S dievčatami v milovaných horičkách

Život uteká ako voda. Už je to vyše týždňa čo sme vyrazili s Klárkou a Zuzkou do Tatier. Cieľ bol jasný. Musím na lyže, do hôr a jednoznačne to Tatier, Klárke by som rád ukázal skryté možnosti a zákutia na lyžiach, v horách a aj v nej samej a Slnko nerobí asi nič šťastnejším ako túlať sa po grúňoch. Takže takáto vysmiata partia sme sa vyzbierali.

V raji :)

Klárka ma dlhú cestu. Ide až z ďalekého západu. Ja cestou ešte vo dvierkach vlaku vyzdvihnem od kamaráta jednú lavínovku a tak do spoločného vlaku nastúpim až v Mikuláši na smer Tatranská Štrba. Zuzky nikde. Tá sa túlala aj dnes po kopčekoch alebo čo a tak nestíha. Počkáme ju teda už priamo na mieste base campu. 

Halo, halo ..vstávame

Už aj pod Kôprovským

Zubačka ako zvyčajne vykúrená na maximum. Idem do kratkého trička. S Klárkou kecáme jedno cez druhé a ani sa nenazdáme a sme na Plese. Vystupujeme a hneď ideme hľadať ubytovňu. Tá je pár metrov od plesa. Dokonca aj obchod máme hneď z druhej strany vchodu. Snažíme sa dobyť dnu. Nik nám neotvára. Musíme volať. Pán práve vykladal tovar. O päť minút je ale naspäť a po pár minútach už aj skasírovaní a s kľúčami v rukách ideme na izbu. Ešte vystúpať asi 4 poschodia a sme doma. Rýchlo zhodíme všetko závažie z našich pliec a letíme sa najesť. 

Dlhé čakanie na východ..

Okrem reštaurácie Lenka ja tu nič nepoznám. Zato Klárka sa tu už vyzná, teda sa nechám sa viesť. Ideme skúsiť kolibu Plesnivec. Som tu prvýkrát. Menu fajnovô a je problém si vôbec vybrať. O polhodinu už poriadne odfukujeme. Najedli sme sa vari aj na celý zajtrok. Pivko nesmie chýbať no a potom že nestíhame na stanicu za Zuzkou. Aj tá to tu pozná. Všetci sa teda stretneme v kolibe.

Dopijeme a letíme spať. Zajtra to bude vcelku kruté. Vstávame o pol tretej ráno! Štart je naplánovaný na tretiu hodinu. Plán je stihnúť východ Slnka na Kôprovskom štíte. Nejdem sám, tak sa mi len veľmi ťažko odhaduje čas. A ani vlastne neviem do čoho presne ideme. Tu som ešte na lyžiach nebol a naposledy v lete som tu bol pred pár rokmi. Uvidíme...

Po Popradské pleso to vcelku odsýpa. Chvíľku stúpame, no potom sa už len prechádzame po rovine. Snehu je na chodníku málo. Všade trčí kopa skál. Máme nútený tréning techniky. Niežeby mi to prekážalo, ale baby ešte pred samotným stúpaním by som nerád odradil. Dokonca aj nejaký ten zjazd na pásoch pomedzi kosku sme si vyskúšali. Vždy sme si niečo našli a už aj sme pri Popradskom plese.

Pomaličky vykuká

Opúšťame magistrálu a veľmi pozvoľna začíname stúpať Mengusovskou dolinou. Stále je samozrejme tma. Zatiaľ ideme stále dosť rýchlo. Začínam sa báť, že prídeme na vrchol veľmi skoro. Uvidíme. Všetci svorne konštatujeme, že snehu je veľmi málo. Naspäť to určite potiaľto na lyžiach nepôjde. Obchádzame odbočku na Rysy a pokračujeme rovno ďalej. Konečne začína snehu pribúdať. Pribúda aj celkom ľadu. Ideme spodom Satanovej dolinky. Pred nami sa začínajú črtať obrysy Hlinského sedla aj Nižného Kôprovského sedla. Okolo nich stále pokračujeme rovno dolinou. Terén začína strmieť. Podklad nie je najdrsnejší a najmäkší, ale sklon sa mi našťastie tiež nezdá až tak  šialený. Ak budeme poriadne zarezávať hranu lyže do snehu pôjde to. Stúpame. Miestami je sneh aj dobrý a snažím sa teda vyberať čo najlepšiu trasu. Zuzke sa to aj tak moc neľúbi. Niektoré úseky sa dokonca aj zasekáva. Som z toho dosť zaskočený. Čakal som, že Slnko zvládne na lyžiach minimálne toľko čo ja. Veď ma vari už desiatky rokov skúsenosti. Ale nevadí. Aspoň viem, že Zuzka a ľad je slabina. Spolu to zvladneme. Klárka, ktorú beriem že mám pod patronátom všetko geniálne zvláda. Tíško šliape z nohy na nohu a ani náznak nejakého rozladenia. Už dávno som nezažil tak dokonale pokojného človeka. Ale čo. Čakal som, že bude hysáčiť? Veď nie..

Konečne je pri nás

Postupne sa tvrdým snehom vyškriabeme ku Malému Hincovmu plesu a o pár minút sme už aj pri Veľkom. Čo teraz? Kade máme ísť? Nič na okolí sa nám nepozdáva. Žiadne výrazné sedlo. Výraznejšie bolo už aj oproti za plesom neznačené Mengusovské sedlo, kde som sa vytrápil cez leto. Pozerám pre istotu mapu. Prešli sme to. Nevadí. Času máme. Otočíme sa a ideme hľadať. Zdá sa, že sme to našli, ale nevyzerá to tam vôbec privetivo. Je to vcelku strmé a tvrdé ako betón. Snažím sa spraviť pár krokov, ale necítim sa bezpečne. Ideme dať mačky?? A zlyžujeme to potom? Myslím si, že sme jednohlasne rozhodli. Kašleme na to. Čo ale teraz? Máme hodinu do východu Slnka. Veď tu zamrzneme.

Nad Malým Hincovým plesom po ceste do Nižného Kôprovského sedla

Otáčam sa a ideme znovu pozrieť za pleso do Hincovej kotlinky. Končíme pár metrov za plesom. Možnože by to aj išlo ďalej ale nejak mi tiež nie je povôli traverzovať ľadové svahy ponad pleso. Znovu otočka. Veď dáme si to tu 3x a Slnko je von. Táto myšlienka ma ale moc neoslovuje. Musíme niečo iné vymyslieť. Pricházame na otvorenejšie a miernejšie svahy skláňajúce sa z hrebeňa Kôprovského štítu do Hincovho plesa a hneď sa to snažím využiť. Ideme trénovať cik-caky. Pás dobrého snehu je tak na 10-15 krokov. A šup otočka na druhú stranu. A tak stále s minimálnym sklonom. Aspoň sa zahrejeme a aj čas ubehne. Sklon ako stúpame pristrmuje a začína byť aj ľadovo. Asi stačí. Zhodíme pásy a letíme 6timi oblúkmi dolu ku chodníku.

Spolu so zajtrajšou Vysokou

Pásy lepíme znovu. Ideme opäť hore. Čas ubieha a zore pomaly červenie. Máme 20 minút. Pred sebou asi 10 cik-cakov. Ejj, budeme musieť ísť extrémne pomaly. Za desať minút sme tam ale tak či tak. Nič to, idem skúsiť ešte vyššie. Aspoň po tu trávičku čo vidím 10 metrov nad sebou. Pod nohami čistý betón. Je to trápenie, ale čas uteká. Poza kopce začíname vidieť ako Slnečné lúče osvetľujú Popradskú kotlinu. Presne medzi nami a Slnkom sú zrejme Malé Kôpky alebo čosi iné z Popradského hrebeňa. Škoda toho. Východ nám teda moc nevyšiel. Na Slnko čakáma vari ešte dobrých 20 minút. Postupne sme videli ako lúče klesajú nižšie a nižšie po hrebeni Kôprovského štítu. Pofotíme sa s tými čo nás dobehnú ako prvé. Hneď sa o pár stupňov oteplí. Následne letíme dolu. Čo ale teraz s načatým dňom?

Dole spod Nižného Kôprovského sedla

Mali sme ísť Kôprovský štít a naspäť cez Nižné Kôprovské sedlo. Keď to nevyšlo z druhej strany, poďme tam teda z odtiaľto. Slnko sa začína masívne opierať do svahu. Verím teda, že podmienky budú každou minútou lepšie a lepšie. Baby idu pomalšie. Ja vlastne letím na záchod. Každopádne popri tom som im stihol porobiť podľa mňa veľmi vydarené foto s Veľkým Hincovým plesom. Alebo Malým? Začíname prudšie stúpať a zase všade tvrdo. Sme na Slnku. To pôjde. Zuzka sa zase necíti vo svojej koži. Nebudeme to teda hrotiť. Znovu som si našiel nejakú métu v tvare travového trsu a tam končím. Čakám parťáčky.

V Mengusovskej doline

Klárka stúpa s úplnou istotou. Za chvíľku je pri mne. Zuzka má strach. Vidím ako sa lomí s terénom. Nejde jej to. Z ničoho nič sa jej šmykne. Padá na bok a zosúva sa dolu svahom. Rýchlosť nenaberá. Lyže ma na nohách. Nech hraní. To musí ísť. Na svahu sú obrovské zmrznuté snehové gule čo vznikli počas odmäku. Do jednej naráža. Vyhodí ju a znovu sa šmýka ďalej. Na ďalšej sa zastavuje. Je ticho. Klárka sa pýta či je v poriadku. Nepočujem žiadnu odpoveď. Neviem či Klárka niečo počula. Ach... hýbe sa! Dobre. Tu hore nič nezistím. Možnože je v šoku a preto neodpovedá. Rýchlo dávam dole pásy a zošucham sa ku nej. Žije. Chvála Bohu. Vyzerá v poriadku. Pýtam sa či ozaj. Moc nehovorí, ale zrejme áno. Vraví mi, že sa nemôže pohnúť. Nemá lyžu. Aha, to som si až teraz všímol. Skúsime sa nejako narovnať a nejako sa zošúchať ku druhej lyži. Dole mi Zuzka ukazuje ruku. Celý lakeť má oškriabaný do krvi. Slnko si to nechce ani len obviazať, no tentoraz nepoviem: "Rob si čo chceš". Ideme to omotať. No a teraz sa poďme rozlyžovať.

Hrebeň Bášt cestou na Volí chrbát

Klárka to ku nám zvládla zlyžovala naparádu. Spolu teda môžeme pokračovať dole do Satanovej kotlinky a ďalej Mengusovskou dolinou. Pod plieskami kde začíname vidieť do dolinky Žabých plies stáčame doľava. Zuzka prostestuje. Nie, ona ide dolu na Popradské. Necíti sa na to. Mrzí ma to. Pred tromi dňami som bol vo Veľkej studenej doline a práve touto hodinou prichádza najlepší sneh. Doteraz sme sa trápili. Zuzka si dnes nič neužila. Vidím, ale že už je v poriadku, tak už môžem povedať: "Rob si čo chceš" ..nútiť ju nejdem, ale bude banovať :)

Vysoká sa opäť začína ukazovať

Hrebeň Bášť

Nie je dobré človeka nasilu ťahať. Chvíľku áno, ale znechucovať dlhodobo nie je dobré. Ja sám sa veľakrát učím na vlastných chybách. Niekedy mi svoje rozhodnutia vychádzajú, no inokedy ich zase ľutujem. A vlastne ani ja sám isto neviem či teraz Klárku nebudem viesť do záhuby. Každopádne ideme na to. Slnko je v horách každý druhý deň, Klárka tiež, ale dnes jej chcem ukázať Tatry koľko bude vládať.

Pod Mengusovským Volovcom

Postupne sa teda predierame krkahájmi cez kosku. Prechádzame cez Hincov potok a pred nami sa začínajú konečne ukazovať snehové pláne. Vytýčili sme si smer kde sa chceme dostať. Kdesi po ľavej strane od nás by mal byť Mengusovský Volovec. Prichádzame do nevýrazného sedielka. Myslel som si, že sa ocitneme kdesi na ostrom hrebeni. Na druhej strane nás ale čakala priam nekonečná pláň s miernym sklonom. Som fascinovaný. Presne netuším, kde som sa to  ocitol a ani čo sa to predo mnou otvára. Na Klárke vidno, že postupne jej dochádzajú sily. Nevadí. Dáme oddych a pôjde to. Stále stúpame a stále si dokážeme pred sebou vytýčiť další a další cieľ. 

Kocháme sa

Obchádzame spomínaný Mengusovský Volovec. Pred nami je jedno strmšie stúpanie. Sú tu nejaké staršie stopy, čiže určite nie sme až tak zle. Cieľ je jasný. Dostať sa teraz do toho ďalšieho sedielka. A hľa, pred nami nádherný pohľad na Žabiu vežu a okolitý hrebeň. Čistá nádhera. Stopy od lyžiarov idú aj kdesi pod Vežu. Nevyzerá to zle. No Klárka to hodnotí inak. Oukej. Dole pod nami je meteostanica. Žeby ma počkala tam a ja to pôjdem vyskúsiť? Pozeráme iné možnosti. Vľavo od Veže za nevýrazným hrebienkom vidno veľmi veľa bielej a v nej tiež nejaké stopy po lyžiaroch. Skúsme sa teda dostať ešte na tento hrebienok. Dolu a hore sa mi už nechce lyžovať, ale minimálne bude odtiaľ ešte krajší výhľad.

Netrvá to dlho a som tam. Predo mnou sa otvára ďalšia dlhá rovina. Volia kotlinka. Žiadny extrémny hrebeň, ani klesanie. Iba zrejme zasnežené pleso a cesta ku štítom ešte vyššie. Slnko už začína poriadne pripekať. Je to aj na krátky rukáv čí plávky. Vôbec nefúka. O chvíľu prichádza Klárka. Verím, že toto sa jej bude páčiť. Dokonca ideme ešte ďalej. Je to ozaj viac menej rovinka. Stanovíme si ďalšiu skalu po ktorú sa musíme dostať. Končíme až na konci mierneho stúpania. Pár metrov od nástupu do hrebeňa. Ten je viac menej vysnežený. Jedine posledných vrcholových pár metrov vyzerá byť bez snehu.

Klárka sa ostáva opaľovať. Ďalej idem sám. Slnko ma bije, ale bojujem. Neponáhľam sa. Z času na čas sa zastavím. Popozerám. Za mnou sa otvárajú inpozantné výhľady. Už som vyššie ako Volí chrbát a poza neho sa ukazuje nádherný dlhý hrebeň Bášt pokračujúci až po Kôprovský štít až po Poľské hranice a spoza neho vidno krásne vysnežené vrcholky štítov Hrubého hrebeňa. Oproti zase vystupuje spoza Popradského hrebeňa nádherná Vysoká. Ten kopec má nie nadarmo väčšina za jeden z najkrajších vo Vysokých Tatrách. Ej, škoda že Klárka nevystúpila ešte o pár metrov vyššie.

Pri meteostanici so Žabou vežou

Na poslednom kameni

Posledné metre boli trošku ľadové a hlavne bez snehu. Na pásoch som ale vyšiel až do Nižnej Volej štrbiny. Proste tam kde ma stopy zaviedli. Odtiaľ sa mi ukázal pohľad aj na nehostinný sever. Podo mnou sa zrejme ukázali strmé svahy Žabej veže a celého hrebeňa až po Rysy. Snažil som sa uvidieť aj chodník na Rysy z Poľskej strany, ale asi som nepozeral moc do hĺbky. Len som si v rýchlosti pofotil Belianky a pobral sa het. Bez lyži a mačiek som sa necitil najistejšie.

Cestou do Nižnej Volej štrbiny

Pohľad z hora na hrebeň Bášt a "malinkatý" hrebienok Mengusovského Volovca

Pohľad až po Kriváň

Akonáhle mám lyže na nohách je dobre. Obídem pár odhalených skál vo vrchných partiách svahu a potom si už užívam dokonalú jarnú firnovačku. Tých možno 200-300 výškových metrov po Klárku som sa poriadne zadýchal. No a ďalej možeme ísť na to spolu. Nejaký chlap so psom sa sem derie za nami už pol dňa napešo. Divné. Môžeme tu vôbec byť? A je normálne, aby ochranári chodili po národnom parku so psom a ešte aj napešo keď je sneh??? Nič to, poďme het. Obídeme ho veľkým oblúkom, zakývame si a už aj sme za hranou. Už nas teda nedobehne.

Na druhej strane štrbiny Belianky

Prichádzame opäť ku meteostanici, schádzame strmším úsekom a už si znovu užívame biele snehové pláne. Možeme si vyberať cestu kade len chceme. Je to úžasnééé. Klesáme a postupne prichádza kosodrevina. Musíme ešte cvaknúť pohľad dozadu, čo sa nám to podarilo zlyžovať dokým pôjdeme ďalej. Trošku sa nám podarí aj zablúdiť v koske. O chvíľku sme ale naspať na chodníku a už radšej nevymýšľame a po červenoznačenom turistickom chodníku z Rysov sa zošucháme až ku smerovníku v Mengusovskej doline. Myslím si, že ďalej to už nemá na lyžiach zmysel. Dávame ich teda na chrbát.

Pod hrebeňom už s Klárkou

Tááám úúplne vzadu čo ani nie je vidieť sme boli :)

Pomaličky si vykračujeme na Popradské pleso. Tam nás už určite neskutočne dlho čaká Zuzka. Uf, ale sme jej dali. Vari sa nehnevá. Rýchlo ideme na kofolu, pivo, či kapustnicu. Dnes to je zaslúžené. Stále ma láka ísť ďalej. Stále máme vyše dvoch hodín do západu Slnka. Čo tak ísť niekde pod Východnú železnú bránu? Klárka už má ale dosť. Vidím to na nej. Síliť to nebudem, no verím, že keby sme pomaly ťapkali Klárka by to ešte zvládla. A dole by sme sa tiež nejako zošuchali. Na teraske hotela stretáme Rasťa s kamarátom. Práve prichádzajú zo Zlomiskovej doliny. Hovoríme im o našich plánoch a moc nie sú z toho nadšení. Ževraj po tme by to tam mohlo byť poriadne náročné na orientáciu. Je to tam na brodenie koskou. No.. myslím, že je po pláne. Toto baby už neprelúskajú. Dajme si radšej teda s nimi ešte jedno pivo.

Západ Slnka na Štrbskom plese

Postupne Slnko zachádza za Patriu a prichádza krutá zima. Mali by sme sa pobrať. Rasťo s parťákom idú smer Popradské pleso, kde majú auto, my ideme naspäť po chodníku zo skorého rána. Ideme z nohy na nohu. Neponáhľame sa. Sme na výlete. Každopádne nad skokanské mostíky prichádzame práve pri západe Slnka. Som z toho nadšený. Ten ranný východ moc nevyšiel, ale toto bolo ako darček na záver. Dobre je nám. Ešte pár krokov a sme na ubytovni.

Krásne druhé ráno..

Na Popradskom plese

Postupne stúpame do Zlomiskovej doliny

Partia, s ktorou som sa tu ocitol, je ako lusk. Jedla majú toľko, že sa ho zbavujú. Veď kto by to zajtra zo sebou všetko vláčil, keďže sa budeme musieť ráno odubytovať. A aj do postele líhame už o ôsmej. Večer pekne len sprcha, najesť sa, namiesto večerníčka fotky pozrieť a do postele. Žiadne žúrovačky. Vedel by som si na takýto štýl rýchlo zvyknúť.

Zase raz tie výhľady

Zlobivá a Železná brána

Ani sa nenazdáme a je osem ráno. Dnes sa neponáhľame. Po včerajšom incidente pod Kôprovským štítom čakáme na odmäk. Pomaličky sa teda najeme a vyrazíme až po deviatej. Dnes dokonca ten šialený kamenistý chodník smerom na Štrbské pleso vidíme aj za dňa. Samý kameň. Ale aj tak ideme na pásoch, som rád, že aj o tejto hodine ešte turistov stretáme veľmi málo. Nemusíme našťastie pomedzi nich kľučkovať. Niečo po desiatej sme pri Popradskom plese a párty výlet môže začať.

Ráno tvrdo

Vysoká sa blíži

Prejdeme pár metrov okolo plesa a pri mostíkoch vchádzame do kosky. Snažíme sa ísť po najvýraznejších stopách, ale je to aj tak dosť náročné. Toto som ozaj nečakal. Už chápem o čom to včera chlapi hovorili. Je ozaj dobre, že sme tu včera nešli, dnes by som tu už baby nedonútil a Zuzka mi to patrične niekoľkorazy dnes povedala. Chlapi tiež ale vraveli, že nad koskou je to topka. Ja už len v to dúfam. Nechcem nám znechutiť deň. Snažím sa vyberať najschodnejšiu cestu. Niekedy išlo o ozaj krkolomné kreacie na lyžiach. Baby bojujú. Či na lyžiach či bez nich. Smútim za snehom čo tu bol minulý rok. Vtedy sme jazdili smerom dolu až do plesa. A to bol vari už Apríl.

Opäť pohľad doprava na Východ

Piknik

Postupne sa z kosky ale vynárame. Celá Zlomisková dolina je stále v tieni. Aj keď je už vari 11 hodín. Pristrmuje. Musíme sa dostať na Zlomiskovú roveň. Svah je znovu poriadne šmykľavý. Idem na lyžiach, ale Zuzka už má vo všetkom jasno. Obúva mačky. Poďme teda aj my. Aspoň potrénujeme aj niečo iné ako len šuchanie na pásoch. Netrvá dlho a sme hore. Zlomisková roveň je dlhá rovina. Musíme sa dostať pod Zlomiskovú vežu a až potom zabočiť doľava smerom na Dračie sedlo. Tam opäť chvíľku stúpame. Slnko sa každým krokom ku nám viac približuje a v druhom strmom stúpaní sa konečne s ním stretáme. Sneh začína razom odmäkať.

..a už aj pokračujeme

Pred nami sa otvorí ďalšia rovná pláň. Po ľavej strane máme Dračí hrebeň a po pravej Ošarpance, ktoré plynule prechádzajú až do Vysokej. Mačky vyzúvame a po kratšom oddychu pokračujeme vyššie. Na jednej strane sa zdá byť Dračie sedlo strašne ďaleko, na druhej veľmi blízko. Baby idú krásne. Je nádherný deň. Nemáme sa kde ponáhľať. Užívame si Slnko každým jedným nádychom. Jediný oblak na celom nebi je vo Východnej železnej bráne. Tam by sme mali ísť po Vysokej. Uvídíme. Nateraz je to poriadna chobotina.

Poslednýkrát začíname stúpať. Vyberáme si ľavú stranu dolinky. Sme v stope tak to ide fajn. Sneh je príjemne odmäknutý a nemusíme sa báť, že pri pošmyknutí zbehneme až na dno doliny. Z rána to tu ale muselo byť o držku. Zuzka sa drží. Chvíľku z nej bolo cítiť stres, ale už sme opäť na rovnejšom úseku a sedlo sa veľmi priblížilo. Chýbajú nám posledné výškové metre. Sme presne pod Veľkou dračou hlavou.

Nad skalným stupienkom

Robím posledné cik-caky. Dohodli sme sa, že oddych dáme kúsok pod sedlom. Hore bude možno pofukovať. Aj keď je stále veľmi príjemne. Posadáme si na batohy, lyže odložíme vedľa seba a užívame si majestátny výhľad do Zlomiskovej doliny, na krásny Dračí hrebeň a poza neho dovidíme dokonca až na Štrbské pleso. To proste nevymyslíš. To je ten úžasný život na horách a ja som veľmi šťastný, že ho mám s kým zdielať.

Klárka a Dračia hlava

Po hodnej chvíľke ideme ešte kúsok pobojovať. V sedle stretáme Slovenských vojakov. Ževraj sú horská zložka. Ani som len netušil, že také niečo u nás existuje. Hneď nás odkontrolujú či máme pipáky. Kontrolou sme prešli. Chvíľku pokecáme, no ideme skúsiť ešte vyššie. Láka ma to do centrálu Vysokej. Baby moc nie. Snažím sa ich dostať aspoň po ústie žľabu, ale chýba morál. Nechce sa mi ich tam ťahať nasilu. Výjdem svahom čo najvyššie. Klárka so Zuzkou vyšli pokiaľ to cítili a zastavili o kúštik nižšie. Na dnes končíme s Vysokou.

Selfii..

Strhávam pásy a letím postupne za jednou aj druhou. Dvaja vojaci a iní dvaja čo prišli po nás sa práve zberajú hore. Fúúú, ťažká dilema. Ísť s nimi. Či ísť s babami? Za nami smerom na západ sa vytvorila už poriadna oblačnosť. Od Železnej brány sa tiež stále nasúva oblak. Nechcem aby sme sa tu ocitli uviaznutí v hmle. Stále cítim veľkú zodpovednosť za baby. Nie že ma tu budú čakať a potom sa budeme trápiť v hmle. Treba si uvedomiť aj to, že akonáhle zájde Slnko sneh začne vytvárať škrupinu. A to by som nerád. Nabudúce. Do konca zimy a aj do konca Tatier času dosť.

..a ideme jesť

Užívame sí dokonalú lyžbu. Dievčatám to tiež ide. Fakt sa vytešujem. Dole sme za pár minút. Spoločnosť nám robia ešte ďalší dvaja vojaci čo šli zase dolu. Prichádzame opäť na Zlomiskovú roveň. Železná brána vyzerá byť vyčistená, ale už sa to ani mne nechce síliť. Bolo by to na dlho. Západ Slnka by tam mohol byť úchvatný, ale čo potom dole ta cesta kosovkou..

Nad Dračím sedlom

Poďme sa ňou prebiť radšej za vidna. Posledné metre ešte zošúchame na lyžiach a potom nám už nezostáva nič iné ako lyže vypnúť a hodiť ich na chrbát. Poďme na to. Každý druhý krok sa prebárame. Snažím sa chodiť ako sám Aladin. Zdá sa mi, že mi to v celku ide. Zuzka za mnou sa nevie vynačudovať ako je možné, že sa toľko nezabáram. Vkuse by si na nohy dávala lyže. Klárka potichučky s prehľadom. Dokonca aj pre nás so Slnkom nebezpečný prechod potoka. Ja som tomu teda neveril. My sme si pre istotu obuli lyže. Klárka prechádza cez ten kúsok ľadu vari ako Ježiš, keď šiel cez Genezaretské jazero. Fascinujúce. Fascinuje ma kľud a rozvaha tohoto dievčaťa.

Lyžujemä

Dobre, potok sme zvládli, pokračujeme v brodení kosky ďalej. Nakoniec sa mi spätne zdá, že nám to celkom rýchlo ubehlo. Na konci ešte prechádzame kosodrevinovým tunelom a sme pri plese. Chodník je ladne spravený okrajom samotného plesa. Veľmi sa mi to páči. Po chvíli vybiehame z plesa rovno ku hotelu. Konečne chvíľka na oddych.

..a opäť v Zlomiskovej

Kapustovú som už skúšal včera. Dnes si dám puding. Samozrejme pivko k tomu. Baby iba klasicky kávičku. Preberáme ako nám bolo tieto krásne dni. V chate stretáme aj dvoch vojakov čo šli s nami dolu. Slnko začína pomaly zapadať a my by sme sa mali tiež pobrať. Moc sa nám ale nechce. Opäť nás čaká cesta medzi plesom a plesom. To je ešte dobrá hodinka. Z Popradského plesa vyrážame asi o tú hodinku neskôr ako včera, keď sme na Štrbskom plese stihli západ Slnka, a tak baby už v polke cesty vyťahujú čelovky. Mne sa hrozne nechce dávať dolu batoh, preto verím, že to zvládnem aj bez nej. Zdá sa, že oproti včerajšku pribudlo ľadu.

Nakoniec aj párty v koske

Posledné lúče dňa na Popradskom plese

Celkom to aj šmýka. Mačky už ale nevyťahujeme. Zvládame to aj bez nich. Posledné metre už nič nevidím. Snažím sa ísť po stopách Klárky s úzučkým kúželom svetla predo mnou. Zuzka si už poriadnu čelovku kúpila. Vyzerá, že teraz je rada na Klárke. No a ja mám tu svoju v batohu. Každopádne sme tu. Na ľadovom moste pred Štrbským plesom. Pozeráme spoje. Máme ešte čas. Prvý večer ma Klárka zobrala do koliby, dnes je rad na mne. Ideme do reštaurácie Lenka. Majú otvorené až do 19tej. Super. Pre mňa je to top reštaurácia v Tatrách. Príde mi to ako oáza v snobizme. Alebo ako sa dá poriadne a chutne najesť za pár korún aj v tomto prepychu. Guľášovka to istí. Zuzka zmrzlinový pohár. Každý podľa chute. Super. Lepšiu bodku za výletom si neviem ani len predstaviť.

Na plese

Potom už nezostáva nič iné ako sa po dvoch dňoch opäť vydať na zubačku a postupne sa každý pobrať svojou cestou. Jeden kus na Liptov, druhý na Turiec a tretí až na Považie. Bolo mi svami parádne dievčatá. Verím, že to nebolo naposledy :)