tak sa už potok valí regulérne aj chodníkom. Nie je reálne prejsť na koniec Kôprovej doliny suchou nohou. Už len si udržať v topánkach aspoň ako tak už teplú vyhriatu vodu a nenaberať stále do nich čosi nové. No proste hnus. Na batoh s vodou som pri tomto už aj zabudol. Mam tak mokré nohy, že ani neviem, že mám mokrý celý chrbát a kraťasy.
Vajanského vodopád v Temnosmrečinskej doline pri stúpani na Závory |
Koska sa mení na les a divočiny len viac a viac pribúda. Čo by som teraz dal za nejakého ľudského tvora. Za každým rohom v chodníku očakávam štvornohu zubatú príšeru. Dokonca začína mrholiť. Je asi pol ôsmej ráno. Určite si tie lesné príšery práve brúsia zuby na mňa. Och.. nech už som dole a hneď nech ma niekto vykopne opäť na hrebeň.
Konečne prichádzam ku smerovníku. Otras. Hlinsku dolinu som šiel už zopárkrát a vždy končím s tým, že už nikdy viac. Poslednými zvyškami zvážnice prichádzam až na rázcestie ku Temnosmrečinským plesám a pokračujem stále rovno smer Závory. Tu som bol asi len jeden jediný raz. Cestou je nádherný pohľad na Vajanského vodopád padajúceho spod Nižného Temnosmrečinského plesa. Fakt to stojí za to. Cestou sa tu nachádzajú aj krásne posedenia. Inak celý prechod z Kôprovej doliny na Závory a naspäť Tichou dolinou musí byť nádherný, no aj priam nekonečný. Treba si zvážiť či to stojí za to. Možnože raz za život áno.
Už skoro v sedle Závory a hrebeň medzi Temnosmrečinskou a Hlinskou dolinou, aka Prostredný chrbát z Kôprovského štítu |
Konečne vychádzam nad les a zanedlho som v sedle Závory. V sedle je tiež lavička s nádherným výhľadom ku Temnosmrečinským plesám ale aj na druhú stranu do Tichej doliny. S tým oddychovaním v tomto temnom počasi ale nemôžem moc preháňať. Hneď sa rozbieham pod Valentkovú. Len pár metrov nado mnou je stále hmla. Nedovidno ani na Hladké sedlo ani iné okolité kopce. Neznačený chodník popod Valentkovú a Svinicu už našťastie poznám.
V sedle Závory s pohľadom na zahmlené Liptovské kopy nad Tichou dolinou |
Prebehnem pár metrov a noha mi tak skĺzne z chodníka, že som rad, že nie je otočené chodidlo o 180 stupňov. Bol by to asi celkom prúser. Tu na neznačenom chodníku, v tomto počasi a zrejme aj bez signálu. Pokračujem pomaly mierne do kopca, tak nohu rýchlo rozchodím. No pri rýchlejšom pohybe stále v nej čosi cítím. Dúfam, že to bude len nejaký krč. Stúpam dosť dlho. A presne viem čo bude nasledovať teraz. Veľmi strmý úsek pod Valentkovo sedlo. Nevýrazná dolinka potoka Kamenná Tichá dá poriadne zabrať. Najprv musím obísť v jednom úzkom žliabku úzke ale dosť nebezpečné snehové pole a potom zo 2 metre hlboký štrkový zárez zrejme dočasného potoka Kamenná Tichá. Verím, že svahy tohoto strmého štrkového koryta, vytvoreného asi lavínami alebo pri extrémne silných daždoch aj tečúcim štrkom, budú teraz stabilné. No aj tak som odtrhol jeden balvan väčší ako lopta do doliny.
Som za tým, už len mierne stúpanie do Ľaliového sedla. Raz som v hmle, raz nie. Netuším koľko je to do sedla, no začína to byť nesmierne dlhé. Nad sebou už ale konečne počujem ľudí stúpajúcich na Svinicu. Onedlho sa predsalen ocitnem v sedle. Zrazu mám okolo seba ľudí. Fascinujúce. Rád ich vidím. Aj keď len na pár metrov. Tam ďalej je všade hmla. Ani len netuším kde je lanovka pod Kasprowy wierch. Myslel som si, že som tam za pár sekúnd. Dákosi mi ušlo, že medzitým bude ešte jeden nevýrazný kopček. Už som sa bál, že lanovku obchádzam vrchom. To si nemôžem dovoliť. Musím sa ísť poriadne napiť a najesť.
Nižné Temnosrečinské pleso spod Valentkovej. Kôprovský stále v hmle |
Davy ľudí idúc oproti mi ale veštia že som správne a za chviľku sa z hmly vynorí aj budova lanovky. Dávam na tvár rúško a idem dnu. Nerozumiem tým milión piktogramom kade - tade po stenách. Chcem jedlo. Nechcem ísť dolu. Ľudia posedávajú na chodbe ako keby čakali v rade na doktora. Neviem do ktorého radu sa mám postaviť. Pýtam sa jedného chlapíka na jedlo. Jesť, food, eat, jedlo, najeść ..no nerozumie. Stále mi hovorí niečo o Giewonte. Ja už neviem, či je Mongol alebo čo. Ako mu to mám povedať? Ešteže ma zachraňujú jední mladí. Keby som aspoň ja začal s nim túto konverzáciu. On sa ma pýtal čo chcem. Nevadí. Rýchlo valím do reštiky. Objednávam Žurek a Colu. Bude dobre. Stoly sú preplnené ľuďmi, ale ku jednému páru sa ešte zmestím. Rýchlo všetko spráskam, popozerám mapu čo ma čaká a rýchlo uvoľnim miesto ostatným. Zrejme som dosť vychladol. Dávam na seba radšej fukerku a rukávy. Banán do ruky a idem na to.
Liptovské kopy spod Turnií a v popredi výbezok Valentkovej? |
Rýchlo vybieham na Kasprowy wierch vrchol. Všade majú porobené okolo chodníka provizorné plotíky, aby ľudia nechodili ako ovce. Nechal som sa oklamať a zostal som na vrchole uviaznutý. Musel som sa pár metrov vrátiť na chodník. Dostávam sa do rady divných ľudí. Už dávno som nevidel ísť niekoho tak mizerne po skalách. Tých 10 metrov išli vari minútu. Počas toho spráskam aj banán a ešte ich aj obehnem povyše chodnika. Cítim sa pri nich ako Killian na ostrom hrebeni. Ti neviem kde chcú ísť ale pôjdu ešte asi pol života. Ja rýchlo letím dopredu. Nech to odsýpa keď to ide. Z času na čas dokonca vykukne aj Slnko a otvárajú sa nádherné scenérie či na Poľskú stranu, na hrebeň predo mnou, ale aj do majestátnej Tichej doliny po mojej ľavej strane. Pár hrbmi sa rýchlo ocitám v przelezci pod Kopou Kondrackou.
No ..a predo mnou sa z hmly zrazu vykukne obluda Kopa Kondracka. Až teraz si uvedomujem, že po ľavej strane som za celý čas nezahliadol ani na chvíľku Giewont. Na Kopu je to len čosi cez 100 výškových metrov, ale zdá sa mi, že tam idem večnosť. Prehrievam sa. Začína ma nesmierne smädiť. Musím rýchlo doplniť tekutiny. Ani som toho moc nezjedol. Na chate čosi hej, ale kdesi je zrada. A v tom jedle a pití mi to príde asi najpravdepodobnejšie. Alebo, žeby tá hmla? Vlhkosť? Alebo chvíľku Slnko? Alebo to neskutočné striedanie tohoto všetkého, že človek vlastne nevie ako mu v skutočnosti je? Žuje ma. Z Kopy chvíľku klesám ale potom už zase stúpam. Tentoraz na Malolaczniak. Nevládzem, neviem čo sa deje, ale nie je to dobre. Nie som ešte ani v polke plánovaného výletu. Musím si to ešte dobre premyslieť.
Niekde pod Kasprowym wierchom |
Pred sebou mám mohutné kopce. Žeby to bola Tomanová? Neviem. Každopádne za ňou sú mojim smerom pochodu mohutné čierne mraky. Ak začne mordor musím si určiť kade ustúpiť. Môžem letieť z Temniaku na halu Ornak. Ale kto ma potom vyškriabe opäť na hrebeň do domoviny? Alebo to mám šupnúť aspoň po Tomanové sedlo a odtiaľ neznačeným chodníkom do Tichej doliny. To by som sa už nejako došuchtal do Podbanského. Už mi nebudú potom vari vadiť ani zubaté medveďky.
Z Malolaczniaka klesám a opäť stúpam. A strmo. Čožeee? To si vôbec nepamätám. Musím byť už dobre na šrot, keď mi aj 50 výškových metrov robí problém. Na vrchole nestojím. Zastavím sa, no až kdesi mimo húfy ľudí. Som zvedavý čo má teraz čaká. Bude to zrejme párty. Snažím sa v tráve nájsť zvyšky starého chodníka. Dá sa to. Z hmly sa predo mnou otvárajú šialene strmé skalné bralá. Neverím vlastným očiam, že sa toto dá prejsť. Verím ale chodníku, čo tu kedysi bol. Hrebeň sa zúžuje a ja sa ocitám kdesi na vrchole skaly širokej asi 2 metre. Tadeto cesta nevedie. Musím sa strmým úzkym hrebienkom vrátiť naspäť mimo skál. Pod sebou mám strmé trávnaté svahy z množstvom rozstrúsených skál. GPS ukazuje chodník kúsok popod hrebeň zo strany Tichej doliny. Opatrne zostupujem po tráve a vyberám si také miesta, kde sa dajú využiť aj skaly na prichytenie. Podo mnou pod pár skalnými prahmi sa zdá byť nevýrazný chodník. Pár minút mi trvá dostať sa na neho, ale opäť som oficiálne na chodníku. Po ňom to už ide znovu rýchlo.
Svahy spod Goričkovej do Tichej doliny |
O chvíľku prichádzam pred inú skalu. Smerom na Poľskú stranu sa zdá byť tráva vychodená. Ale kým-čím? Idem to vyskúšať. O pár minút pozriem na gps a ťahá ma to úplne zle. Musím opäť ísť naspäť na hrebeň. Trávou sa vyškriabem hore. Prejdem ešte pár metrov po hrebeni a dávam si oddych. Keby nebola hmla bola by odtiaľto neskutočne nádherná scenéria. Ale aj takto sa cítim úplne voľný. Už konečne nepočuť ľudí z Ciemniaku a len kde tu okolo mňa zakráka havran. Totálna sloboda. Niečo zožujem, vypijem energeťák a volám Ivovi. Ten mal so mnou pokračovať od Plačlivého. Keď si ale len predstavím koľko kopcov by ma ešte čakalo dokým by som sa tam dostavil, je mi z toho až zle. Volám mu nech príde na Bystrú. Som na šrot. Našťastie súhlasí.
Medzi Kasprowym wierchom a Ciemniakom |
Z Tomanowych Stolov zbieham veľmi prudko do Tomanoského sedla. Okolo sedla je z každej strany neprekonateľná kosodrevina. Chodník už skoro úplne zarastol. Našťastie sa to dalo povedľa nej obísť. Z druhej strany pri stúpaní to už ale tak jednoduche nebolo. Miestami som si musel dosť rozrážať cestu rukami a bojovať z celej sily s kriakmi. No viac menej som čakal ešte čosi horšie. Nejako som sa cez to prebil.
Na Poľskú Tomanovú je to viac než 300 výškových metrov. Myslel som si, že na vrchol sa nikdy nedostanem. Čosi šialené. A strmé. Púšťam autopilota a len veľmi pomaly z kroku na krok napredujem. Vrchol nie a nie prísť. A keď si už aj myslíte, že ste na vrchole, pred vami sa zjaví ešte jeden. Tieto pesimistické myšlienky našťastie z času na čas preruší myšlienka na to ake je to tu aj tak nádherné. A to aj keď som viac menej v úplnej hmle. Čo by som dal za to vidieť to v dokonalej kráse. Dufam, že nabudúce.
Suchy wierch Tomanowy a Tomanowy wierch Polski |
Z vrcholu som sa nechal zlákať parádnym chodníkom na Liptovskú Tomanovú vybiehajúcu do Tichej doliny. Ešteže som sa tak skoro spamätal. Rýchlo sa vraciam naspäť. Znovu na hraničné stĺpiky. Namiesto doľava odbočujem doprava a dlho klesám. Hmla sa na chvíľku odvalí preč a mne sa konečne ukazujú celé kilometre krásnych zelených svahov Západných Tatier. Úsek medzi Poľskou Tomanovou a Smrečinami je priam stvorený na beh.
No ale prichádzam do sedla a predo mnou 250 metrov vysoké Smrečiny. Vyzerá to byť na ďalšiu poriadnu obludu. Už hneď na začiatku púsťam autopilota a až tak sa teším kedy znovu zájdem do hmly. Ten vrchol nechcem vidieť. Bolo to trápenie, no nakoniec sa na vrchu ešte necítim úplne ako rozbitá cigánska hračka. Smrečiny sú dvojvrchol. Ešte chvíľku si držím výšku a prechádzam na jeho druhú časť. Znovu sa hmla rozpadáva a pred sebou uvidím už aj posledný z neznačených vrchov po ceste do Pyšného sedla, Veľkú Kamenistú.
Tomanowy wierch Polski z druhej strany? Z Tomanowej kopy? |
No pred sebou sa mi zdá prúser. Hrebeň sa mení na úzky skalný masív a neskôr sa zdá, že poriadne strmo padá. Hops, toto musí nejako ísť. Vlastne ani som len nezamýšľal inak. Naspäť je to už strašne ďaleko. Vari to nejako prejdem. Úzky hrebienok bol ale slasť pre oko. Cítim sa ako kdesi pod Matterhornom. Užívam si znovu skaly. Potom začnem prudko klesáť. Ani nechápem ako, no rýchlo sa dostávam pod najstrmší úsek. Zrejme to najťažšie mám za sebou. Predo mnou sa zrazu zjaví človek. Človek? Zdravíme sa. Je to nejaký poliak. Pýta sa ma či to za mnou je Smreczyński. Pritakávam, že áno. Na oplátku sa pýtam aj ja jeho či idem správne na Veľkú Kamenistú. Tiež pritakáva. Problém je len ten, že on je na jednom hrebienku a ja na druhom a medzi sebou máme asi 10-15 metrov hlboku rízňu. Je hmla a len ťažko určiť či môžem ísť po tom svojom hrebienku a či sa to na konci opäť spoji. Radšej prechádzam teda na jeho stranu a vidím, že aj on na tu moju. Dobre poďme na to. Posledný neznačený vrchol a od Pyšneho ma vari keby čosi už niekto nájde.
Hrebeň z Wyźszeho wierchu Smreczyńskiego na Kamienistu |
Uff.. ale opäť vypínačky. Prichádzam do prvých strmších partií a znovu si sadám. Voda mi už pomaly dochádza. Šupnem do seba druhý energeťák. Ivo mi práve volá, že už je pod Bystrou v Hrdove a vyráža. Takýmto mojím tempom tam vari budeme naraz. Dve hodiny mi budú musieť na Bystrú stačiť. Nejak sa ešte pozviecham zo zeme a idem bojovať s výškovými metrami ďalej. Zo strmého vrcholu z hmly na mňa pozerajú desiatky kamzíkov. Niektoré aj zlovestne syčali, či čo to bol za zvuk na mňa. A možnože už vidím príšeru aj v kamzíkovi. Každopádne zdá sa mi, že niektoré kamzíky akoby dohliadali na tie ostatné a brali si ich do bezpečia. Tie najsilnejšie vydržali pri mne až dovtedy, dokým som nebol úplne blízko a až potom sa pobrali za ostatnými na ústup. Bolo to krásne. Som rád za ne a že som sa dostal až tu. Veľká Kamenistá bola poriadne strmá fuška, no už som na nej.
Fajnové to bolo.. |
Zbeh je už trávnatý. Z čoho mám zase ale depku je, že Pyšné sedlo má výšku ani nie 1800mnm. O dvesto metrov menej ako to videla moja viera. TOTO bude ešte zléééé. Na Bystrú to bude z dola ešte 450 výškových metrov. No neviem, nieviem či to ja stihnem pred Ivanom. Na smerovník sa ani len nepozriem. Ignorujem takéto škaredé nízke veci a idem radšej hore. Zrazu to ale ide. Stúpanie nie je príliž strmé a postupne ak nie výškové, tak aspoň dĺžkové metre ubúdajú. No aj strmý koniec na Blýšť celkom ušiel. Ani sa nenazdám a som hore. Je okolo tretej poobede. Tu končím svojú púť. Po 35,5km a 3800m+. Do cieľa by to bolo ešte šialených 34km a 2600m+. To je nad moje sily. Nestojí mi to za to. Vlastne ani teraz spätne si to nevyčítam. Ozaj som na to nemal. Radšej budem naďalej piť Colu a jesť čipsy pri počítači ako sa trápiť nejakou drezúrov. Nemusím byť majster svetla. Hlavne nech vládzem si užívať hory toľko koľko potrebujem.
A už doma.. chodník z Bystrého sedla smerom na Klín |
No.. prešla ale iba jedna hodina od Ivovho vyrazenia z Hrdova. To ma ešte na dobrú hodinku a ja som už iba 100 výškových metrov pod vrcholom. To by som tam zhynul od zimy, tak dlho čakať. Hýbať sa mi ale už tiež moc nechce. Idem pomaly na Bystré sedlo a odtiaľ pôjdem hore. Lepšie hore 250 ako len 100 výškových. Tam si ľahnem do trávy a hore pôjdem až podľa toho ako mi bude zima. Na to, že som vo výške vyše 2000 metrov je mi celkom dlho fajn. Postupne sa obliekam ale stále nie je príšerne. Okrem tým priblblých otravných rojov múch. Asi tie ma skôr vypudili z môjho mieste v tráve. Musím im už poriadne smrdieť. Kilometer na vrchol idem asi pol hodinu. Snažím sa nespotiť no bezvýsledne. Za sebou z času na čas sledujem turistu. Alebo bežca? Zdá sa mi, že ide poriadne bomby a zrazu stojí. Myslel som si, že každú chvíľku okolo mňa prefrčí, no nakoniec prišliel na vrchol až pár minút za mnou. Hneď vyťahuje selfí paličky a iné vydobytky modernej civilizácie a robí kopu mediálneho materiálu. Ja sa zvalím na vrchol ako vrece zemiakov a čakám Iva. Som zvedavý či sa ešte postavím.
Behom dolu z Bystrej na Blýšť |
Po Ivovi ani stopy. O štvrtej mi volá, že len práve vyšiel na hrebeň. Čo?? Ja že už bude hore. Kontrolujem to na mape. To má ešte cca 300 výškových metrov na jednom kilometri. Hm.. 15-20 minút? Tak aj bolo. Prichádza z dola v čase 2 hodiny aj dve minúty. Hej v Hrdove síce bol už pred dve a pol hodinami. Ale čo z toho keď tam dole ešte strávil pol hodinu. Zachráňuje ma ale vodou so šumákom, banánmi či čokoládou. Povedal by som, že sa z tej hmly zjavil priam ako anjel z neba. Neviem čo by som robil bez neho. Chvíľku posedíme a ideme konečne dolu.
Na Blýšť sa vraciame po hrebeni. Celá severná strana Západiek, ale aj východná strana bočného hrebeňa Bystrej, je zahalená do hmly. Je to úchvatné ale to naj príde až keď sa zjaví znovu aspoň na chvíľku na oblohe Slnko. Hneď a zaraz sa v hmle pod hrebeňom zjaví vidmo. Nie úplne ostré no bolo. Ja nechápem prečo musím byť vždy len s Ivom keď ho uvidím. Pred tým sa mi to nikdy nepošťastilo.
Z Blýšťu sa opäť púsťame do Pyšného sedla do hmly. Ivo si robí asi 300 fotiek júlového snehu pod Bystrou. Pri smerovníku sa opäť ani nepristavíme. Rýchlo preč z tohoto šialenstva. Na dnes stačilo. Aj keď to bolo tak všetko krásne. Po dlhom oddychu na Bystrej sa mi celkom dobre beží. Ide to rýchlo a za chvíľku sme pri potoku. Ivo sa v ňom do polpása močí. Neuveriteľné. Toto by som nedal ani za milión. Nech si teda ulahodí aspoň on.
Vidmo pod Bystrou |
Za potokom vchádzame do kosky a neskôr do poriadnej trávnato - kríkovej džungle. Terén sa stáva byť nebehateľný. Ani na krok nevidno pred nohy. Nevadí mi to. Aspoň si oddýchnem. Dolina je ako vždy nekonečná. Už, už som si myslel, že dnes to bude fajn, ale tá cesta nakoniec nie a nie prísť. Matne som si spomínal na pár momentov čo som si zo zbehu už pamätal, ale nevedel som ich vôbec zaradiť v akej časti doliny sa majú nachádzať. Ja som si každú chvíľu myslel, že už-už musíme byť dolu. Len pohľad do GPSka ma vrátil vždy znovu nohami na zem.
Nakoniec to ale prišlo. Sme na ceste a obchádzame turistický prístrešok. Z mapy dedukujem, že lepšie bude odkloniť sa od modrej značky smerujúcej do Podbanskeho, z ktorého by sme museli tak či tak ísť červenou značkou kvázi naspäť na Hrdovo a strihli sme to rovno na Hrdovo zvážnicou. Ale aj tá bola nakoniec nekonečná. Postupne z totálne zarastenej, asi storočnej cesty, prechádzame na hladkú štrkovú cestu, až nakoniec vybiehame na dokonalý asfalt. Na tom krížuje cestu už vyššie spomínaná červená značka a ňou pokračujeme cez postupne vyrastajúce stromky po kalamite na ráczestie pod Bystrou. Tam červenú značku opúšťame a okolo potoka valíme dolu celou chatavou osadou Hrdovo. Ešte aj toto som si myslel, že nikdy neskončí. Už sa mi hrozne nechcelo nohami hýbať. Len preťažko sa nútim nezastať. No nakoniec sme tam. Presne tam kde to ráno celé začalo.
chladenie prehiatych hnátov v Kamenistom potoku |
Trošku si na parkovisku vydýchneme a Ivo ma odvezie ku autu na Štrbské pleso. Ani si nakoniec nestihneme dať spolučnú kávu alebo niečo zjesť, keďže chlapík hneď od Iva pýtal 2€ za hodinu parkovania. Mrzí ma to, keďže ma tak úžasne prišiel dnes zachrániť. Toľké kilometre išiel za mnou iba pre to, aby si odbehol so mnou ani nie 25 kilometrov a 1500 výškových. Verím, že sa pridá parťák aj nabudúce. Lebo z tých pôvodných sú už len bývalí kamaráti. Človek postupne zisťuje čo tým legenda Dalibor myslí, že bývalí. Nevadí, zrejme to tak má byť a život sa má posunuť zase kdesi inde. Som rád za tento výlet a verím, že takých ešte bude dokým ma to bude baviť. Veď stačí, aby mi polovička prišla z práce a už mi chýbať zase nič nebude :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára