Na výlete Hlohovec - Trenčín

Už nejaký ten mesiac sa chystá táto akcia. Lenže sneh z našich hôr nie a nie zmiznúť, tak parťáka Kuba stále odkladám. A keď už aj snehu je pomenej zase si hneď po dvoch týždňoch behu zmastím koleno tak, že ledva kráčam. Na tento víkend to ale už vyzerá aspoň ako tak zahojené a času cez víkendy je málo, keď ich už máte do konca septembra zabúkované, čiže ideme na to.

Západ Slnka na Inovci

Výlet ma dosť dobre nad 80km ale aj tak si z chuti pospíme. Z Vrútok ideme do Hlohovca vlakom až o siedmej ráno. Kde sa naháňať, veď posledný vlak ide až po polnoci naspäť z Trenčína.

Hlohovecka rovina, štart

Prvé masívne stúpanie na Soroš

Cestou ešte spráskame piv, energeťák, kopec jedla a po štvrť na desať môžeme ísť na to. Pekne pomaličky. Prekračáme Hlohovec a hybaj do lesa. Kubo ide srať, ja prechádzam cez cestu strmo do lesa a som v paži. Po značke ani stopy. Hm.. idem to teda skúsiť povedľa značky po nejakom hrebienku. Určite sa to spojí. Časom sa to ale začína vzďaľovať od pôvodnej značky. Čo teraz? Krkahájmi sa snažím nejako predrať lesom na správny chodník. Fuu, dalo to zabrať aj keď sme ledva nad 200mnm. Skalné zrazy, a divočinu majú aj tu.

Lúky a lesy sú tu úchvatne

Kubo je už kilometer predo mnou. Počká ma a už sa radšej kontrolujeme kde kto je. Pokračujeme stále teda ďalej po červenej. Veľmi pomaličky prechádzame z nadmorskej výšky 200 na 300 a tak ďalej. Kde tu aj klesneme, a takto po vlnkách v lese prebehneme až na držkovú na dvadsiatom druhom. Zalejeme to samozrejme pivečkom a ideme ďalej. Dobrých 5 kilometrov sa mi to krútilo v črievku. Ale potom jeden zbeh a bolo uhrkané.

Kilometre rýchlo utekajú a ani sa nenazdáme a sme pod Marhátom. Aspoň sme si mysleli. Cesta naň sa ale ešte kľukatila v lesoch dobre vyše hodiny. Ale stálo to za to. Výhľad z vyhliadkovej veže na stranu Topoľčian v pozadí skoro s celou trasou Ponitrianskej stovky a aj na celé Považie bol úchvatný. Pokocháme sa, doplníme energiu a letíme dolu.

Rýchlo na držkovú

..radosť pobehnúť

Heh, začínam nejako moc pobehovať. Aby ma to nedobehlo s tým mojím pokazeným kolenom. Ale zatiaľ všetko aspoň teoreticky v poriadku. Kubo ma tiež problém s nohou. Snažíme sa vyzerať pred ľuďmi ako frajeri, ale dnes sme ozaj len za dvojicu kriplíčkov. Dlho zbiehame kdesi do neviem kde, vari až do jamy levovej a potom naspäť hore na Bezovec. Už, už som si myslel, že sme tam a stále za lúčnym horizontom vykukol ďalší. V tom teple to bolo na prášky.

Marha ten Marhát

A úžasné výhľady

Vykúpil nás až hotel Bezovec. Kofolka s pivkom opäť všetky zlé myšlienky zaženú preč. Ešte by možno pomohli viac tie rezne čo nám ponúkali, ale to by sme už vari odtiaľ ani nevstali. Poďme radšej teda ďalej. Zaase od občerstvovačky letíme ako splašení. Úsek rýchlo ubieha. Už sa nachádzame vo výškach blížiacich sa až ku 900mnm. Najbohapustejší kopec na trati bol zrejme kopec Preliačina. Od rozkokošníka Zľavy po vrchol to bol taký záhul ako už dávno nie. Všetko sú to kopce s max 300-400 metrovým prevýšením ale toto sa mi zdalo, že vari už ideme do samotného neba. Chodník lesom je ale stále neskutočne krásny. Fakt, každému odporúčam sa tadiaľto prebehnúť.

Prechádzame popod Pánsku Javorinu a cez asi milión vrcholčekov až pod samotný Inovec. Začína zapadať Slnko. Do mňa ako keby hrom do buka keď som zistil podľa mapy, že ku rozhliadni asi ešte 600 metrov. To boli nehorázne šprinty. Človek by nepovedal, čo sa dá ešte z človeka vyciciať na 60tom kilometri. A to nie všetko. Prídete na vrchol a ešte možno 15 metrov hore schodmi. Boli to bomby ale stihli sme to. Nádherný západ Slnka. Radosť behať :)

Útek na pivo v Bezovci

Začína byť kríza o vodu a pod Inovcom ani náznak prameňa a ani otvorenej chaty pre širšiu verejnosť. Zachráňujú nás ale úžasní ľudia pod zjazdovkou v chatkách. Dajú nám vodu a dokonca aj pivo. Už aj poldecko som vyfasoval, ale tentoraz by to bola pre mňa smrť. Heh, na Slovensku je dobrých ľudí. No choď kdesi inde bývať ;)

3. časť: Inovecká, ide to tuhého

Zľavy a šialené stúpanie na Preliačinu

Za všetko sa poďakujeme a letíme ďalej po červenej. Kubo v mapách naklikal ale zelenú značku, tak sme moc nevedeli do čoho ideme. Celkom sme si ešte postúpali. Červená šla priamo, ešte stále hrebeňom a až pri samotnom závere doliny a hrebeňa strmo klesla ku železničnej stanici Mníchová lehota. Bol to poriadny záhul. Z cca 800mnm pri chatkách na cca 300mnm. Kubo vypálil ako raketa. Spomenul slová ako: "možnože to stíhneme na vlak o 0:13". Mám teda dojem, že chce pokračovať stále červenou značkou na Trenčiansku brezinu do Trenčína. Noha sa mi začína ale poriadne ozývať. Veď letíme dolu rýchlejšie ako 5kovým tempom. Nechcem to ale Kubovi pokaziť. Bola to jeho trasa, len nechápem ako chce Kubo v takomto tempe vydržať už bez oddychu ešte 16 kilometrov od Mníchovej lehoty cez kopce.

Kde sa vzal, tu sa vzal ..medzi Pánskou Javorinou a Inovcom

tzv. duša vypľutá

Pri vlakovej stanici mi ale vraví, že ideme spodkom po asflatkách skratkou do Trenčína, aby sme to stihli, ako sme sa aj bavili o tomto variante ako o variante Bé. Whááát. Načo tak rýchlo, keď máme teraz toľko času? Každopádne prichádza 13 kilometrová agónia tmou, aslfatom a dedinami. Cesta vôbec neodsýpa a zdá sa mi, že v každej dedine sme večnosť. Nakoniec sa Kubovi podarí za Soblahovom chytiť stop. Znovu úžasní mladí ľudia. Trošku vždy nechápu čo to robíme, ale vždy s ochotou pomôžu. Vyhadzujú nás na najbližšej pumpe a po meste tackaním sa posúvame ďalej do cieľa. Každopádne tie tri kilometre mínus prišli neskutočne vhod.

Spolu dnes najvyššie, rozhľadňa na Považskom Inovci

Kubovi už zo hodinu ospevujem ako som strašne hladný, a tak má na námestí zoberie o jedenástej v noci do bagetérie. Kokos, spása moja. Možnože iba oči jedli, ale mal som chuť spráskať vari aj celý Trenčín, keď som z okolitých butikov cítil vôňu mäsa. Nakoniec na stanicu prichádzame okolo pol hodiny pred vlakom, ktorý samozrejme ešte aj takto v noci mešká 20 minút. To už si ale každý nájde svoje provizórne miestečko a nebyť dnešnej modernej doby s múdrymi telefónmi, do ktorých sme ťukali, tak si nás pomýlia so špinavými a smradľavými bezdomovcami.

Spln :)

Konečne v cieli

Vlak prichádza a po vyše hodine v móde zombík sme opäť na stanici vo Vrútkach s krásnymi spomienkami v našich srdciach. Dobre nám bolo, ako vždy. Už len nech je ďalší víkend :)

Foto: Jakub Dudáš