So psíčkom Maxíčkom Jánošíkovým chodníkom

Uf.. kde začať? Pre poriadok vecí asi v piatok na stanici vo Vrútkach. Môj dog Maxíček má možnosť ísť znovu vláčikom. Myslím si, že už je to poriadny cestovať a 10 minút vo vlaku mu už nerobí žiadny problém. Ešte musíme potrénovať výstupy. Zatiaľ sa vždy vrhne medzi nástupište a vlak. Samozrejme aj teraz, lenže vždy sa chytro odtiaľ vyškriabe a môžeme ísť teda na to.

S parťákmi

Psíča je celé chlpaté a preto volíme cestu do kempu v Belej po vlastných. Aspoň si odskúšame Terchovské chodníčky. Ešte pred dvomi dňami lialo akošibnuté, čo nám spôsobilo nemalé komplikácie. Tri hodiny s ťažkým batohom v bahne má skoro zabilo. Nečakal som, že do kempu prídem až tak bezvládny a ledva stihnem prezentáciu. Kokos, moc si neviem predstaviť čo tam idem na tom preteku ja zajtra vystrájať. A je to vlastne pretek?

Piatok, ideme na to..

V rýchlosti sa zaregistrujem a spolu s Lukášom jeho dunčom Aishou a Alex sa ubytujeme na chatke. Trošku pohýrime, ale snažíme sa do rána aj čosi pospať. Bezúspešne. Max síce dokázal v tichosti ležať tak zo hodinku - dve, ale potom sa začal mrviť, škrabať pazúrmi po podlahe a pískať tak, že to bolo na nevydržanie. Po polhodinke ho to prešlo, a tak sa tento cyklus opakoval až do rána bieleho. Nuž nezvyknutý na uzavreté prostredie.

Pár záberov z trate ..aspoň myslím

Ráno som mierne na kašu. Štart je o siedmej. Zisťujem, že sa štartuje po jednom a keďže som sa zrejme orgovi páčil najviac, išiel som na trať prvý. Čo už. Trasu viem len približne. Vari sa bude dať na GPS v mobile spoľahnúť. Lenže už o cca dva kilometre obieham niekoho so psom. Čo?! Veď som štartoval prvý. Vyzerá, že som si trošku nadbehol. Nevadí. V Terchovej som už zase prvý.

V centre som už ale zúfalý znovu. Ani len najmenej netuším kde len môže byť ten náučný chodník Jánošíkovým chotárom, po ktorom máme ísť. To ma už znovu navádza parťák s vlčiakom. Vystrelím teda hore schodmi a môj súper za mnou. Jeho pes ho ťahá ako drak za mojim. Znovu ale odbočím kdesi naprd a súper je zase predo mnou. Postupne ho ale znovu dobieham a rýchlo aj predbieham, keďže teraz sa zase vlčko stále obzerá za Maxíkom a brzdí svojho pána. 

Z kopca sa teda chytám velenia a letím si prírodou úplne na pohodu. Je tu krásne. Len hrozne veľa bahna. Vychádzam na dlhú asfaltku a parťáka súpera stretám opäť. Kokos, kade si to skrátil? Alebo len ja behám poza búčky?! Nerozumiem tomu ozaj. Znovu sa rozbieham pred neho a po pár kilometrovom zbehu asfaltom kdesi na Šípkovej bočíme doprava na Marunovcov? Znovu strmo hore. Netuším vôbec koľko to je na otočku v Hornej Tižine. Asfalt skončí a začína trasa lúkami, lesmi a bahnom. Kde tu vidím značku náučného chodníka. Na GPS mape som slepí. Na nej chodník nie je vyznačený.

V poriadnom strese sa mi po možno desiatich kopcoch po lazoch podarí dostať do posledného dlhého klesania. Oproti prechádzajú postupne skoro všetci psíčkari na polovičnej trati. Niektorí zblbnutí prečo idem opačne, iní poriadne povzbudzovali. Stretám aj vychodniara Bela či Lukáša s Aishou. Na otočke šmarím do seba vodu a letím naspäť s tým, že idem dobehnúť Lukáša. Nuž ale..

Po 4 a pol hodinách v cieli

Na vrchole prvého kopca aj spolu s inými babami odbočujem kdesi doľava. Hm.. veď takto nejako som šiel aj smerom sem. Ale ani za toho si to tu nepamätám a po iných ľuďoch zrazu ani stopy. Toto nebude správne. Pozriem na mapu. Nič z toho samozrejme neviem, keďže na mape mi neukazuje žiadnu cestu ani chodník. Ten najbližší je až na hrebeni. Nejakou starou zvážnicou sa prederiem aj so svojimi novými zvereňkyňami až tam. Púšťame sa po modrej značke smerom na východ. V jednom zo sediel sa pripája cyklotrasa, tuším že zelená, a po nej strmo dole sa našťastie a konečne pripojíme na oficiálnu trasu. Obišli sme síce tých asi 10 kopčekov po blate ale predĺžili sme si to nejeden kilometer. Nevadí.

Daaajte mi najesť

U Vyšných Repáňov na kontrole dostávam mincu Jánošíka a môžem letieť ďalej. Znovu ten šialený asfalt. Tentoraz ale hore briežkom. Začína ma trošku vypínať. Tiger energeťák to istí. A znovu obieham majiteľa s vlčiakom. Pána beka, ten si musí o mne myslieť. Prechádzam konečne opäť na lúky a s Maxíčkom to poriadne rozbiehame. Znovu nečakane kontrola. Ešteže tak. Doplním tekutiny a rúbem si to dolu. Znovu ale netuším kde som. Panelovú cestu si cestou sem teda nepamätám.

Ahľa, nejakí ľudia. Oni určite budú vedieť cestu. Pýtam sa ich ako najkratšie do Terchovej. Posielajú ma do blízkeho nevýrazného lúčneho sedielka a odtiaľ "uličkou"? po hrebeni dolu?

Vyhodnotenie Aishy a Maxa

Výjdem do sedla a vidím nejaký úzky priechod v zátarase z halúz dreva asi kvôli zvery. Pokračujem lúkou po hrebeni. To by teoreticky šlo. Prehúpnem sa na druhú stranu kopca a lúkou letím dolu, dokým ma les nezastaví. Snažím sa uniknúť všetkými možnými stranami ale všade len hustý nepriechodný les. Aaaha, už viem prečo je tu v strede lúky ten posed. No.. nezostáva mi nič iné len sa vrátiť naspäť. Nechcem už ísť znovu okolo tých ľudí čo mi radili, a tak sa zo sedielka pustím na druhú stranu. Je to tam ako tak priechodné. Všade sa dá nájsť úzky priechod lesom. Síce veľakrát v bažine a žihľave, ale ide to. Postupne les hustne, ale stále vidím pred sebou nejaký srnčí či diviačí chodník. Toto musí kdesi ísť. Toto je určite nejaká zvieracia magistrála. Dostávam sa až ku nejakému potoku. Som zachránený?

Ceny máme, párty môže začať

Ťažko povedať. Po ceste stále ani stopy. Vari tu ale nebudú skalné zrazy, vodopády alebo potok až tak príliž zarastený žeby sa nedal prejsť. Časom sa začínajú zdať byť v tráve staré koľaje od áut a pomaly su výraznejšie a výraznejšie. Začínajú byť až tak hlboké, že v nich tečie potok. O suchých nohách už ani nerozmýšľam a letím čo najrýchlejšie z tejto divočiny preč. Uvidím prvý dom. Terchová? Áno, je to tak. Síce som dobreže nie na polceste do Šípkovej, ale som v civilizácií. Začína poriadne pripekať a dá mi zabrať dostať sa naspať ku kostolu. A koho tam nestretnem? Jasné, že už 4x svojho súpera s vlčiakom. 

Vyzerá, že už má ale dosť. Ja sa rozbieham. Musím si pred ním spraviť náskok. Dozadu sa ale nepozerám. Nech si nemyslí, že nevládzem. Zato kecám zo všetkými čo stretám na krátkej trase. Síce už s bolesťami v nohách, ale cesta do Nižných Kamencov, kde je kemp, mi celkom rýchlo ubehla. Už len posledné klesanie a na druhej strane cesty je kemp. Nechcem už ísť po ceste do cieľa ako pri štarte. Idem teda za dvomi ďalšími po značkovanom chodníku. Asi nejaká obchádzka cesty. Prejdeme ale len pár metrov a sme na ztrhnutom chodníku vodou. Otočka. Ešte aj tu teda kufrujem. Znovu to rozbieham a poriadne zadýchaný sme konečne so psíčkom Maxíčkom v cieli. 

Na večeru ešte druhý guľášik

A tam už len hody a obžerstvo. Fakt dobre zorganizované. Za 12€ úplný luxus. Ešte predlho počkáme na vyhodnotenie. Nik to tu neberie pretekársky prehnane vážne. Treba predsa počkať na všetkých nech sú v cieli. Až potom sa začne vyhodnotenie. Mne aj Lukášovi sa s našimi psíčkami podarí vyhrať druhé miesta na krátkej aj dlhej trati. Odnášame si vari tonu granúl, valašky, poháre ale aj iné krásne a chutné veci pre našich chlpáčov. Večer sa postupne rozbieha párty. Škodalen, že nie sme súčasťou aj tejto psíčkarskej mafie. Ak je to ako pri ultra behoch tak to musí byť čistá paráda.

Popretekové ráno na pankáča

V noci nás čaká približne podobný osud ako deň predtým. Maxík je proste šialený pes, čo nikdy neobsedí. Neviem čo mám s nim robiť. Ráno sa teda dávame do kopy už len kávičkami a energeťákmi. May, ktorá nás bola pozrieť do cieľa a zostala aj na našu párty noc číslo dva ide naspäť domov. Dokým neopraví koleno musí výletníčiť len takto. Ja s Lukášom a dunčami ideme napred do sedla Príslop direkt lesom priamo z kempu Alex príde z opačnej strany regulérne po chodníku zo Starého dvora.

V sedle Príslop

Cesta lesom je celkom fajn. Je tam krásne. Všetko úplne nedotknuté človekom. Len v dolnej časti boli pozostatky po nejakej starej zvážnici. Ale ako sme opustili potok a stúpali na bočný hrebeň Sokolieho tak už po civilizácií ani stopy. Len zvláštne pohľady našich psíčkov do dier v skalách nás vyrušovali. Tie teda rýchlo radšej obídeme a po hrebienku vystúpime až na vrchol. Už hlavným hrebeňom, ktorý ale bol celkom dosť zalámaný sa po pár metroch ocitneme na značenom chodníku a po ňom ku Alex do sedla Príslop. 

So psíčkami za Baraniarkami

Kraviarske a moja domovina

Odtiaľ už spolu cez Baraniarky, Žitné, Kraviarske, miestami aj po celkom exponovanom teréne, až do sedla za Kraviarským. Veľmi krásny, aj keď fyzicky náročný chodník. A to sme ešte stále len vo výške cca 1200mnm. Odtiaľ vystúpime ku prameňu na Chrapákoch. Konečne voda aj pre psíčkov. Alex sa tam s nami lúči a my letíme do Snílovského sedla hrebeňom cez Pekelník a hranu Veľkého Kriváňa. Každý ako mu chutí. Alex si ževraj tiež užila traverz kríčkami a snehovými poliami.

Alex fotí nádherné gýčovky traverzom Chrapáky - Snílovské sedlo

Medveďku daj labku

Cestou na chatu pod Chlebom poobzerám všetky snehové fľaky pod Kriváňom a na chate nič iného ako kapustnička. Snehu vyzerá ešte fajne. Cez týždeň 28. mája to bude luxusná rozlúčka. Na chatu prichádza aj bývala spolužiačka zo základky Hela aj s mužom. Trošku sme pokecali vonku na Slniečku. Potom už nezostávalo nič iné len sa ponáhľať na vlak. Alex to musela kvôli autu otočiť naspať na Starý dvor. My sme to zleteli ako šialení na Zajačku a išli sme až tak rýchlo, že v Šútove sme sa museli zastaviť na kofolku, aby sme nečakali toľko na vlak.

My pod Veľkým Fatranským Kriváňom

V utorok 28. mája sa ide lyžúvať

Vo Vrútkach nám ešte Alex spravila rozvoz cien a týmto aktom sme zahájili ukončenie ďalšieho extrémne úžasného víkendu. Ďakujem všetkým zúčastneným za krásne zážitky a psíčkom za skvelé výkony :)

Foto: Lukáš Hladký, Alexandra Valentová, Mária Adamcová