Víkend čistý koniec. Dnes v nedeľu 23.6. roku pána 2019 ledva sa dokážem udržať pred monitorom na stoličke. Včera som zažil peklo. Všetko toto začala zrejme minulotýždenná Hriňovská stovka. Síce som skončil predčasne s tým, že veď už o pár dní chcem byť fit ale ako plynuli dni a ako som sa snažil zájsť aj kdesi na kopec, tak je každým dňom len horšie. Svalovka narastá už asi exponenciálnym stupňom.
U nás na ferratke |
Prve tri kilometre z bytu pod kopec celkom fajn. Popíjam si energeťáčik a je mi dobre. Prechádzam okolo smerovej tabule a už je iba strmšie. Necítim sa už moc svoj, ale ide to. Prvá časť pod vodopády za krásnych 40 minút. To je fajn. Je to čas ako keď som behával ferratu poobediami z roboty. Hore už na lanách klasický zatekanie laktátu do stehienok aj keď cítim, že toto až tak normálne nebolo. Potím sa ako zbláznený a nohy ledva dvíham jednu pred druhú. Pri ťažších pasážach radšej predýcham. Nejde to. Každopádne na ceste nad chatou som za necelých 35 minút. Je to fajn, keby som bol takto zmordovaný po 5tom raze.
Okolo chát len prebieham a letím uzavrieť koliečko. Ale prúser. Hneď cítim stehienka. Fuuuu, už teraz svalovica? Na asfáltke to ešte cestou vyfejsbukujem ale dole si už hladkám kvadráky a pištím od bolesti dokým neprídem ku konečnej zástavke. Rýchlo na kofolu do Koliby. Tam ma už víta dievčina z obsluhy, čo si už aj minulý rok so mnou vytrpela, keď som to točieval poobediami 2-3x.
Nezastavujem sa ale dlho a hneď letím znovu hore. Ide to strááášne ťažko a vôbec sa mi nechce. Strááášne ma bolia svaly na stehnách, ale nejako sa posúvam dopredu. Spodná časť ide relatívne rýchlo aj tak, keď tu pod vodopádmi blízke stretnutie svojho druhu. Ľubka s Martinom. Koho u seba v lese nestretneš. Nemajú morál. Majú ho vari o polovicu menej ako ja. Presvedčíme sa, že nech ideme hore ešte aspoň raz spolu. Myslím, že sa im páčilo. Ani neviem za ako dlho a sme hore na chate.
Zúfalosť dala pivo pivu, po daždi ani stopy, a tak sme sa rozhodli ešte pokračovať na vysielač a na Minčol ísť pozrieť pretek Strečniansku mašľu. A je po 12 hodinovke! Prdím na to, nejde to. S parťákmi je lepšie. Na vysielači sú prípravy na svätojánske ohne. My ich len obídeme a možno za polhodinku sme na Minčole. Tam už na nás čaká kontrola s "jonťákom". Pár minút pokecáme a pokračujeme po trati, čiže po červenej smer Strečno, ďalej.
Prejdeme cez jeden vrcholček za sedlom Okopy a stretáme Rada s parťáčkou. Otáčame a aspoň po Okopy ideme s nimi. Nad hlavami nám už od Minčola hrmí a začína popŕchať. Je sviežejšie, ale stále sa to dá zvládnuť aj v krátkom rukáve. Pretekárov odprevadíme a my letíme modrým turistickým chodníkom do Vrútok. Spočiatku krásny trailový chodníček sa zmení na rozrytú zvážnicu, ktorá po nasiaknutí slabým dáždikom sa stala priam blatkovým tobogánom. Krásne čistučké topánočky vyumývane v trávičke a čučoriedi sú na nepoznanie. Ešteže vstup na asfaltku bol cez malinové pole kde nás krásne vyumývalo medzi mokrými kríčkami.
Naspäť hore na Martinky sa mi ide celkom fajn. Až nadmieru. Vari to nie je už predsmrtný kŕč. Znovu obieham vatru a letím lúkami za Kubom. Ten práve zbieha zo skalky do miestneho sedielka na hrebeni. Vyzerá dobre. Nie je to s nim až tak zle. Spolu sa v hmle na hrebeni vrátime na Martinske hole. Dáme kofolku, poobzeráme kto to sem dnes večer všetko zavítal na ohne a radšej ideme hneď preč. Hneď by som zostal. To osadenstvo tu vyzerá až moc krásne :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára