Javornícka stovka alebo chceš behať, či vyletníčiť?

Máme tu jeseň a s ňou prichádza už pravidelný výlet po Javorníkoch. Vyzerá to na poriadne gýčové počasie. No tak nechoď tam. Na výlety si myslím som pripravený kedykoľvek, čiže už sa neviem dočkať soboty. Čo tam po tom, že minulý víkend bolo 5000m+ na Orave a predtým týžden 5000m+ v PL Tatrách. To mojej kotrbe ťažko vysvetliť. A preto som si šiel "s kľudom" ešte v stredu zabehať na dráhu asi po roku. Z kľudu bolo "musíš to čo najrýchlejšie odbehnúť", aby si to mal chytro z krku, a tak už v stredu večer domov z Turian som šiel na bajku s peknou svalovicou, ktorá sa mi samozrejme vo štvrtok ešte viac rozrástla a v piatok mi ešte nohy pekne ťahala. Nuž veď pôjdeme ako to pôjde. Hlavne, aby to rýchlo bolo. Zase raz chceme niečo zadreť.

Niekde na začiatku, inak ostatné sú niekde z Javorníkov, všade bolo tak nádherne, že to neviem rozlíšiť; za úžasné foto ďakujem Daliborovi ;)

Janka M. nakoniec rozhodla, že sa mienime pred štartom vyspať namiesto socializácie v telocvični, preto sa ráno cítime celkom sviežo. Kamoška Evka ma ešte pred štartom dopuje energeťákom, tak už ani nečakám, že to môže isť nedajbože aj s nejakým problémom. O pol ôsmej štart. Všetko sa rúti do hory za Slnkom. Veď tu v Čadci nás klepe od zimy. Mňa rúti hore asi najviac.

Ide to parádne. Postupujem z konca jeden po druhom, a každým sa zdravím a prehodím pár slov. Jedine šialencov nemám vpláne dobehnúť. Rýchlo vybiehame na hrebeň a výhľady môžu začať. Keďže nemám žiadne problémy ani len netuším, na ktorom kilometri som. Proste si len užívam krásnu jeseň. Z ničoho nič klesáme a o chvíľu sme na prvej občerstvovačke. Začali kúriť, a tak zhadzujem zo seba jesenné oblečenie. Dnes ide byť leto.

Po chvíli dobieha Vlado N. Čože? Ten už mal byť dávno preč. Hm.. Veď on zrýchli. Obieha ma už na kontrole. Ja sa neponáhľam (aspoň si to myslím). Prechádzame druhýkrát na hrebeň. Ale ako naň vyjdeme, tak hneď letime dolu na druhú stranu. Bolo to rýchle. Zbeh som šiel s dvomi šialencami. Predsalen som nechcel zostať na zahmlenej lúke sám a zakufrovať kdesi až na Považie. Na kontrole zase všetci rýchlici. Dopĺňam vodu. Poriadne sa najem a idem het. 

Pred sebou mám Jura T. Vari jeho nejdem pustiť pred seba. Nuž ale ide tak rýchlo, že nemám záujem sa s nim pretekať. Na to nemam. Musím ísť tak ako mi to chutí. Ani o krok rýchlejšie. Ide sa mi stále neskutočne dobre, jedine začínam cítiť kŕče v nohách. Zrejme sa ozýva stredajší beh. A možno to môže byť aj následok formuliarsky vyšmýkaných speedcrossov, z ktorých som rád, že mi netrčia prsty. Po štrkových cestách cítim každý jeden kamienok. Možem hmatom triediť štrk podľa veľkosti aj tvaru zrna. Ale veď ako sa vraví, že naboso je to teraz in. Nuž tak teda beham dosť cez päty kde aspoň to tlmenie ma delí od štrku. 

Dobieham Vlada aj ho predbieham a z kopca dobehnem aj Poľku. Tušim skončila nakoniec druhá. Zbiehame do Dlhej nad Kysucou a odtiaľ fakt strašne dlho naspäť hore po asflalte. Trošku ma to prestáva baviť. Ale stále to ide celkom rýchlo. Nad plán. Oddýchnem chvílenku a idem dobojovať na cestoviny na Semeteši. 

Kopec ako vždy odsýpa ako nič. Potom zase beh a zase kŕče. Ďalší problém kŕčov, ktorý mi napadá je to, že okrem stredy som asi už niekoľko rokov okrem výletov nebehal. A toto tu je dve tretiny beh. Veď nie je normálne mať 50km za necelých 6 a pol hodiny. Ja chodím výlety čo majú priemer 80m+/km, a toto tu ma 45m+/km. To sa už ale blížim ku Semetešu s parádnymi kŕčmi. Veď dáme magnezko, dáme jedla kopec. Zapijeme a bude dobre. Na kontrole sa zdržim trošku dlhšie a celkom sa teším na kopce. Budem to konečne môcť vykráčať. Ešte bude čas sa naháňať.

Ide to dobre. Až odfukujem od toho ako som sa dobre najedol. Prvý strmý asfalt v pohodičke. Medzistupeň roviny idem veľmi pomaličky. Cítim stále ako mi ťahá nohu a aj ma pichá v boku. Prichádza druhá ešte štrmšia časť. Chytám sa dvojice pred sebou a idem s nimi. Po chvíli sa ale začínam neskutočne potiť. Prichádza hrozná zima a aj videnie nejako mizne. Aaaha, toto už poznám. Skúsim spomaliť ale nepomáha. Nič, pozerám okolo seba najvhodnejšie miesto a kladiem sa na zem. Celkom prúser v 25° kopci. Hore kopcom to nepomáha. Rovnobežne sa kotúľam, čiže mi nezostáva nič iné ako sa dať hlavou dolu kopcom. To je úľava. Krv je naspäť. To bude na mňa pohľad keď ma tu niekto nájde. Musím sa dať naporiadok a ľahnem si trošku vierohodnejšie, že mi nie je až tak zle. Našťastie prichádza Juro. Vysvetľujem mu, že už som sa ako tak vzkriesil, že si chvíľku poležím a idem ďalej.

Postupne sa pozviecham zo zeme a pomaličky vykráčam na kopec. Dobieha ma Dalibor. Chvíľku ideme spolu, keď tu zrazu ležím na zemi. Do lýtka som dostal taký kŕč, že ma vystrelo celého po dĺžke. Dalibor mi chytil nohu, zvrtol a bolo dobre. Bolo to ako šmahnutím prútika ako naraz ta bolesť zmizla. Prichádzajú ďalší dvaja. Dávajú mi ďalšie soľné tablety. Sedím na zemi. Vyzerá, že už je dobre, tak ich posielam ďalej. Ja si ešte musím posedieť dlhšie. Vyzerá, že na dnes som dopretekal. Aj slzička do očka sa tisla. Teraz ale neviem či od bolesti alebo, že dnes teda nepôjde prvýkrát stovka pod 15 hodín. Škoda, keďže doteraz som si to veľmi užíval. Musím tieto myšlienky nejako prekráčať. Veď možno ešte to pôjde. Vstávam až keď prichádzajú ďalší. Aby ma mal kto znovu odblokovať keby prišlo opäť zle. Ale vstal som...

Zase všetkým ďakujem za pomoc, no ja idem už asi tak 3km/hod dolu kopcom. Prichádza Pištík. Smeje sa mi či skúšam stabilitu stromu. Práve ma načapal ako naťahujem lýtko. Nič, no ..zrejme ma dnes obehnú všetci. Snažím sa nepripúšťať, že takýmto tempom to bude nekonečnosť. Druhý kopec nebol až tak strašný a z kopca po asfaltku na kasárne aj trošku pobehnem. Lepší sa to. Dlhočiznú asfaltku, ale celu iba prekráčam. Nemôžem to síliť. Prichádza Miro V. Spolu trošku pokecáme, ale mrzí ma, že teraz mi nie je moc do reči. Inokedy by som bol vari lepši parťák. Potešil ma keď povedal, že zachvíľu je "tajná" kontrola.

Hneď sadám do sedačky a nechám sa obsluhovať. Som totálne psychicky na šrot. A zrejme aj fyzicky. Hneď si dávam ich jonťák. Jaj ako im je tu dobre. Prečo tam nie som s nimi? Ťažko sa odchádza od mojej záchrany. Ale musím ísť. Začína byť zima. Hore kopcom mi to stále ide. Dokonca obieham aj Mira. Lenže terén sa znovu vyrovná a ja pobehnem a kŕče sú tu znovu. Nič to. Musím krokom. Stále. Depka je tu znovu. Snažím sa stihnúť zapadajúce Slnko. Podarí sa mi to kúsok pred hotelom Fran. Chvíľku zabudnem na kŕče a len tak sa kochám. Parťáčke som sľúbil nejaku dokumentáciu trasy tak aspoň tu sa vyškieram do kamery.

Na Fran už iba dokráčam. Nechutí mi už ani jesť. Je mi zima a kontrola je von. Dnu sa nechcem zasedieť v reštike, keďže ďalšia kontrola je za rohom a majú aj polievku. Dobieha ma aj Vlado J, Marek P, či Dano N.. Čo už..

S Vladom si to šibem hore zjazdovkou. Hore ho ale púšťam dopredu. Ja sa idem zase len poprechádzať po Javorníkoch. Neskutočný pocit, keď všetko vo vás chce bežať, ale proste nemôžete. Síl som cítil kopec, aj chuť bola, ale akonáhle som spravil dlhší krok ozvalo sa lýtko. Z kopca som pobehol ale ozaj len opatrne s čo najmenšími krôčkami a hlavne tak, aby som skoro lýtko ani len nepoužil. Všetko čo najviac cez stehná a spodný kyptík nohy iba tak švihal ako keby som mal protézu. Nejako sa doplancem až na Portáš. Dnes sa išlo na hotel, nie do Kohútky ako pred tromi rokmi čo ma poriadne potešilo. Nečakal som to.

Sadám si. Mám zrejme jeden z posledných výnikajúcich vývarov. Išiel do mňa veľmi pomaličky, ale veľmi pomohol. Spráskal som asi polovicu hroznového cukra, banán, veľa jabĺk, redbull, colu, poriadne sa vykakal. A aj tak sa mi nechcelo ísť z tohoto raja preč. To ozaj sa mám trápiť ešte 24 kilometrov? Veď cesta odtiaľto ide priamo do cieľa. Na kontrole sa prestriedali už skoro všetci známi. Prišli aj Jaro K, Andrej O, Renča Š, Kopčokovci a mnoho dalších. Všetkých som len s polozavretými očami vyprevadil. Už tam polihujem na stole vyše hodiny. Už sme tam asi iba dvaja. Parťák pretekár tam zrejme už tiež dlhšie depkuje, tak mu navrhnem, že pôjdeme spolu. 

Vychádzame do tmy. Je tam poriadna zima. Trasie ma aj v troch vrstvách, on je v krátkom tričku. Pánečku. Tempom zisťujem, že si moc nesedíme. Idem rýchlejšie do kopca a on buď nebeží alebo beží z kopca hrozne rýchlo. Do Papájskeho sedla ale ideme spolu. Prichádza, ale prudké stúpanie na Makytu. Trošku sa vzdiaľujem ale pod druhé prudké stúpanie ma dobieha. Stále vidím za sebou čelovku. Idem na Makytu. Ešte v posledných serpentínach na Makytu parťáka stále vidím. Vybieham hore, nestojím, lebo sa bojím zimy a pomaličky začínam klesať, veď ma dobehne. Ešte sa žalujem kamarátke do mobilu aký som biedny. Ozaj sa cítim ako na prechádzke. Ale po čelovke už ani stopy.

Predo mnou zrazu nejaké väčšie odrazky. Žeby ďalší smajlík na strome? Ale ono to zašlo za roh. Dobieham veľmi pomalého chodca. Vyzerá byť veľmi zničený. Vyberám mu aspoň jednú energetickú tyčinku. Krátku chvíľu idem aj s nim, ale ide ozaj pomaly a posiela ma dalej. Ani teraz nedorazil môj parťák z Makyty. Nič, idem to dobojovať na Beňadín. Zrýchľujem. Bezpečne sa púšťam zvážnicami až na šialenú lúku s červenou blikačkou. Ešteže už viem čo ma čaká. Zatnem zuby a silou vôle predýcham 5 minútové vzdiaľovanie sa blikačky. Som pri nej. 

Dám opäť polievku, korbáčiky a iné šmakociny. Na kontrole Peťo C a ostatná skvelá partia. Len sa čudujem, že ma nik neposilnil jonťákom nejakým. Začinam sa prebúdzať a beriem prvého parťáka od stola a spolu ideme na poslednú časť. Dlho stúpame zvážnicou do nevidím. Veď som to aj očakával. Potom prichádzajú roviny a lúky. Rozbiehame sa. Normálne sa rozbieham a s parťákom priam letíme dolu. A nakoniec posledný kopec. Ja som vedel, že to nebude až tak krátke ako nam na Beňadíne vyprávali. Parťák nervóznie, že to nestíhneme do 18tich hodín. Ja mam už hlavu prázdnu. Už nemám žiadne vízie. V cieli som už mal byť pred skoro 3mi hodinami.

Z kopca aj keď po poriadne rozbitej zvážnici opäť letíme ako šialení. Nestíham parťákovi. Ten si dal iné šprinty. Ešte aj celú dedinu bežíme. Myslím si, že posledný km bol určite pod 5 minút. Kŕče sú nateraz preč. Vchádzame do školy. Tam nás všetci vítajú. 17 hodín 49 minút a ja sa cítim ako víťaz. TO je neskutočné aká skvelá partia ľudí sú títo ultráci. Všetci mi gratuluju. Zrejme nečakali, že taký šašo to vôbec dokrívka do cieľa. Všetci ste úžasní. No a párty môže začať.

Pivko dalo pivko, potom aj iné jonťáky pribudli pri výčape a ani sme sa nenazdali a prišiel čas odchodu na vlak 5:16. Celá noc so skvelými ľudmi. To som ešte na ultra nezažil. Bolo to, že vau. A to s ultra elitou. O štvrť na šesť sa asi 30 zombíkov naskladalo do osobáku do Púchova a potom sa rozliezlo na vlaky všetkými smermi po celom Slovensku. Kiež by sa takéto akcie dalo prežívať častejšie.

Martinčania a tí čo bývajú až tam kde nič nie je sadli spolu do reštauráku a schrúmali ešte aj raňajky a postupne sa roztratili, myslím si, že najskôr po posteliach. Celú nedeľu som prespal alebo prejedol. Skoro ako bábätko. Radosť žiť.

Po skvelých raňajkách vo vlaku; foto z clanku z Vetroplachu http://preteky.vetroplachmagazin.sk/javornicka-stovka-2018-bola-neskutocne-farebna-1777

Už v pondelok som ale dákosi neodolal a šiel pozrieť do lesa listy. Bolo mi povedané, že teraz sú tie najkrajšie. Po uvážení svojích možností to ale nakoniec nebola Ostrá a Tlstá, ale Zniev. Mám skoro 3 krížiky na chrbte, ale doteraz som netušil, že priamo zo Znievu je nádherný výhľad aj na Vrícko a Malú Fatru. Keďže spoje z Kláštora neexistujú, ešte sme prezreli krávky nad Valčou, znovu spráskali kopec jedla a večer v kraťaskoch sa pobrali domov drkotajúc zúbkami.

Nuž a na druhý deň som tak akurát išiel navštíviť doktora, ktorý zahlásil mierny zápal prínosových dutín, a tak si už druhý deň iba píšem a pokračujem v batoľatovskom živote spania a jedenia a naberám nových síl na ďalšie dobrodružstvá. A vyzerá, že začínajú sa tvoriť aj nové plány, tak uvidíme čo príde.

Každopádne ešte raz neskutočne ďakujem Ľubke a Dream teamu za neskutočnú akciu!!

Foto: Dalibor Dvorštiak, Richard Pouš (Vetroplach magazin)