A znovu Tatrišky..

Ťažký víkend. Je nádherné počasie a ja musím ísť v sobotu na 12tku do práce. Čo s tým? Kamaráti ma mučia fotkami z hôr. To im teda nedarujem. Samozrejme okrem tých, s ktorými chcem sám zdieľať nedeľné zážitky.

Klárka trénuje..

Už v robote mám zbalené všetky pakšamenty na nedeľný záťah a hneď o šiestej večer valím smer Šútovo. Nasadám pred siedmou na vlak vo Vrútkach a ešte pred deviatou stíham na chate pod Chlebom večeru. Parťáci ma už čakajú a párty teda môže začať. Plán bol ísť už pred desiatou spať, ale horec dal horec a boli sme radi keď sme to ukončili o jedenástej. 

Pod Veľkým hangom

S Klárkou sa nám nakoniec podarilo presvedčiť Lukáša, aby šiel aj on s nami do Tatier. To bolo manierov, že on ide na Kubínku. Každopádne nemusíme riešiť vlaky, a keďže sú proti mne teraz dvaja vstávame až o pol piatej. O piatej už aj stepujeme pred chatou a o šiestej sme už aj v Šútove pri aute. Plán je síce posunutý asi o dve hodiny no nevadí. Som rád, že nie som sám a že som tu práve teraz s tymito ľuďmi. 

Pučíme; pripeká

Okolo ôsmej sme už aj v Smokovci. Parkujeme v podzemnom parkovisku. Síce neprší, ale výhodou je aj to, že tu nefúka a ani nie je šialená kosa. Aspoň niečo, keď už človek zaplatí 6€ na deň. Zbalíme sa a letíme vzhúru do oblak.

Mravce sa zbláznili

Na Hrebienok to celkom rýchlo ubehlo. Aj Lukáš nám vkuse ubieha. Nad Rainierku sme si trošku zatrénovali davnhili na pásoch, prebehneme mostíkom na druhú stranu potoka Veľkej Studenej doliny a už aj stúpame ku Zamkovského chate pri vstupe do Malej Studenej doliny. Lukášovi sa máli, chce trénovať ťahanie na prúsiku, a tak si dáva Klárku na pás. Rád by som vedel či to vôbec pomáha. Môj názor na celú túto techniku je ten, že skôr si parťáka zničíš ako mu pomôžeš ťahaním nasilu. Ale možnože sa do toho len nerozumiem.

Hľadáme si tichšie miesta

Konečne prechádzame šialený traverz začiatku Malej Studenej doliny. Prešli asi dva roky odvtedy čo som tu naposledy nadával, no nič sa nezmenilo. Stále sa mi dvíha žalúdok pri pomyslení šľapať alebo lyžovať túto dolinu. Celá nádhera Malej Studenej doliny začína až Veľkým hangom. Ľudí je pred aj za nami ako mravcov. Priam je do hangu vychodená diaľnica. Čo ma ale zaráža najviac je, že v Tatrách je pomer medzi lyžiarmi a turistami asi 25:75. Na Chlebe mi to príde minimálne 80:20 na stranu lyžiarov.

Piknik na Terynke

My lyžiari máme svoju stopu napravo od ich cik-cakmi hore. Ide to celkom fajn. Slnko začína, ale poriadne pražiť. S Klárkou sme celý v čiernom a ide nás zožrať. Lukáš ma biele tričko a nahadzuje tempo šampióna a o chvíľu ho nevidieť. Medzi Veľkým a Malým hangom zbadám direkt hore ku chate prešľapanú stopu. Nevyzerá to nebezpečne a tak rozhodnem, že pôjdeme skúsiť tade. Bola prešľapaná len pár ľuďmi, tak čakám každú chvíľku nejakú zradu. Nič sa ale nedialo. Klárka púči čo sili stačia a každou minútou sme bližšie pri chate. Vychádzame na rovinku a tam nieto snehu. Možnože toto je tá zrada. Pár metrov musíme na pásoch prekráčať po skalách, ale potom už plynule po znovu oficiálnom chodníku vystúpime až ku chate.

Spolu s Malým ľadovým štítom vpravo a Širokou vežou vľavo od Sedielka

Tam nás už čaká Lukáš a koho vedľa neho nevidíš? Parťák Tomáš. Ten sa bol z rána prejsť na Baranie rohy. Sťažuje sa nám na ťažký život fotografa. No ale čo už narobíš keď si vyberieš také poslanie? Ja sa v poslednej dobe snažím čo najviac vyhýbať trápeniu. Preto hneď letím na chatu a objednávam si pivko s kapustnicou. Všetci si posadáme na kamene pred chatou a užívame si úžasné teplo Slnka. Sme v nadmorskej výške 2000 metrov a úplne mi stačila jedna vrstva oblečenia. Čistá dokonalosť. 

Pyšný štít a Lomničák

Klárka a Malý Ľadový štít

Po možno hodine sme sa rozhodli pokračovať ďalej. Tomášove kroky viedli naspäť do doliny, naše hore do Priečneho sedla. Z Teryho chaty presne ako zo Zbojky do Divej dolinky je potrebné najprv pár výškových zbehnúť dolu. Neviem či sú tie chaty naschvál stavané na návrší kvôli lavínam alebo prečo. Lebo zase vietor na ne musí takto riadne duť.

Cestou do Priečneho sedla

Zbehneme teda popod Pfinovú kopu do dolinky pod Sedielkom a keď sa po našej ľavej ruke objaví výrazné sedlo vyberieme sa doň. Spočiatku stúpame mierne, ale každým pribúdajúcim výškovým metrom sklon strmie. Vidím na Klárke, že sa začína trošku trápiť. Asi už nie je toľko síl a otočky nie sú už tak ladné ako v Hangoch. Vrchná časť sa ide každopádne napešo, a tak posledné cik-caki vynecháme a ideme s lyžami na chrbte už skôr. 

Postupne stúpame a sklon pristrmuje. Netuším prečo sa všetci pred nami štverajú v žľabe doľava. Veď prechod je po pravej strane sedla. Lukáš, ale aj ostatní, sa evidentne na niektorých miestach trápia. Hm.. je tam ľad? Prichchádzame na inklinované miesto. Klárka to bravúrne zvláda. Ja zatiaľ robím nejaké selfíčka, keď potom naraz príde rad na mňa. Nebolo to až tak strašné, ale v najstrmšom mieste bol tak vysoký schod, že nie a nie dostať nohu nahor. Musel mať čo robiť ten čo to tu prvý prešľapával. Každý krok inde ako vyšľapaná stopa sa boril naspäť dolu. Nejak som ale prebojoval tento jeden schodík a už to išlo za Klárkou rýchlo. O pár minút sme hore. Lukáš z hora kričí obuť mačky. Whóót. No už mi je to jasné. Asi to nebude ešte med lízať zísť dolu. Zrejme sme kdesi nad sedlom. Cez hrebeň dobre prefukuje. Dokým sa Klárka pripravuje, ja ju predbieham a idem na to. Fu, nevyzerá to jednoducho, ale je to ozaj iba kúsok ku Lukášovi. Musíme pár metrov zliezť. Problém je ten, že sneh je čistá kaša a pod ním samá skala. Cepín a mačky sú skoro nepoužiteľné. Každopádne pomaličky dávam nohu pod nohu a som dolu. A potom prichádza rad na Klárku. Ide jej to podobne. Trošku sme jeden či druhý boli pod stresom, ale za chvíľu sme dolu. Sme kúsok vedľa pod sedlom. Ku nám schádzajú aj ďalší dvaja chlapíci čo nás povzbudzovali v zliezaní. Klárka rozmýšľa aj o zídení napešo, ale nedali sme jej na výber. O pár minút máme už lyže všetci na nohách. Lukáš ide prvé oblúky. Klárka za nim. Spočiatku opatrne, ale ako sa sklon nižšie v Streleckých poliach zmierni už si všetci užívame dokonalú lyžovačku. Už len na kamene bolo treba dávať pozor. Niektoré zlovestne vytŕčali ako ľadovce spod hladiny oceánu. 

Už aj na druhej strane

Lukáš už pripravený

Slnko začína pomaly zapadať za masív Slavkovského štítu. Dokým zlyžujeme ku potoku je už po ňom. Dnes sa naň môžeme už len dívať. Ideme ešte hore, lenže po nesprávnej strane doliny. Postupne vystúpime pod Generál, odbočíme doľava a za chvíľu sa pred nami objaví aj Slavkovská dolinka do ktorej bol pôvodný plán aj vstúpiť. No nemáme dnes už veľa času. Vareškové pleso teda zdiaľky obídeme a prichádzame ku Dlhému plesu. Z nenazdajky sa nám objaví aj chata. A nie už ani tak vysoko a ani ďaleko. Postupne sa k nej blížime. Ako sa blížime niekto nám kýva a kričí. Žeby Miška? Anoo, Miška nás už z diaľky víta. Klárke sa naraz vrátili všetky sily a za chvíľku sme pri sebe. Miška nás vystíska a ideme na chatu. Lukáš je už aj po polievke. Ja hneď fasujem Horca od Filipa. Áno, aj ten tu je. Už sa skoro cítim ako doma. Lenže na Chleb to stále nemá :)

Klárka tiež

..ideme na to

Dobrú polhodinku si oddýchneme. Nie je sa už kde náhliť. Už len musíme poťapkať terasou ponad Zbojku pod sedlo Malý Závrat a odtiaľ sa spustiť dolu. Pred nami je stále poslednými lúčmi svetla krásne nasvietený Javorový štít. Taktiež aj na Slavkovskom štíte sa zdá, že ešte stále svieti Slnko. My sme už ale stále v tieni. Vyzujeme pásy a letíme dolu. Je to paráda. Sneh je tu geniálny a o pár minút sme pod Generálom. Ešte zopár oblúkom môžeme spraviť do potoka a potom pomedzi kosku hľadáme najlepšiu cestičku na húpačky lesom nad Rainerku. Vyzerá, že celá skupinka si to užívame.

Ešte jeden pohľad na Javoráky, Výhodnú Vysokú  až po Gerlach

Užívame..

Nad Rainierkou stretáme Mišku s kamoškami. Konečne sme ich dobehli. No a prichádza časť na bežkovanie - korčulovanie. Ide nam to tak veľmi, že báb za nami sa nedokážeme zbaviť. Ešteže prichádza rovina a aj nejaký ten zjazd. Lukáš nás už vo veľkom vyčkáva na Hrebienku. Na Hrebienku práve prichádza lanovka. Všetci sa z nej vynorili ako keby bolo 10 hodín ráno. A to je už vari 5 hodín v nedeľu večer. Nejak pomedzi nich prekľučkujeme a po starej zjazdovke zletíme za pár minút do Smokovca. 

Parkovisko nakoniec máme v top lokalite. Od vyzutia lyží po auto to bolo možno len 100 metrov! A hlavne je tam teplo. Dokonca aj súkromie na prezlečenie. Je síce dosť možné, že sme lyžiarkami zamorili celé jedno poschodie garáži,. Cítim sa tu ako doma a všetko vyhádžem z batohu. Musím si urobiť v ňom poriadok a cesta v garaží mi prišla maximálne vhodný nápad. Keď všetko opäť naložíme do auta môžeme ísť het. Vari sa čoskoro vrátime.

Cestou naspäť ku chate ..v pozadí Malý Závrat

Priečne sedlo a Žltá lávka stále zaliaté Slnkom

Kúsok pod chatou so Slavkovskou kopou a v pozadí Slavkáčom

Lukáš nás odvezie do Mikuláša a ešte si dáme spolu po kebabe. To je tak, keď v Mikuláši v nedeľu pred siedmou večer neviete nájsť nič otvorené. Ale jufka bola vynikajúca. Stále máme ale do odchodu vlaku more času. Lukáš už odchádza domov a my na stanicu. Času bolo mnoho, ale dokým sme si kúpili lístky a popozerali všetky fotky z celého dňa už aj vlak hlásili. Dokonca aj na stanici bolo fajn a kopec smiechu.

Aj o hodinu Javorový stále so Slnkom

Pohľad na Bradavicu/Východnú Vysokú?

A vo vlaku to pokračovalo. Klárka je vynikajúca parťačka. Či do snehu, či do vlaku. Fakt sa mi zdá, že prešlo pár minút a už aj som vystupoval vo Vrútkach. Ja sa pomaly poberiem k našim na druhú večeru a domov a Klárka vari tiež raz dorazí do Dubky. No a som zvedavý ako bude ráno vstávať do novej práce ;)

..a napokon majestátny Slavkovský štít

Inač neviem prečo, ale dnes, na druhý deň ma neskutočne bolí brucho. Žeby z toľkého smiechu? Takýto tréning brušného svalstva si vždy rád zopakujem :)