Plnou parou do sezóny 2019/2020

No.. prišlo to dákosi zhurta. Vlastne čakalo sme na sezónu dobre že nie pol roka, ale keď prišla všetci sa mi zdajú dákysi nesvoji. Dokonca aj sama zimička zrejme nevie stále čo chce. Je už pol decembra fuč a po snehu skoro ani stopy. Nebyť prechytralého živočísneho druhu menom človek, ktorý vie premeniť vodu na sneh, nemali by sme ani tých pár kôpok na zjazdovkách. 

Po roku je to tu opäť. Tulene na sňahu

Každopádne plán bol jasný. 7. decembra odložiť tenisky a 9tého oprášiť lyže a pásy. Premotivovancov na začiatok sezóny je ešte dosť. Niektorí sa stihli vyblázdniť ešte pred nami a vari  už aj vešajú opäť lyže na klinec. Každopádne ja a Zuzka ideme na to 9tého v pondelok poobede po práci. Vybrali sme si Martinky. Našťastie parťáčka netuší do čoho ide. Vystupuje na Podháji z autobusu a už ju nečaká nič iné ako cupitanie napešo direkt za vysielačom.

Po troch kilometroch končí rovina a ešte hodnú chvíľu pofučíme hore grúňom dokým je sneh ako tak celistvý aspoň na ťapkanie na pásoch. Bolo to pred poslednou skratkou ku asfaltke. Kamenia stále ale na rozdávanie. Zhodujeme sa, že asi nás to až tak nebaví ako sme si to predstavovali. No a na zjazdovke detto. 

Tam snehu pribudlo, ale bol tak akurát pooraný ratrakom. Žiadna očakávaná hladučká zjazdovka. Stmieva sa a ešte aj fúkať začína. Výjdeme na hornú stanicu lanovky. Pokrutíme hlavami a radšej ideme na pivo. Zjazd síce krkolomný, ale toto sa mi ľubilo. Škodalen že sa mi dákosi nechce šľapať už naspäť hore a parťáčka je už zmotaná ak tak na teplo vlaku smerom domov. Na dnes si myslím stačilo. Musíme si to nechať uležať v hlavách.

Dlho netrvalo a už aj plánujeme stredu. Vyzerá to na Kubínku. Foto sa zdajú byť geniálne. To proste musíme zažiť. Ešte raz sa mi podarí zlákať Zuzku a tentoraz sa pridáva aj Lukáš. Vlastne nebyť jeho a jeho nápadu asi tam ani nejdeme. Ako by sa to inak dalo ako autom stihnúť po robote?

Martinky so Slnkom

Je streda, cca 16:30 a my v ukrutnej zime mierime na zjazdovku. Vyzerá to obstojne ..ľadovo. Parťáci nahadzujú vražedné tempo a mňa začína štiepať v lýtkach. Je mi z toho nanič, a tak pridám a preberám velenie. Trápim sa. Znova to nie je to pravé šťastie. Do toho ešte aj zapnú delá a dokým prídeme pod vrchol sme bieli ako snehuliaci. Dobreže nemusíme ľad zo seba obíjať, čo to hneď na nás mrzlo. Na vrchole písalo -6°. Mierne pofukuje. Depo urýchľujeme, lebo tam asi zhynieme. Rýchlo letíme dolu.

Vrchol celkom ľadovo. Zrobím pár oblúkov a už aj letím bokom dolu svahom. Pfúúú. Druhá jazda a už takto? No.. idem radšej inde, aby ma niekto z parťákov nezroloval. Čert vie či ma videli ako si jazdu dolu svahom "užívam". Pirchádza Lukáš na to isté miesto a búúúm. Tiež po boku. Dopína mi, že možnože som tam predsalen mal zostať, aby tam nešiel. Zuzka si vyberá radšej ľadové hrudy po druhej strane zjazdovky. To najväčšie zlo máme teda za sebou. 

Ďalej si už užívame idylicku jazdu pomedzi snehové delá s poriadnou snehovou chumelicou. 50 metrov vidíš, 20 nevidíš a takto až pod kopec. To proste nevymyslíš. Sneh už je dobrý a radosť v srdci sa náhle stupňuje. Znovu sa mi zdá, že zjazd ma hrial pri srdiečku, ale ten výšľap, to bolo zase ako za trest. Každopádne na druhý výšľap sme sa už neodhodlali a radšej nás nohy zaviedli ku prameňu v Kalamenoch.

-5. Veď čoby. Drkotajúc zubami zhadzujem pred autom spotené veci z lyžovačky a rýchlo vliezam do teplej vody. Pána. Kruťárina. Rozmyšľam, či som toto správne vyhodnotil. Mám pochybnosti, že asi  ani nie. Pri tej zime asi človek rapidne osprostieva. Časom mi dochádza, že budem musieť z vody raz aj von. Dokonca už ani v tej vode nie je najteplejšie. Pomyslenie ale na vynorenie sa, nás tam udržalo neviem či nie aj hodinu. Každopádne musíme na vlak. Uff.

Vyliezam a trasúc sa sa rýchlo utieram a obliekam. Ostatní ma nasledujú. To je tak keď máte jeden uterák. Dám si zo dve dĺžky po parkovisku a konečne je mi lepšie. Prežil som a rozmýšľam či mi bolo toto treba. Myslím si, že asi aj hej. Ten pocit "po" je na nezaplatenie a na čo by sme spomínali ak by sme celé poobedia po práci presedeli pri telke?

Snehové podmienky sa stále nelepšia. V piatok dokonca celkom vydatne pršo-snehuje. V Mikuláši ževraj dokonca prší. Nedá mi to. Musím ísť aj dnes. Už deň som nič nerobil. Verná parťáčka ma už opúšťa. Alebo dostala rozum? Alebo skôr ja ho strácam? To už je jedno. Po tretej poobede každopádne sedím v autobuse do Valče. 

Vystupujem do sneho - dažďa. Od začiatku ma rozčuluje batoh a lyže na ňom. Lyže sa mi priam zarývajú do lopatky. Som udivený koľko áut ma obchádza a ide tým istým smerom. Idú lyžovať? Pochybujem. To by ma niekto zobral. To budú asi veľavážení ľudia z Impozantu. A nie je to vlastne jedno? Hlavne aby sneh na zjazdovke bol. Toho sa vcelku bojím. Predsalen je dolná stanica vlekov len vo výške 500 mnm. Podľa webkamier by tam ale sneh mal byť. Uvidíme.

Prášenie vo Valči

Prichádzam na zjazdovku. Je už skoro úplna tma, ale niečo sa predo mnou predsa len belie. Obúvam lyže. A už aj šúcham vzhúru do oblak. Sneží. Je to tu celkom hrboľatô. Aha, to som netrafil zjazdovku. Už som ale na nej a je to top. Široké a hladučké. Z Martinkami sa to nedá porovnávať a Kubínka zrejme tiež kúsok zaostáva. A možnože zaostáva len o tie dva dni pred ktorými som tam bol. Naberám výšku a sneh je čím ďalej kvalitnejší. Pred vrcholom sú dokonca na zjazdovke celé prašanové pláne. Teším sa na zjazd.

Užívam si prvé tohtoročné, krásne oblúky bez toho, žeby som mal zadok v kŕči, že s ním budem brúsiť tvrdú zjazdovku. Keby som nebol sám, tak si aj zaujúkam od radosti. Takto si to všetko len u seba v srdci ukladám. Čas rýchlo uteká a na druhú jazdu už nezostáva čas. Čas by aj bol, ale to by bolo už potom aj na dve-tri jazdy do ďalšieho busu. To nieee. Stačilo. Ide sa domov. 

Príjemne unavený si vykračujem naspäť cestou do dediny. Tento pocit som už dávno necítil. Naposledy asi po šialených strečingoch na jóge. Vo Valči už prší a celkom ma ešte vytrasie dokým sa autobus ukáže. Celkovo ale príjemný výlet. Ani 1000 výškových metrov nebolo treba.

Prichádza víkend. V sobotu pracujem a v nedeľu nám to s parťáčkou zjazdárkou opäť nevychádza. To je tak, keď sa nachádzaš medzi dvomi mlynskými kameňmi. Ehm.. chlapmi. Každopádne som rád, že dala prednosť tatinovi. Ičko je predsa len jeden. Ja smerujem na Chopok. Na Kubínke som už bol a vari nepôjdem v jednej sezóne to isté dva krát. Hm.. to je inak tiež celkom dobrá výzva. Áno tento rok sa budem snažiť vždy zájsť na nejaké iné miesto. Chleb sa samozrejme neráta. A vlastne ..veď to je poriadna blbosť. Každopádne 2x na tú istú zjazdovku?

Vystupujem na Lúčkach. Nech šľapem z čo najnižšia. Po ľudoch ani stopy. Predo mnou jediný lyžiar, ktorého nie a nie predbehnúť. Vždy keď už je na dostrel, musím čosi vyťahovať z batohu alebo čúrať. Konečne sa ale v polke zjazdovky ako tak rozbieham. Ešte stretám pár ľudí, ale inak celkom prázdnota. Bude to tým, že tieto zjazdovky ešte stále nie sú v prevádzke. 

Netuším ako sa volajú jednostlivé piste, ale držím sa stále čo naviac na východ. Pod Konským grúňom je zjazdovka už opäť upravovaná. Ale iba po zvážnicu na Lukovú. Práve tu využívam aj ja a po nej sa chcem prebiť cez vietor na stanicu lanovky. Ide do tuhého. Zdvíha sa aj sneh. Spojka je upravenú tak na 5 metrov a vo vetre a snehu nič nevidno. Vari do mňa nik nevrazí. Poriadne zafúka. Mám len mikinu proti vetru bez kapucne a šatku na hlave. Hneď cítim ako mi mrzne mozog aj celá polka tváre. Toto nepôjde. Rýchlo sa odstavujem nabok a obliekam sa. Hneď je lepšie. Čo ďalej? Idem aspoň po stanicu?

Vidím pred seba len raz za čas. Fúka dosť besne, ale ako som sa obliekol, asi to ide. Obchádzam stanicu a idem skúsiť ešte vyššie. Vietor, ale každým krokom silnie. Mám problém urobiť ďalší a ďalší krok. Neviem či bude lepšie pred alebo za zábranou. Tam to zase na ľade šmýkalo ako bláznivé. Obídem jeden jediný stĺp Funitelu nad Lukovou. Znovu sa postavím za zábranu a rozmýšľam. Má to zmysel?? Možnože by som to prešiel. Započúvam sa do vetra ako piští cez stĺp lanovky. Zdá sa mi, že vietor stále silnie. Cez lyže mi zhora vietor sypé centimetre nového strhávaného snehu. Kašlem na to. Urobím si na pamiatku tohoto bludu video, strhnem pásy a letím dolu.

Ale kade? Nechcem ísť ešte domov. Každopádne, zase mi to vo vetre nemyslí a pustím sa dolu výstupovkou. Som pod krásnou upravenou širokou zjazdovkou. Ale teraz čo? Doprava na Záhradky? Tam nechcem, tam nie je sneh. Idem doľava po zvážnici. Určite ma niekde vypľuje na peknej zjazdovke. Dlho idem mierne po ceste až sa ocitám na spodnej stanici Funitelu. Čo viem teraz musím ísť doľava strmo dolu na Bielu púť. Ale prečo dofrasa všetci lyžiari idú s lyžami na chrbte smerom hore? A prečo na zjazdovke nie je ani lyžiara??? Obzerám sa všetkými smermi či tu nie je nejaký zákaz alebo čo. Nič nevidím, tak pomaličky schádzam. Zdá sa mi že všetky oči na mne. Nechápačka čo sa deje. Z ničoho nič veľa ľudí a všetci nejakí divní. Doteraz som nepochopil čo sa to tam dialo. 

Na Bielej púti ľudí ešte viac, ale každý sa už aspoň správa normálne - nezaujíma sa o druhých, žije si vlastný lyžiarsky svet Bielej púte. Už sa cítim lepšie. A už som aj dolu pri Happy ende. Šup, lyže dolu. Nahodíme pásy a poďme znovu hore. Vypnem lyžu a niečo vypadlo z viazania. Čo to do frasa? Ajaaaj. Nevyzerá to dobre. Nejde mi vypnúť lyža. Predná špička. Čo je s ňou? Nakoniec sa mi podarí viazko nejako druhou nohou stlačiť a vyproštiť nohu. Čo teraz? Musím chytro rozmýšľať, lebo ak budem tu polhodinu stáť moc to nepomôže mojej termoregulácií.

Dnes som asi dolyžoval. Idem pozrieť bus na zástavku. Mám ale ešte kopu času. Čo tak ísť pozrieť do servisu? Ja "musím" ísť o pár dni znovu lyžovať. Nech aj pol majetku miniem, musím rýchlo lyžu opraviť! Prídem ku prvému servisu. 300 ľudí. Kašlem na Vás. Idem ďalej. Takto prejdem celú Jasnú, no nič normálne nenájdem. Tu sa v tomto dave nejdem nerváčiť. Idem het. Veď mám aj kamarátov čo vedia všetko. Bus ma stále ešte čas, tak aj napriek otlaku idem pešo v lyžiarkach na Záhradky. Nechce sa mi prezúvať. A už ma zase žerie aj batoh. Lepšie povedané, zase mám viazko až kdesi v ľadvine. Tentoraz to je asi aj tou prilbou na batohu, ktorú ako som si na batohu vyniesol, tak aj zniesol dolu svahom. Až teraz som prišiel na to, že aj ona sa dnes so mnou vozí popod Chopkom.

Na Záhradkách stále kopa času, tak idem trošku pošprtať do toho viazka čo sa to vlastne stalo. Nevyzerá to nakoniec na samovraždu. Dokonca možno ani hneď o pol majetku neprídem. Vyzerá len, že asi si už nebudem môcť špičku pri šliapaní fixnúť. To vari ešte vydrží tak zo 150 tisíc výškových metrov. Uff.. odľahlo mi. Cez týždeň budem môcť opäť kdesi ísť. Konečne prišiel už aj autobus. A konečne asi už aj koniec tohoto šialeného týždňa. 

Nejako pomaly sa rozbieham na tých lyžiach. Nechápem to. Nejak ma tie výšľapy nebavia. Lyžba aj hej, ale to šľapanie vkuse hore? Tie tenisky mi v tomto dákosi viac šmakovali. Alebo ma chytá zimná únava. Alebo prichádza návrat Saturnu? Ja už ozaj neviem. Asi tomu musím nechať čas. A asi len musí už konečne začať snežiť. Toto po zjazdovkách mi stále príde ako za trest. Tak uvidíme. Každopádne je polka decembra. Zatiaľ stále môže byť ešte lepšie :)