Vysoká 2547 mnm alebo séria Tatranských vrcholov práve začína

Pred dvomi týždňami ako píšem tieto riadky by ma ani len vo sne nenapadlo, že sa mi môže v Tatrách tak zapáčiť. Vždy som bol zástancom našich behateľných chodníčkov v Malej Fatre. Ale v jeden osudový predĺžený víkend v Poľských Tatrách spôsobil, že sa môj život prevrátil na ruby. Pri slove Tatry sa mi vybaví nespočetné množstvo nových možnosti na bláznivý výlet a množstvo možností ako prekonávať sám seba a aj často krát byť sám so sebou a užívať si to čo nikde inde na Slovensku. Cítiť sa voľne ako vták a tak úžasne sa vžiť do okolitej krásy, divokosti a často aj samoty.

Ani neviem už ako na to prišlo ale po víkende v Poľsku bolo jasné, že ďalší týždeň ideme na Vysokú. Aha už viem, uvidel som jedno pekné dievča na Vysokej v šatách tak som myslel, že to tam stále tak. Teraz sa cítim ako volaný morskou pannou na brehy útesu (alebo skôr volaný do žľabu a do zapeklitých výšok). Ale kde, takéto výmysly. To Andrej zavelil ešte niekedy dávno, že tam chce ísť tak vravím ako vždy, že nedbám a už bolo. Andrej vymyslel, Andrej musí zorganizovať a naučiť sa trasu. Ja som dnes iba ako ovečka a nemusím nič riešiť. Čiže aj môj popis bude iba o výkrikoch jeee aký pekný kopec ..jee aká pekná skala, dolinka, pleso

Parťákov zháňať je čím ďalej ťažšie. Každý vydrží na jedno použitie a už radšej nie. To som až taký hulvát neznesiteľný? Nič, stále musím skúšať nové možnosti. Ja som za každého jedného z Vás nesmierne rád a teším sa na každého ďalšieho. Tieto výlety dávajú nespočetne množstvo nových kamaratstiev.

No takže na teraz idem s Andrejom Ka a na Poľsku sa ku nám pridáva Miro Pe. V stredu sa dozvedáme, že Miro zohnal ešte ďalších dvoch a teda vo štvrtok 1.9. do Tatier valíme v pätici. No posledného naberáme až v Ružomberku. Cesta o štvrtej či kedy ráno ubehla rýchlo. Jedine čo si pamätám je samovražedné predbiehanie kamiónov. Ale ďalej to nejdem rozoberať. Vlastne bol som dosť v stave hibernácie a neviem čo bola realita a čo sen. Ale z ničoho nič som sa ocitol v Podbanskom a potom som opäť preskočil až na Štrbské pleso a o chvíľu sme už aj platili 7€ za parkovanie na kraji cesty pri stanici Popradské pleso.

Pohľad na holuby na Rysoch

Vonku zima ako v Rusku. Odmietam vystúpiť. Veď dokým sa oni pobalia. Ja som bol pripravený vyskočiť a začať utekať aby som nezamrzol. Samozrejme kraťasky a krátke tričko to istia. Ale veď hlásili trópy. Cesta na Popradské pleso po asfaltke bola kvalitná rozbiehačka. Hneď nám bolo teplúčko. Ale bolo to nekonečné. Krajšia cesta je určite od Štrbského plesa aj keď možno o pár minút dlhšia. Toto bolo na depku. 

Keď sa nám v zadu ukázal prvý krát cieľ našej cesty :)

O šiestej prebehneme okolo Popradského plesa chaty, kde po stoloch sú prerastené huseničky (ľudia zabalený do spacákov) Mali sme čo robiť, aby sme im nespravili budíček, ale nakoniec sme sa slušne pobrali ďalej smer sedlo Ostrvy. Prešli sme cez mostíky ponad potoky ešte pri plese a zahli sme vľavo do huštia na uzučký chodník. Na zemi potok, ale nebol problém sa trošku vyskákať a popreskakovať ponad neho po skalách. Čakal som nenormálnu divočinu, ale o chvíľu sme boli pri nejakom vodnom betónovom rezervoári, na ktorý sme sa dokonca liepali asi trojschodíkovým rebríkom. Začína to dobre ak bude trasa takto kvalitne zaistená.

Les sa postupne mení na kosku a neskôr už iba na trávu a samé skaly. Chodník je veľmi dobre viditeľný aj keď niekedy sa Vám zazdá, že ich je nejako viac. Ale pomocou mužíkov to ide ako po masle. Vchádzame do Zlomiskovej doliny. Otvára sa nám krásny výhľad na okolité kopce. Minimálne si pamätám Končistú, ktorá je už v zozname na zdolanie do budúcna. Na druhej strane sa nám ukazuje Zlomisková veža ale my postupujeme skoro až ku ľadovému plesu. Na rovinke pred ním odbočujeme doľava a snažíme sa držať skalných mužíkov. Tu je to už ale dosť problém. Ani nevieme kedy a sme mimo.

Všetci štyria chalani hľadajú schodnú trasu, ale ich vodca je dnes Andrej. Prechádzame po pravej strane doliny až pod Ošarpance??? a snažíme sa popod prejsť nejako na terasu pod Vysokou. Zvládli sme to, ale nabudúce by som touto stranou nešiel. Ako sme vybehli na terasu začal úsek so suťou. Čím vyššie tým viac. Chodník nejaký vidno. Snažíme sa ho držať. Úsek celkom nudný ale čím sme boli vyššie tým sa pod nami ukazovali krajšie výhľady a aj to, že stále musíme hľadať trasu nás celkom bavilo. Už aj prestávam cítiť to, že som spal tri hodiny.

Keď sme ale prišli ku žľabom pod vrcholom, tak som už úplne zabudol, že som nevyspatý Samozrejme sme stratený a nevieme, ktorý žľab máme použiť. Ale v popise sa jasne píše: Choďte stále rovno až dokým neuvidíte Dračie pleso a až potom zahnite doprava. Ale kolegovci, keď uvideli iba štipku plesa tak zahli do prvého náznaku žľabu a pučili hore. Kokso. To kde idete. Cesta sa začala strmiť. Stále sa zdalo, že tadiaľto už niekedy niekto šiel. Ale sklon sa preklopil cez 45° a ja začínam mať depku. Oni kdesi vyšli a mňa tam nechali. Chvíľku ešte porozmýšľali či ma tam nenechajú ale keď som im povedal, že mne stačí aj táto výška 2400 mnm a ubezpečil som ich, že veď aj tak podľa Mirovej GPS budú hore za 12 minút a dole možno za 10 tak si aspoň chvíľku oddýchnem a tak sa pobrali bezo mňa.

Andrej ešte poznamenal super nápad. Nech skúsim ísť nižšie a nech idem pozrieť ešte ďalej či tam nie je ten správny žľab ak toto nie je on. Samozrejme som bol sám na seba nafučaný, že neviem odolať jednej výške a tak som sa rozhodol. Keďže teraz mám kopec času ísť si skúšať nájsť svoju cestu tak si pôjdem sám pokiaľ mi to pôjde. Zbehol som zo 50 metrov výšky a pokračoval som ďalej . O chvíľu som uvidel široký centrálny žľab Vysokej, ktorý delí vrchol na dva rožky. Dolu už aj niekto zliezal dolu a išiel ešte oveľa nižšie oproti tomu ako sme tam vyšli my. Zostúpim do žľabu a pomaly začnem stúpať. Ide to v pohodičke. Kde tu treba použiť ruky. Postupne sklon strmie ale nevadí. Pred sebou som uvidel našich. Sú možno nejakých cca 100 výškových nado mnou. Vidím ich a tak ich musím dobehnúť. 

Leziem, leziem. Andrej ma čaká. Ostatní išli pomaličky dopredu. Hore sa sklon zase viac pristrmuje. Zase dostávam nerva. Ale Andrej mi hneď povie nerev a nemám na výber. Postupne nadávajúc stúpam hore a radšej ani nemyslím na to ako pôjdem dolu. Prejdeme zopár kramľami a o chvíľku príde úzka lavička ponad pre mňa šialenú priepasť. Je tam rukoväť, ktorej sa dá pridržať ale ako sa dostať ku nej? Naberiem všetku odvahu a prehodím sa rukami ku železu. Vravím si už som zachránený, už sa ďalej nepohnem. To hej. Andrej ma už zase naháňa nech nestresujem. Ok, tak čo, idem za nim čo tam budem stať?

Obchádzame Česku skupinku s pani, ktorá bola rovnako vyškerená od zúfalstva ako ja. Ona mala aspoň placebo efekt záchranného lana, ktorým sa istili. Keď si tak vezmete, ľudia či takto na lane či na feratach aj tak nepadajú a aj tak im istenie mnohonásobne dodáva odvahu. Nie, ja musím naučiť byť odvážnou svoju hlavu. Nech ma raz pri tom aj porazí. Sme na vrchole. Už vidím aj bájny kríž. Upss, pred krížom zavadzia asi 2 metrová skala. Nie ja tam nejdem. Ostrý hrebeň a mám preliezať, či obliezať nejakú trapnú skalu? Veď už mám výšku vrcholu, vari som aj vyššie ..to iba na truc dali ten kríž až za tu skalu. Po desiatich minútach trucovania aj tak sa tam štverám. OMG. 

Keď som uvidel kde ma posielajú

A. Som tam. Ani to nebolelo. Pozriem za seba. Ok, aspoň si vyskúšam vrtuľník. Ja tu zostanem. Odtiaľto ma nik nedonúti. Robíme tristo fotiek, S krížom, bez krížu, s ľudmi dvoma, troma, piatimi. S holubmi (ľuďmi) na Rysoch, či so Zlomiskovou vežou a Dračími hlavami. Idem jesť a idem sa tváriť, že som strašne hladný. A vlastne aj unavený som. Hlavne nech neideme dolu. Za nami prišla aj skupinka s horským vodcom. Teraz už vonkoncom nikam nejdem. Ja si teda hanbu robiť nejdem. Pekne čakáme nech zíjdu. Samozrejme naši sa pobrali a čo mi zostávalo?

Skala bola nadmieru v pohode. No aspoň na moje pomery. Chvíľku asi 50 metrov bol pekný úsek a potom to začalo. Dokonca aj ta sprostá lavička čo mi tak robila smerom nahor problém bola teraz znesiteľná. Ale prišli kramle. Čoo, ako som tu vyšiel??? Čoho sa mám držať? Nohám neverím ani na -10% Všade kde dám nohu vidím, že priľnavosť je 0 a šmyknem sa na 130%. Rukám verím ale neviem kde sa mám chytiť. Nič nikde nedočiahnem, Som ako kľavý, A na bouldri pri takomto niečom by som sa cítil trápne. By som si mohol aj vystretý behať. Postupne mi Miro ukazuje kde mám ktorú končatinu dať a takto postupne zliezame. Hádam už do budúcna pochopím, že keď sa chcem aj dolu dostať tak si musím aj ruky dať nižšie keď chcem nohu posunúť nižšie.Nič. Nabudúce musím ísť znovu. Ja nebudem horší ako druhý. Všetko je to o hlave.

Pomaličky zliezame..

Ako sa sklon vyrovnal na nejakých 30° tak som znovu ožil. Už na mňa nemal nik šance. Ako znovuzrodenie. Behal som si tam ako kamzík po skalách a iba ich čakal kedy ma dobehnú. Naspäť ideme vyskúšať inú cestu. Už nie popod Vysokú ale popod Dračie hlavy. Cesta to bola o dosť rozumnejšia. Vlastne keď sme už išli hore tak sme tam videli nejakých ľudí na tej strane. Ako sme zišli terasu a vošli do skalného poľa tak sa nám začali ukazovať aj mužíci a pekne sa po nich dalo hľadať cestu. Aj keď niekedy som bol taký premotivovaný, že som si vyberal tie najväčšie skaly a neriadil sa žiadnymi mužíkmi. Iba som si užíval skackanie po skalách. Kiež by mám niečo také aj na záhrade. To by bolo tréningové ihrisko. Také niečo aspoň kilometer štvorcový keď zadovážia do fitka, tak budú mať nového člena!!! ..ale kde ja pôjdem radšej na čistý vzduch do Zlomiskovej doliny. Takto sme každý po svojich skalách preskákali až ku prvej kosodrevinke a potoku. Popreskakovali si ešte naposledy potok a vydali sa naspäť ku Popradskému plesu pomedzi kosodrevinu a stromy.

Výlet pomaly končí. Už teraz pri písaní mi je smutno, ale ešte nakoniec sme sa zastavili na jedno orosené. Opäť raz bol nenormálne horúci deň, Ešteže máme tieto naše chatičky. Poobede ako sme sa vracali pri pohľade na Vysokú od Zlomiskovej doliny bol už vrcholček v oblaku. Oplatí sa vždy do Tatier radšej privstať. Aj o tretej ako chodí Miro, lebo nikdy neviete čo prinesú Tatry poobede. V lete môže raz za čas aj zaiskryť, čo vôbec na vrchole nemusí byť príjemné.

Na Popradskom som ešte musel všetko a všetkých zhejtovať. Cítil som sa ako kdesi v meste, ľudia s kočíkmi alebo čudne komunistický oblečený, Ťažko povedať či bolo aspoň 10% oblečených funkčne športovo. Proste necítil som sa tam ako doma. Ale o týždeň som bol na Terynke a som si vydýchol, že vo výške 2000mnm sa už opäť cítiť ako doma :)

Opäť raz spučíme asfaltkou dole až ku autu a poberieme sa z raja prírody do reality, aby sme sa mohli opäť raz tešiť na príchod do šťastia. 

Bolo to super. Ak má niekto ozaj že panický strach z výšok tak neodporúčam ale ak ešte ako tak s tým dokážete bojovať tak iďte do toho. Možno to pomôže strach prekonať alebo už totálne zanevriete na výšku. Ja to ešte posúdiť neviem, ale viem, že ten pocit chcem zažiť znovu a znovu. A ak sa výšok nebojíte tak hor sa na to, len vždy pamätajte na to, že sú to Tatry a nie je to ako med lízať ako v našej Fatričke. Treba na to tiež zvyk. Každý hlavne musí vedieť na čo má a na čo nie. Nie že sa potom budú modré svetla a vrtuľníky plniť.

Ešte raz môžem povedať bolo tam neskutočne krásne a určite odporúčam :)