Cesta Hrdinov SNP - 2. časť (Julka, deň č. 9-11)

Celé štyri dni rozmýšľam ako sa Julke darí. Na hrebeňoch Nízkych Tatier hlásia otrasne počasie. Snažím sa raz za čas čosi dozvedieť od Jura. Ale nepoznám všetko čo je za tým. Veľa veci sa dozvedám čo zažili až keď sa opäť stretáme a nemali teda prechádzku ružovou záhradou. Po šiestom dni vymieňa v podpore na trati Mikiho Rišo. Keby len viete čo tí stvárali pri svojej výmene. Miki šiel po Riša do Ružomberka a Rišo stojí na zástavke v Bystrici. Ešteže mu šiel aj autobus na Donovaly. 

No a takto teda od siedmeho dňa letí Veľkou Fatrou a Žiarskou vrchovinou s Julkou ževraj urečnený Rišo. Mňa vyzdvihuje Juro s Mikim v Turčianskych Tepliciach a znovu sa spolu všetci stretáme vo Vríckom sedle. Pána, Julka vybehla z lesa ako raketa. Neveriacky pozerám čo sa na nej zmenilo. Zdá sa byť plná energie. Neskutočne. Priam s otvorenými ústami ich vyprevadím na posledný úsek tohoto dňa popod Kľak do Fačkovského sedla.

Z Trojáku na Lopeník

My zatiaľ zháňame ubytko. Všetko plné. Nikto vari v piatok v lete nepracuje keď sú všetci ubytovaní kade-tade? Alebo keď nie je plné, tak vo Fačkovskom sedle každý kašle na zárobky. Takto sa robí biznis na Slovensku? Padne tma a kašlem na zákazníka? Čože že mám aj prázdnu chatu? Nakoniec sme ubytovaní v Rajeckej Lesnej. V penzióne U Hromadov mali plno ale niežeby nás tiež hneď odbili, ale ešte aj zisťovali dostupnosť v iných penziónoch na okolí. Nakoniec sme sa ubytovali v penzióne Rodus a personál bol tiež úúplne top. Izba pre dvoch, ale urobili by všetko pre to, aby sme sa tam vyspali aj piati. Boli sme poctení návštevou.

9. deň: Fačkovské sedlo - Trenčianske Teplice

Ráno zase vstávame skoro aj keď už nie tak ako prvé dni. Julke sa celý režim trošku posunul. Už chodí viac do tmy ako skoro ráno. Z Fačkovského sedla vyrážame až pred pol siedmou. A hneď do toho brutáľu po zjazdovke. Julka, ako to nazýva, nahadzuje tempo Rakúskeho dôchodcu a bez zastavenia to vyškriabe až na Homôlku. Chvíľku prechádzame skoro rovinou, ale potom znovu brutus, len smerom nadol. 

Z Fačkovského sedla do neba na Homôlku

Potom sme zase prišli kúsok roviny, ale aby sa nám to trochu striedalo, teraz nebol svah krivý naším smerom pohybu, ale priečne na tento smer. Aj členky z ránka treba trošku vystrečovať. Škoda že ich bralo vkuse do jedného smeru. Ruzčúlený som dnes ja hneď z rána. Ako to tu fungujú tie turistické kluby, keď veľakrát ani značenie nie je poriadne a ani chodníky nie sú aspoň trošku prekopané. Nie sú tieto spolky aj štátom aspoň z časti dotované. Zanietení cyklisti si dokážu vo voľnom čase vybudovať kilometre sigle trailov bez podpory štátu a s ochranármi za chrbtom a títo to nevedia?

Hrebeň z Homôlky a celé Strážovske vrchy ako na dlani

No ale späť k trati. Po šikmine nabok, prichádza opať kopec. Pred občerstvovačkou už ale posledný. Z Javoriny podbiehame popod lyžiarske vleky na Javorinke a nad dedinou je už odstavená naša dodávka. Rána sú ťažšie, tak dávame dlhšiu pauzu.

Spätny pohľad z pod Javoriny na Malofatranský Kľak

Na Strážovskej Javorine

Prichádza celkom ťažký úsek. Prechod cez Strážov. Spočiatku to vyzerá nevinne, ale sklon sa dvíha a dvíha až hľadíte cez stromy do neba. Zostup, hlavne pod vrcholom, je tiež poriadne krkolomný. Skaly na vytknutie nohy neboli moc na beh určené. No a potom, keď by to už aj išlo, už má človek za sebou cca 500 kilometrov a nejde to ani smerom dole strmou zvážnicou. Nejako sa ale dotackáme až do Zliechova. 

Pred nami Javorinka a vpravo Čičmany

Dúha nad Čičmanmi

Tam nás celkom prekvapila rýchla búročka. Prečkali sme ju v aute. Julka na chvíľku pospala. My sme vypiekli najprv potichu Millera, ale nakoniec to skončilo pri nejakom rape či Jacksonovi. Proste párty na obed ako sa patrí. Pripravujeme sa na dlhý úsek. Balím poriadne veľa banánov a hlavne vody. Bude to dlhééé.

Lúky za Zliechovom

..a v pozadí kopec Strážov

Každopádne je to úsek ako stvorený pre Julku. Samé zvážnice a poväčšine ani nie s extrémnym sklonom. Lenže dnes je kríza deň. Stále sa ale posúvame dopredu. Je tu neskutočne nádherne. Prechádzame kilometre lúkami a za nami sa majestátne vypína samotný Strážov. Pred rokom s Andrejom som tu bol za sneženia s dažďom bez akéhokoľvek výhľadu. Priam by som povedal v poriadnej depke.

Krásne miesta

Postupne ale vchádzame do lesa a pred nami, vedľa nás, ba dokonca sa mi zdá, že aj za nami opäť začína hrmieť. Nezdá sa mi žeby sa to ale nejako hýbalo. Chytí nás to?? Kráčame rýchlo a ticho. A hrózne dlho. Celé hodiny ideme zvážnicami. Ešteže som vedel čo malo prísť a už som to mal prejdené. Aj keď aj tak stále pozerám do mobilu a sledujem koľko toho ešte má prísť. 

Postupne sa blížime ku Srvátkovej Lúke a búrka je tu. Našla si nás. Čo teraz? Ideme na Vápeč? Či čo? Navrhujem poďme. Veď väčšina času sa ide pod stromami. Nezdá sa to byť zase nejak krutá búrka. Blesky neplieskajú okolo. Skôr sú v oblakoch. Postupne stúpame, vôbec sa mi to nezdá tak ťažké ako minulý rok opačným smerom. Zrejme vtedy sneh zakryl chodník a išli sme nejakým rákosím, lebo teraz tu bol nádherný chodník. Jedine tá šialená stojka do sedla pod Vápčom tu zostala. Búrka práve ustála. Už asi ani neprší. Vychádzame na jeden z bočných vrcholkov Vápča a fotím si krásne scenérie ako Slnko bojuje s oblakmi a dažďom v diaľke. Julka valí dopredu. 

Zbiehame ku Lapšovcov

Zjazd po daždi bolo čisté šialenstvo. Vyšúchané S-labky moc nedržali. Veľká párty toto bola. Až sa čudujem, že sme sa celkom čistí a zdraví dostali dolu. Tam nás už čakajú naši. Niečo prejeme, ale tentoraz nestojíme až tak dlho. Ešte nás čaká celkom dlhý úsek a deň sa chýli ku koncu. Z Hornej Poruby strmo stúpame popod skaliska Jedľoviny, Hoľazne a Slopského vrchu. Za nami sa vypína nádherný Vápeč v podažďovom opare. Krásna príroda pokračuje, Neporovnateľné s východom (minimálne s miestami kadiaľ vedie SNPéčka).

Vápeč po búrke

Začína sa stmievať a dĺho predlho sa zase šuchtáme zvážnicami. Omšenská baba vari ani len nemá nikdy prísť. Na ňu sa priamo nejde, ale ešte pred sedlom nás preveril iný strmý kopec. Až potom sa už išlo dole. Ale nie na dlho. Znovu sa stáčame popod nejaké kopce. Potom vychádzame na lúku a potom zase do kopca. Nekonečné. Nechápem ako môže byť 15 kilometrový úsek tak dlhý. Prechádzame cez nejaké skalky a už konečne dolu. Po civilizácií ale stále ani stopy. Všade naokolo tma. Znovu hrózne šmýkľavo. Prvé svetielko v meste nám dodalo nádej, že dnes sa tam aj dostaneme. Ešte prechádzame zo kilometer poza prvé domy, ale nakoniec sa konečne chodník umúdri a vypľuje nás pri jednom z hotelov v Trenčianskych Tepliciach.

Večerný Vápeč z pod Hoľazne

Ubytovanie a všetko ostatné je už vybavené. Večer už len vyoperovať dvoch kliešťov z členkov, sprcha a kopa jedla a hneď do postele. S Mikim pred spaním ešte dokým nás nezlomí pozeráme Jamesa Bonda asi z roku pána 1980.

10. deň: Trenčianske Teplice - Holubyho chata na Veľkej Javorine

Ráno nový deň, nové sily. Od dnes sa mi zdá, že sa v Julke niečo zlomilo. Dnes ide ako drak. Prechádzame mestom a na druhej strane zahýbame do lesa. Dva kopce a sme nad Trenčínom. To znie fajn. Značenie zase na dve veci a už sme 400 metrov od chodníka. Julka nekričí. Berie to úúplne v pohode. Som fascinovaný. Julka je so všetkým vyrovnaná. Jej psychicka sila ma úplne dostáva a myslím si, že aj po fyzickej stránke to dnes ide parádne. Prebehneme teda aj tým druhým hrbom a sme na raňajkách. Prichádza pamätná scéna. Chalani kúpili tentoraz už 16 vajec, do praženice šupli 20 deka slaniny a pridali ku tomu 4 párky a my sme to všetko spráskali. A zase nemajú čo jesť. Zajtra kupujú vajec 20.

Z Trenčianskych Teplíc do Trenčína

Zrána celkom zima. Normálne ma drví dokým sa nerozbehneme. No ale keď sa rozbehneme Julka beží a beží. Zastavujeme sa až za Zlatovcami pri diaľnici. Prichádza miernejší kopec. Zdravím sa chlapom v osadníctve. Pýtajú sa odkiaľ ideme. Keď vysvetľujem, že Julka ide 10tý deň od Dukly neveriacky krútia hlavami. Poprajú šťastnú cestu a letím za Julkou. Trošku sme mali čo robiť sa vysomáriť zo značenia v lesíku, ale zvládli sme aj túto zákernosť nesúladu chodníka so značkou a sme na lúkach nad Drietomou. Už je znovu teplo. Julka je vo svojom raji. Z lúk zbehneme dole a tam už pripravený obed. Ako podpora prišli, už aj ako včera do Zliechova, Adam s Dáškou a Jurkom.

Nádhera nad Drietomou

Miki mi kúpil v Lidl 400g cukríky!!! Šialenec, že si to pamätal po troch mesiacoch, že presne tieto mi chutia. Všetko opäť padlo. Na tejto občerstvovačke sa mi páčilo asi najviac. Cítil som sa ozaj ako medzi svojimi. Aj pre toto všetko sa oplatívšetko to čo robíme.

Od Machnáča po Kykulu na Slovensko - Českej hranici

Za dedinou poriadny krpál. Najedený to bol celkom záhul. Julka ide ako píla. Cez sedlo obchádzame kopec Žľab a cez zopár menších kopčekov sa dostaneme až na kopec Machnáč. Sme na Česko-Slovenskej hranici. Každým smerom máme nádherné výhľady na doliny s kde tu stojacími domčekmi. Nádherní lazy. Ešte teraz cítim ako ma toto miesto hreje pri srdiečku. Prechádzame hore dolu lúkami až pod Kykulu a pred Výškovcom nas už znovu čaká cela banda v zložení Juro, Miki, Dáška, Adam a Jurko. 

Odchádza sa od nich tažko, ale treba ukrajovať zo zostávajúcich kilometrov. Dlho prechádzame asflatkou, vlastne aj po odbočnení so štátnej cesty je tu stále asfalt. Ale ta nádhera okolo. Dnes som spravil zrejme najviac fotiek. Proste úchvatné. 

Kravičky a Vyškovec

Smerom na Lopeník ..úúplne vzadu náš hrebeň na Veľkú Javorinu

Prechádzame nad Lopeníkom do lesa. Vyzerá, že na dosť dlhom úseku bude nová cesta. Po uvalcovanej frézovanej sa šlo parádne po toľkých kilometroch. Ale ani potom v lese nebola zvážnica špatná. Kilometre odsýpajú rýchlo. Prechádzame cez Obecní háj a aj Studený vrch a za chvíľu sme na rázcestí Březová, bus. Priemerka tuším 7km/h od Výškovca pod Kykulou.

Nad Strání

Doplníme zásoby a sami sme teraz zvedaví pokiaľ nás nohy zavedú. Julka sa cíti dobre, ale pred nami sa týči vysielač na Veľkej Javorine. Rýchlo sa ku nemu blížime. Až v samotnom stúpaní na jeho vrchol začíname cítiť únavu. Možno sme sa nechali trošku zmotať, že dnes sa bude dať dostať aj ďalej. Čo ak by to šlo až na cestu ponad vleky nad Hrabinou? V lese je tam krásna asfaltka, po ktorej by sa tam dalo dostať aj dodávkou, lenže nakoniec sa zistilo, že je tam zákaz. To rozhodlo o ukončení dnešného dňa na Holubyho chate pod Javorinou. No a koho tu nenájdeš. Ivo, minuloročný šialenec, ktorému sa podarila ako jedinému SNPéčka za 9 dni. 

Večer pred Veľkou Javorinou

To, že na chate bola zase sprcha a kopec jedla bolo top. Ale to, že tam bol taký ľahký prístup ku pivu, a že Ivo priniesol ešte Boškov a iné šmakociny už nebolo až tak dobré. Mám čo robiť, aby som odolával Ivovým útokom. Ale je mi jasné. Zajtra s Julkou idem. Odchádzam preto od stola o pol jedenástej. Tí dvaja sa mi dohrnuli do izby až o pol jednej ževraj. Pána. A potom Ivo nevie čo ráno s autom. 

11. deň: Holubyho chata na Veľkej Javorine - Brezinky nad Bukovou

Prichádza môj posledný deň s Julkou. Vstávame skôr. Skôr sme skončili, tak dnes vyrážame ešte za tmy okolo 4:30. Vykráčame opäť ku vysielaču a odtiaľ dóóóôle a dóóóle. Spočiatku strmšie, ale potom veľmi mierne. Ideme celkom rýchlo. Postupne sa rozvidnieva. V rýchlosti obehneme okolo Diborovho pomníka a niekde za Čupcom máme spoločnosť. Po pravici sa hýbe vari celé stádo diviakov. Fešáci boli asi na raňajkách. Dosť tej zvery sme už za tých 10 dní stihli vyrušiť pri raňajkách či večeri. 

Cumulonimbus mammatus na Lazoch medzi Myjavou a Veľkou Javorinou

Postupujeme ďalej až po cestu, kde sme chceli včera sprvu skončiť. Pod prístreškom je postavený stan. Ešte ani náznak života v ňom. Veď už je vidno. Veď už máme za sebou 8 kilometrov. Zvážnicami prechádzame nižšie a nižšie. Po včerajšom úžasnom dni, dnes Julka opäť cíti nohy. Musíme chvíľku predýchať krízu. Bolo to niekde okolo Jurášovej. Po možno 10tich minútkach vstávame a pomaličky to rozbiehame. Vychádzame z lesa ku prvým domom na lazoch nad Myjavou. Už, už si myslím, že budeme len klesať do mesta, keď tu ešte kopec na Sovinec. Až potom uvidíme pred sebou celé mesto a po možno kilometri pri cintoríne naši. Konečne raňajky.

Dnes už nakúpili toľko, že sme sa najedli my aj oni. Chvíľku oddýchneme a hneď pokračujeme. Pomaly ide do tuhého finišu. Prechádzame Myjavou a pomaly sa strácame na lúkach nad ňou. Vchádzame do Polianky a podľa Iva cez zákernú šikanu na asi jediných dvoch križovatkách sa opäť ocitáme na lúkach. Prechádzame do lesa, ktorý mi je veľmi známy. Tu som určite už bol. Áno, na Lazovke. Prichádzame ku kontrole v strmom kopci. Už som zase zabudol jeho názov. Následne strmo klesneme do Jandovej doliny. Ale u mňa prúser. Noha začina štrajkovať. Od Polianky sa to zdalo byť nič, ale smerom dolu sa to poriadne zhoršilo. Problém je, že túto bolesť už dôverne poznám a viem, že to minule skončilo dlhou prestávkou od behu. Samozrejme, že za všetko môže beh. Ja, známy turista, som to práve opäť prehnal. Bez strečingu úpony proste nefunguju.

Hore na bradlo idem už v dobrých bolestiach, kokos. Nechápačka. Julke dávam na známosť, že končím. Od Bradla ma strieda Miki. Ja už môžem len tak občerstvovať. Na Bradle si da Julka dlhšiu pauzu. Znovu je teplo. Práve sa koná beh 100 míľ krajom Malých Karpát. Zopár ľudí sa nám podarí aj stretnúť. Niektorých naši dokonca nachytajú na tajnú kontrolu a kontrolu povinnej výbavy. No kopec srandy, tiež na ich okolo 150tom kilometri.

V Myjave

Julka s Mikim odíde a my balíme. Celkom ležérne a pomaly. Máme čas. No niežeby nás to napadlo, ale ako náhodou sa nám podarí Mikiho a Julku stretnúť dolu v Brezovej pod Bradlom. Ešteže tak. Ani jeden z nich nemal so sebou mobil. Takto budú mať aspoň Mikiho. Na Dobru vodu je to poriadna obchádzka. Cestou hľadáme reštiku, ale v nedeľu všetko pozatvárané. Ako naschvál. Dokonca aj pizzéria v Chtelnici v cieli 100MKMK. V cieli sa ale nezastavujeme, ešte by náhodou bolo kolo toho čo tam robíme veľa rečí a to nechceme. Hneď pokračujeme ďalej smer Dobrá Voda.

Lazy nad Priepastným

Tam ako pre nás na námesti reštika. A hlavne poriadne milí personál. Objednávame jedlo pre seba a zabaliť aj pre našich bežcov. Postupne rozkladáme občerstvovačku a ja mastím boliacu nohu. No, vari to prejde. Každopádne teraz nech Júlia hlavne dobehne šťastne až na Devín. Idú veľmi rýchlo. Zdá sa mi že čím ďalej rýchlejšie. Prichádzajú poriadne hladní. Tentoraz by som ja už moc nemal jesť. Tentoraz ma vymenil Miki. Spráskajú čo sa do nich vošlo a ja sa s nimi lúčim. Bolo to krásnych 7 dní. Bolo mi ozaj ľuto, že nemôžem s Julkou dobehnúť až do cieľa. Ale takto to asi malo byť.

Juro ma už len previezol niekdajším mojim pôsobiskom cez Jaslovské Bohunice do Trnavy a tam ma vyložil na stanici. Už aj dodávka s Jurom odchádza a ja som zostal napospas osudu. Poriadne vyšťavený a teraz už aj krívajúci sa s plnou pamäťou spomienok vraciam domov. Celý večer a aj celý nasledujúci deň som ešte sledoval Julkin postup po Karpatoch. Na posledný deň jej zostalo 85 kilometrov!!! Vyrazila od skorého rána, okolo piatej? A do večera, niečo po desiatej už stála na Devíne. Neskutočná. TO je naša Julka a teraz už aj žieňa s najrýchlejším známym časom prechodu SNPéčky. Niektoré dni vyzerali dosť ťažké, iné zase vyzerali, že je síl na rozdávanie. Vystriedalo sa všetko. Myslím si, že to bol parádny výkon a hlavne neskutočná možnosť spoznať seba tak, ako ešte nikdy predtým. Vlastne aj my, čo sme tam boli dlhšie, sme mali veľkú možnosť spoznať ešte viac našu ultrabežkyňu. Bola to proste PECKA a už teraz sa teším na ďalšie spoločne kilometre na nejakých stovečkách :)

No a čo dodať na záver. K čomu celému je táto naša Slovenská SNPéčka dobrá? Musím sa priznať, vôbec netuším.  Spája nejaké známe body národného povstania? Áno na začiatku sme videli Duklu a mohli sme si uvedomiť tu strašnú hrôzu čoho všetkého je človek schopný. Ako dokáže svojim umom vymyslieť veľké veci. Mechanizmy na odstrel, či lietanie. Ale hneď o pár kilometrov ďalej je vo Svidníku vojenský cintorín, čo všetko človek dokázal všetkým tým zničiť. Ale potom po pamiatkach nič? Alebo sme ich len preleteli?

My sme SNPéčku zobrali skôr z toho bežeckého, či vytrvalostného hľadiska. Aj napriek tomu sme ale mali možnosť tak dlhým prechodom v prírode, veľakrát mimo obývané územia, uvedomiť si, aký je človek maličký a závislý na mnohom. Aj o mňa ako o pacera bolo postarané ako v perínke. Každých 20 a aj menej kilometrov som dostal najesť, napiť, vymeniť si oblečenie a pod., ale toto všetko by nikdy nebolo keby človek okolo seba nemal tak úžasných ľudí. Len som si teda potvrdil, že určite sme tu jeden pre druhého. Ty mi vieš dať toto, ja zase hento, musíme udržiavať medzi sebou tento kolobeh. Myslím si, že je naším poslaním pomáhať jeden druhému k napredovaniu. Zišla sa nás partia ľudí kde to fungovalo. Prečo by to nemohlo fungovať aj v celej spoločnosti?

Okrem toho sme mali za tieto dni neskutočnú možnosť precítiť okolitú prírodu. A vlastne nie len prírodu. Dokonca zistíte aká úžasná je vaša posteľ, čo vás doma čaká. Zistíte, že všetko to, čo vlastníte je tak mnoho. A je toho ešte viac. Aké ohromné je, že máte okolo seba hneď keď treba jedlo, pitnú vodu, či máte možnosť hneď si privolať pomoc. Vlastne v bežnom živote drvivá väčšina z nás má všetko čo potrebuje. Nie je to až tak zlé ako si niekedy myslíme.

Príroda. Veď ona je tak úžasná. Áno, aj som si ponadával na niektoré nudné úseky. Ale za to je tak neskutočne rozmanitá. Tam sú možno len zvážnice, žihľava, či bongare (ovada), ale na čo by sme spomínali? Niekde je síce zase len kopa asfaltu, ale aké je to super keď kdekoľvek na asfalte zistíš, že ti niečo chýba, príde o chvíľu dodávka? No a konečne tie hory? To je moje srdce. Tatry som teraz síce nezažil, ale poznám ich. Ale Strážovské vrchy, či Biele Karpaty? Proste každý jeden pohľad sa dal celými dúškami vychutnávať. Za celý ten čas sme mali možnosť vidieť malé či veľké prasiatka, skákajúce srnky a inú vysokú zver v lese a na lúkach, veveričky, hady, plné polia bocianov, silné, ale niekedy aj choré, či vyrúbané lesy, ktoré miestami pomaličky nahrádzali buď nové stromky alebo lúky plné kvetov kontrastujúce s obrobenými poliami a mnoho iného. Proste ta naša príroda je tak fantastický farebná. Asi tak ako by mal byť aj náš život :)

Každopádne pri prechode na viac dni ako sme šli my, sa toto všetko čo píšem určite dá vychutnať viac. Možno by sa niekto čudoval, že to píšem práve ja, ale je to tak. Konečne sa zastaviť. Neutekať, vychutnávať si. Myslím, že aj toto sa treba naučiť. Síce stíham mnoho, možno vďaka tomu môžem aj mnoho ukázať, ale to vychutnávanie často absentuje. Je to ako s prežúvaním jedla 24x. Najesť sa dá rýchlo, ale keď si ho chcem aj užiť, musím ho potom aj veľa zjesť, aby som si ho tak isto dlho vychutnal ako ten čo len prežúva. No a potom mi je niekedy už až zle. Človek ozaj nie je stvorený  pre naháňanie sa. Tak teda vychutnávajme, nemrhajme tým čo máme. Stačí nám to čo máme okolo seba.