Východniarska 100vka 2019

Už dva roky som sa vyflákol na východ. Asi som mal svoje dni či čo. Neviem. Možno aj depresie ja už neviem. Každopádne tento rok som sa niekoľko mesiacov pred štartom na to cítil. Hej, aj na Hriňovsku. Dopadlo to tak, že som skončil vystretý na 88om. No, dávaj ultrákovi večer posteľ a podaj mu pomocnu ruku, keď ťa o niečo prosí. Hneď ti schmatne celú ruku a skončí u teba v aute a čaká na cestu do cieľa. Toľko ku organizátorovi Vychodniarskej stovky v Malinci. Niežeby ja som už tiež jeho nebalil vo fólií do auta.

Múžeme sa akokoľvek vykrucať, ale je to tak. Pili sme..

Oukej, dostať sa v piatok na východ je na dlhé lakte. Niektorí to nejako šikovne zvládli a dokým som tam dorazil ja už aj boli het na večeri. Hneď som vedel čo sú to za kamaráti, tak som si radšej pri prestupe aspoň kebab kúpil. Aspoňže potom sme sa spolu zvítali. Trošku sme pred štartom doliali pálivej tekutiny a hybaj snívať o zajtrajšku. Dnes v telocvični ticho ako pred búrkou. Niekto tu asi chýba. Inak otázka na zamyslenie znie: Nadmernou konzumáciou uhorkovej vody sa uvoľnuje svalstvo v oblasti horných dýchacích ciest a tým spôsobuje chrápanie?

Na kilometri nula pred exorcičným domom..

..Belo nás poslal vyhnať zlých duchov von, tak sme šli

Ráno klasika. Jeden a pol hodiny pred štartom niekomu začína zvoniť mobil. Prisahal by som, že to zvonenie poznám asi z každej stovky. Tá melódia ma priam už vraždí. A ono to zvoní a zvoní. Veď čo. Po minúte to prestane a za desať je to tu opäť. Nič to. Je po snívaní. Už aj tak sa všetcí dvíhajú určite do radov na záchod.

kilometer 0,5 ..kalvária

Predštartová raňajková seansa ušla ako voda a už aj ukazujeme traťovým komisárom či maršálom povinnú vybaju. Už len kamerové systémy čakám kdesi na Bokšove či prechádzame na milimeter presne polomom. Ale nepredbiehajme. Belo nás odštartuje štýlom: "Nuž choďte už". Dokonca aj Maťo, s Mikim, Renem a Daliborom boli tak zmätení, že len neveriacky vykračali hore na kalváriu a neleteli hneď z rána ako blázni.

Exkurzia zvážnic východu začína, táto je takzvaná mäkko blatová

Ja si dnes za parťákov, dokým ma nevyženú, vyberám Vlada s Martinom. Radosť pretekať. Človek by nečakal, že takéto stvorenia môžu byť takí pohoďáci. Po pár kilometroch sme už v lese sami a cesta ubieha ako voda. Skoro ako tá v Svinke. Ešte trošku viac nepozornosti a už by sme Martina lovili sto metrov nižšie. Ešteže trasa bola po prúde. Lávka presne podľa najnovších európskych technických noriem. Šikmá, aby zrejme voda odtekala doskami na stranu a klzká zrejme lebo bola práve slizom napenetrovaná. 

Pamätník sedliackeho povstania ..ešte stále je krásny deň

Ďalšie zaujímavé miesto po prekonaní asi milión kilometrov dlhých zvážnic bola Skalka s výhľadom na Hornád. Začína sa mi to zdať, či ozaj som na Pražskej stovke. Nie je toto výhľadka Máj nad Vltavou. Ešte aj ten zbeh by sedel na Olafa. Ešteže mám tak skúsených parťákov lebo by som sa o nich aj začal báť. No, ale bájna skákacia skala zase nebola až tak vážna. To odtiaľ-potiaľ.

Hlavný velitel preteku nás chce skántriť hneď zo začiatku, ale my sa nedáme

Zvážnicou zbieham do do Kysáku rýchlejšie a konečne záchod. Dokonca aj toaleťák, mydlo a súkromie. To je tak keď si od štartu so sebou všetko nosíte. Potom už môžem spráskať všetko čo stihnem dokým sa parťáci postavia. Ďalej ideme na hrad. Konečne kopec. Celkom si to užívam. Už len keby ma znovu netlačilo.. Za hradom začina znovu poriadna nuda. Lúky, lesy zvážnice. Vlastne asi len lesy, kto si to má pamätať. Donekonečna až po Jánošíkovú Baštu. Hore hodíme nejaké to selfíčko pre fanušíkov a ideme sa prebehnúť po lesoch až na Prielohy.

Halo, halo.. tu Skalka ..fotím sa ..neštíkam

Odtiaľ už konečne niečo na prebratie. Krásny, dlhý zbeh. Trošku sa rozohním. Dobieham asi ďalších piatich a v dedine ich ešte aj predbieham. Vlado s Martinom mi už niekoľko desiatok kilometrov ospevovali občerstvovačku pred mostom vo Veľkej Lodine. Niektorí, keď ma videli ku nej odbočiť, odbočili tiež, iní išli na ďalší kopec smadní. My sme si sparťákmi teda jedno orosené dali a opäť som opáčil aj záchodovú misu. Dnes to vychádza presne.

Jedloooooo..

Úsek medzi Veľkou a Malou Lodinou nejdem asi ani komentovať. Ani len na turistickej mape som nenašiel názov tej hŕby skál medzi žihľavou, kde bola kontrola. Začína trošku popŕchať. Pridám do kroku. Radšej nech som na občerstvovačke a nech si prší už aj dve hodiny. No len si dám zo dva chlebíky a už aj je po daždi. S parťákmi prášime ďalej.

Selfíčka na Jánošíkovej bašte

Stretáme Bela na dodávke. Vyškerený nás vyháňa na Bokšov. No som zvedavý. Vari to nebude tak vychýrene "nebezpečný" trail ako Záruby na Štefánikovi. Čo viem hasiči ani záchranári nas nebudú čakať pod skalou. Začíname pozvoľna traverzom lúky. Za rohom, ale stočíme doprava a už sa paličky ohýbajú pod náporom tela. Konečne vo svojom živle. Nehrotím to, užívam si. Postupne sa mi parťáci strácajú. Za pár minút som nad najstrmším úsekom. Teraz začínajú byť po zemi popadané stromy. Hrebeň sa zúžuje a niekedy sa ide krásnym úzkym skalným chodníčkom. Stromy na zemi a všelijako poprehadzované vzduchom tomu dodávajú čaro. Postupne dobieham iných pretekárov. Raz za čas sa chvíľku za niekym zveziem. Čo to pojem a idem ďalej dopredu. Ide sa mi nadmieru dobre. Skackam si skoro ako doma vo Fatre. Aj záchod pod jednou zo skál bol zase celkom fajn. Každopádne dákosi sa mi nezdal ten Belov strašíak. Bol to síce výrazne ťažší úsek, ale polom nebol až tak pekelný. To čo som zažil pred pár týždňami na hranici Kysúc (Oravy) s Poľskom bolo oproti tomuto neopisateľné. Treba ísť tam trénovať.

Áaaha, kde to ideme? Opačne?

Zvážnicou zbehneme do doliny a inou vylezieme na nejakú Gaľovú. Ten Sivec teraz pozerám je ozaj blízko. Budúci rok by som aj ten poprosil. A tiež nejakú najlepšie hrebeňovku aj so zbehom ku Hornádu. Do Košickej Belej to bolo vari z Gašovej za trest. Dĺhe a tuším, že stále po zvážnici. Ešteže nás parťáčka s foťákom a hafanmi z biedy na chvíľu vytrhla. Ale slová za 10 minút si na občerstvovačke? To vážne? Mne sa zdalo že som pol hodinu ešte zbiehal.

V Malej Lodine trošku socializácie mimo divočiny

Tam v dedine nás už zase na nosítka, ehm posteľ chceli dostať. Nedal som sa. Spráskal som čo sa vošlo a keď ma niekto dobehol, pobral som sa het nech majú aj oni pri jedle pokoj. Teraz iba 6 a pol kilometra na polievku. To bude malina. Prichádza opäť kopec. Ubieha ale rýchlo, aj keď už začínam pociťovať únavu. Na chate konečne dobieham ďalšich súputníkov. Ejhľa, aj Maroš a Peťo. Popýtam si pivko a zeleninovú a chvíľku pokecáme. Ďalej pokračujeme spolu.

Na Bokšovskom strašiakovi

Bu, bu, buuu :D ..mňamka ..a hneď posun dopredu v umiestnení :)

Opäť nuda namraky. Ešteže mám parťákov. Cesta Lájoška - Zlatoidské lúky - Pod Murovanou skalou bola na slučku. Dĺhy zbeh, ktorý nemal konca. Asi s každým typom zvážnice. Od tvrdej makadamovej až po bažiny a nejaké chaluhy z nej vyrastajúce. Konečne sme aj keď na kašu, ale dolu. Poďme znovu hore. 

Fanušíkovia :)

Nohy prestávajú spolupracovať. Dákosi nepochopili, že už stúpame či čo. Na Turmiskách musím dať energeťák. Pár minút ešte idem s parťákmi Marošom a Luxom, ale ako zaberie kofeín a cukor idem na to. Chodník do neba, ruky do putiek na paličkách a poďme sa trošku rozhýbať. Spod Murovanej skaly až po Kojšov veľmi vydarený úsek. Uživam si aj tu divočinu v kríkoch medzi Červenou skalou a Zemičkami. A zbeh do sedla bola asi naj chuťovka. Tzv. tréning lyžovania v suti a lísti.

Parťáci..

..a idol

Folkmárska skala zdiaľky vyzerala famózne. Teším sa aj na ňu. Síl ešte stále je dostatok. Stále sa mi darí niekoho dobiehať. Som hore, štikám kontrolu a letím po fáborke dolu. Po žltej. Ale kdeee? Idem úplne opačným smerom ako sú Zemičky. Zase tu bude vlastné značenie. Začína sa stmievať a vidím tak na 30%. Čelovku som si ale povedal, že do Kojšova nevytiahnem. Lenže keď vidím kde ideme, tak to už mohol Belo rovno do Folkmáru potiahnúť a odtiaľ na Striebornú a na Hoľu. Veď aj tam sú určite nejaké "suprové" zvážnice. Nakoniec nás ale otočil naspäť a za polhodinu som znovu na Zemičkách. Čím rýchlešie zbehnem do dediny. 

No a potom samozrejme fešáčisko dedko

A nakoniec tí čo nám dodávajú všetky druhy síl na nastávajúce kilometre

Na občerstvovačke všetci známy, ale od Zemičiek som si v hlave opakoval čo všetko nesmiem zabudnúť, tak sa venujem skôr dropbagu ako ľuďom. Tentoraz začínam mať prezmenu doodieraný chrbát od batohu. Skúsim namazať. Jeee, oni tu majú slaninu, klobásu aj uhorky. Hľadám parťáka, ktorého by som znásilnil teraz na Kojšovke, lebo čert vie kde sú tí z hrebeňa na Lájoške Maroš s Luxom. Za obeď padla Lucia a Braňo. Idem s nimi, ale vydržalo mi to asi len po vrch dediny. Stáva sa so mňa týmto ultra poriadny asociál. Čím ďalej tým viac chodievam sám. Proste nik mi nevyhovuje. Vari nedopadnem raz tak ako Rišo, že budem chodiť sám 200 kilometrov po Fatre.

Po Bokšove druhý poriadny kopec? :D

No a teda na Kojšovku si fučím hore kopcom po tme sám ako prst. Dostatočne ma začína vypínať už v polke kopca. Už ani energeťák nepomáha. Skôr naopak. Kofeín ma iba rozhadzuje. Až v koske pod vrcholom stretám dvoch Čechov. Idem už s nimi. Musím. Už sa necítim ani po fyzickej stránke bezpečne. Pofukuje. Trošku chladnem, ale fukerku sa mi nechce potiť. Zoberieme kontrolu a pomaličky schádzame. Zrejme by som to sám zletel za polovičný čas, ale ťažko povedať ako by som vyzeral potom. Takto som mal výrazne viac síl na ten záhul ku občerstovačke pri chate VSŽ. To už si myslím nejedného nového odrovnalo, že kontrola nie je na Idke ako sa píše, ale ešte polhodinu za ňou.

Druhá časť po tme, aj keď toto je celkom anomália. Väčšinou to bol len kúžel svetla donevidím na štrkovej zvážnici

Na občertvovačke sú super ľudia, úžasné cestoviny aj všetko ostatné, ale cítim sa ozaj zle. Ešteže sa tu nedá ísť do tepla a ľahnúť si, lebo by ma zrejme opäť do cieľa odvážali. Tu nechcem robiť nikomu problémy. A Košice sú ževraj až 30 kilometrov ďaleko. To je kopec benzínu. To pôjdem radšej pešo. Každopádne sedením prichádza zima. Musíme ísť. Celkom mi pri sedení krútilo hlavou, ale ako som znovu naštartoval srdco už bolo opäť dobre. Parťák vyrazil ako raketa. Na vrchole zvážnice nad chatou sme fučali ako parné mašinky a tieklo z nás ako na poludnie. 

Posledné klesanie pred cieľom ..už môj tretíkrát :)

Prichádza čas na autopilota. Pred sebou vidím buď len nohy parťáka alebo les a nekonečnú zvážnicu pred sebou. Po polhodine to isté a o hodinu znovu. Kde tu nejaká zákruta. Stále mierne z kopca. Možno až po tej hodine prišlo zopar hrboľov, ale stále po zvážnici. Nekonečnééé. Aj keď výjdeme na lúky skoro žiadna zmena. To zase okolo nás len samá tráva a za každým vrcholom či zákrutou to isté ďalšie. Z ničoho nič sa ocitneme v Hýľove. Vkuse čakám vysielač nad Bukovou. A my sa ocitneme v Hyľove? Za ním odbočíme zas na lúky a už asi úplne zmyslov zbavení, dobreže nemrlejúci ako nejaké zombíky sa ocitneme v Dolnom Klatove z opačnej strany ako na prvom alebo druhom ročníku.

Najrýchlejší traja v cieli

Zase raz v rozhovore obchádzam most ku karčme kde bol vyložený stolík a vodou, vrácam sa a hneď hybaj ho do blatového korýtka plného slimákov. Niektoré už boli s druhovým názvom plackaté alebo vypučené. A to pred nami prešlo len cca 20 ľudí. Znovu sme na rozbitých asfaltkách, či lesných cestách a sme tam. Na Klátovianke. Dožili sme sa.

..a párty môže začať

May a Mišo sa o nás patrične postarali. Mišo mi lepí diery v chrbte z batoha leukoplastom. To bol za nápad. Hore kopcom, keď sa to začalo potiť a naťahovať na koži boli iné martyrie. No ale už iba 16 kilometrov! Treba si to trošku sťažiť. Aby mi ten výlet tak rýchlo neutiekol. Hore kopcom ideme len rýchlou chôdzou, ale je to celkom fajn. Už mi zostal len jeden parťák. Druhý nam takpovediac zdrhol. Asi ako ja predošlým. Súčasný parťak už tiež ale celkom hynie. Hlavne kvôli otlakom na chodidlách. Zbieha sa mu ťažko. Spolu ale bojujeme.

A zopár momentiek. Alebo keď celý deň a noc čakáš na tento moment

Prichádzame na sedlo pod Kamenným hrbom a postupne začíname zbiehať. No, už je to tak rýchlosť 7km/h. Večnosť to bola po Bankov a večnosť na druhú po Čermeľ vari. Čistá agónia. Už nech výjde to Slnko, lebo začínam mať depresie. Od Čermeľu som si myslel, že to už poznám naspamäť. Také makové. Ja že už nad Suchou dolinou sme na vrchole a to ešte stúpame poriadny kus do neba. Už som si myslel, že to nikdy neskončí. Už som nevedel či sa mám smiať alebo plakať, že som sa ocitol na tomto výlete a na tomto kilometri, keďže som mal skončiť v Kojšove. Rozmýšľam, rozmýšľam až sa ocitnem na hrade. Niektoré vysoké schody dali zabrať.

El prezidente: "A nabudúce prídeš znovu, rozumel si?"

Ešte posledný brutálny zbeh burinou tri krát vyššou a širšou ako ja, potom lúkou a potom postupne krajší a krajší asfalt. Priam by ho človek bozkal od radosti a šťastia. Počkám parťáka a spolu sa ešte zo dva kilometre vykluskáme až do cieľa. Ten je za rohom. To asi aby sme si nikdy neboli istý, kedy ten koniec nakoniec príde. Inak nik cieľ neprešiel? Všetci si ho všimli?

Jasné, prídem..

Konečne cieľ. A dokonca na Rybe Aničke a nie v Kojšove. A pod 24 hodín. Veeeeľmi veľka spokojnosť. Guláš nebol ideálny, ale ten ani nikdy zase nemôže byť zlý. Určite nie po 130tich kilometroch. A pri pivku s priateľmi som sa cítil ako v raji po prechode týmto peklom, očistcom a šialeným východom. Dobre mi zase bolo s Vami priatelia. To je to čo mi dáva ultra :)

Foto:

Martin Minaroviech

Vlado Jakubec

 Dalibor Dvorštiak

Richard Pouš

Martina Magová

Jana Jaless Blue

Barbi Bocová

a ďalší