Koruna Oravy piaty raz

Veľmi spontánný výlet. Kamarát sa už dávno chcel ísť pokúsiť zdolať túto náročnú trať, ale minule mu to nevyšlo. Tentoraz skúša šťastie opäť a teda neváham a idem s nim do toho. Mám možnosť si pobehať po lese a ešte aj niekoho potiahnuť či ukázať trasu. Myslím si, že výlet je vymaľovaný.

Už v piatok teda vyrážam smer Orava. Parťák Andrej ma plán vyraziť zajtra na výlet o 5:30 a to by som ja z Vrútok nedal. Preto spíme u neho v rodičovskom byte v Nižnej. Vďaka tomu sa ešte teda večer podarilo vidieť hodný kus hornej Oravy autom, potom v Nižnej vidieť život v pizzerke a ráno Oravkou sa popozerať na Oravskú tmu pi pohľade z okna. 

Predpoveď počasia je mizivá. Celý večer pršalo, ale ráno sú už cesty napodiv suché. Pršať podľa predpovedí v Kubíne by malo dosť veľa teraz medzi 4-6 ráno. Potom sa to malo zmierniť a poobede až do večera malo byť relatívne príjemne. Nová morda s prívalovými dažďami mala prísť opäť až v noci zo soboty na nedeľu. To vari budeme už doma.

Začína to fajne. Smartfóny ešte fungujú aj keď mrholí.

V Kubíne priberáme parťáka Iva. Ostatní volaní sa na nás vykašľali. Nedbám. V menšej skupine sa mi ide vždy lepšie. Cez Trniny zelenou až po Kubínsku hoľu celkom tlačíme na pílu. Niežeby som nevládal, ale nečakal som až takéto tempo. Ideme skoro rovnako ako pred rokom čo som šiel na 14 hodín.

Pred vrcholom začína pršať a na mňa prichádza depka. Samozrejme nemôžem až príliž o tom hovoriť. Nie je to môj projekt dnes a som tu za podporu, nie na prítaž. Hore dáme spoločnú foto, niečo sladke zmastíme a letíme do Zázrivej na radler. Stále ideme vo veľmi rýchlom tempe. V Zázrivej sme tuším za 2:40 a z Jednoty vyrážame po troch hodinách čistého času. Od Kubínskej holi stále trochu prší.

Už už sa zdalo, že to prestáva, keď tu pri Jánošíkovom dvore smerom do sedla nad Bielou poriadny lejak. Andrej ešte predtým zachráňuje môj mobil čo mi vypadol z vrecka. Ešteže som sa rozbehol valiť dopredu. Od vtedy bol už mobil ako všetko iné poriadne zapečatené v batohu. 

Niekde zmoknutí, ale kde? :D

Po pár minútach sme do nitky mokrí. Idem za nimi len veľmi potichu a rozmýšľam ako toto celé ešte može dopadnúť. Na sedle nad Bielou trošku aj zafúkalo a hneď začala byť zima. Predsalen sme všetci oblečení v bežecko. To znamená kraťasky, tričko, maximálne fukerka (samozrjme v batohu mám ešte nejaké pakšamenty na oblečenie ak by bolo ozaj veľmi zle). V sedle stretáme turistov. Riadny zjav toto.

Od sedla prichádza už známych 300 metrov zahrievačky. Po zime už ani zmienka. Skôr sa teraz dusíme a paríme. Ale aj keď sme vyšli hore na hrebeň a prelietali cez sedlo Zákres pod Malým Rozsutcom stále sa to dalo vydržať v premočenej fukerke. Prestalo pršať. V sedle Medzirozsutce znovu ľudia. To ti je aký zaujímavý druh človeka, keď sa tu vytrepe v takom počasí.

Prichádzajú dva poriadne hrby na troch kilometroch. Prvý je Veľký Rozsutec. Tempo je stále poriadne pretekárske. Každopádne sa mi stále ide veľmi dobre. A ako prestalo kvapkať z oblohy, tak aj nálada sa lepší. Dokonca dnes po týždni konečne nemám ani hnačku. Asi pomohla dvojdňová kúra na Endiexe, či včerajšia šampiňónová pizza. Ani sa nenazdáme a sme na vrchole. Tam už zase mrholí a začína fúkať. Ku krížu samozrejme nejdeme. Je to pre mňa nelogicky mimo trasu, aj keď zrejme v peknom počasí by ma k nemu donútili. Foto už nerobíme, lebo stále z nás tečie a chytré telefóny dákosi nespolupracujú v čase dažďa.

Na Podšípe celkom fajn ako vždy

Na Rozsutci sme boli za cca 5 hodín od štartu. Stále máme len pár minút tempo horšie ako svoj osobný minuloročný rekord. Z vrcholu ale zliezame o trochu pomalšie. Rýchlejšie to ani nešlo pre všadeprítomnú vodu a blato. Pod skalami Ivo šiel v blate prvýkrát k zemi. Zato niektoré blatisté úseky, ktoré sa objavujú v čase sucha, sa zdali teraz napodiv ľahko prechodné. Priam by som povedal, že sme si ich len ledva všimli.

Taký bol aj Stoh. Teraz po daždoch mi neprišiel až tak klzký. Zrejme ho voda pekne vymyla od tekutého bahna a zostal len tuhý podklad. Na vrcholovej lúke prišlo už aj na goráčku. Nejdem svoj limit, a tak som začínal pomaly chladnúť. Vo vetrovke sa ale cítim ako v obývačke pri krbe. Som z toho sám zo seba prekvapený. Na vrchole pre dosť silný studený vietor s teplotou okolo 10° nestojíme. Hneď ideme na najpekelnejší zbeh trasy.

Po pár metroch už aj letím k zemi. Nohy mi vystrelilo dopredu a už iba pozerám, čo na mne zostalo. Bunda oblepená na celom ľavom rukáve asi centimetrom blata a niečo mi poriadne praštilo do ľadviny. Varí to bola vazelína v ruksaku? ..nedajbože plechovka energeťáku? Vari je celá a nezalepí mi pol batoha. V tejto vode to aj tak nezistím. Prsty v topánkach sa kúpu stále v novej chladnej vode. Nechcem ani len vedieť ako budú vyzerať na konci. Za mnou letí k zemi Ivan. Potom zase mne strieľa nohy dopredu. Ustojím to ale jedná noha už dala kopačku Ivovi. Asi nejdem tak tesne za ním. A takto to nejako vyzeralo až pod kopec s názvom Stoh.

Šíp a počasie po daždi

Prechod cez Žobrák až do Kráľovian už bola malina. Zdalo sa mi to dokonca asi jednoduhšie ako keď som to šiel minulý rok. Celkom letíme. Po zbehu už ale trošku cítim nohy. Aj na kŕče prišlo pri schádzaní Stohu, ale to si myslím, že hlavne z tej zimy. V Kraľovanoch sa nokoniec ocitáme po približne 7 a pol hodine od štartu. Pred rokom to bolo 7 hodín. Pecka. Tento rok ale zistím, že v stanici je bufet a dokonca je aj otvorený, Trošku nám trvalo sa z neho vysomáriť. Odchádzame skoro až po polhodine. Lúčime sa s Ivom a na druhú polovicu trasy sa už vidám len ja s Andrejom. Neprší. Hneď je preto život krajší a nemám žiaden dôvod končiť. Veď mi je fakt dobre.

Prechádzame železničný most cez rieku Orava a poďho do rákosia vyše pásu plného vody hľadať chodník na Šíp. Tento kratučký úsek je vždy problém. V lese už chodník pekne vidno, ba dokonca sa zdá prešľapaný ale od mostu po les dnes nebolo skoro nič vidno. Ale máme to za sebou. Môžeme šľapať. Z počiatku okolo rieky Oravy, potom krásnym žliabkom a potom až po Podšíp zvážnicami. Tam je vždy nádherne. Lenže moc nezastavujeme. Nech už máme aj Šíp za sebou. Na Zadný Šíp je to poriadne strmé a ako vždy aj teraz nám to zoberie poriadne síl. Je čo robiť sa potom rozbehnúť na hlavný vrchol.

Hore sme asi za 9 a pol hodiny. Odtiaľ môžeme znovu bežať. Ide to. Vlastne len s malými prestávkami zbehneme až do Žaškova. Tam nestojíme. Ja sa len posilním energeťákom a môžeme sa ísť prechdzať po lúkach nad dedinou. Po minuloročnej chybe skrátiť si cestu inými zvážnicami už teraz tu istu chybu nerobím. Ideme presne podľa itinerára a vcelku rýchlo to odsýpa. V druhej polovici po Hrádku sa opäť snažíme z kopca niečo pobehnúť. Ale už to nie je až také ako to bývalo. Prehúpnene sa ešte asi cez dva mierne kopčeky na lúkach a letíme dolu nad Valaskú Dubovú. Andrej vidí na mape inú skratku dedinou po hornej ceste ale my ideme do koliby na držkovú, tak by sme si tým aj tak nič nepomohli.

Už iba na ten najvyšší a najďalej

Držkova aspoň mne vždy dodá kopec síl. Začínam ale cítiť chodidlá. Po cca 12tich hodinách ich mám už poriadne rozmočené. Dávam suché ponožky ale do mokrých topánok to asi nebude mať dlhú trvácnosť. Vyskúšame.

Na Choč ideme už o poznanie pomalšie. Veď už budeme mať za sebou skoro 4000m+. Ja už tiež začínam cítiť únavu a sám seba sa pýtam, či by som to tu vedel ísť sám rýchlejšie po napálených prvých 60tich kilometroch. Uvidíme možno v Októbri. Stále by som rád ohrozil čas 14 hodín. Po niečo cez hodinu a pol sme na vrchole. Pomaly schneme, chytré telefóny už opäť spolupracujú, a tak dávame poslednú vrcholovú foto. Nezastavujeme sa ale príliž dlho.

Najprv zbiehame dosť technickým terénom pod reťaze, ale odtiaľ je to iba na pár blatových miest zmiešaných s kamením až veľmi behateľné. V spodnej časti si opäť treba dať pozor na zopár menších skalných prahov na chodníku či na pár štrkovísk, ale inak za chvíľu sme na lúčke pod týmto obrovským kopcom. Andrej po vyjdení z lesa ale vyzerá už o hodne horšie. Asi tak ako ja na svojej tretej korune s May. Nehám ho teda určiť si tepmo.

Žáškovské lúky

Obávam sa, že teraz príde mordor v podobe močiarov po ťažobných mechaniznoch. Je tma a všetko už len slabo vidno. Mordor sa ale až tak nekonal. Prišlo mi to oveľa jednoduhšie ako pred rokom. Ani na jednom mieste nám do bahna nezapadla noha po pol lýtka. Je to tam teraz pre zmenu vystlané poodrezovanými konármi. Po stranách ubúdlo hodne lesa. Spodnú časť po lúkach sa snažíme znovu dosť bežať. V takomto tempe sme celkom rýchlo vo Vyšnom Kubíne. Na časy sa už ale nepýtam. Nechcem znervózňovať, ale verím že do 16 hodín to stíhame. Veľa sme si nadbehli práve pri tomto zbehu.

Nakoniec ideme ešte na Tupú z Vyšnokubínskych skaliek. Nie cez sedlo medzi skalkami ako po minulé razy, nakoľko to tam zastavali domami a tade to už ide len ak tak cez záhradky. Ideme direkt na Tupú skalu z ľavej strany a od kríža asi 500 metrov smerom doprava. Bolo to veľmi rýchle a ľahké. V čelovke skalné steny z vrchu vyzerali úchvatne.

Dole nám to už behom moc nejde. Je to nepríjemné klesanie na záver. Tu už len zaťať zuby a predýchať to. Keď už ste ale v meste, už je dobre. Naraz aj pre trailistov je úžasný pocit cítiť hladučký asfalt. Nakoniec sme prešli aj poslednú cieľovú asi kilometrovú rovinu. Posledných 200 metrov dokonca v šprinte a hodinky ukázali presných 16 hodín. Bol to môj druhý najrýchlejší čas. Pred štyrmi rokmi to bolo bez Choča cca 25 hodín. O rok na to s parťákmi to už bole celé, ale nie cez Žaškovské lúky, lenže cez Hrdošovú skalu a Komjatnú so štartom v Kraľovanoch za 24 hodín. Rok na to s ultráčkou May som to s ňou zvládol dobehnúť iba po Vyšný Kubín, kde sa utrhla a išla na čas 18 hodín. Ja po Vyšný som mal 17 hodín. Minulý rok sa podarilo spraviť si sám v dosť zlom počasí rekord 14 hodín. Tento rok v podobnom počasí to bolo 16 hodín a cítil som sa aj na konci dosť dobre, tak verím, že možno už tento Október sa pokusím o prelomenie svojho osobného rekordu.

Je to tam, a ešte ani nie je poriadná tma

Každopádne som rád, že som mal možnosť ísť aj tentoraz na výlet s úžasnými ľudmi. S nimi je to vždy dákesi farebnejšie a krajšie (dokonca aj keď prší). Čiže verím tomu, že ak bude ktokoľvek aj do budúcna chcieť si šupnúť toto krásne outdoorove šialenstvo pod 20 hodín (lebo tí čo chodia nad tento čas, majú odo mňa veľký obdiv = šľapať tak dlho je niekedy oveľa ťažšie ako si to odbehnúť) a bude hľadať parťáka, myslím si že nikoho neohrdnem.

Foto: Andrej Orogváni