100 míľ krajom Malých Karpát alebo ako sme hnojili Karpaty

Tak nakoniec som tejto záludnosti neodolal ani ja. Treba sa snažiť vymetať jedinečnejšie preteky. Tých 100 kilometrových prechádziek už bolo dosť a keďže aj tak neviem pobehnúť, tak možno toto by mohlo ísť trošku lepšie..

Nabehané nie je, za to naturistikovaných výškových metrov ako nikdy. Koncom Júla mi ako dar z nebies konečne prišlo oslobodenie od vlastného projektu "prejdi v priemere 1000m+/deň počas jedného roku". Podarilo sa. Dokonca to bolo do roka tuším 373tisíc. Celé som to ukončil po dvoch týždňoch bujačenia v Alpách na behu Red Bull V3K na Rocciamelone (3538mnm) s parametrami 9,7km, 3030m+. Celkom to vyšlo na to aký som bol vyšťavený po dvoch týždňoch v Alpách spiac na zemi vedľa auta a po každom dni plnom kopcov.

Výstup na Jeleniu horu, jedno z najkrajších miest; všetky úžasné foto sú od Petra Kováča

Po projekte prichádza útlm. Po 10tich dňoch ničnerobenia spravím 8 kilometrový beh na Maguru a som v totálnych sračkách. Nohy zo zbehu rozšľahané ako nikdy. O tri dni nato idem na ďalší Red Bull beh. Tentoraz styristovka na skokanský mostík na Štrbskom plese. Aj napriek šialenej svalovici sa mi podarilo dostať sa do finále a nakoniec skončiť na pre mňa krásnom 55tom mieste z cca 460tich mužov. Zrejme ešte nie som až taká bežecká troska ako sa mi každým jedným dňom viac zdá.

No ale je tu posledný týždeň pred MKMK. Samozrejme po mostíku ešte šialenejšia svalovica. Rezignujem a už sa opäť nehýbem. Skúšam to až v stredu opäť na Maguru. Tentoraz už iba z nohy na nohu. Na druhý deň viem chodiť. Dobré znamenie. Čo je horšie, vo štvrtok, piatok sa trošku začínajú babrať črievka. Ale čo sa poznám to prejde. 

No už je toho ozaj moc..

V piatok okolo pol siedmej som už v Chtelnici. Stretám sa po dlhej dobe so starými známymi. Všetci sa ma pýtajú, kde som sa podel. Nuž.. slabučký som a ani morál na pretekanie moc nemám. Ale aby sa nevravelo, tak na Lazovke, či Ultrapunku som sa ocitol tento rok. Ba aj vlastnú MF100 naopak som si so zopár parťákmi šupol. Jaro ten ma hneď ponúka dobrotami. Nedá sa odmietnuť. Ten mal o mne asi najskreslenejšie informácie, keď ma videl ako jediného súpera Peťa Mateja. Ale každopádne sa to dobre počúvalo a možno raz sa budem viac snažiť.

Večer sme teda ešte pizzu spráskali a pred štartom si šli vypočuť Slava. Dokým prišiel na 70tý kilometer sa mi už tak z toho točilo všetko v hlave, že som šiel radšej pobaliť posledné veci. Aj tak ma niekto povedie. Dnes trasu neriešim. Narovinu povedané. Julke som povedal, že nasledujúce kilometre sa musí o mňa postarať. Ja trasu neviem. Ty si si už svojich prvých 70 km prešla minulý rok, tak sa čiň!

Na krmelcoch to žilo

Pred desiatou sme sa presunuli na štart na námestie. Tam všetko vysvietené. Práve mali kolotoče. Ja mám zrejme ešte čosi vypité, lebo sa mi vynárajú len skreslené prvé zábery preteku. Možno to bolo aj tym neustálym kecaním čo mám nové v živote a čo priniesol rok života zase Julke. Pred sebou máme Miňa Hlavatého, ktorý nás vkuse ťahá dopredu. V kopci nás odbieha Juro Horníček. Vymenili sme ho neskôr na chvíľu za Kopčokovcov.

Juro zmizol a na mňa prišla sračka. Heh. Poďme to dať rýchlo von nech už mám s tým pokoj. Po desiatich kilometroch ale znovu. Hm.. nevadí. Asi ešte niečo zostalo. Kua len do žíhľavy som si nemusel sadať. Následné kilometre som Julku dobiehal ako Tóth s vykrúcaním poliek. Nie je to dobre. Stále mi krúti črevami, ale ani sa nenazdáme a sme na 40tom kilometri. Tuším Rozbehy. S Julkou sme boli dohodnutí, že keď prídu kopce valím het. Musím skúsiť držať rýchlosť 6km/h.

Buková pri stúpaní na Záruby

Dobieham Jara, ale to mi už zase mrví črevami. Okolo vrtúľ ešte nejako poprdkávajúc prebehnem. Chvíľku sa zasekneme s inými dvomi na lúkach, ale keď trafime les už znovu bežím. Darí sa mi rad radom dosť ľudí obehnúť. Hrubý Kamenec bol veľmi pekný hrebeň. Užívam si ho dokým nesedim znovu v kríkoch. Čo zbeh to letím na veľkú. Už nech je stúpanie na Záruby. Ešte aj tak som stihol za priehradou Buková isť raz. Stúpanie mi ide, aj keď práve došla voda. Práve vychádza Slnko, tak ešte to vari nebude až tak zlé, ale aj tak som z toho celkom zúfalý.

Znovu obieham pár ľudí. Jedine obrovskému stádu sŕn sa darí mňa predbehnúť. Bolo ich tam určite od 100 kusov viac. Ešte som toľko zvery nikdy nevidel. Bolo to s vychádzajúcim Slnkom úchvatné divadlo. Prichádza zbeh. Začínam cítiť nedostatok tekutín a už aj energie. Hnačka robí svoje. Čertov žľab sa snažím zbehnúť veľmi energeticky šetrne. To čo som ušetril samozrejme zase išlo zo mňa v zbehu von. Na Jahodník dobieham totálne deprimovaný a začínam rozmýšľať nad tým kedy to idem ukončiť. Ešte je iba ráno. To by bol hriech teraz končiť. Celý víkend ešte predo mnou. Lenže kedy budem opäť na strane Považia? To je je predsa do večera robota. Každopádne na Záhorí nechcem skončiť. 

Spätný pohľad na vrtule nad Rozbehmi zo Zárubov

Skúšam sa poriadne najesť, napiť, parťáci pretekári ma nadopovali Smectou, banánmi, tak som už nemal na výber, a len som sa musel pobrať het. Samozrejme pred Čiernym Kameňom som znovu hnojil. Je pol deviatej ráno, ale Slnko už bije poriadne. Na vrchol Kameňa prichádzam dobre vypečený. Stále ale predbieham. Po 6km/h tempe už ale aj tak ani stopa. Dole zbieham a celkom zvláštne, že sa nikde nemusím zastavovať v kríkoch. 

Aj keď som sám, darí sa mi zbierať všetky kontroly a vôbec neblúdim. Tu to už aj trochu poznám a hlavne je vidno, tak to ide. Prichádzam do Plaveckého Mikuláša, kde ma skoro porazí dokým sa prebijem Slnkom na odbočku na Jeleniu horu. Cestou hore mi samozrejme zase dochádza voda. Liter vody mi nevie vydržať na 20km. Toto mne nikdy problém nerobilo. Vždy som to ťahal zo sebou aj 50km. Dnešného počasia sa ale strašne bojim, teda pijem ako besný. A hlavne je mi jasne, že s hnačkou by ma mohlo bez pitia poriadne dehydratovať.

Výhľad na pokračovanie Malých Karpát z Čiernej skaly

Každopádne nemám vodu a už si predstavujem všelijake scenáre. To keď mňa tu hodí o zem mi už môže byť jedno, ale čo ak v tomto teple tu ja nájdem niekoho s exitusom? Budem sa vedieť o neho postarať? Z týchto myšlienok ma prebralo až siahodlhé žihľavové pole na Javorinke. Júúj, normálne sa tam zo mňa pohan stával. Ešteže som nakoniec zazrel Kubášovú a červenú značku. Po nej to na Amonovú lúku bolo celkom rýchle. Ku prameňu sa mi nechce. To je hodne ďaleko. Dám si energeťák a využijem prameň pod hradom. Po dlhočiznej ceste som tam našiel ale iba bažurinu. Ehm.. Veď už som skoro na občerstvovačke.

To až tak moc nebola pravda. Oproti idú z ničoho nič davy ľudí čo šli na hrad a už ten úsek bol samo o sebe dlhý, nie to ešte ta nekonečná dedina. Skoro ma tam priškvarilo o asfalt, keď tu zrazu konečne v jednom dvore raj. Kvalitne ma vypína, ale podarilo sa mi dobehnúť aj Jura aj iných šialencov. Hneď si dávam dva vývary a asi 2 litre tekutín všeho druhu. Hlavu mi ale stále kvalitne motá. Aj som chcel vyraziť s touto partiou čo som dobehol, ale to by zrejme dobre nedopadlo. Po nich ale poriadna medzera. Možno aj pol hodina. Ľahol som si do lehátka a čakal. Do toho tepla v takomto stave sám určite nejdem.

Vápenná

Dobieha aj Jaro. Počkám dokým sa naje a idem ďalej s nim. Lenže ten už beží a ja ešte idem ku dobrým ľuďom zmývať hlavu. Bežím za ním potom celú dedinu a na konci dediny už ani nie kvôli nemu ale znovu letím do kríkov. Čert to ber. Stále zle. Na Vápennú to celkom musím hnať dokým som ho nedobehol. Ale dobre tempo sme valili až úplne hore. Mne je zatiaľ celkom fajn. Dole by som to aj rozbehol. Len ako vravím do lesa by som teraz ozaj nešiel sám. A ťažko povedať čo by na to nožičky povedali. Ten pomalší zbeh mi ale tiež moc nepomáhal.

Sme dolu, prejdeme pár metrov po asfalte a ideme na najstrmší kopec výletu, Petrklín. To bude pre mňa chuťovka. Zapieram sa do palíc ako na vertíkáli, ale zdá sa mi aj tak, že stojím na mieste. Jarovi dávam niekoľko minút. Hore mi už zase tlakuje hlavu, a tak otváram ukradnuté pivo z občerstvovačky. Zo dva glgy ale nechám aj Jarovi. Srdce mi nedovolilo nerozdeliť sa, keď viem ako má pivo Jaro rád a keď vidím ako to mne tiež zabralo. Jaro musí ešte bojovať. Ja som skoro isto rozhodnutý, že do cieľa nezájdem. Chcem prejsť hlavne kopce. Tá rovina posledných 100km by bola pre mňa zrejme smrť psychická ale aj kvôli hnačke fyzická.

Plavecký hrad z diaľky

Zbiehame strmo dolu a nejakým zázrakom sa nám podarí hneď nájsť cestu na Vývrat. Počas MKV sa mi tu podarilo dosť dobre poblúdiť a ešte aj potom na asfaltke sa mi podarilo s Peťou Muckovou zájsť až do Rohožníka. Ale teraz nie a po nekonečnom asfalte sa pred nami zjavila samoobslužná občerstvovačka. Takýto raj som teda nečakal. Bolo tam všetko čo som potreboval. Už len vývar chýbal, lebo dakosi nešlo už do mňa nič iné hutné. Vedel som, že je to zle, ale veril som si, že tých posledných 17km to musí isť aj na dlh. Áno, som skoro isto rozhodnutý na Harmónií to zabaliť.

Na Vysokú to už neženiem tak ako na Petrklín. Idem s Jarom a len posledný strmý úsek sa oddelím. Hore ho počkám s pár glgmi energeťáku. Jaro vyzeral teraz cez deň na tom poriadne zle. Ale veril som, že ako príde noc tak sa preberie. Proste jedného Kováča nemôže skoliť stý kilometer. Červenou je to po Karpatoch skoro rovina. Ale aj tak sa to behať nedalo. Predsalen to málinko stúpalo. Až pred Čermákom sme začali opäť pobehovať. To bol Jaro v prameni na Hubalovej a odtiaľ prišiel ako znovuzrodený.

Petrklín, ani ma len hore nenapadlo pozrieť; ozaj je to rozhliadňa. A ja že vysielač

Na mňa už lezie aj otlak na nohe. Chcem to mať čím rýchlejšie za sebou, preto celkom valím. Vždy sa snažím niečo nadbehnuť, aby som si potom mohol oddýchnuť, dokým ku smerovníkom dôjde Jaro. Lenže ten stále za mnou. Išli sme ozaj rýchlo. Tempo sme mohli mať možno7,5min/km. Lenže 5 kilometrov pred Harmóniou ma už začína vypínať. To som už mal čo robiť aby som tam nezastal. Už som aj navrhoval Jarovi nech ide dopredu. Lenže on nie. Trošku sme teda spomalili a pomaly klesali. Prešli sme celkom pekným miestom Zámčiskom a po chvíľke strmého klesania a dlhšej ceste lesom sme sa ocitli na Harmónií.

Tam nás čakal Martin Urbaník s partiou. Ehm.. čakala ma tam stolička s radlerom. Konečnááá. Bol tam už nachystaný aj Miki Kéri pre Julku ako pacer. Tá je ževraj cca 2 hodiny za nami. Už, už som bol nalomený možno aj pokračovať, ale keď mi chalani zistili, že práve pred nosom mi ušiel posledný spoj do Modry, a potom následne až do Chtelnice, hneď som strhol číp z ruky a Miki ma do tej Modry zaviezol autom. Bolo to veľmi rýchle rozhodnutie ale myslím, že správne. Aj Martin, aj zopár iných mi povedalo, že s hnačkou by to nebol dobrý nápad síliť. A hlavne myslím si, že som nemal morál už na druhú stovku. Hlavne potom počas tepla v nastávajúci deň. A načo sa trápiť v noci 40 kilometrov, keď aj tak nedôjdem? A pokračovať do konca ešte celú nedeľu až do večera? To tiež nevidím ako dobrý nápad. Ako budem potom v pondelok vyzerať v práci? A koľko budem potom behu neschopný. Nie, idem ja radšej smradľavý dvomi spojmi naspäť do Chtelnice. 

Vysoká

V Chtelnici ma vítaju ako víťaza. Mám čo robiť, aby ma tam od radosti nezvalili. Ja som predsa len looser. Sprchy tento rok trošku prúser ale po sto kilometroch stačí aj umývadlo. Keď tak nad tým rozmýšľam, dokázal som po 100 kilometroch vyložiť nohu do umývadla. To celkom slabo som šiel nie? Cez noc trošku schrúpnem na zemi a nad ránom po prvýraz vidím ľudí čo zabehli 200 kilometrov. Sú to blázni a patrí im všetká česť. Bol som rád, že som ich videl. Dokonca som im aj ruku podal. Pánečku. Gratulujem každopádne všetkým čo túto psychiatriu rovinou a v tom teple zvládli. Gratulujem hlavne parťákovi Jarovi, ktorý sa nakoniec nakopol.

Doobeda sa dovalila zo Smoleníc aj spiaca Julka. Keď som ju uvidel až mi srdce podskočilo, že som sa rozhodol správne a nevyzerám jak tento zombík. Autom skočíme ešte raz s Jurom a Mikim po dropbag do Smoleníc a nakoniec ma títo milí kamaráti ešte bosého vysadili na Trnavskej stanici.

Niekde okolo Zbojníckeho?

Toto bol ozaj veľmi jedinečný výlet. Zase som mal možnosť kopec veci o sebe zistiť, mal som možnosť poriadne pohnojiť Malé Karpaty a zistiť aj to čo dokáže takéto hnojenie spraviť s človekom a aj zistiť, že čo sa týka mojej súťaživosti stale je na bode mrazu. Vlastne mne to fakt príde, že ja na tie preteky ozaj chodím iba kvôli jedlu a kofeinovým sladeným nápojom, ktorých sa v bežnom živote zriekam. Vyzerá to tak, že nabudúce budem tede na štartovke opäť.

Foto: Všetky úžasné foto sú od Petra Kováča