Na ostrí Demänovského noža

Plány posledných dni sa mi menia na poslednú chvíľu. Nikdy sám netuším čo prinesie víkend a je to priam skvelé. Len niekedy trošku stresujúce, čo bude toto zase za bláznovstvo :)

Štvrtkové odprevadenie Slnka zo Suchého nevyšlo, tak kujem plány na víkend. V sobotu je Maxi horský festival v Dúbrave. Dokým som nezahliadol túto udalosť na fb, tak som ani len nevedel či a kde vôbec existuje takáto dedina. Už len kvôli tomu sa tam oplatí ísť. Lenže program začína až poobede, tak nevyuži krásne Slnečné doobedie.

Na mieste činu

Ono síce Slnečné bolo, ale vyrážame ešte pred siedmou a jedine čo sa pred nami rozprestiera v okolí Pavčinej lehoty sú pláne namrznutej trávy. Drkotajúc zúbkami sa dostaneme okolo vleku do lesa. Zuzke kamarát vravel, že za jazierkom treba odbočiť doľava. My samozrejme máme ale ráno plné smiechu a radosti a ani nevieme ako a odbočíme doprava. Čudujeme sa šialene strmej zvážnici na drevo, že ako je možné, že toto kamarát Zuzke nespomínal. Vychádzame hodne vysoko nad zjazdovku až niekde okolo kopca Opálenisko. Prejdeme poslednými popadanými stromami a keď sa hrebeň vyrovná, stredom strmých svahov sa ukáže krásny chodníček.

Ako len toto dokážu vyjsť na nejakom mechanizme!? Ledva sme sa my tam vyškriabali

Radosť sa prechádzať. Po čase ale prichádzajú popadané stromy a chodník začína miznúť. Vždy ale nachádzame niečo nové. Keď tu zrazu pred nami celkom naširoko postavená obrovská kolmá stena. Na jednu stranu je poriadny zraz, na druhej zase riadny polom. Čo teraz?

Konečne na hrebeni :)

Trošku sa vrátime, ale nedá nám to a snažíme sa nájsť cestu pomedzi stromy vedľa neprekonateľnej skaly. Je poriadna zima na prsty na nohách. A nie len tie. Dlhočizné palice, ktoré mala Zuzka musíme kdesi pichnúť do batoha, lebo všetky pršteky sa úplne odkrvia. Takto s anténkami sa ryjeme polomom ďalej. 200 metrový úsek ideme možno 15 minút. Síl a nálady máme na rozdávanie, takže depka je stále na míle od nás vzdialená. Aj keď ten pohľad dozadu, aký kúsok sme prešli od skaly bol do plaču.

Hrebeň sa zúžuje

Postupne sa preryjeme najhorším úsekom polomu a už sme len kdesi v lese. Lenže mimo hrebeň. Netušíme čo ďalej. Jedine čo si myslíme, že pred nami je hrebeň z ATC Bystrina. Tam by mal byť iný chodník na nôž a teda snažíme sa dostať až pod neho. Nachádzame nejaký chodník. Ťažko ale povedať či tieto chodníky čo nachádzame sú ľudské alebo srnčie. Kde tu aj nejaké mackovo hovienko sme našli.

Výhľady na Liptovskú maru nikdy nechýbali

Nevieme teda či ísť novonájdeným chodníkom smerom dolu alebo hore. Skúsime dolu, mysliac si, že chodník nás vyvedie na hrebeň, lenže ten len stále pozvoľna klesal. Keď už nám bola zase poriadna zima, rozhodli sme sa to otočiť a hybaj naspäť hore, trošku sa zahriať. Už sme nenašli ani tie miesta, ktorými sme schádzali. Zase sme len kdesi v lese povedľa skalných brál. Celá hora je popretkávaná dierami pomedzi korene stromov, ale aj množstvom skalných jaskyniek. Je to tu úžasne divé.

A je tu prúser. Obchádzame neprejditeľnú skalu priamo na hrebeni.

Potrebujeme sa dostať každopádne hore. Už nie je na výber. Poďme šplhať hore čo to ide. Trafili sme nevýrazný žliabok zase s milión chodníčkov a nim prudko stúpame. Pozerám za seba a netuším ako trafíme všetky tie miesta ak sa budeme musieť tadiaľto aj vrátiť. Uvidíme. Postupne sa vyhúpneme na hrebeň. Ukazujú sa nám prvé Slnečné lúče a konečne prichádza teplo. A tam na hrebeni z ničoho nič aj luxusný chodníček. 

Jama Na Jame :)

Úplne pohodovo sme za 5 minút Na Jame. A ozaj tu aj jama je. Je to nejaký jaskynný útvar, ktorý chodia jaskyniari pravidelne čistievať a už sa dostali do hĺbky 15 metrov pod povrch. Sú tu aj krásne výhľady. Postupne pokračujeme a hľadáme miesto na oddych. Keď tu za chvíľku sme na Demänovskom noži. Začína ma klepať. Ja a výšky sme nie moc kamaráti. 

Šupneme do seba po dve jabĺčka a už niet čo otáľať. Poďme to skúsiť. Vyzerá to pre mňa šialené, ale nemôžem sa vzdať bez boja. Zuzka si to užíva a po skalách behá ako rodená srnka. Darmo Tatranka :)

A sme tam

Prechádzam cez prvý ešte "celkom" široký úsek. Má možno meter. Postupne sa ale hrebeň zužuje a je to tak na dve nohy. Nuž to už ja musím pekne posediačky alebo po štyroch. Prechádzam ešte kúsok a ocitám sa na malinkom vrcholčeku, z ktorého treba asi meter po špici zísť nižšie. Tak toto je moja konečná. Zuzka je už na najostrejšom mieste. Musím sa rozhodnúť či ísť ďalej alebo to otočiť. Nechcem sa dostať na miesta, kde už nebude cesty späť. Volím ústup. Mrzí ma, že Zuzke som trošku zrejme narobil stresy a aj zmenil plány. Nabudúce zrejme zoberie niekoho iného. A ja si tiež radšej ao Zuzkou pôjdem zabehať ako sa štverať po nožíku. Veď koniec koncov je to úžasné, že každý sme jedinečný v niečom inom.

Už vysmiaty na ceste späť. A srnka so mňa zúfalá.

Preťažko sa otáčam. Ale zvládol som to. Prechádzam ešte posledné problematickejšie miesto a za chvíľu som na širokej rovine. Som zachránený. Uff, hnevá ma to ale. Aj by som sa tu ešte niekedy vrátil a mal by ma tam niekto dokopať do toho. Treba trénovať túto šalejúcu kotrbu. 

Medzi Pavčinkou a Demänovskou dolinou

Naspäť volíme cestu hrebeňom. Skúsime či to nie je oficiálny chodník. A veruže asi aj hej. Krásne plynulo klesáme až nad ATC Bystrina, cez vrchol Pálenica. Odtiaľ sa ale odkloníme naspať na Pavčinu lehotu a za chvíľu sme pod vlekmi. Popod les ešte prejdeme na krásnu vyhliadku, odkiaľ bolo vidno neskutočné veci. Či Suchý v Malej Fatre, či Kozí wierch v Orlej Perczi. Je 17 November a iba v najvyšších polohách Tatier je trošku snehu poprášené.

Na výhliadke nad Pavčinkou. Vzadu Malá Fatra až po Suchý. Pred nimi Čebrať či Choč

Ešte mi Zuzka ukáže iné nádhery Liptova. Polhodinku posedíme na lavičke pod horou, či prezrieme si drevený artikulárny kostol vo Svätom kríži a nakoniec sa popod Dobák poberieme do Dúbravy na festival. 

Mne sa tam veľmi páčilo. Plnka ako nikdy, ale dedinská komorná atmosféra z toho priam sršala. A top bola asi kapustnica a koooopec koláčov. No.. samozrejme vrchol festivalu bol Hámor a film Rasťa Hatiara. Veľmi ma zaujal aj kratučký film o odpade v prírode od Patrika Paulínyho Z lásky k Slovensku. Od poobedia do večera sa bolo na čo pozerať.

Drevený artikulárny kostol vo Svätom kríži

Spoje odtiaľto idú kadejako, tak po skončení nakoniec ešte končím v Liptovskom Mikuláši na pizzi u jednej úžasnej rodiny, kde už toho majú tiež neúrekom pochodené. Bolo to super spoznať všetkých týchto ľudí. A verím, že bude možnosť ich spoznávať stále viac a viac :)

Nakoniec sa so svojimi záchrancami pred zimou a dlhými rozhovormi s bezdomovcami na stanici lúčim a plný zážitkov sa teším čo nové prinesie ďalší deň. Po toľkých úžasných filmoch a stretnutiach  odchádzam s radosťou, že tento život má zmysel a je to pravé čo chcem.

Príbeh Koruny Oravy

Človek by mal rád pokoj aspoň jeden víkend ale nie. Ešte aj keď nejdete do hory tak musíte písať report niekoho iného. Keď už tam nie si tak aspoň opíš naše foto :D

Nad sedlom Zákres

iba tak mimochodom..

Tento týždeň bol hrozne ťažký. Trening na Korunu som začal výletom na Tlstu, z ktorej mali byť nakoniec lúky nad Záborím, ale keďže som nenažraný, tak som kvôli čakaniu vo fastfoode na hranolky zmeškal autobus a nakoniec som tak mohol ísť na lúky za mesto.

So Slnkom za Slnkom :)

Cestou späť do Martina

Spontánnosti nikdy nie je dosť preto beriem parťáčku na letisko v Tomčanoch a potom na šírosiahe lúky zvažujúce sa do Veľkej Fatry. Za nami pomaličky zapadá Slnko. Nič nie je veselšie ako obchádzať blato, pavučinu či psov pol kilometrovým blúkom. Ale kto toto nezažil nepochopí. Vďaka tomu sme sa ocitli na takých miestach, o ktorých sa nám ani len nesnívalo. Z ničoho nič sme na vrchole Breziny. Sklabinský hrad je ešte ďaleko, a tak sadáme a užívame posledné jesenné lúče. Potom už len na diviačiky voláme: "Divko, divko, tu sme my, nechaj prejsť svojich uletených kamošov". Vchádzame niekomu do ohrady. Niežeby som riešil čo tam na mňa z tmy číha. Ja študujem, či je to vodivý drót alebo nie. Nedá mi to. Ha, nie je. Keď tu zrazu šupa. Šmarím drót na zem a Slnko sa nesmierne smeje. Heh veď ono ma to koplo. Heh, veď ono to nie je až tak zle. Potom už len prejdeme okolo býkov, či nejakom čude s rohami, okolo ohrady v osade Stará Bôrová, zablúdime na kopec Bôrová a celý od močovky a hnoja sa z ničoho nič ocitneme konečne v Martine. Čo že z nás opadáva pol poľa čo sme zobrali so sebou, my máme chuť na niečo sladké, tak nakoniec skončíme ešte aj na zmrzline. November, nenovember.

Parťáci štartujú Korunu Oravy, 4:44 ráno

Na vrchole Kubínskej hole

Ráno sa zobúdzam vydatne omráčený. Bolí ma celá ľavá polka človeka. Zrejme ten prúd mal predsa len následky. Zajtrajšia Koruna je ohrozená. Stále ešte nemám ani len paličku, ktorá mi pod vplyvom horca zapadla pri ceste z chaty pod Chlebom už minulú nedeľu do jedinej diery na nástupišti v Šútove. Keby vlastne na nástupišti. Bol to už štvrtý panel, čo prekrýval žľab za nástupišťom. Ako zázrakom sa nám podarí palicu v piatok vytiahnuť na háčik z asi 1,5 metra hlbokého žľabu. Uff.. odľahlo mi. Teraz sa ale poďme prebehnúť.

Parťák Majo letí ako bez zmyslov. Alebo zrejme pri tomto tempe začínam byť zmyslov zbavený len ja. Za pár minút sme na Zajacovej. Ledva lapem dych. Polka človeka síce prestala počas behu bolieť ale hneď po zastavení všetko tuhne. Nem dobre. Zajtra na to musím inak. Parťák ma ako pravého maroda ešte aj z Turian domov do Vrútok zaviezol. 

Zázrivá

konečne na Korune

Je to celkom skvelé zorganizovať výlet na 4:30 a nakoniec mať budík o piatej. Heh, parťáci už makajú. Nechcel by som. Idem si ja pomaličky poraňajkovať, oddýchnuť a aj odvoliť do komunálnych volieb. Nakoniec o deviatej konečne odchádzam smer Kraľovany. Idem ich trošku na druhú polovicu porozčuľovať.

Zo sedla nad Bielou na sedlo Zákres

Malý Rozsutec zo sedla Zákres

Veľký Choč z Veľkého Rozsutca

Malý Rozsutec z Veľkého

Fotograf Dalibor

Prídem tam, volám Lukášovi a oni len schádzajú z Rozsutca. Jááj, to čo za šmatľavé tempo. A ja, že Dolný Kubín - Minčol - Zázrivá - Rozsutec - Stoh - Kráľovany pôjdu pod 6 hodín. Vonku je strašná zima. Nechce sa mi zo stanice ani nos vystrčiť. Ako pravá socka si tam dobrú hodinku zdriemnem. Už ma z toho ale dobre kríže boleli, tak nakoniec im predsalen idem naproti. Prešiel som dobrých 300 výškových metrov a ich nikde. Nepučím a tak mrznem od zimy. Idem dole. Určite okolo mňa preletia ako rakety. Konečne sa vynára Tomáš. Ale nejde ako strela. Spolu pomaličky zbehneme naspäť ku stanici. Za pár minút sú tu aj Lukáš a fotograf Dalibor. To im už podávam pivo. Vysnívané uhorky sa nekonajú. Auto si odviezli do Kubína. Lebo čo? Nik netuší na fb na spoločnom čete, kto ma akú prezývku a polovica parťákov ani správy nečíta. Keby nebolo jediných otvorených potravín pri stanici, tak by boli o hlade a smäde.

Hrebeň MF od Stohu až po Malý Kriváň a ešte ďálej

Na Veľkom Rozsutci

Osnica pri výstupe na Stoh

Obľubený Stoh

Veľký Rozsutec zo Stohu

Kokos, vykecávajú sa tam skoro pol hodinu. Už aj sedemdecku uhoriek spráskali. Konečne po ich 7 hodinách a 20 minútach vyrážame smer Šíp. Na moste železničiari práve čosi opravovali. Čakal som poriadny výprask alebo aj 100€ pokutu ale oni nás povzbudzujú. Pecka. Poďme do húštia.

Pohľady cestou zo Stohu

Steny, Hromové, Veľký a Malý Kriváň

Spätný pohľad na Stoh

Prechádzame burinou a o chvíľu sme na krásnom chodníku na Podšíp. Odtiaľ ako už vždy omdlievačky na samotný vrchol. Dnes to ale až tak nedokážem precítiť. Nuž nemám za sebou 40km. Hrebeň do Žaškovského sedla je topka. Lístia do pol kolien a pod nimi kamene. Ako stvorené na členky. Potom po lúke dolu do dediny to už je med lízať. V dedine znovu do seba práskame. Naša miestna víla nám doniesla po sedemdecke šošovicovej. Juj, ale "trafila" moje chute. Nie je na výber. Musím zadusiť muzikantov v mojich črevách a pol litra do seba vlejem. Pomohlo. Ešte väčšia slasť bola to zapiť pollitrom čiernej kofeinovej tekutiny. Ďakujeme našej záchrane pred dlhotrvajúcou smrťou na Žáškovských lúkach do Valaskej Dubovej.

Lesy okolo vrcholu Žobrák

Ponad rieku Orava

Na Podšípe

Tie nakoniec ubehli celkom rýchlo. Rýchlo zbehneme cez dedinu a točime na Choč dokým náhodou Dalibor neodbočí na pivo. Hneď za dedinou stretám parťákov z prvej mojej Koruny. Veľmi milé prekvapenie. Títo maníci išli hore prespať. Oni možno nechápu naše časy, ja nechápem ako môže niekto vymeniť teplo postele za tvrdú skalu a strašnú zimu a vietor. Ale proti gustu žiadny dišputát. Parťáci makajú ako fretky. Za hodinu 20 sú hore. Odtiaľto ich už nemá skoro čo zastaviť. Jedine maco v ceste. Aj toho by sme vari nejak obišli. 

Na Zadnom Šípe

A na Šípe s jaskyňou aj Veľkým Chočom, či dedinou Komjatná

Záchrana May so Šošovicovou :)

Poriadne sme si užili posledné Slnečné lúče a už po tme schádzame dole. Nenáhlime sa. Skôr sa snažíme bezpečne doraziť do cieľa a ešte si to užiť. Sme vo Vyšnom Kubíne. Druhá záludnosť na trati po Šípe je podľa mňa Tupá skala. Na konci aj tých 250 výškových metrov preverí telo aj ducha. Aj keď len po strmšej zvážnici. Fotíme posledné krásy Oravy a už len okolo Cyrilometodského krížu zbiehame tmou do Kubína. Dalibor konečne začína mať rád Lukáša, za to že ho ráno o tretej vytiahol z postele. Dobré znamenie konca parádneho výletu. Po 14tich hodinách a 25 minútach skoro čerství ako rybička sú títo páni naspäť na námestí. Ste frajeri :)

Medzi Žaškovom a Valaskou Dubovou

..žeby už koniec?

Ako už zvyčajne, vyhodia ma ako socku na stanici v Ružomberku. Skontrolujem miestnych čo majú nové a hybaj na vlak a čo najrýchlejšie chrápať. Zajtra projekt "skontroluj čo nové na chatách v Malej Fatre"

Večer na Veľkom Choči

Ráno už o šiestej vystupujem v Šútove a opäť s Parťákom Majom, tentoraz pokračujeme zo Zajacovej ďalej na chatu pod Chlebom. Po včerajšku trošku trvá rozhýbať už okrem ľavej polky človeka aj pravú nohu ale nakoniec to boli aj celkom slušné bomby. Hore pivko, rozlúčka s parťákom a šup na brigádu. 2 kýble zemiakov a misu zeleniny očistiť. Vždy lepšie ako sa tlačiť medzi raňajkujúcimi spachtošmi z chaty :)

Cyrilometódsky kríž nad Dolným Kubínom

Keďže sa chata neprázdni letím skúsiť šťastie na chatu druhú. Na hrebeni sa všetci čerti ženia. Pibúdajúcimi dňami v novembri je to čím ďalej horšie. Dnes môjho psíčka Maxíčka hádzal už vietor dosť vydatne pod moje nohy. Ale nejak sme to ustáli. Znovu sme si zatrénovali na najhrboľatejšom chodníku vo Fatre zo sedla Vráta na Príslop pod Suchým a po pár minútach som na chate. Tam čistý koniec. Ľudia skoro vypádávali oknami von. Skoro ako kdesi v Poľských Tatrách. Parťáčku Slnko sa mi podarí vidieť len na chvíľku, keď mi podala cez okienko kapustnicu. Dnes majú poriadne fofry. Ešte posedím skoro 2 hodiny ale žiadna zmena. Je to tu plnšie ako pri výpredaji v Kauflande. Maxo sa už tiež patrične nudí. Veď viac sedím po chatách ako beháme. Ten už stihol skoro zožuť pol lavičky na terase. Hlavne že granule nie.

Predsalen to zvládli :)

Traverzom obídeme Suchý a po hodinke už sedím na kofolke na Magure. Radosť žiť. Radosť vládať a byť zdravý. Radosť mať túto všetku nádheru okolo seba a patrične si to všade, všetko a vždy užiť :) ..po krásnom dni už pomaly pri zapadajúcom Slnku vchádzam opäť do civilizácie. Celý víkend som mal možnosť pookriať v lone prírody. Už len z toho žiť aj celý týžden a hneď bude život krajší. Na horách sa vidíme opäť o týždeň. Alebo, žeby aj počas?

Foto: Dalibor Dvorštiak