Divočina Malej Fatry

Hej, na víkend teda nehlásia ideálne počasie. To sa zmenilo už v piatok ráno. Ešte večer bolo vari aj 30 stupňov, cez noc však prišla asi hodinová búrka a ráno som už na bajku do roboty umieral od zimy. Vitaj prvý letný deň. 

Jasné, že sa ale nenecháme odradiť a poobede piatková klasika. Pivko na Kľačianskej Magure. Zoberieme parťákov a našich dunčov a ideme na to. Taká popracovná idylka. Hore sa mal páliť aj Jánsky oheň. Ale neviem či sme boli my slepí alebo čo, ale nič sme si teda nevšimli. A to sme prišli na chatu cca 18:30 a horieť malo začať okolo šiestej. Zaujímavé. Jedine čo zostalo bol obrovský pes, ktorý skoro môjho havka zjedol. Ale nejak sa to vyriešilo. 

Daaavnhil do Bystričky

Piatok teda len takáto rýchlovečka. V sobotu už ideme na dlhšie. Síce prejdem 500 metrov na bajku a prší ale nenechali sme sa ani dnes odradiť a hybaj drevorubačskou magistrálou na Martinky. Po daždi o chvíľku ani stopy. Za to nám na hlávky celkom pečie slniečko. Celkom svižne teda vybehneme na kofolku na chate. Hore je ale už poriadna zima. Ledva sa stihneme do chaty pred zamrznutím dostať zo sedla. 

Idylka vykúrenej chaty ale nepotrvala dlho. Po 15tich minútach už sa zase drkoceme v sedle. Chvíľku ešte pučíme do pedálov, ale po pár výškových metroch už zjazdujeme smer Bystrička po modrej turistickej značke. Chvíľku na začiatku prenesieme pár strmších metrov a pre mňa obrovských šmykľavých kameňov (skoro som sa aj v potôčku vykúpal), ale potom to už ide. Pomaly zrýchľujeme ako sa cesta zrovnáva. Asi v polke zjazdu mi odíde zadná brzda. No krása. Skúšam to doštelovať. Jedine na čo som prišiel, že ešte aj dve špice v kolese mám prasknuté. No koniec. Domov sa mi teda nechce. Ideme brzdiť prednou a trošku asi pôjdem zjazdy voľnejšie aby som nedokrútil bez 16tiny špajdlí celé koleso.

Na Grandhoteli Partyzán pod Hornou Lúkou

Zjazd nakoniec bol celkom rýchly a za chvíľu sme v Bystričke. Neskracujeme si našu trasu tankodromom. Pekne zídeme až do centra Bystričky, poľom prejdeme do Turčianskeho Petra a hore do Trebostovskej doliny priamo cez dedinu. Veľmi pekná trasa sa postupne mení na poriadnu mordu. Z krásnej asfaltky lesom sa razom stane rozbitá strmá zvážnica na drevo. Po rozkokošník Náklad, kde je sklad dreva to je poriadna fuška. Odtiaľ už ale opäť miernejšie aj keď stále po poriadne rozbitej ceste. Pod hrebeňom sa cesta zmierni. Človek by si už aj pomyslel, že má vyhraté, keď tu zrazu kruto doľava rovno do lesa a strmým hrebienkom až na vrchol Hornej Lúky. Za desať minút sme tam.

Hore sa krásne prevaľujú oblaky. Kúsok pod vrcholom ideme omrknúť ako sa darí Grandhotelu Partyzán. Vyzerá to tam v pohode. Smeti iba tak prijateľne. Nezdržujeme sa ale dlho. Znovu vyšliapeme na zelenoznačený chodník a poriadnymi krkahájmi sa predierame kríkmi hrebienkom dolu ku Bystričke. Všetko je mokré od stálych dažďových prehánok. Aj tak sme ale asi skôr mokrejší od kolies a tráv ako od dažďa. Konečne vchádzame do lesa a mokro trochu ustane. Užívame si krásny lesný trail. Ani nie moc strmý. Strmačina začína až keď začne poriadne pršať. Vychádzame na malinkú čistinku a pred nami davnhil v podobe traktorovej rozmočenej koľaje. Koniec. Schádzame z bajku a ledva zídeme povedľa pešo. Nevybrali sme asi najšťastnejšiu zvážnicu. Kúsok vedľa vľavo bola asi lepšia. Nabudúce treba vyskúšať tú. 

Trošku mokrejšie..

Po šialenom bahne schádzame až na poriadnu spevnenú cestu. Tu to už poznám. Púšťame sa rýchlo dolu. Ehm.. Lukáš. Ja si to len tak pomaličky, potrošku vychutnávam. Prichádzame až na miesto Zákľučie. Tu konči pretek Jarný šprint. Zostupovou pretekovou trasou rýchlo zjazdíme až na tankovú cestu využívanú kedysi vojakmi. Po nej prejdeme ponad Bystričku až nad kasárne a ešte jednou lesnou skratkou sa prehupneme až na konečnu na Martin-Stráne. Šupneme do seba kofolku a poďme ukončiť náš dnešný výlet.

Keď pozrieme nad seba, uvidíme poriadnu čierňavu. Zase ideme zmoknúť? Nuž.. Po chvíľke začína poprchať a z ničoho nič sa spustí poriadny lejak. Rýchlo mením trasu a vlezieme na chodník lesom. Dokým z neho vylezieme opäť na cestu je po najväčšom daždi. Voda sa ale v celku dosť valí potokom po zvážnici. Prechádzame cez posledný menší kopček na stranu Kolónie Hviezdy a už po asfaltke striekajúc vodu z kolesa prídeme nakoniec totálne mokrí domov. Dažďom sme sa celý deň statočne vyhýbali ale tá voda na zemi nás aj tak nakoniec skolila. Každopádne krásny deň za nami.

Na hrebeňoch Malej Fatry :)

Na nedeľu bol plán Beh na Poludňový grúň. Parťáčka to ale tak prekombinovala, aj keď len kvôli zdravotným problémom či dobráckemu srdcu, že nakoniec som nemal odvoz ani autom ani vlakom. Nabudúce možno trošku rýchlejšie rozhodovanie by som poprosil ;)

No a tak rýchlo mením plán. Volám iným parťákom a o ôsmej dokonca aj so psiskom už stojím na parkovisku nad Turčianskymi Kľačanmi. Zvítam sa s Alex, Lukášom a Miriam a ideme do divočiny znovu. Tentoraz napešo.

Prší, prší a stále prší

Na Maguru vybiehame v klasickom čase. Nič strašné. Každopádne nožičky cítim poriadne a som aj celkom rád, že dnes nemusím pretekať. Hore dáme ešte s Miriam poslednú kávičku, a potom ju necháme napospas osudu a my letíme hore na hrebeň. Veď je tak krásne hmlisto. Pršať začína až pri strmom výstupe na vrchol Suchého. Aaaha. Nevadí to dáme. 

Džungľou vpred

Hore sa ale nezdržujeme. Obehneme okolo zababušených turistov v pršiplášťoch a my letíme ďalej na Ťavie hrby. Ešte pred nimi je celkom koreňovo-konárový kosodrevinový úsek. Alex začínajú vadiť nízke ponožky tak prezúva. Maxovi tečie z pravej prednej labky krv. Hm.. Krívať nekríva, ani na dotyk ho to nebolí. Asi sa len nejakým ostrým konárikom pichol. Uf.. Ale celkom mu to červená od krvi. 

Na hrebeni

Prichádza poriadny dážď so snehom. No paráda. Prichádzajú lezecké Ťavie hrby ale či Max, či Aischa to krásne zvládajú. Už len keby tak dole neleteli ako strely. Začína byť aj celkom zima v tom daždi. Hlavne na ruky. Inak ja som v pohode. Len Lukáš nejako moc krúti rukami. Alex sa tiež nesťažuje. Je zrejme možno menej ako 5 stupňov. Plynule prechádzame zo skalnatého povrchu do poriadneho bahna. Ešte mi budú tie skaly chýbať.

Aischa nás musí čakať dokým sa po dvoch vyštveráme blatom :D

Čľapoceme tam dobrú hodinu po hrebeni. Na ľavo či pravo len čistá sivá farba. Len na chvíľu pri zbiehaní Malého Kriváňa sa nám odkryje hrebeň v plnej paráde ale o 5 minút sa zase zatiahne a leje opäť. Z dierok v topánke mi každým krokom fontánkou vyviera voda. Najhorší úsek prichádza pri stúpaní zo sedla Bublén na Pekelník. Moje formuliarsky vyšmýkané podrážky Speedcrossov to vôbec nedávajú a nebyť palíc asi ešte doteraz prešmykujem hore kopcom. Raz som aj papuľou zaryl do zeme. Na.. Celá pravá noha hnedá. Rýchlo pozriem aspoň či som neroztrhol svoju Lavaredo ultra trail finišersku fukerku. Je ok, ešteže tak.

Už sa to trhá.. (Na chvíľu)

Z Pekelníka zase lejak so snežením. Z Hrany Veľkého Kriváňa do Snílovského sedla po tom bahne je ísť čistá katastrofa. Ale nezostal som opäť už na zemi. Odtiaľ potom v pohode behom po štrkovej ceste až na chatu pod Chlebom. Sme tam. Dokonca aj veci v batohu sú relatívne suché. Prezliekam si aspoň tričko, keďže náhradné nohavice som si nezobral. Konečne si dáme niečo na posilnenie. Taktiež niečo dobré vyfasujú aj dunčovia. Tí mali svoje miestečko v predsienke. Vyzerá, že dnes psy nikomu neprekážali. Vlastne veď ich obidvoch každý obdivoval. 

Blatóóó

Z chaty vyrážame už pred jednou. Už vyrážame a to je ani nie 5 hodín od chaty na Kľačianskej Magure. To je tak keď Vám na hrebeni prší a bojíte sa že tam zamrznete. Preto si treba brať kraťasky alebo krátke tričká keď sa teploty blížia k nule :D

S úsmevom vždy na perách :)

Dolu ideme rýchlo ale nie besne. Celkom si zbeh užijem. Až na Zajacovej spomalíme. Máme nakoniec do vlaku kopec času. Cestou sa ešte hráme na psie záprahy. Mať bicykel, lyže, či sane, tak to môže byť iná zábava. Takto napešo to bolo skôr utrpenie. Vchádzame do Šútova, ale keďže vlak je ešte v nedohľadne, ideme do krčmy. Tej starej. Tá na druhej strane zrejme už ani nefunguje. Vyzerá, že je to už iba ubytovanie. Nevadí. Nakoniec aj tu bolo veľmi príjemne. Dobre zistenie je, že aj tu sa dá zastaviť v čase sucha (ale i mokra).

Ešte jedna posledná z mokrého hrebeňa

Nakoniec sa rozlúčime s Lukášom a Aischou keďže po nich príde brat a ja s Maxom a Alex ideme do Vrútok vlakom. Tam tento výlet končí. Na tento víkend už dažďu stačilo. Alebo nie? Ešte večer idem pomôcť kamarátke zošróbovať obuvník. Samozrejme dve hodiny čakám dokým doleje a aj naspäť v noci ešte musím nakoniec zmoknúť. Dnes v pondelok už na mňa sa snaží aj niečo vyliezť a hlava mi ide priam vybuchnúť ale ja sa nedám a určite som rád, že aj napriek totálne zlému počasiu počas celého víkendu som mohol byť tak dlho na svojom ihrisku v horách :)

Foto: Lukáš Hladký