Párty výlet v Turčianskej záhradke

Víkend začíname už hneď v piatok večer na chate pod Kľačianskou Magurou. O piatej beriem psíčka Maxíčka, po ceste sa stretnem s Lukášom a Alex a môžeme ísť na to. Dnes pre istotu véééľmi ležérne a s pivkom na chate. Predsa len na zajtra mám veľké plány. Cestou dolu sme sa už trošku rozbehli ale stále sa snažím hatiť svojich spolutrpiteľov. Dnes večer stačí. Vidíme sa zase ráno.

Nad Mošovcami

Večerná piatková kávička

Už pred desiatou som v Kľačanoch znovu. Bajk parkujem ako zvyčajne pri krčme. Maxa dnes so sebou nemám a veľmi pomaličky sa blížim na miesto štartovacieho výstrelu. Nie, dnes sa nekoná žiadny oficiálny pretek. Tentoraz idem bojovať proti sebe samému. Stanovil som si limit 45 min od lesa po chatu a naspäť. Každopádne mám väčšie nervy ako na hocijakom inom oficiálnom behu. 

Myslím si, že rozbehaný som, som pri lese, a tak môžeme začať. Odrážam sa od zadnej nohy a hor sa behom hore. Po minúte aj dvoch to celkom ide. Stále bežím. Nohy fungujú a aj tempo som vyzerá, že celkom trafil. Zatiaľ mi nejde pľúca rozdrapiť. To prichádza postupne až pred studničkou. Aj keď až pod ňu som dokázal stále ešte trošku pobehovať. Vau.

Na cestu vybieham v čase cca 9 a pol minúty. Je to dobre. Možno to pôjde do 30 min. na vrchol, ale prichádza koniec srandy. Terén sa poriadne skláňa a chce ma prehodiť na zadok. Bránim sa a dupem celkom svižne a hlavne stále pri zmysloch. Je pravda ale, že už nad všelijakými blbosťami premýšľam. Na čo to robím? Nemôžem ísť o polovicu pomalšie a kochať sa prírodou. Nie nemôžeš. Vari to tu nepoznáš už dobre? Treba trošku zmeny nie? Takto utiekla cesta lesom ako nič a znovu som na lúke v nenormálnom  úpeku. Na vrchu lúky sa asi na desať metrov rozbehnem, vbehnem do lesa, a tam zase stena do neba.

Poobedňajší rege bajk po Magure

Strečno zo Saračníkov

Už prestávam vnímať okolie. Začínam mať hmlu pred očami. Nohy nespolupracujú. Mám čo robiť ich presvedčiť posunúť sa zase o kúsok vyššie. Jedine ruky pracujú na plné obrátky a palice sa ohýbajú pod záťažou bezvládneho tela. Som nad najstrmším miestom. Ešte rýchlo vykráčam nad teplomer, a potom sa vari aj rozbehnem. Nehrozí. Totálne na šrot sa neviem dodýchať. Len málo krokov pobehnem a už vidím chatu. Ešte sa kúsok pokúsim o beh ale to už stojím pri chate. Ehm, iba sa otáčam a v čase 30:20 už aj hneď letím dolu.

Som trošku sklamaný z poslednej tretiny. Vyzeralo to nádejne pod 30 minút ale ten koniec ma poriadne rozobral. Naspäť sa rozbieham len veľmi pomaly. Bojím sa aby som nezadrel nohy pri náhlej zmene pohybu. Až na lúčke pod chatou to rozbieham naplno. Ešteže nie je toľko ľudí. Odbočujem ako cestou hore aj teraz vľavo od klasického chodníka a strmo sa spúšťam ku hlavnej lúke. Rovinou bežím asi tempom 3:30, potom na strmej lúke mám čo robiť ubrzdiť. Cestou dolu medzi kríkmi vystraším zopár ľudí ale nie je čas obzerať sa. Pri preletení cez cestu pri lyžiarskej chate som kdesi v periférií zahľadel Miriam ale tiež sa jej iba v rýchlosti pozdravím a letím ďalej. A takto sa to opakovalo párkrát čo sa niekto zdravil alebo odskakoval. Našťastie členky mi nevykrúca a dobre triafam nohy pomedzi korene. Dole už ale zase na rovnejšom úseku idem dušu vypľuť. Som v cieli. Vylietam z lesa v čase 13:14. Je to síce asi o minútu horšie ako kedysi dáávno ale na to, že to bolo bez oddychu a s výšľapom o život som spokojný. Skôr treba pridať do kopčeka.

S roztrasenými nožičkami sa nejako doteperím na bajku až domov. Uff, poobede mám ísť bajkovať s Lukášom. Nohy ale dákosi protestujú. Mal som čo robiť ich do tých dvoch hodím presvedčiť, že ten zjazd nebolo dnes všetko, a že ešte ideme aspoň 1500 výškových na bajkoch. Ale ako sme sa pohli tak už išli ako novučké.

Zjazd z chaty pod Suchým

Z Vrútok na Saračníky ale nasadíme aj tak len mierne tempo. Hore ideme vyše hodiny a pohoda sa dá krájať. Aj výhľady stíhame obdivovať. Čoho sa ja skôr bojím sú zjazdy. Svojmu 12 ročnému tátošovi už prestávam veriť. Bicyklík starne a ja som na neho stále drsnejší. Vidlica priam nefunguje, a tak nejdem riskovať. Lukáša púšťam pred seba nech si užije zjazd. Od sedla Rakytie ideme po turistickom chodníku po strmej šmykľavej zvážnici. Môže byť. Tá nás vypľuje až pod hradom Strečno. Už iba pár metrov a sme na pive. To ľahšie máme za sebou. Bombónik príde až teraz. Výstup na chatu pod Suchým.

Pred Varínom odbočíme doprava a hľa koho nestretneš. Oproti nám si to valí Panda. Všetci stláčajú hodinky, prehodíme pár slov, znovu stlačíme štart a ideme na to ďalej. Panda do cieľa, my sa ešte poriadne vytrápiť. Cesta na chatu je poriadne strmá. Kilometrov je to vari menej ako na Saračníky zato výškových je tam o 100vku asi viac a to sa na dvoch miestach dokonca klesá. Posledný kilometer je výzva vari aj pre Sagana. Totálne rozbitá zvážnica po rozvodnenom potoku v sklone 15-20%. Vychádzam o čosi vyššie ako Lukáš ale tiež nemám na to síl. Minimálne nie na mojej cestárskej kazete a pri mojom psychickom rozpoložení. Po serpentíne znovu skúšame. Znovu odpadávam ale Lukáš to už dá. Ešte pár metrov pred chatou je ostrá strmá zákruta. Po kameňoch treba mať rýchlosť. Skoro som tým pádom narazil do ohrádky s kozami. Ale nakoniec to vytáčam a som hore. 

Za odmenu máme úžasnú kofolku a Lukáš aj kapustnicu. Chvíľu posedíme ale keď začne byť chladno končíme a ideme ochutnať konečne vari správny chodník smer Jánošíkovo. Vchádzame do lesa a hneď odbočujeme doľava. Prechádzame len pár metrov popod hrebeň od červenoznačeného chodníka. Len pomaly sa chodníky od seba vzdiaľujú. Postupne klesáme ale nie strmo. Je to nádherný chodník skoro nedotknutým lesom. Až možno po kilometri dvoch prichádza serpentína. Taká poriadna. A ako zisťujeme neskôr, nie posledná. Techniku nemáme, a tak vždy musíme s bajku zosadnúť otočiť si ho a pokračovať ďalej. Dolina pristrmuje. Nachádzame sa v celkom peknom zraze na polmetra širokom chodníku. Je to poriadny luxus. Ozaj krásne a mať viac skúsenosti veľmi geniálne. Takto cik-cak prichádzame až ku murovanej chate. Nevyzerá byť ale moc funkčná. Tu sme už ale na zvážnici.

Večer pri špekačke

Rozbitou a poriadne blatistou cestou sa dostaneme až ku chatovej osade na Hoskore a potom už po asfaltovej ceste prichádzame až na Jánošíkovo. Odtiaľ okolo Váhu prejdeme až do Lipovca a už ako normálny ľudia po cestách až do reality bežného života.

Deň ale ešte ani náhodou nekončí. Večer sa s Alex stretáme na opekačka párty. Koniec dňa prichádza až okolo polnoci. Veľmi dlhý a poriadne naplnený deň to bol. Takto si predstavujem život :)

Víkend ale ani náhodou nekončí s v nedeľu sa ide pártiť behom do Veľkej Fatry. Naklikal som trasu asi už aj pánu Bohu za chrbtom. Ehm. Ideme zistiť či je to ozaj až za chrbtom. O niečom už asi svedčí aj fakt, že autobusár zabudol do dediny Rakša aj zabočiť. Nakoniec sa ale otočil a do Rakše nás zaviezol. Vystupujeme.

Na Drieňku

Neporušené lesíky :)

Traverzy medzi sedlom pod Drieňkom a Rakytovským sedlom

Rakša je malá dedinka pri meste Turčianske Teplice. Vyzerá, že asi ako všade, aj tu sa začína život prebúdzať a prichádzajú tu noví ľudia. Okrem starých domov sa tu už dá nájsť aj veľa nových. Prebiehame aj okolo rodného domu Michala Miloslava Hodžu. Potom už len nejaký kilometer prebehneme po lúkach a ocitáme sa v lesoch. Dlho predlho je v lese asfaltka. A že koniec sveta.

Hľadáme cestu z úbočia Rakytova smer spoj Rakytovských dolín

Aaa, už sme ju našli :)

Až, keď sa dolina poriadne pristrmí, tak sa asfalt zmení na kamenistú cestu zničenú po veľkých dažďoch. Je zaujímavé, že v hornej časti doliny sa zase sklon cesty zmierni a opäť je krásna, tentoraz hlinená. Odbočíme doprava a lesom vyjdeme až do sedla pod Drieňkom. Potiaľto celkom v pohode. Vlastne aj na vrchol Drieňku to bolo zaujímavé. 1. vertikála dňa. Vrchol je súbor skál. Cez asi dve sa treba vyštverať na tú poslednú najvyššiu. Akonáhle výjdete na vrchol naskytne sa Vám nádherný pohľad do Rakytovskej doliny ústiacej do Blatinickej doliny. V lesoch ani náznak po ťažbe dreva. Tie lesy boli úchvatné. Keď sa pozriete na druhú stranu rozprestiera sa pred Vami polka ak nie celá Turčianska záhrada. V diaľke vidno Turčianske Teplice a pod lesom hneď východzia Rakša a kúsok vedľa Mošovce.

Mach a skaly..

Keď sa nabažíme pohľadov ideme ďalej. Zbeh je krkolomný ale nie dlhý. A teraz prichádza poriadna divočina. Chodník zo sedla pod Drieňkom až po Veľkú Skalnú ústie asi veľa ľudí ešte nenavštívilo. 10 minút na značke na úbočie Rakytova nám trvalo polobehom skoro 15. Je to ostrý traverz nad zrázmi a strmými žľabmi. Pocit expozície nie je ale strašný nakoľko je to celé zarastené stromami. Veľakrát ich treba preskakovať čo sú pováľané a chodník je len mierne prechodený. Tak akurát aby ho bolo vidieť.

Lesná piecka :)

A krkaháájmi vpred

No.. ale tam zrazu značka do Rakytovskej doliny ukazuje priamo žľabom dolu. Lístia je všade na 20 centimetrov. Po chodníku zrazu ani stopy. Šmykom letíme do doliny. Trošku freestyle čo a ako ďalej. Každú chvíľu čakáme, že zostaneme visieť kdesi nad priepasťou. Je to tu iné ako komerčné dlhé plytké doliny. Tu po každej strane strážia doliny mohutné skalné postavy. Celkom ale klesáme aj bez chodníka, keď tu zrazu pod nami opäť značka. Vchádzame priamo do žľabu a ním vyletíme až na malé lúčky na konci Rakytovskej doliny. Meníme žltú značku za zelenú a ideme sa poprechádzať tentoraz na kopec Smrekov.

Pohľad zo Smrekova na hlavný hrebeň VF (Krížna, Kráľová skala a okolie)

Cestou na Kraľovú studňu

Je to tu poriadna divočina aj keď sa zdá, že tu už zrejme raz za čas niekto zavíta. Ale konáre si musíte pred sebou rozrážať tak či tak. Chvíľku ide chodník strmo hore. Potom zase kilometer dva sú to bežecké orgie na sigláčiku. A takto stále až po sedlo pod Smrekovom. To už máme po ľavici Dedošovú dolinu po pravej strane Smrekova a dolinu kde sa nachádza Čertová brána po ľavej strane Smrekova. Na Smrekov ide odbočka na bočný hrebeň. Je to ale iba kúsok a kúsok od vrchola je aj krásny pohľad na hrebeň od Ostredku až po Krížnu. Z Blatnice po Kraľovú studňu je to divočina a aj poriadne dlhé, ale kto to má takto rad ten si to užije.

Pamätník zosnulých vo Veľkej Fatre

Bivák

Iný pamätník, tentoraz na Druhú svetovú vojnu

Ešte cez jeden nevýrazný hrebienok a okolo salaša sa prehúpneme až na stranu Kráľovej Studne. Je tu aj miesto na bivák či pamätník zosnulým vo Veľkej Fatre. Okolo neho prejdeme do dolinky Kráľovej studne a konečne sme na našej polke kilometrov a občerstvovačke. Rýchlo sa pustíme do kapustičky a piva s kofolou. Doplníme hladinu cukrov a endorfínov a môžeme pokračovať.

Cestou z Kráľovej Studne do Žárnovickej doliny

Žárnovicka dolina

Celkom to trvá dokým sa rozbehneme po ceste, po asi dvoch kilometroch vchádzame vpravo do lesa, chvíľku ťažko stúpame a potom si už užívame dlhý zjazd. Znovu okolo nás krásne skalné útvary a pod nohami kopec lístia. Táto dolina nie je ani tak krkolomná, teda to ubieha na to aká je dlhá pomerne rýchlo. Krásnym úzkym kaňónom prechádzame až na asfaltku a po možno 2 kilometroch sme v ústí Veľkej Skalnej a ideme do Rožkovej doliny. A možnože to je aj tá Veľká Skalná, lebo čo teraz nasledovalo sa ťažko aj opisuje. Chodník tu videlo asi ozaj len málo ľudí. Okolo nás krásne skalné bralá asi všade kde oko dovidelo. Lístia už nie je 20 centimetrov ale 50. Spočiatku ideme dosť mierne ale asi v polke prudko odbočíme doľava a značky na stromoch vedú až k nebesám. Ide to veľmi ťažko, lebo po zemi sú popadané konáre a na lístí to šmýka viac ako na snehu. Dreme čo sily stačia. Žiadny netvor na nás našťastie nezaútočil zo skalných otvorov. Proste stratený raj. Fakt, takúto divočinu už málokde nájdeš :)

Veľká Skalná

Vychádzame až do Rakytovského sedla. Prišiel čas na gély či energeťáky. Síce už len rovina a potom dlhočizný kopec dolu ale sme tak vyšťavený z tohoto výstupu, že nedá sa inak. A to, že teraz prichádza rovina ani nie je až taká pravda. Na to bacha. Zase sme na tom krkolomnom zarastenom, strmom traverze, ktorý vlastne ani moc traverz nie je. Chodník lieta hore dolu po svahu a výškové stále pribúdajú. Každopádne aj napriek tomu, že sme si tam nejeden ráz skoro oko, či inú časť tela vypichli na suchých konároch popadaných stromov, bola to priam dokonalosť splynutia s prírodou. Radosť žiť. 

Veľká Skalná pokračovanie

Takto sa prederieme až do sedla pod Drieňkom. Už sme "kvázi" znovu v civilizácií. Jednoduchým chodníkom zletíme na rozbitú zvážnicu, prejdeme plynule do asfaltky a rýchlo aj v stálom rozhovore bežíme až ku rozkokošníku Mača. Odtiaľ ale nejdeme naspäť do Rakše. Odkiaľ by šiel ďalší autobus až na druhý deň, a tak odbočíme doprava smer kopček a za kopčekom Mošovce. Tam sú už ale iba krásne lesné zvážnice, neskôr aj nejaké lúky pribudnú a nakoniec sa ocitneme na kúpalisku Drieňok a okolo ihriska sa dostaneme až na cestu SNP. Ešte vykrútime nohy zopár sto metrov hore kopčekom na námestie a sme v cieli. Bola to geniálna trasa. Lukáša vyzerá, že až tak až nenadchla, ale ja som priam nadšený aké divočiny tu ešte máme.

Pohľad na Drieňok z traverzu popod Malý Rakytov

Priam už "diaľnica" zo sedla pod Drieňkom

Busom sa ešte odvezieme do Martina, ja odtiaľ na bajku do Vrútok a na tejto týždeň si myslím stačilo. Zase raz víkend ušiel ako voda ale zážitkov je priam na celý život, tak si myslím, že to za to stálo. Som zvedavý čo nám prinesie nový týždeň :)

Foto: Lukáš Hladký