Severnou hranicou Ilavského okresu

Plán je jasný. Čo najviac skopírovať hranicu okresu Ilavy. Prečo? Pretože Igorko. V čase najväčšieho boomu korony nám Igor zakázal prekračovať okresy, tak som sa rozhodol, že pôjdeme skontrolovať ako zabezpečil samotné hranice. Moc ma to neláka, nakoľko ku Českým hraniciam hory moc nie sú a ani neviem čo môžem očakávať od tej spleti ciest v lesoch čo sa javi byť na mapách. Podľa satelitných snímok to bude celkom vylámaný kraj, tak aby sme sa tam kdesi nezakliesnili. Uvidíme. Kto neskúsi, nezistí. Už je síce dávno po najmasívnejšom útoku korony, ale až tento víkend sa nám podarilo dostať sa do týchto končín.

Medzi Mikušovcami a Kvašovom

V sobotu pred dňom D oslavujeme v Trenčíne krst Klárkinej neterky Adelky. Okrem iného má krst aj bratovej ženy sestry syn, a tak sa črtá poriadna party. Myslím prejedanie sa. Večer ideme naspäť do Dubnice poriadne objedení. Bude zajtra čo páliť. Už sa začínam dokonca na zajtrajšok tešiť. 

Mokré nohy do Savčiny

Vstávame skoro. Vlastne ako po celý týždeň. O štvrtej. Zjeme malé raňajky a o pol šiestej už aj vystupujeme z vlaku v Ilave. Z Ilavy do hory je to poriadna štreka. Spočiatku nekonečný asfalt ponad kanál Váhu, diaľnicu a nakoniec aj ponad samotný Váh. Rozhodnem sa za Váhom hneď odbočiť do polí. Nech aspoň tam nejdeme asfaltom. Asfalt strieda nekonečná rovná kamenistá cesta. Zdá sa, že už nikdy neskončí. Ale skončila. kolmo odbočujeme doľava do obce Savčina. Naraz sme vo vysokej mokrej tráve a neprešla ani hodina a už ma minimálne Klárka vody v teniskách ako v bazéne. 

Spod nevýrazného vrchu Čížové až po Čechy

Savčinu máme za sebou a za pár minút sme už opäť v kamenno trávnatej ceste. Tentoraz prechádzame poliami zo Savčinej do Dulova. Klárka ešte stále drieme. Nebaví ju táto rovina, hlavne takto o šiestej ráno. Aspoň Slnko ešte našťastie nepečie. Rýchlo prechádzame aj cez obec Dulov a konečne začíname zvážnicou stúpať do hôr. Keď už máme dostatočne mokré nohy konečne vchádzame do lesa, keď tu zrazu pred nami pamätník a krásny kríž. Prídeme sa pozrieť bližšie. Ide o pamätný kameň spojenia obce Dulov a Nová Ves. Veľmi zaujímavé miesto. Hlavne zvláštne ako je zašité mimo obec.

A až do nekonečna

V lese okolo vrcholu Čížové sa trošku motáme. Je tam zvážnic neúrekom, len nie tie ktoré sú vyznačené na mape. Nakoniec sa nám ale aj tak podarí prebiť sa lesom až na lúky medzi Mikušovcami a Kvašovom. Toto miesto hodnotím ako jedno z naj počas celého dňa. Pred nami je široko-ďaleko cesta hrebeňom vlniacich sa lúk. Výhľady sú úchvatné. Vidno až na Červený kameň a ešte krajšie na Vršatec. Pred nami sú vyššie kopce okolo Českej hranice, ale aj po strane Kvašova je kopec lesa.

V Červenokamenskom sedle s pohľadom na Vršatec

Lúky rýchlo ubiehajú. Čo to aj pobehneme, ale väčšinou vždy aspoň mierne stúpame a vtedy sa nebeží. Vchádzame opäť do lesa. Konečne. Slnko začína páliť. Na nenasvietených častiach trávy je ale stále kopa rosy. Klárka má už nohy úplne mokré. Pauzičku si dávame v Červenokamenskom sedle. Meníme ponožky a čo to aj zjeme. Po našej ľavej strane stále nádherne vidno Vršatec. Ako ale vstaneme a pohneme sa dopredu, vchádzame do lesa a na čas sa nám výhľady skryli. Prichádza hrboľatejšia časť trasy.

Výhľady niekde medzi Strachoňovcom a Kobylincom?

Plán je obíst kopec Strachoňovec. Ako to ale nakoniec dopadlo? O pár minút stojíme skoro na vrchole. Zvážnicu traverzujúcu vrchol som asi pre oči nevidel. Len už potom, ako sme strmo klesli, sme sa na jednu napojili. Nevadí. Takto máme aspoň o pár výškových naviac a ďalší bezvýznamný kopec na konte. Zbiehame do nevýrazného sedielka a znovu stúpame. Zvážnice sa začínajú kaziť. Sú poriadne zarastené. Stúpame na vrchol Kobylinec. Z každého druhého kríku plašíme vysokú. Neskutočné koľko toho tu bolo. Klárka cestou na vrchol zbiera lesné jahôdky. Ja som si za celý ten čas ani len krík jahodový nevšímol. Tak som bol pohrúžený do sledovania mapy. Kobylinec je najvyšší vrch dnešného výletu. Mierne začíname klesať. Ale len chvíľku. Zrazu sa terén zlomí a my priam padáme do jamy levovej. Obuté mám nové tenisky. Radosť behať oproti tým starým, v ktorých som sa každým krokom bál, že mi podrážka celá odpadne. 

Medzi Hromádkovou a Krivou Tuchyňou

Za strmým zbehom opäť stúpame. Ale už ani raz nie moc výrazne. Vchádzame do rozsiahlych rúbanísk. Krajšie zvánice striedajú poriadne zarastené, no kilometre rýchlo pribúdajú. Míľovými krokmi sa blížime ku Českej hranici. Prechádzame nevýrazným vrcholom Krivá Tuchyňa a už aj stúpame na hraničnú Končitú. Zvážnica je poriadne zarastená a zdá sa dokonca, že vrchol obchádza. Žeby pokračuje ďalej po hranici? Počkám Klárku a ideme sa skúsiť na vrchol predrať húštinou. Tam bude už značený chodník. Neprešlo ani 5 minút a už aj sedíme na vrchole. Za sebou máme približne polovicu cesty. Chvíľku si dáme v tieni oddych. Klárka má stále problém s mokrými nohami. Meníme mokré ponožky za tie predošle už menej mokré. Uvidíme..

Hranicou sa začíname vracať naspäť. Mierne klesáme po hnusnej blatistej ceste. Tie Slovenské zvážnice boli top level proti tomuto. Obchádzame osadu Požár, kde nás lákajú na opečenú špekačku. Musíme chytro preč. Stále prechádzame lesom v blate, keď tu zrazu vychádzame na lúku. Pred nami sa otvorí nekonečný výhľad do doliny s učupenou dedinkou Nedašová Lhota. Po výjdení z lesa sme ale poriadne precitli do horúceho dňa. Nebude to dnes ešte med lízať. Rýchlo klesneme do sedielka, kade prechádza cesta medzi Nedašovou Lhotou a Červeným Kameňom. V sedle je kopa cyklistov. Vyzerá to tu priam raj pre bicykle. My cestu len pretneme a už opäť stúpame hore lúkami. Snažíme sa využiť každý jeden maličký tienik, aby sme sa skryli pred spaľujúcim Slnkom. 

Nad Nedašovou Lhotou

Od hranice som čakal viac menej už len mierne klesanie, keď tu zrazu pred nami poriadna opacha. Našťastie zarastená. Vchádzame do lesa a veľmi pomaličky vystupujeme na vrchol. Odtiaľ je znovu nádherný pohľad do údolia Nedašovej Lhoty. Lúka je posiata nádhernými fialovými kvietkami. Obďaleč je pamätník zomrelého myslivca. Do skaly má vytesaného jeleňa. Toto všetko sa nachádza na hranici na kopci Kaňur. Opäť som si myslel, že teraz už bude konečne len rovina, no my stále stúpame. Potom zrazu z ničoho nič klesáme a znovu stúpame. Aj keď nie už tak vysoko. Vyštveráme sa na vrchol Kosák a konečne začíname klesať do Sidónie. Pri smerovníku si dávame oddych. Klárka sa mi zdá, že sa začína dosť trápiť. Nie žeby som bol ja v totálnom poriadku. Klárka si hlavne našla na nohe dvoch prisatých kliešťov a tie z nej vysali vari všetky psychické sily. Spolu to ale zvládneme ako by povedal Igor. Veď jediné čo nám zostáva je pokračovať ďalej. Za chvíľku budeme sedieť na kofole..

Zapeklité stúpanie na Kaňúr

Z vrchu Kosák opúšťane hranicu a lesom sa dostane až na siahodlhé lúky. Tráva je všade skoro po pás. Podľa mapy volím skratku, no tam vidno cestu v tráve len ozaj minimálne. Prichádzame na veľmi pekný laz. Celému lazu dodáva čaro cikajúci chlapec oproti nám. Laz obchádzame a mierne stúpame znovu na červenú značku. Pár metrov prejdeme pomedzi stromy a už sme opäť na zarastených lúkach. Kliešťom sa vyhnúť je tu asi priam majstrovské dielo. Tie určíte skáču v tráve od šťastia, keď vidia niekoho v kraťaskoch prichádzať. Konečne po dlhom čase vchádzame do lesa. Stále klesáme a Sidónie nie a nie prísť. Začína nás kváriť smäd. Od toho nás zachráni až studnička nad dedinou. Potom už len kráčame výpekom dolu asfaltom dokým sa nám po pravej strane neobjaví krčma U pekáru. 

Na Kaňúri s výhľadom na Nedašovú Lhotu

Hneď si objednávame po pol litri kofoly a pol litra radleru. Mne sa stále ale máli, a tak si ešte dočapujem pivečko. Po dlhej dobe 10tku. Na pripečenie ale viac menej stačila. Snažíme sa poriadne si oddýchnuť pred záverečným úsekom. Dnu v krčme je neuveriteľne príjemne. Výjdeme von a ovalí nás úpek. Pár metrov kráčame ešte dolu dedinou, no potom zabočíme doľava, obídeme pár domov a už sme zase v lese. Hlavičku mi pivko dobre krúti. Aspoň sa netrápim zúfalstvom kedy už budeme v cieli a kedy bude čosi iné ako zvážnice.

Stúpame celkom strmo. A terén je dosť blatistý. Dnes to možnože bolo aj na tenisky do blata. Ale nespravili by mi na prvýkrát po 50tich kilometroch nehorázne otlaky? S takýmito myšlienkami opäť stojíme na asfalte. Nie, ešteže som si zobral tenisky na tvrdý terén.

Kvietky, tráva a kliešte

Spleťou ciest sa ozaj dostávame nakoniec na asfalt. Chvíľku ešte okolo vrchu Trtálka stúpame, no potom už len nekonečne dlho klesáme. Z dlhých monotónnych asfaltov nás už bolia chrbáty. Cítim už aj nohy v kŕči. Podľa všetkého sa Klárka cíti podobne. Snažím sa s Klárkou komunikovať a vymslieť plán ako túto prekliatu asfaltku čo najrýchlejšie a bez ujmy na vyčerpaní zvládnuť. Neviem prečo sme si zo sebou nevzali magnezko a nejaké ovocie.

Bežíme, ale kde tu to chôdzou striedame. Ani sa nenazdáme a sme na križovatke ciest. Vyberáme si tú najhoršiu a po chvíľke sme priamo v lese. Okolo nás je z ničoho nič všade ohrada. Pred nami dokonca aj krovky. Čo teraz? Pokračovanie cesty je isto v ohrade. Krkolomne prechádzame pomedzi tri dróty elektrického plotu do vnútra. Neskopalo nás. Teraz už len aby nás čosi zo zadu do zadku nenabralo. 

Aj nádherný pamätník sa na Kaňúre nachádzal

Za chvíľku sme pri ďalšej ohrade. Vlastne človek ani nevie či vstupuje alebo vychádza z ohrady. Vchádzame dnu a čo najrýchlejšie obiehame okolo rohatých "beštií". Znova oplotník. Super.. rýchlo ho otvoríme a už s kludom letíme smerom dolu ku Bolešovu, keď tu zrazu opäť ohrada. Vlastne my sme boli v nej až doteraz. Proste nekonečný príbeh. Dufajme, že už ďalší oplotník nenájdeme. Prechádzame všelijakým zarasteným malinčím keď tu zrazu rachot. Po ľavej strane sa mi zdalo, že čosi prebehlo. Čo to? Nejaký diviak? Neprikladáme tomu väčšiu pozornosť až dokým neprichádzame ku rázcestiu pod lesom a znovu nejaké šialené zvuky. To sa ale zrazu ukáže dieťa na bicykli. Ach, ten nám ale dal.

Lúky po ceste medzi Kosákom a Brezovou po ceste do Sidonie

Znovu vychádzame na Slnko. Neviem či už nebolo okolo 5 hodín a ono stále pečie ako besné. Do Bolešova už ledva šucháme nohami. Potom prichádza asfalt a je to ešte horšie. Klárka si rozmyslela volať si odvoz. Som na ňu hrdý. Psychika naštartovaná. Keď už sme zvládli 50 kilometrov, tak už musíme tých necelých 5. Novou cestou okolo obce prechádzame ku Váhu. Pomocou mostov prechádzame na druhú stranu rieky ale i diaľnice. Prechod z jednej strany zvodidla na duhý vedľa cesty dal dobre zabrať. 

Stúpanie z lazu pod Brezovou

Ešte jedným mostom prejdeme ponad kanál a sme v Dubnici. Klárka mi sľúbila kofolku ešte pred železnicou. Odbočujeme doprava a už aj sme pri celkom peknom pube. Meno si nespomeniem. Jedine čo viem, že zrazu z druhého konca ulice idú Klárkiny známy. Pfúú.. Do Klárky vari prišla úplne nová sila. Zrazu dokáže úplne perfektne stáť na nohách. Ja mám čo robiť udržať rovnováhu. Nič to. Pre Klárku takúto banalnosť vydržím a keď sa rozlúčime hneď objednávame pivko s kofolou. Samozrejme všetko v pol litroch.

Výlet sa končí, ideme z ohrád do mesta

Po osviežení nám už nezostáva nič iné len výlet dobojovať. Prejdeme na druhú stranu stanice a za 20 minút sme na sídlisku Pod hájom. Dnes si Klárka spravila znovu nové maximum. 55 kilometrov. Je to dríč. Je to ten najdokonalejší človek pod Slnkom. Minimálne pre mňa. Už teraz sa teším na každý jeden deň počas celého života. Nudiť sa si myslím, že sa nikdy nebudeme. Ak tak prejedať. Ako aj teraz večer. Pol husi vari zmizlo dokým sme sa odpratali z kuchyne. 

Potom už len kvalitný spánok a ráno hor sa z Dubnice do Martina do práce. Týždeň začína, môžeme opäť začať snívať o víkende :)

Foto: Klárka Bridíková