Oproti minulému roku bol tento neskutočne plodný. Budem mať čo robiť aby som to zhrnul aspoň ako tak v decentnej forme. Síce na konci minulého roka sa v sumáre ešte sťažujem na nejaké bolesti či čo ale na tie som už zabudol a užívam si zážitkové orgie.
Všetko to začiatkom roka začala nenormálnymi mrazmi, ktoré na Orave a niektorých iných miestach klesali pod -30. My sme sa vybrali pozrieť čo to na východ. Najprv na Nádhernú Šikľavú skalu a hneď odtiaľ na Teryho chatu do Vysokých Tatier. Trošku tak na blink, ale keďže bolo pod -20 a mali sme čo robiť, aby sme sa tam vôbec po tme vyškrabali, tak si nás tam nechali a zažili sme krásny večer a ešte krajšie zamrznuté ráno s úžasným východom slnka. Spoznali sme úžasných ľudí na ktorých sa nezabúda. Bol to nádherný víkend. Večer po príchode ako pozerám som ešte ako pozerám stihol skialpový pretek Noc tuleních pásov. Zima pokračuje.
 |
| Na Šikľavej skale |
 |
| Markušovský skalný hríb |
 |
| Ráno na Terynke |
Jeden večer som si šupol na oddych a posedenie s bývalými úžasnými ľuďmi čajovničku. Škoda, že tie časy už tak dávno pominuli a vidáme sa len veľmi zriedka.
Takto zriedka sa stretám aj s parťáčkou čo sme spolu prežili druhy výlet roka v Slovenskom raji. Ľady pomaly povoľujú ale túžba vyskúšať bežky trvá a tak poďme skúsiť zbežkovať Prielom Hornádu. Moc nám to nevyšlo. Ľad bol už poprelamovaný a preliaty na viacerých miestach vodou. Bežky sme teda nechali v aute a užili si túto nádheru napešo. Naspäť sme prešli už zase po tme cez Tomášovský výhľad a celým hrebienkom až ku zvyškom Hrušovského hradu a pobrali sa na náš nocľažník do Brezna. Pokračovať sme mali smer Chopok lyže. Ráno ale auto trošku poštrajkovalo a keď nás po hodine roztiahli taxikári tak sme sa pobrali už iba domov.
 |
| Prielom Hornádu |
 |
| Letanovský ľad |
 |
| Na Hornáde |
Tretí výlet zamieril na Rakúsko-Maďarské hranice ku jazeru Neusiedler see. Išli sme si trošku zabehať. A nie len tak hocičo. Vyše 100 kilometrov asfaltu okolo. Bol to zážitok ako sa patri, ale už nikdy viac. Išlo to celkom fajn, lenže pár dni nato dákosi zase nejaké bolesti v nohách a už bolo po behaní opäť. Čas na oddych.
 |
| Na prechádzke okolo jazera |
 |
| Po 17tich hodinách |
Potom som chvíľku depky dostával, že sa nemôžem hýbať tak ako by som ja najradšej chcel a tak robím také somariny ako prechádzky dedinami v dĺžke 40 kilometrov a pod. Človek mal ale dosť času aspoň popremýšľať. Ehm.. skôr vypnúť a nepremýšľať. Pochodil som aj zopár miestnych kopčekov keďže prácu som mal vtedy na rovine a takto ubehlo temne obdobie na prelome Januára a Februára.
Ale teraz prichádza nová éra. Nový návrat mŕtvoly na scénu. 9. Februára si kupujem skialpy a hneď z predajne letím zo Nízkych Tatier. To bol za nápad teda. Pučím smer sedlo pod Sinnou kde aj prvýkrát obúvam lyže. Mal som čo robiť dokým som prišiel na to ako sa to používa. Prvé kroky boli dosť tragické. Každú chvíľku na zemi. A terén na Bor bol priam protiskialpinistický. Škrupina a pod ním pol metra prachu. Na Bor sa dostávam totálne zmordovaný. Skúsim lyžovať ale keď obujem ten pekelný stroj tak sa mi zdá, že mi chce újsť spod nôh. Ani za toho ich nedokážem skrotiť. A to som bývalý lyžiar. Totálna zmena. No kup si raceové lyže. Teraz si trp. Človek sa učí na vlastných chybách. Nejako prejdem cez Dereše a už aj s krásnymi otlakmi sa nejako zošúcham naspäť ku autu pri jaskyniach.
 |
| Začíname |
 |
| Bór |
Piaty výlet je vlastne pokračovanie štvrtého. Na ďalší deň sa vyberiem vo spoločnosti úžasných ľudí do Žiarskej doliny a ako druhú lyžbu si hneď šupnem Smutné sedlo. Nebol to med lízať ale tento šport ma vťahuje do svojho vnútra čím ďalej hlbšie. Čosi neskutočné cítiť tu silnú prítomnosť prírody a jej sily okolo.
 |
| V Smutnom sedle |
 |
| Partia :) |
Nasledujúce víkendy to bolo skoro vždy o nejakej lyžiarskej dvojdňovke a cez týždeň nejakie tie menšie výletíky a tak hneď šiesty výlet bol opäť na Smutné sedlo ale tentoraz aj so Žiarskym. Bol to víkend v totálnej hmle. Na Smutnom sme šli iba po pamäti a na Žiarskom podľa zimného značenia. Aj sme sa pokúsili o prechod cez Prostredný Grúň do doliny pod Smutným sedlom ale tak sme poblúdili, že sme zlyžovali opäť do Žiarskej. A keby len to. Tak mi zakrútila biela slepota hlavou, že už som si myslel, že sa hýbe so mnou celý svah a letím dolu. Kamaráti mali šouku, keď som sa váľal po zemi a kričal lavína.
 |
| Hmla do Smutného sedla |
 |
| Niekde pod Prostredným Grúňom |
 |
| Užívame |
 |
| Krádež líšky v priamom prenose |
Na druhý deň ako siedmy výlet sa presúvame do Tatier Vysokých a pučíme Zbojnícku chatu. Po hmle už púšťam vždy niekoho pred seba aby som mal aspoň nejaký oporný bod. Keďže je nám stále málo, ešte traverzneme po magistrále na Skalnaté pleso a naspäť stále v totálnej hmle, že nebolo vidno kraj zjazdovky sa nejako zošucháme až naspäť do Lomnice.
 |
| Na Zbojke |
Máme tu opäť víkend a tentoraz ideme pučiť na Malino. Je tam testovačka skialpov a teda priberáme aj iných parťákov a akcia môže začať. Vypučím si celú zjazdovku tri krát a večer sa prihlásim na pretek. Nejakým nedopatrením na štarte zisťujem, že ma hodili do elite kategórie. No koniec. Po prvom kole to ale samozrejme balím. Veď pri strhávaní pásov som s nimi strhol aj na zem sám seba. To bol za nápad po piatich razoch sa postaviť na štart.
 |
| Malino Brdo |
Na druhý deň deviaty výlet roka rozbaľujeme výstupom na Priečne sedlo od Teryho chaty. Veď už som profík. Pokakaný sa tam nejako vyštverám a iďme na to. Samozrejme ako vždy zase v zlom snehu a tak po asi 2 oblúkoch letím ako tiger rukami dopredu. Sneh je mäkky tak sa dobreže nezapichnem hlavou pol metra a stojím teda hneď. Žiadne kotrmelce. Strelecké polia sú úžasné a asi doteraz pre mňa top. Akurát náročnosťou pre mňa.
 |
| Cestou do Priečneho sedla |
 |
| Cestou z Priečneho sedla |
Cez týždeň zase pre zmenu trošku vyskúšam novú pizzerku vo Vrútkach. Áno aj o tom píšem lebo pre mňa takáto udalosť celkom rarita ale už aj tak nedočkavo čakám na víkend.
Tentoraz v znamení Tatier Vysokých. Asi jeden z najpremakanejších. Aj keď snehu nám dosť ubudlo. Aspoň na nami vybranom kopci Končistej. Drali sme sa hore lesom skoro bez snehu. Dole to išlo ako v lete na lyžiach. Hore zase hmla a kopec skál bez snehu. Sne v nejakej divnej krajine. Ako sme sa dozvedeli od parťáčky celé Tatry boli zaliaté slnkom okrem tohoto nášho mýtneho kopca Končistej.
 |
| Do Lúčneho sedla |
 |
| V lete na lyžiach |
Jedenásty výlet po prespaní na úžasnej ubytovni v Dolnom Smokovci sa poberieme na autobus do Starého Smokovca a o pár minút už šliapeme na chatu pri Zelenom plese. Z okna sa kocháme majestátnym Baraním sedlom kde sa po hodnej chvíľke aj priamo stredom cez Zelené pleso vyberieme. Doteraz sa čudujem, že to išlo tak v pohode. Predtým rok cez leto som tu dosť bedákal. Na mačkách a v celkom dobrom snehu sme to ale do Baranieho sedla hravo zvládli. Poďme lyžovať. Ako krásne som vyšiel hore o to strašnejšie to bolo cestou dolu. Okolo ľudia schádzali s cepínmi v ruke a ja to mám lyžovať??? Srandujete? ..Pol zjazdovky som prešiel bočným prešľapovaním dokým som sa ku oblúku odhodlal. Proste to neviem v mojich Piškótkach v škrupine.
 |
| Na Brnčalke s pohľadom upretým na Baranie rohy |
 |
| Fľaška |
 |
| Veľká Zmrzlá dolina |
 |
| Baranie sedlo |
 |
| Ľadové štíty |
 |
| Malá Studená dolina |
 |
| Parťáci :) |
V lete na lyžiach pokračuje aj druhým týždňom. Do Lysej Poľany valíme už v piatok večer, aby sme skoro ráno trošku rozchodili na 5tich kilometroch lyžiarky. Až potom sa nám podarí v Bielovodskej doline obuť lyže. Pôvodný plán bolo odbočiť do doliny Rovienkovej ale po stopách ani chýru a tak radšej nejdeme riskovať. Pomaličky stopy zmizli aj v Bielovodskej. Nejako sa vyškriabeme cez zopár skalných prahoch roznymi nástrahami ako potoky, skaly, dolámané stromy a tak až sa ocitneme v raji pri Zelenom Kačacom plese. Na chvíľočku sa vyjasnilo a ukázala sa nám nádherná scenéria okolitých hrebeňom. Za chvíľku ale oblak prišiel znovu a mali sme čo robiť nájsť vôbec cestu do sedla Prielom. Všetky žliabky vyzerali úplne rovnako a gpska si aj tak ukazovala čo len chcela. Na sedle stretávame nejakých maniakov, ktorý nám v zápätí hneď zmizli. My si to podľa možností bezpečne pomaličky zlyžujeme na Zámku, ktorá sa stáva do zajtra naším domovom. Nálada na nezaplatenie. Len keby Maďari s nás večer neboli tak nervózny, že ešte nespíme ale beháme im po hlavách keďže spíme na zemi v jedálni.
 |
| Lysa Poľana, štart |
 |
| Bielovodská dolina |
 |
| Kačacia dolina |
 |
| Rysy a spol. z Litvorovej doliny |
 |
| Na Zbojke |
Druhý deň výlet číslo trinásť po večernej borke bol celkom ťažký. Počasie totálne zle. Fúka silný vietor, sneží a všade kopec ľadu. Pod priečnym sedlom strácame parťáka. Rozhodol sa zlyžovať radšej streleckými poliami dolu. My si nedáme povedať a na mačkách sa vyškriabeme do Priečneho sedla. Ako výjdeme tak na mačkách aj zíjdeme. Lyžovali sme len spodnú polovicu pod sedielko. Tam opäť pučíme smer Sedielko. Je to sedlo vo výške skoro 2400mnm a na druhej strane žiadny podklad. Iba haldy nového prachu. Ani v lyžiarkach sa nešlo dobre čo sa pod nami hýbala kamenná suť. Až niekoľko stoviek metrov nižšie obúvame a užívame si nenormálnosť prašanu. Asi prvý v mojom živote. Zase ale tá šialená hmla a beloba. Posledné kilometre ako predošle ráno cupkáme už v lyžiarkach a po snehu zase ani stopa.
 |
| Ťažké podmienky v Priečnom sedle |
 |
| Ťažké podmienky v Sedielku |
 |
| A čo ďalej??? |
 |
| V leeete na lyžiach po 100 krát |
To čo sa dialo ďalší víkend bolo priam neopísateľné. Prvý deň na výlete č. 14 nám síce dosť neprialo. Bolo celkom teplo a hlavne bez slnka s hmlou ale čo to sme si užili v Roháčoch v Spálenej. Zopár krát sme si vybehli zjazdovku. Aj nad Zjazdovku sme boli pozrieť a porobiť zopár kotrmelcov pri učbe skákaných oblúkov, ale do väčších výšok sa ísť nedalo. Bez šance v hmle a vetre.
Druhý deň po večernom klopkaní dažďa na okno v Zuberci sa prebúdzame do slnkom zaliatej krajiny. Rýchlo letíme do Spálenej. Už nás zopár ľudí predbehlo ale letíme smer Salatín. Stopu tým, že niekto bol rýchlejší máme a tak to odsýpa ako po masle. Krásne vidno všetky žliabky Salatínu. Všade kopa snehu. Samý prašan. Tak toto je to čo nám klopkalo včera celý večer na okno. Salatín lyžujeme jedný z prvých a môžeme krásne pozerať ako sme ho nechali popísaný. Sme dole. Toto musíme ale naplno využiť a tak letíme smer sedlo Parichvost. Sedlo už na obed rozlyžované stovkami lyžiarov a tak síce po dosť ľade ale nejak sa presunieme nejaké dva tri rebrá vyššie nad sedlo smer Salatín. Strmina poriadna ale stačí spraviť 3 oblúky a už si užívam šialenosť zjazdu. Pod sedlom stretáme ostatných parťákov a tak ich berieme zo sebou ešte na Predný Salatín. Dáme si ešte tento posledný zjazd a 15tý výlet je za mnou.
Týždeň ušiel ako voda a cez víkend znovu valím do raja menom Tatry. Tentoraz podmienky už trošku jarno-zimné. Skoro ráno neskutočný ľad. Máme čo robiť aby sme sa vôbec vyštverali na Zbojnícku chatu ale po pár pošmyknutiach sa nám to šťastlivo podarilo. Chvíľku som oddýchli a hlavne počkali dokým to zmäkne a práskli si sedlo Malý Závrat. Po ľade ani stopy, vystriedala ho totálna kaša. Šupli sme si ešte priečne sedlo a streleckými poliami dolu a ešte raz sme vybehli Zbojku. Večer ešte Zbojnícky hrb ale to už zase samý ľad a mali sme čo robiť aby sme to ulyžovali naspäť dolu. Na druhý deň ráno sme sa dozvedeli smutné správy, že okrem turistu po páde po ľade sa toto stalo osudne aj jednému dobrovoľnému zachranárovi zo Zbojky. Človek fakt nevie dňa ani hodiny. Veľakrát je smrť veľmi blízko nás. Reaquiescat in pace.
Postupne sú slnečné lúče čím ďalej tým ostrejšie a tak cez týždeň som bol aj bajk trošku prevetrať a pokecať s ľúdmi ktorí sú síce už veľmi ďaleko ale srdcom stále blízko.
No výlet 17 a 19 boli trošku záhul. Ten 17mnásty bol v znamení môjho 4tého maratónu. Tentoraz Bratislavského. Išli sme si odskúšať ako moc zle sme na tom po roku. Bolo to dosť zlé. Ale aspoň som po dlhej dobe stretol ľudí s ktorými je to viac než fajn. Proste beh je fajn práve pre týchto podobne šialených ľudí naokolo.
Výlet 18násť bol v znamení ťažkých dohováračiek. Až pred koncom som si zohnal parťákov. Niektorí ma aj dosť nahnevali, keď menili plány týždeň pred odchodom, ale je to asi každého jedného vec ako sa zachová. Ja odchádzam s bláznivou Českou dvojicou smer Chorvátska Istria. Aby sme využili čas úúplne naplno tak ani nezastavujeme a o 5 hodín od Bratislavy stojíme v Slovinsku pri jaskyni Skocjanske jame, treťom najväčšom podzemnom kaňone na svete. Bolo to nádherne. Potom sme jedného Sri Lančana hodili do najbližšieho mesta a skoro vychytali pokutu na Slovinsko-Chorvátskej hranici ale potom už po 10tich kilometroch sme boli na apartmáne. Ubytko za lacné peniaze a čistý luxus. Tie ďalšie dni už toho luxusu bolo pomenej. Zúčastnili sme sa 100 míľového pochodu po horách a dolách Istrie. Čiže najbližší spánok bol až po dvoch dňoch. Trošku chodiaci nakrivo sme sa posledný deň výletu pobrali pozrieť ešte po ceste Kamnijsko-Savinjske Alpy v Slovinsku. Výlet sme ukončili aftérkou v Bratislave a každý sa pobrali do svojej domoviny. Nasledujúci deň som presedel celý na záchode. Miestne morské špeciality v Umagu mi mierne zle sadli. Myslím si, že veľmi silný zážitok. Ak nie aj najsilnejší z celého výletu.
Ako top výlet roka určite vyhlasujem výlet 19!!! Po dni strávenom do Slovensku sa beriem s Nitranmi naspäť do Slovinska. Presnejšie do Julských Álp. Prešli sme asi všetko komerčné čo sa tam dá vidieť a verím tomu, že aj veľa toho nekomerčného. Prvý deň bol v znamení okružnej cesty okolo celého pohoria. Zavítali sme aj do Talianska a slávneho lyžiarskeho strediska Sella - Nevea, prešli sme niekoľkými národnými parkami, šialenými úzkymi cestičkami asi ôsmej triedy až kým sme nedošli ku nášmu prvému spaniu pod holým nebom pri Bohinjskom jazere. Ráno sa pri nás budí už aj druhá dvojica z Liptova. Zase dáme zopár sediel a preskúmame asi najkomerčnejšiu časť v Julkách. Jazero Bled s hradom a kostolíkom v strede jazera. Samozrejme priamo z vodnej hladiny na člnku. Poobede sa poberieme ako správny nezodpovedný turisti na chatu vo výške 2500mnm. Hore sme sa dostali až o poool 10tej večer. Totálne zničený s 20kilovými batohmi. Trošku sme sa prerátali. V Apríli tam ešte snehu neúrekom. Na druhý deň po večernej hmle už ani stopy a máme nádhernú inverziu. Kde tu sa síce prevalil oblak ale dvom zo skupiny čo sa nezľakli padajúcich lavín, ktoré sme videli na vlastne oči, sa podarilo vystúpiť až na strechu Slovinska Triglav. Ďalší deň bolo dosť pľuhavé počasie a tak sme len zišli a ja jediný čo sa nebál zobrať lyže zlyžoval naspäť ku autu a cestou do Bovca preskúmali asi všetko zvyšné čo nám zostalo. Zopár pevnosti, potokov, hôr, sediel ale i bájnu rieku Soču. Pastva pre oči. Večer sme sa stretli s partiou ktorá nás vymenila za Grossglockner. Dali sme spoločnú prvá aj poslednú večeru. Raz sa poriadne vyspali a hlavne osprchovali a ďalší deň vybrali smer Prestreljenikovo okno. Najdlhšou neprestupnou lanovkou v Európe. Sedíte v nej 40 minút a zdoláte 1800 výškových metrov. Hneď sa ocitnete vo výške 2200mnm. Na lyžiach sa mi podarí dosiahnuť až okno a potom opäť v čľapkanici niečo polyžovať. Druhá skupinka bola pozrieť na jednú miestnu chatu po ceste na kopec Kanin. Snehu ale namraky a dokonca aj búrka prišla z krásnou dúhou tak sme mali čo robiť aby sme utiekli z hôr čo najskôr dolu. Večer ešte pozrieme miestny krásny vodopád Boka a valíme na krátku ale o to zábavnejšiu ferratu po moste do sedla na Slovinsko-Talianskej hranici a taktiež pri odbočke do sedla pod vrchom Mangart. Zistili sme, že cesta je otvorená tuším až od júla a na vrchole vyzerá byť tony snehu takže nám nevyšiel ani tento plán. Každopádne ferratka na moste bola hojivý balzam na nevydarené plány. Pri jazere Lago del Predil dávame poslednú večeru. Posledný deň sme konečne okúsili ferratový set. Počasie stále nič moc a aj ferrata čo sme si vybrali bola skôr choďak. Ale jeden úsek bol trošku vzdušnejší. Do vyšších polôh ku ostatným zaisteným cestám sa nám už nechcelo. Po návrate ku autu si dávame ešte pri snežení posledný obed na variči a berieme sa het. Po ceste lejaky ako niekde v Bangladéži. Mali sme všetko. Možno nebolo počasie najideálnešie ale dobrodružstva, akcie a krásnych zážitkov mám na rozdávanie :)
20tý výlet som sa s parťákom vybral na Muránsku planinu. Divé kone na Veľkej lúke sme síce nevideli ale zato nádherný hrad či kvalitne brodenie v snehu sme mali. A to už bol pokročilý apríl. Každopádne je to tam riadna divočina a po človeku v horách ani stopy. Všetko dolámané a po chodníku veľakrát ani stopy. Kto má toto rád vrelo odporúčam.
Následne sme sa boli trochu prevetrať v Malej Fatre. Hlasia 2hý stupeň pred povodňami tak nechoď na ferratu HZS. Potok sa lial kade tade a na rebríku aj po ňom a tak nám neostalo nič iné len si to šibnúť svahom direkt na vrchol. Potom sme boli trošku vymraziť ešte na hrebeň a cez Strečno a Suchý sa vrátili naspäť do Turca. Celkom výživne na začiatok roka.
Podarilo sa mi taktiež druhýkrát na jógu zavítať. Nakoniec mi to zostalo až doteraz aj keď trošku zase iba po trošku. Zase čakám dokým ma niečo nezačne bolieť.
22hý výlet sme zobrali parťáka si vyskúšať čo je to ultra. Pravdupovediac on si zobral nás. Dali sme si trošku väčší okruh okolo aj cez Choč. Kilometre odsýpali a výškove tiež. Trošku krízička prišla ale nič strašné. Kamarátmi sme zostali doteraz.
Trošku aj bajkovať som začal. A tak psíček Maxíček a parťák ma zobrali do Malej Fatry. Opäť sme si šupli 2000 výškových s nejakými 50timi kilometrami. Opäť sme zavítali na chatu pod Suchým aj na Kľačiansku Maguru. Ale po dlhom čase nebicyklovej etapy môjho života som zase zavítal aj na Saračníky a Polom nad Žilinou. Bol to super deň. Prvýkrát asi čo sa mi ozaj podarilo unaviť môjho psíčka. Ešte dva dni oddychoval. Myslím, že aj svalovku mal.
Potom prišlo trošku hluché obdobie bez parťákov a tak som začal poriadne bajkovať so psíčkom. Ale moc dlho mi to teda nevydržalo. Raz som Maxa nezobral a skončil som po zjazde z chaty pod Chlebom na úrazovke. Prichádza čas oddychu.
Dlho mi to ale nevydržalo. Noha bolela ako fras ale keďže doktor povedal po desiatich dňoch že stehy idú preč tak asi po 12tich dňoch som už šiel do Fatry. Ako tak dostupovať dokážem a druhá noha je zdravá tak čo viac môžem chcieť? Ale zase cez polom sme až tak nemuseli ísť. Predsa len sa mi noha nedala ohnúť. A tak som odskákal tuším 40 kilometrov s prevýšením 3000m+ na jednej nohe. Celý nasledujúci týždeň som mal nenormálnu svalovicu na druhej nohe. Noha sa hojila ešte celé mesiace dokým prestala bolieť úplne a aj toto bolo spúšťačom aby som s jógou neprestal. Jazva mi možno aj vďaka tomuto rýchlemu zapojeniu do aktivity zostala poriadna ale tak žijem, tak aspoň nemusím tetovania platiť.
No a som v kolotoči výletov opäť. 25tý výlet som dal slovo, že s parťákom si pôjdem vyskúšať jeho prvý maratón na nečisto a tak sme sa boli prevetrať z Priekopy pri Martine do Necpalskej doliny a naspäť. Klasicka krízička na 36tom kilometri prišla zase presne a ako blesk ale aj to prešlo a za niečo cez 4 hodiny sme boli v cieli. Som spokojný aj sám so sebou, že som to zvládol. Predsalen zase ten šialený cestný maratón. Ale ako sa poznám opäť ho raz pôjdem. Poobede po skončení mi volá parťáčka z Nitry, že valia z Kľaku Malofatranského a chcú isť ferratu. Dlho neotáľam. Doma chytro natriem plot a letím večer ešte hore na Martinky cez ferratu HZS.
Opäť skúšam bajk. Predtým ale ešte skočím sesternici na svadbu. Na svadbe pre krívačku môžem iba do seba pchať ale už druhé ráno letím domov aby som vyzdvihol pačťáčku a leteli do Malej Fatry na cez Trebostovskú dolinu na Hornú lúku a odtiaľ po bočnom hrebienku krásnym koreňovým zjazdom do Bystričky.
Výlet 27 bol zase o niečo viac výnimočnejší. Po dlhšej dobe sa opäť stretám s Bratislavskými hltačmi kilometrov a letíme do srdca Pienin a Starej Ľubovne. Chystá sa veľká vec a tak to tam treba ísť pripraviť. Vymetieme tam to najkrajšie čo tam majú. Škoda, že hmla a dážď nám nedovolili vidieť viac. Ale asi ešte neprišiel ten čas to vidieť všetko. Ale raz to príde. Určite je na čo pozerať. Od krásnych prírodných úkazov ako prielomy potokov, výhľadov na lúkach či lesoch, tak aj zachovalými kultúrnymi pamiatkami ako hrady, drevené dedinky až po pútnické miesto na hore Zvir.
Tie Tatry mi stále nedajú pokoja a tak beriem partiu a letíme už v máji čo to popučiť tam. Štart v Ždiari smer sedlá koľko pôjde. Cez Belianky prebiehame ako nič a po pár hodinách (asi dvoch) sedíme na Brnčalke a popíjame piv. Cesta do Baranieho sedla zasnežená ako v pravú zimu. Toto teda bez mačiak a cepínu nepôjde. To je ešte na lyže. A tak na Terynku letíme cez Svišťovku. Parťáčka trošku trucuje ale presvedčili sme ju a tak sa rozbehla že nám na Skalnaté pleso nedala šance. Letíme ďalej. Stojíme na Zamke aj potom na Terynke. Znovu parťáčka trucuje ale nakoniec sa nechala zlákať. Vari netrpí pre to doteraz. Na Priečnom bolo nádherne a aspoň sme boli opäť na mojej veľmi obľúbenej chate, Zbojke. Pozdravíme miestnu obsluhu a letíme dolu. Prielom a Poľský hrebeň sa nekoná. Podmienky nie sú ešte úplne bežecky ideálne na Tatry. Ešte si treba počkať.
Doma si na ďalší deň so psíčkom ako výlet 29 šupnem Maguru na bajku. Po včerajšom snehu dnes neskutočné teplo a aj sa trošku o parťáka Maxa bojím. Doma dostane zo dve krhly vody na schladenie. Zo dve hodiny trvalo dokým sa vydýchal.
30tý výlet. Druhý najvýnimočnejší tohoto roku. Euforia dels Cims bol vrchol mojej sezóny a vari aj kariery. Odvtedy už nepretekám. Nedopadlo to úplne najslávnejšie. Predsalen trasa z parametrami 233km a 20000m+ dala zabrať. Na mňa to bolo moc a musel som to cca po 90tich km ukončiť. Bol to pretek dvojíc a som rád, že organizátori dovolili pri takomto niečom urobiť výnimku aby sa ten zvyšný člen pridal ku nejakej inej dvojici. Parťák to spolu s Českou dvojicou dali za 109 hodin!!! Sú to pre mňa odvtedy legendy. Doplatil som aj na slabý tréning v tom období a dosť rozhodne aj na strááášne málo skúsenosti. Od tohoto okamihu som začal oveľa viac behať dlhé a ťažké trasy bez zabezpečenia lebo ani to tam nebolo a jediné čo sme mali bola nahratá trasa na gps, a tak teda uvidím či si niekedy splním sen to dokončiť. Každopádne potrebujem parťáka. Andorra preto pre mňa nebola len o behaní. Hneď po prílete sme mali ešte čas na rýchlu obhliadku Barcelony. Pozreli sme napríklad slávnu Sagradu Familiu ale aj iné pamiatky, dali sme si prvýkrát za tento výlet Španielske pivko. Cestou do Andorry hneď za Barcelonou sa týčili nádherné hory Montserrat ale ako sme vošli do Andorry išiel som si oči vyočiť. Kde len som sa pozrel boli mohutné dychberúce kopce. Priemerná výška Andorry je 1992mnm. Hlavne mesto sa nachádza okolo výšky 1000mnm najvyšší vrchol Comapedrosa ma 2944mnm, samozrejme v rámci prípravy na pretek sme sa vybrali aj tam. Niežeby sme počas behu nezdolali aj túto a iné ďalšie 4 2900vky. V Andorre je hlavne mesto a okolo neho sú len malé dedinky s historickými domčekmi. Po kopcoch sa pasú kone a iný dobytok. Všetko je z kameňa. Len málo stavieb je z dreva. Vychutnal som si všeličo možné ale asi takéto ich domáce je bruger z koňa. Žeby mi nejako extra šmakovalo konské mäso sa nedá povedať. Na to že je to bezcolná zóna ceny sú tam ešte vyššie ako u nás. Nuž, komercia je komercia aj keď asi hlavne to tu žije v zime. Myslím si, že zlyžovať sa to tam da celé od hora dole. Proste tie svahy vyzerali luxusne. Lyžiarské strediská si myslím, že majú tiež na úrovni. Po tom ako som ukončil pretek som mal 3 dni času dokým príde parťák. Jeden deň som sa zotavoval z bolejúcich kolien ale hneď ten ďalší som sa vybral opäť do hor. Z hlavného mesta do výšky nášho Gerlachu je to pri dobrej kondícií za 2 hodinky. Počasie ale moc neprialo a tak keď som sa dostal sám ako prst do dosť exponovaného terénu, tak som sa otočil. Záchranári mali dosť čo robiť lietať po pretekárov padajúcich z hrebeňa. Tie hory boli ozaj divoké. Nie ako u nás Tatry, že stretnete na každom kroku turistu a na každom treťom metri značku a vydláždené chodníky. Bolo to veľmi silné. Posledný deň som si spravil prehliadku mesta, opäť okúsil miestne špeciality a pobral sa bez parťáka domov. Proste ešte stále bol na trati. Mne autobus aj tak meškal a do Barcelony som sa dostal až po odchode prípoja do Girony na letisko. Trošku adrenalinu. Peňazí už tiež málo, ale našťastie išiel ešte jeden spoj v noci a teda lietadlo som stihol. Parťák z Andorry dobiehal (ehm prespal v taxiku) pár hodín pred odletom. Totálne vyčerpaný ale s nenormálnymi zážitkami a hrdý sám na seba, že to nevzdal. Sú to borci. Toto určite môžem označiť ako najsilnejši zážitok roka a asi aj života.
Ako jeden mega výlet označím všetky štyri výlety počas nasledujúceho víkendu. Najprv som si dal Kľačiansku maguru s parťákom Londončanom ktorý ku nám zavíta iba 2 razy do roka. Poobede som si šupol ferratku HZS s inými dvomi bláznami. Na druhý deň ráno som vyzval do partie Maxa a prebehli sme modro značený chodník z Martiniek do Bystričky. Ďalší pekný trail na bajk, aj keď asi by sa to niekomu nemuselo páčiť. A napokon som si dal dnes taktiež ferratu ale tentoraz som vytiahol ocina. No nemiluj svoj život.
Výlet 32, prechod Veľkou Fatrou z Harmanca až do Ružomberka. Keď sa na to teraz po polroku opäť pozerám až mi je znovu clivo po behu. Vyzerá, že ten beh ozaj milujem. A hlavne keď mám tých super parťákov. Prebehli sme sa hrebeňom Jápeňa do Starých hôr, odtiaľ zase hore na Krížnu. Konečne som našiel Majerovú skalu ale to nás už odtiaľ hnala búrka. Mysleli sme, že ju prekabátime a ujdeme hrebeňom na chatu pod Borišovom, ale na Ostredku sme to schytali. Nebola to silná búrka ale raz za čas nám to bilo ponad hlavy. Jeden s ďalších silnejších zážitkov. Na chate sme sa trošku zaparili a potom sa zmoknutý ako myši hnali hrebeňom smer Ružomberok. Po daždi už ani stopy. Prebiehame Čierny kameň, Rakytov, Smrekovicu a dorážame až na Malino brdo. Na Sidorovo sa nám už moc nechce ale dáme to so cťou a ešte pred tmou sme v cieli. Druhý týždeň sa to bežalo ako pretek a parťáci čo som si to dnes s nimi dal dopohody to dali priam šialene rýchlo. Som na nich hrdý.
Na druhý deň mám povinnosti ako člen BS Tatran Turany na preteku na chatu pod Chlebom. Víťazstva to po včerajšku neboli ale aj s časom 38 minút zo Zajacovej som nadmieru spokojný. Už sa neviem dočkať ďalšieho ročnika.
34. výlet alebo lepšie nazvané dobrovoľníctvo na preteku bola Ultra Fatra. Ako som už spomenul niektorí parťáci išli pretekať tak presne tu. 56km, 3680m+. My sme si vybrali občerstvovačku na chate pod Borišovom. Čert vie či sme to zvládli ale zase ani nič zlé som nepočul. Vari sa to podarí zopakovať aj na budúci rok. Už len kvôli tomu večernému noseniu melónov a banánov a v rukách s bandaskami. No nemiluj to. Pred polnocou sme si ešte vybehli na Borišov bez čelovky podaktorí, keďže ju už pol roka nemajú a ráno hor sa do roboty. Ešte pred prvým pretekárom rýchlo kontrolu na Plosku zavesiť a potom už iba krájať a kŕmiť šialencov. Ehm.. krajať ovocie, nie šialencov. Poobede rýchlo všetko zbaliť. Odpad zobrať so sebou dolu dolinou. Zo tri krát chytiť spodok auta po ceste keďže okrem odpadu z ovocia berieme aj odpad šialencov z trate a nakoniec letieť smer Ružomberok na párty do cieľa. Môže byť, či? Budúci rok sa vidíme.
Od augusta začínam pracovať v Martine a hltanie výškových metrov môže začať. Ono to začalo dosť nevinne ale keď sa celkom darilo držať 1000m+/deň tak mi to už tak nejak prischlo. Ono to až tak ťažké nebolo keď cez víkend ste si šupli hneď 4 tisíc tak vám už zostalo len 3 na ostatné dni. A tak tomu nebolo ani tento prvý víkend. Autom som dorazil do Zázrivej a rozbehol som sa. Motal som sa po kopcoch ako práve srdce zažiadalo. Zrazu mi volá parťáčka, či by sa nemohla pridať a tak valím za ňou do Šútova. Samozrejme obkľukou. Mám čo robiť aby som ju stihol. Našťastie meškal vlak. Až potom som zistil že ja mam vlastne auto na druhej strane. Je strašne teplo a na Chleb ma poriadne vypínalo. Tam sa sily nahodili ale to zase začína vypínať parťáčku. Ale spolu dohromady sme to najkratšou cestou nejako do večera zvládli.
Cez týždeň boli výstrahy druhého ak nie tretieho stupňa na teplo a tak nás kde tu pustili z roboty o 12tej. Nezaváham ani chvíľu a letím smer Veľká Fatra opäť. Lenže z druhej strany. Najprv reklamovať palice do Ružomberka a potom smer Revúce. Bol som pozdraviť chatára na Borišove. Aj v Necpalskej či Ľubochnianskej doline obzrieť situáciu a potom po zdolaní Ploskej sa vybral naspäť. Z Ľubochnianskej doliny smer sedlo pod Čiernym kameňom sa mi podarilo uvidieť tri prasiatka a tak aj o takýto zážitok som mal postarané.
37. výlet som šiel do Roháčov. Začína mi trošku preskakovať. Trasa je jasná čo najviac výškových metrov na čo najmenej kilometrov. Začínam v sychravom, hmlistom počasí. Na Salatíne ma ide odfúknuť a aj mrholí. Bol to boj so psychikou. Nuž neprišiel som tu nadarmo. Poďme dole z hrebeňa prvýkrát. Zišiel som dolu na Parichvost a odtiaľ hneď hore do Baníkovského sedla. Stále strašne zle. Na Baníkové som myslel, že ma porazí zo zimy. Prechod reťazami by bol čistý hazard. Odišli by mi ruky v tenučkých rukaviciach v tom vetre. Letím teda radšej dole do Žiarskej chaty. Priam hodím do seba rezeň a polievku a potom sa ledva vyštverám do Žiarskeho sedla. Odtiaľ zletím totálnou nádherou cez Kokavské záhrady až na dno Jamnickej doliny. Tam sa zvrtnem okolo rozkokošníka a letím na Volovec. Zbehnem sez sedlo Zábrať na Tatliačku. Začína ma vypínať. Doplním opäť energiu a letím na hrebeň poslednýkrát. Počasie je zrazu nádherne aj keď na Baníkove stále hmla. Aspoň že nemrholí. Dolu z Baníkovského sedla sa už podkýňam o každý druhý kameň ale keď zíjdem na asfalt do roháčskej doliny priam ospevujem ten šialený nespevnený terén. Po 12hodinovom boji sám so sebou som opäť pri aute.
Nasledujúci víkend všetko skončilo trošku rozpačito a jedine čo stojí za zmienku je výlet na bike s parťáčkou. Tentoraz sme sa pre zmenu vytrepali na Martinky, tam si dali praženičku a pobrali sa hrebeňom smer Saračníky. Na bajku som to teda už dávno nešiel. Trošku som si oprášil spomienky ale zistil som, že tie hory ma bavia čím ďalej tým viac. Už sa netvárim ako väčšina turistov pochmúrne ako keby som tam bol za trest. Žeby to bolo skusenosťami?
No a máme tu výlety top 3. Ťažko povedať či to mám brať ako výlet jeden alebo hneď ako štyri. Zoberiem to postupne ako 4. Budem mať celkovo viac.
Takže postupne. Výlet číslo 39 bol na bajk hrebeňom Veľkej Fatry. Ono taký bol úmysel. Ale dákosi sme sa prerátali so Slnkom, nezobrali si čelovky a tak to skončilo tak že dokým sme prišli na Kráľovú skalu, tak Slnko už aj zachádzalo. Parťáčka asi tiež mala svoje dni, lebo keď som ju zobral pozrieť si komín z najdlhšieho tunela železničného na Slovenku tak dobreže nevykypela, že prečo ideme tadiaľto a nie po asfalte. Ale to bola iba chvíľka. Proste malo času. A tak volíme zjazd do Dedošovej doliny. Parťáčka začína byť ozaj vymakaná. Proste nestíham. A čoby aj to. V doline nevidím. Každú chvíľu čakám že zahučím cez niečo. Dosť šialenosť po tme letieť dolinou 40tkou. Aj keď po asfalte. Po vedľajších cestách sa nám nejako aj bez svetiel podarí zájsť až domov.
Na druhý deň hneď po robote, letím smer Roháče. Tam ma už parťáčka čaká. Zaveziem sa do Račkovej doliny. Odtiaľ priam letím z 10 kilovým batohom smer Baranec a odtiaľ po hrebeni až na Plačlivo kde ma už čaká kočka. Už aj trošku vymrznutá. Slnko pomaly znovu zachádza ale podarí sa nám zájsť ešte na úpätie Ostrého Roháča a odtiaľ si vychutnať jeho západ spolu s parťákmi kamzíkmi. Na Roháč sme pokakaní. Najhoršiu reťaz som síce prešiel ale bojím sa o parťáčku a tak radšej prejdeme naspäť dve reťaze a ideme na Plačlivé opäť. Už dávno som nebol na Roháči tak som už netušíl, že po tejto kritickej reťazi je už pohoda. Zídeme do Jamnickej doliny a pár hodín sa prespíme na kolibe pod Pustým.
Skoro ráno valíme za parťákmi do Popradu. Tým niekto podišiel pod vlak a tak čakáme v aute o dve hodiny dlhšie. Auto nechávame v Smokovci a busom sa necháme odviesť do Ždiaru. Prebehneme hrebeňom Belianok, kde je nádherne ale rýchlo sa zhoršuje počasie. Na prechod Jahniacieho štítu od Kopského sedla nie je morál a teda schádzame na Brnčalku. Ešte sme išli skúsiť potom niečo smer Baranie sedlo ale morál stále chýbal tak jedine čo sme spravili tak vyfotili vodopády nad Zeleným plesom a oddychovali pred zajtrajším dňom. Dnešná noc bola na chate pri Zelenom plese. Dokonca aj so sprchami.
Posledný výlet tohoto týždňa a 42hý spomínaný v tomto blogu tohoto roku bol výstup na Lomničák. Skoro ráno letíme na východ slnka na Svišťovke. Podarí sa to priam geniálne. Po polhodine je ale už taká zima, že valíme smer Skalnaté pleso. Trošku vydýchneme ale inak stále valíme. Ževraj aby sme nešli 6ti naraz cez zábranu do sedla. Stále máme krásne počasie aj keď 2 parťáci čo sa pridali od Vrútok spomínajú blesky nad Martinom. Cesta na Lomnický je úžasná a technická. Bez skúsenosti tu určite nechodiť. Je čo aj inde chodiť po Tatrách. Ak tak so sprievodcom. Na vrchole dáme pivečko. Nie sme limitovaní lanovkou ako ostatní a keď sme už na tom kúsku roviny nedokázali obsedieť pobrali sa dole. Ako sme zišli pod Emericyho nárek aj zahrmelo. Aj zopár kvapiek padlo ale našťastie nakoniec z toho nič nebolo. Ja s parťáčkou letíme zo Skalnatého smer auto do Smokovca a ostatní čo najrýchlejšie do Lomnice. Boli to krásne štyri dni v horách a s úžasnými ľuďmi.
Na ďalší víkend všetci parťáci na mňa prdia a tak sa beriem sám na Martinky. Hore púšťam FB, že sa idem chváliť ako mi je užasne keď tu parťáčka hľadá parťáka na Lysec. Plán je jasný. Letím čo mi sily stačia rovno za ňou do Belej. Cestou sa zastavím na držkovú v Žabokrekoch a za 2-3 hodinky som u nej. Parťáčka pod kopec na bajku ja musím stále bežať. Šupneme si teda Lysec, potom kofolku a hybaj domov.
Po takomto oddychovom víkende prichádza zase víkend ťažký. V piatok po práci letím do Ružomberka. Ideme sa prebehnúť všetkými Chočmi. Predným, Zadným, Veľkým aj Malým. Krásna trasa s poriadnymi makačmi.
Na ďalší deň ma ale čaká výlet číslo 45. Začína obdobie Tatranských projektov a to že ich málo nebolo pomaličky popíšem. Tentoraz som zastavil v Podbanskom a išiel som preskúmať najprv Kôprovú dolinu z Kôprovským štítom v poriadnej hmle. Ale iba na vrchole. Potom som zavítal na Nižné Temnosmerčinské pleso, pokračoval som na Hladké sedlo s úžasným výhľadom na 5 Poľských plies či Orliu Percz. Hlavne sa predo mnou vypínala Swinica. Vietor dul taký, že ma zhadzoval na zem ale do toho sedla som just musel. Potom som rýchlo zletel do Tichej doliny a už v totálnej agónií som ešte vystúpil na Kasprov vrch. Tichá dolina už bola čistý autopilot. 12 kilometrov asfaltu v doline sa podarilo za hodinu 20 minút. V Podbanskom ma poriadne vypína, ale kofolka všetko istí.
V nedeľu som šiel trošku pomôcť pri značení preteku Ponitrianska stovka. S parťákmi sme boli preznačiť úsek prvých 42 kilometrov z Handlovej do Veľkého Poľa. Po predošlom dni trošku na depku ale so super ľuďmi úplná paráda.
Trošku nám šibalo aj na výlete 47. Znovu Tatry. Tentoraz Poľské a Západné. Takže aspoň v rýchlosti miesta ktoré sme navštívili. Cez Stanikow žleb a následnom chodníčku sme sa dostali až na bájny Giewont, ktorý sme mali sami pre seba. Pokračovali sme na Kopu Kondracku a cez Temniak na Halu Ornak. Vybehli sme na Ornak a po hrebeni až do Gáborovho sedla. Odtiaľ celými Západnými Tatrami cez Ostrý Roháč až do Smutného sedla. Zleteli sme na Tatliakovú chatu. Skoro ma vystrelo keď som naraz musel stáť bez pohybu pol hodiny v rade. Nejak som to ale na stole predýchal a nakoniec sme cez sedlo Zabrať a Lúčnu prešli doliny Chocholowkej a cez Kominarsku przelez sme sa dostali naspať ku autu na začiatku Koscieliskej doliny do obce Kiry. Tiež to môžem nazvať, že to bol jeden z top výletov roka.
Haha. Asi najväčšia blbosť roka bol práve tento výlet. Vybrať sa do dažďu do Turčianskych Teplíc a čakať, že dokým docestujete doprší. Nie nestalo sa tak a tak už v Háji som mokrý až za ušami. Vybehnem v bahne do sedla Šturec po lesnej ceste a dupem vyššie. Ten dážď by možno ani nebol taký problém keby nebolo menej ako 5 stupňov a nefučal burlivák. Na Kráľovej studni nezastavujem lebo ak by som to urobil tak môžem rovno skončiť. Na hrebeni hmla na 5 metrov a strašná zima. Všetko mám premočené a tak vidím jediné riešenie rýchlo z hrebeňa preč. Zjazdujem smer Rybovské sedlo a Revúce. Totálne zasraného ma našťastie prijali v lokálnej krčme kde som sa asi hodinu sušil. Keď som vyšiel von na bajku defekt. Celú cestu do Ružomberka som musel dofukávať. Ale aspoň som sa zahrial na mäkkom kolese. Toto bol ozaj záhul.
Na druhý deň beriem novú parťačku a spolu letíme smer Koscieliska dolina v Poľských Tatrách. Táto dolina je úžasná svojimi turistickými chodníkmi naprieč jaskyňami. Čiže aj keby Mordor bol, je sa kde schovať. Minimálne v jaskyni Mylnej kde sa dá blúdiť a objavovať nové zákutia celé hodiny. Keď už nám bolo kačacej chôdze dostatok, vybrali sme sa posilniť do Haly Ornak a išli opäť pozrieť čo nové na hrebeni Červených vrchov. Od Temniaku až po Malolaczniak už kopec snehu a kde tu poza oblaky nádherné výhľady. Z hrebeňa pokračujeme Czerwonym grzbietom do doliny Malej Laki a odtiaľ ku auto do Kiry. Práve som sa zamiloval do Poľských Tatier.
Výlet 50 bol opäť na bicykli. Bol som sa trošku popreháňať po Strážovských vrchoch. Trasa viedla kade tade po dedinkách. Štart som si dal v Považskej Bystrici a cieľ v Púchove. Prešiel som zopár sedlami. Asi najkrajším a najťažšim bolo to pred dedinou Čičmany ale kapustička všetko vyriešila. Prechádzam dedinami ďalej až do Košeckého podhradia a kus za ním odbočujem znovu do lesa. Kľukatí sa to tam celé kilometre. Vypľuje ma to až kdesi pri Mojtíne a odtiaľ už v peknej agónií mražedným tempom doletím do Púchova. Bolo to krásne ale dákosi si to už po troch mesiacoch slabo pamätám.
Na druhý deň letím s parťáčkou opäť do Západných Tatier. Tentoraz je na pláne celý hrebeň. Od horárne nad Hutami až po Podbanské. Nad 2000 metrov už začína poriadne prituhovať. Skoro sme umrzli dokým sme uvideli prvé slnečné lúče na Sivom vrchu. Potom sa ale rapidne otepľovalo. Až tak že viac sa šmýkalo na blate ako na snehu. Postupne zvládame všetky kopce od Brestovej, cez Salatín, Skriniarky, Pachoľu, Baníkov, Hrubú Kopu, Tri kopy, Plačlivé, Ostrý Roháč, Volovec, Deravú, Lopatu, Hrubý vrch, Končistú, Klín a nakoniec po poriadnej depke a ja riadne zmrznutých rúk po oddychu v sedle sme nakoniec vypučili traverzom už v snehu aj na Bystrú. Dali sme jedno selfí a zleteli sme naspäť cez Blýšť na Pyšné sedlo a odtiaľ do Podbanskeho. Zase raz sme prekonali sami seba. Ja som hrdý na seba, že som to dokázal prejsť aj iba na 7mich deci vody. Asi predsalen neumriem od smädu v horách.
Asi pre mňa najneuveriteľnejší výkon bol keď som zvládol Korunu Oravy za 14 hodín. Dní už krátke a idem sám tak som sa celkom ponáhľal. Koruna Oravy je projekt ktorý vyráža z Dolného Kubína a prechádza vrcholmi Kubínska hoľa, Rozsutec, Stoh, zíde sa do Kraľovian odtiaľ na Šíp, dolu do Žaškova a Valaskej Dubovej a nakoniec sa vypučí Veľký Choč a pomedzi Vyšno-Kubínske skalky sa prejde naspäť do Dolného Kubína. Počasie bolo tiež dosť mizerne aj keď aspoň zima nebola. Zato nad 1500 metrov už zimné podmienky. Na Stohu som si myslel, že som už o prsty na nohách prišiel. Pod Veľkým Chočom zase blato skoro po pás. Nástrah bolo mnoho ale myslím si, že som sa s nimi statočne popasoval. Som zvedavý či si budem vedieť niekedy toto vedieť vylepšiť.
Veľmi krásny výlet bol aj ten 53tí. Opäť som zavítal do Západných a Poľských Tatier. Štart som si dal v Podbanskom a vybral som sa na pivko do Poľska. Nakoniec z toho bolo pivko len jedno, lebo ľudí všade viac ako na Václaváku a čakať pol hodiny v rade, to fakt nie. A tak som prebehol Tichou dolinou, dostal sa na Kasprov vrch a po hrebeni Červených vrchov som sa dostal až po Przelez Kondratovu a odtiaľ som si zbehol na Halu Kondratovu. Následne som priam vybehol na Giewont a rýchlo zletel do doliny Malej Laki. Prešiel som na chatu Halu Ornak a cez Iwaniacku przelez som sa dostal až na Polanu Chocholowsku. Odtiaľ už v poriadnej agónií som sa nejak v hmle vytrepal na Trzydniowiaňski wierch a po hrebeni cez Klín som prešiel až do Pyšného sedla. Odtiaľ som si už len zbehol už známou cestou cez Kamenistú dolinu do Podbanského.
Ďalší týždeň som sa s parťáčkou vybral do Tatier Vysokých na okruh cez Javorovú dolinu a Zadné Meďodoly. Štart bol v Tatranskej Lomnici a ešte po tme sme dupali na Teryho chatu. V Sedielku už kopec snehu. Vlastne posledná tohtoročná turistika v Tatrách. Od budúceho týždňa už lyže. V daždi sme zbehli teda šialene dlhú Javorovú dolinu na jej konci sme sa zvŕtli a cez Zadné Meďodoly sme sa vyštverali do Kopského sedla. Plán bol ísť priamo odtiaľto na Jahňací lenže snehu a hmly všade neúrekom tam sa vzdávame tohoto plánu a letíme na Jahňací klasickým turistickým chodníkom. Na Brnčalke sa následne posilníme a cez Svišťovku sa vraciame napäť ku autu do Tatranskej Lomnice. Krásny ale ťažký okruh to vcelku bol.
Ako som už spomenul jeseň je preč a vtíska sa nám zima. Cez víkend je zase počasie dosť na nič a tak len pobehujeme po miestnych vŕškoch. V nedeľu dokonca už koncom októbra nasneží a v pondelok beriem lyže a idem okúsiť prvý prach na vysielač na Martinkách.
Prichádza počasie ani na lyže, ani na tenisky. Nuž a tak na 1.11. berieme auto a letíme smer projekt Slovenský raj. Nemal by som to asi moc opisovať. Predsalen sme mali štart o 23:30 v noci. Ale pobehali sme nádherné zákutia. Cez Prielom Hornádu, Kláštorskú roklinu, Tomášovský výhľad, ferratku Kyseľ, kopec brodenia v snehu bez absolútneho prešľapania chodníka, mokré topánky celé hodiny, teplota od -2 do +2 °C, a pokračovali sme cez nádhernú zašitú dedinku Píla smer Veľký Sokol a Piecky a konečne niekedy naobed sme naspäť na úžasnom jedle v Kolibe.
Hneď na druhý deň som si dal ako výlet 57 výstup na Šíp s ďalším úžasným človekom. Bol to kratučký výlet. Každopádne po včerajšku stačil a môžem sa len zastaviť pri tom koľko neskutočných ľudí mi práve vďaka horám prišlo do života. Za každého jedného som vďačný.
Takto nejako to dopadlo aj nasledujúci víkend keď som sa vybral do hory s dvomi kočkami. Prvý deň sme si dali krásny výlet okolo Nosickej priehrady cez kopce Holiš a Klapy. Sú to kopce vysoké tuším iba okolo 600mnm ale technické a priam určené na krásny jesenný deň s inverziou. Okrem toho sme si pozreli aj Považský hrad a kopec iného. Čo ma trošku sklamalo, že zbúrali provizórny most medzi Považským Podhradím a Teplou a tak mi nebolo umožnené pokračovať výlet smer Manín a po lúkach dokončiť okruh naspäť do Považskej Bystrice. Ale prechádzka po hrádzi mala tiež svoje čaro.
Výlet 59 bol v znamení adrenalínu. Vybrali sme sa na ferratu Skalka nad Kremnicou. Alebo aj nad Bystricou. My sme vyrážali z Tajova. Na Suchom vrchu sme mali krásny zážitok s zápoliacími koňmi, pozreli sme si čo je nové na Trávnom Ždiari a pobrali sa smer Králiky a ešte vyššie až na Skalku. Po včerajšej krásne modrej oblohe ani stopy. Všade hmla a na ferrate neskutočné blato. To tam bolo vari najťažšie. Vypučili sme si teda dve obtiažnosti a tu najťažšiu si nechali na leto a pobrali sa rýchlo dolu. Prsty na rukách nám šli odmrznúť. Opäť už nad Tajovom sme sa fajnovo najedli a krásny výlet bol za nami.
Čo je super na bývaní v Turci tak práve to, že keď dostanete po robote chuť na pivko, čaj, či kofolku je veľa možnosti kde si ho ísť dať na hory. Či Martinské hole, či Magura alebo Chleb. Každý deň podľa toho ako sa kto cíti a keď aj nie vždy sa tam dá prísť aj sám. Aj o siedmej poobede sa vždy niekto nájde ..v lese nikto tu nie je sám. A takto jeden krásny piatok som si dal Maguru 2x. Ale nie je to ojedinelý prípad. Raz ho ale spomeniem.
V sobotu na 61vý výlet som sa vybral ešte poslednýkrát tento rok na bicykel. Trošku záhul. Vlakom som sa zaviezol do Banskej Bystrice a odtiaľ pobral smer Brezno. Bola hrozná zima a pršalo. Brezno ukazovalo tuším 2°C. Je mi totálna zima tentoraz na prsty na nohách čo ich mám úplne premočené a tak sa nehorázne teším na výstup najprv v dedine Breza a potom na sedlo v okolí dedín Sihla, Drábsko a Vrchslatina. Som vo výške až okolo 1000mnm a aj poriadna chumelica raz za čas došla. Do Hriňovej prichádza zo mňa len blok ľadu. Zohrievam sa v lokálnej pizzerií na pizzi a potom to prišlo. Ešte nejako vypučím bajkom na Hriňovské lazy a potom oprem bajk a letím napešo na našu najzachovalejšiu sopku Poľanu. Obzriem nádherný vodopád Bystré a za 2,5 hodinky som dolu. Pokračujem opäť nabicykli. Z lazov zjazdím do Očovej a podobných dediniek už v blízkosti Zvolena ale nejdem cez Sliač ale kopčekmi cez Čerín či Mičinú do Banskej Bystrice. Tam mi úplne presne ide vlak a polomŕtvy sa vraciam domov.
Deň nato letím s parťáčkou na výlet do Štefanovej. Celkom prúser. Cesta medzi Kraľovanmi a Párnicou z nejakého dôvodu zatvorená a tak teraz čo. Nakoniec z 80 kilometroveho či koľko výletu sa stáva 200 kilometrový. Obchádzka cez Ružomberok a Kubín. Ale tak hádam nenechám parťáčku z Párnice v štichu a aj tak už som bol v Kráľovanoch. A tak ideme pučiť. Diery pomaly sa poberajú do zimného šatu. Ale najprv asi milion blata na Vrchpodžiari. Cez Rozsutec to celkom ide. Robíme prvú stopu a sme na seba neskutočné hrdí. V medziholí prebiehame okolo postaršej skupinky. Všetci majú úžasnú náladu. Pre toto milujem hory. Nie ako niektorí chodia po kopcoch ako za trest nafučaní. Vystúpame aj Stoh, potom aj Poludňový Grúň a o chvíľu už sedíme na rozprávkach na chate na Grúni. Odtiaľ to je už iba kúsok blatom a výlet máme za sebou.
Posledný viacdňový výlet tohoto roku bol do Poľských hôr. Rovno do troch národných parkov.
Prvý deň som sa vybral asi 5 hodín spojmi do Červeného kláštora v Pieninách. Odtiaľ som v rýchlosti prebehol cez Plašnú do Lesnice a odtiaľ cez sedielko do Sczawnice už v Poľsku. Tam som zistil že plte na druhú stranu Dunajca cez zimné mesiace nepremávajú a tak som sa dal behom skoro 10 kilometrov na najbližší most. Počasie celkom ujde zatiaľ len sa trochu ráno šmýkalo. Vždy lepšie ako teraz na obed keď je všetko rozmočené. Prechádzam nádherným technickým chodníkom cez Trzy Korony a Pieninski grad, až dokým neprejdem Pieniny celé z jednej strany na druhú. Začína pršať a dovalila sa hmla a celé kilometre som šiel lúkami. Prechádzam cez nejakú hlavnejšiu cestu a vchádzam do Beskydov na najvyšší vrch dnešného dňa Lubaň. Padá niečo ako sneh z dažďom. Nohy mám už natotálku premočené a začína sa pomaly stmievať. Prestáva ma to baviť a tak kašlem na hrebeň napešo do Noweho Targu ale nechám sa z pod kopca odviesť busom.
Druhý deň prehodnocujem svoje možnosti a dám sa iba ne prechod cez srdce Gorczaňskeho narodoweho parku vrcholom Turbacz do Rabky Zdroj. Bol som fakt na šrot a tak po zvyšok dňa iba oddychujem. Predsalen ma zajtra čaká najťažšia etapa so štartom o 4tej ráno.
A tak na výlet číslo 65 sa vyberiem z Rabky Zdrój krásnymi chodníčkami Beskydov až na Babiu horu. Po ľuďoch ani stopy. Jedine srnky mi robili spoločnosť. Po dlhom čase sa cez deň vyjasní a prebieham krásnou zasneženou krajinou. Ráno na štarte bolo ešte stále všetko mokré ale bol som aj v malej výške. Prichádzam až do sedla pod Babiou horou kde sú stovky ľudí. Aj tu odo mňa Poliaci vymáhajú vstupné. Nevadí. Na Babej hore po mokrote a jeseni z posledných dní ani stopa. Tu panuje pravá zima. Na vrchole hmla, silný vietor a pol metra snehu. Mám čo robiť v teniskách. Už sa teším na zjazd z Malej Babej hory do Oravskej Polhory. Pravá Orava z haldami snehu. Až dole sa to topí a opäť dostávam depku, že tá dolina nikdy neskončí. Ale skončilo a neskutočne dobrodružný výlet je za mnou.
Po tomto výlete odbilo bežeckým projektom a začína sa lyžiarska sezóna. Nejdem tu spomínať všetky razy čo som stihol pochodiť ešte do konca roka na lyžiach. Je toho ozaj dosť. Do konca decembra sa mi podarilo stáť na lyžiach už 19x. Ľudia to so mnou asi prestávajú zvládať a tak raz idem s tým, inokedy s tým a polovicu razy sám. Ale každopádne sneh je láska. Čo viac si priať? Tieto tréningové lyžovačky všetky dohromady nazvem výlet číslo 66.
67. výlet bola lyžovačka s parťáčkou na Chopku. Nakydalo zase čo to snehu tak nechoď skúsiť prvkrát žlaby. Ja som sa dopravil do Jasnej, parťáčka na Srdiečko a stretávka bola na Chopku. Zlyžujeme niečo nad Lúkovú a odtiaľ sa vrhneme do Dievčenského žľabu. Nebolo to až také jednoduché lebo hore sa držala hmla a mali sme čo robiť aby sme trafili ten správny. Lyžba parádna. Trošku ešte ale skaly trčali. Každopádne prašaník. Ústupovú cestu sme nepoznali a tak dobrodružstvo v koske a lese trvalo asi aj hodinu. Opäť výjdeme hore. Tentoraz na Konský Grúň a odtiaľ sme chceli zlyžovať Školský žľab. Lenže žľab sme poriadne ani nevideli a boli na ňom trhliny v hornom preveji a tak sme radšej volili zlyžovanie dolu po zjazdovke. V 4 hviezdičkovom hoteli sme si dali porciu ako pre pánov a po tej drahej omrvinke na tanieri sme sa vybrali na vrchol Chopku ešte raz. Ruzlúčiť sa, aby každý mohol ísť na svoju stranu. Hore celkom zima. Teplomer ukazoval -7 ale vietor tomu dodával možno ešte jednu jednotku pred číslo.
Vo štvrtok mám v Zuberci poradu pracovnú a tak musím využiť situáciu a isť čo to polyžovať tam. S parťáčkou sa vyberiemie do najväčšej kalamity roka ale po niekoľkých hodinách sme v Roháčoch, Spálenej. Chceme ísť Salatín ale v takomto šialenom počasí s polmetrom nového snehu to nemalo zmysel a tak po práve zratrakovanej zjazodvečke si to valíme naspäť. Ideme ešte skúsiť Tatliačku a možno sedlo Zábrať a odtiaľ do Látanej. Bez šance. Na Tatliačke hneď do obdočky do sedla už nebolo prašanu pol metra ale asi meter. Lyže sa mi borili pol metra a bol problém ju každým krokom vytiahnúť. Nevadí. Dole to tiež nekĺže. Ešteže pred nami prešiel náves z drevom. Aj ten nás potiahol. ja si ešte pred odchodom buchnem na rýchlosť zjazdovečku a na dnes môžeme oddychovať.
69. výlet na druhý deň prebehneme na druhú stranu Západných Tatier do Žiarskej doliny. Počasie po včerajšku je ako vymenené. Máme slniečko a hory po dlhej dobe nádherne vidíme. Otvárame na krásne vysneženom hrebeni od Príslopu, cez Baníkov, Kopy až Plačlivé. Na chate nestojíme ale rýchlo letíme do Žiarskeho sedla. Stopa je prešľapaná iba pešiakmi tak to ide hrozne ťažko v tom novom snehu. Pod Homôlkou to vzdávame a rozmýšľam, žeby sme to prelyžovali priamo pod Smutné sedlo cez hrebeň Prostredného Grúňa. Lenže to sa nám tiež nejak nepozdáva, keďže tu nik nebol a uvideli sme splazy držiace na konci skál a radšej sme Prostredný Grúň traverzli okolo. Mali sme nádherný západ slnka ale to nám nestačí a rýchlo chceme vidieť ešte posledné lúče na Smutnom sedle. To čo za výhľad sa nám naskytol hore bolo totálne dychberúce. Hrebeň od Plačlivého, cez Ostrý Roháč až po Volovec úplne zaliaty v splne mesiaca. Čistý raj. Zlyžujeme. Trošku posedíme na chate a máme to za sebou.
Cez víkend už zase iba klasiky. V sobotu som šiel sám polyžovať čo to na Martinky a v nedeľu s parťákmi tuším druhý môj pokus o Kriváň. Znovu neúspešne. Hmla taká, že som koniec lyže nevidel a tak sme zostali na druhej strane hrebeňa točiť Oštiepkovú Muldu. Aj to bolo riešenie.
Výlet číslo 71 bol asi zatiaľ môj najväčší skialpový projekt čias. Dal som si 4x Marinky od mostíka. Vyšlo mi to na 3200 výškových metrov a polyžoval som si teda neúrekom. Riadne dobre som sa zabavil.
Rok sa blíži ku koncu a teda treba ako zvyčajne osláviť aj štedrý deň. Ako inak ako doobedným výstupom na chatu na Kľačianskej Magure. Človek sa postretá so starými známymi aj neznámymi. Je to krásny zvyk a na budúci rok sa vidíme určite znovu.
Štedrá večera bola ozaj štedrá a tak ju treba cez sviatky ísť trošku vyhŕkať. Na Štedrý deň sa od cca 1400 do 1800 mnm tvorila silná poľadovica. Pršalo a hneď to aj mrzlo, čo vytvorilo niekoľko centimetrovú vrstvu ľadu. Nie hladkú. Poriadne vyfúkanú vetrom. No a tak som sa ja znovu vyskúšal pokoriť Krivaň Fatranský. Po chatu luxusínka aj keď dolu už sneh nemáme. Ale čo sa začalo diať od spomínanej hranice? Šľapať sa nedalo skoro vôbec čo to šmýkalo na tých hrboľoch a keď som si strhával v sedle pásy tak som strhol aj lep. Depka v priamom prenose, ale parťák ma zachráňuje svojimi pásmi dokým cez sviatky nezoženiem ďalšie a tak zatiaľ idem šľapať aspoň napešo znovu Oštiepkovú Muldu. Keď sa trošku vyčasí letím hore na Kriváň v domnení, že už tá škrupina povolila. Kdežeee. Dolu som šiel ako na vibračnej doske a ešte niekoľko dní sa mi triasol mozog. Schádzam ku Snilovskému potoku a tade sa snažím prejsť naspäť na Zajacovú. Chyba. Spočiatku krásny zjazd lesíkom ale neskôr strašne malo snehu a mám čo robiť aby som nehodil nejakú papuľu dolu briežkom alebo o strom. Ale zvládol som to a je na čo spomínať.
Tretí výlet od konca tohoto roku číslo 74 bol pokus o skialp prechod zo Štefanovej, cez sedlo Medziholie na Stoh a odtiaľ na Poludňový Grúň a dolu do Štefanovej. Ale dopadlo to asi takto.
Beriem parťáka z Moravy, na skialp moc nechodí, tak mu to treba poriadne znechutiť. Skoro do Medziholia lyže na rukách. Nuž ten ruksak je predsa len super vec ale nejako sme si to vydreli. Od Medziholia ale konečne biele snehové pláne. To trvalo po koniec lesa. Prichádzame do ľadového kráľovstva. Šľapať na pásoch bez šance. Po hrboľoch na ľade to veru nejde. Kopec srandy bolo aj pri zjazde ale zase ako pristrmelo v lesíku tak ľad ustúpil a užívame si oblúčiky medzi stromkami. Cesta na Grúň už ušla ako voda a odtiaľ priam krásna vysnežená zjazdovka až na chatu. Ehmm.. asi tak na 2 lyže široká, kde tu bolo treba preskočiť hlinený fľak. Parťák chcel ešte viac polyžovať tak sme si nakoniec ešte šupli 2x Paseky a krásny deň za nami.
Cez posledný týždeň som si ešte raz dal chatu pod Chlebom s iným parťákom čo tiež iba so Skialpom začína v totálnom lejaku pod kopcom ale za odmenu sme mali pri chate 10cm prachu. No a deň pred Silvestrom som sa ako výlet 75 pokúsil o skialp výstup na Kriváň znovu. Pre zmenu ideme teraz hore potokom. Stopa prechádza na ľavú stranu a tak ju nasledujeme. Dostávame sa ku chate a koniec. Stopa nikam nevedie. A tak pomocou GPS to stáčame po zvážnici na bočný hrebeň Kriváňa a po ňom stúpame na Kokolovú. Zbytočná zachádzka. Po Bočnom hrebeni sa dá aj priamo z Trusalky zrejme. Od Kokolovej začína hmla a pred nami žiadna stopa. Bez hmly to bola čistá rozprávka, ako stúpame vchádzame do Mordoru a keď uvidíme Rozkokošník na Kriváni cítime sa priam ako na vrchole Everestu. Vietor nás ide odhodiť do doliny a tak rýchlo zhadzujeme pásy a nejako poslepiačky to traverzneme na turistický chodník. Zbehneme totálne premrznutí na chatu pod Chlebom a keďže naraz je teplo, šupneme si ešte Generál a aj druhú kratšiu miestnu zjazdovku. Takto vybláznení konečne ideme domov.
Celý rok, ako už zvykom, je treba ukončiť party na Magure s tými najlepšími. Celý rok sa nevidíme ale tento deň je vždy pre mňa pamätný. Ako sa novým rokom tento rok začal tak sa teraz presne isto ukončuje. Ďakujem. A myslím, že ten Suchý ráno na východ slnka bez slnka bola už iba krásna bodka na záver. Bolo to wow :)
Fakty a čísla roku pána 2017
Tento rok sa podarilo navštíviť okrem stoviek hodín vo Fatre tieto krásne miesta:
Vysoké Tatry 11x
Nízke Tatry 2x
Západné Tatry 11x
Belianske Tatry 2x
Poľské Tatry 3x
Veľká Fatra 7x
Malá Fatra 22x + chatičky xkrát
Slovenský raj 3x
Pieniny 2x
Chočské vrchy 3x
Muránska planina 1x
Vtáčnik 1x
Strážovské vrchy 1x
Javorníky 1x
Kremnické vrchy 1x
Poľana 1x
Babia hora 1x
Julské Alpy (jazerá, vrchy, sedlá, ferraty)
Kamnicko-Savinjske Alpy
Jaskyňa Škocjanske jame
Andorrské Pyreneje
Gorczanski park Narodowy
Preteky:
Euforia dels Cimms
100 miles of Istria
Okolo Neusiedlersee
ČSOB maratón
výpomoc na preteku Ultra Fatra
kade tade po aftérkach so super ľuďmi
 |
| Salatín a jeho žliabky |
 |
| Salatínska zjazdovka |
 |
| Na vrchole |
 |
| Prašan všade |
 |
| Už rozlyžovanéééé |
 |
| Nad sedlom Parichvost |
 |
| A už dolu |
 |
| Pod Salatínom |
 |
| Sedlo Parichvost z Prednej Brestovej |
 |
| Roháče |
Týždeň ušiel ako voda a cez víkend znovu valím do raja menom Tatry. Tentoraz podmienky už trošku jarno-zimné. Skoro ráno neskutočný ľad. Máme čo robiť aby sme sa vôbec vyštverali na Zbojnícku chatu ale po pár pošmyknutiach sa nám to šťastlivo podarilo. Chvíľku som oddýchli a hlavne počkali dokým to zmäkne a práskli si sedlo Malý Závrat. Po ľade ani stopy, vystriedala ho totálna kaša. Šupli sme si ešte priečne sedlo a streleckými poliami dolu a ešte raz sme vybehli Zbojku. Večer ešte Zbojnícky hrb ale to už zase samý ľad a mali sme čo robiť aby sme to ulyžovali naspäť dolu. Na druhý deň ráno sme sa dozvedeli smutné správy, že okrem turistu po páde po ľade sa toto stalo osudne aj jednému dobrovoľnému zachranárovi zo Zbojky. Človek fakt nevie dňa ani hodiny. Veľakrát je smrť veľmi blízko nás. Reaquiescat in pace.
 |
| Rovienková dolina zo sedla Malý Závrat |
 |
| Slavkáč a Veľká Studená dolina z Malého Závratu |
 |
| Hranatá veža, Kresaný roh a Malý Závrat, vľavo vpredu Zbojnícky hrb |
Postupne sú slnečné lúče čím ďalej tým ostrejšie a tak cez týždeň som bol aj bajk trošku prevetrať a pokecať s ľúdmi ktorí sú síce už veľmi ďaleko ale srdcom stále blízko.
No výlet 17 a 19 boli trošku záhul. Ten 17mnásty bol v znamení môjho 4tého maratónu. Tentoraz Bratislavského. Išli sme si odskúšať ako moc zle sme na tom po roku. Bolo to dosť zlé. Ale aspoň som po dlhej dobe stretol ľudí s ktorými je to viac než fajn. Proste beh je fajn práve pre týchto podobne šialených ľudí naokolo.
 |
| S parťákmi :) |
Výlet 18násť bol v znamení ťažkých dohováračiek. Až pred koncom som si zohnal parťákov. Niektorí ma aj dosť nahnevali, keď menili plány týždeň pred odchodom, ale je to asi každého jedného vec ako sa zachová. Ja odchádzam s bláznivou Českou dvojicou smer Chorvátska Istria. Aby sme využili čas úúplne naplno tak ani nezastavujeme a o 5 hodín od Bratislavy stojíme v Slovinsku pri jaskyni Skocjanske jame, treťom najväčšom podzemnom kaňone na svete. Bolo to nádherne. Potom sme jedného Sri Lančana hodili do najbližšieho mesta a skoro vychytali pokutu na Slovinsko-Chorvátskej hranici ale potom už po 10tich kilometroch sme boli na apartmáne. Ubytko za lacné peniaze a čistý luxus. Tie ďalšie dni už toho luxusu bolo pomenej. Zúčastnili sme sa 100 míľového pochodu po horách a dolách Istrie. Čiže najbližší spánok bol až po dvoch dňoch. Trošku chodiaci nakrivo sme sa posledný deň výletu pobrali pozrieť ešte po ceste Kamnijsko-Savinjske Alpy v Slovinsku. Výlet sme ukončili aftérkou v Bratislave a každý sa pobrali do svojej domoviny. Nasledujúci deň som presedel celý na záchode. Miestne morské špeciality v Umagu mi mierne zle sadli. Myslím si, že veľmi silný zážitok. Ak nie aj najsilnejší z celého výletu.
 |
| Škocjanske Jame |
 |
| Umag |
 |
| Štart na 170km :D |
 |
| Po ceste |
 |
| V cieli |
 |
| Zaslúžený odpočinok |
 |
| Kamnicko-Savinjske Alpy |
 |
| Orlovo gniezdo |
 |
| Na potulkách |
Ako top výlet roka určite vyhlasujem výlet 19!!! Po dni strávenom do Slovensku sa beriem s Nitranmi naspäť do Slovinska. Presnejšie do Julských Álp. Prešli sme asi všetko komerčné čo sa tam dá vidieť a verím tomu, že aj veľa toho nekomerčného. Prvý deň bol v znamení okružnej cesty okolo celého pohoria. Zavítali sme aj do Talianska a slávneho lyžiarskeho strediska Sella - Nevea, prešli sme niekoľkými národnými parkami, šialenými úzkymi cestičkami asi ôsmej triedy až kým sme nedošli ku nášmu prvému spaniu pod holým nebom pri Bohinjskom jazere. Ráno sa pri nás budí už aj druhá dvojica z Liptova. Zase dáme zopár sediel a preskúmame asi najkomerčnejšiu časť v Julkách. Jazero Bled s hradom a kostolíkom v strede jazera. Samozrejme priamo z vodnej hladiny na člnku. Poobede sa poberieme ako správny nezodpovedný turisti na chatu vo výške 2500mnm. Hore sme sa dostali až o poool 10tej večer. Totálne zničený s 20kilovými batohmi. Trošku sme sa prerátali. V Apríli tam ešte snehu neúrekom. Na druhý deň po večernej hmle už ani stopy a máme nádhernú inverziu. Kde tu sa síce prevalil oblak ale dvom zo skupiny čo sa nezľakli padajúcich lavín, ktoré sme videli na vlastne oči, sa podarilo vystúpiť až na strechu Slovinska Triglav. Ďalší deň bolo dosť pľuhavé počasie a tak sme len zišli a ja jediný čo sa nebál zobrať lyže zlyžoval naspäť ku autu a cestou do Bovca preskúmali asi všetko zvyšné čo nám zostalo. Zopár pevnosti, potokov, hôr, sediel ale i bájnu rieku Soču. Pastva pre oči. Večer sme sa stretli s partiou ktorá nás vymenila za Grossglockner. Dali sme spoločnú prvá aj poslednú večeru. Raz sa poriadne vyspali a hlavne osprchovali a ďalší deň vybrali smer Prestreljenikovo okno. Najdlhšou neprestupnou lanovkou v Európe. Sedíte v nej 40 minút a zdoláte 1800 výškových metrov. Hneď sa ocitnete vo výške 2200mnm. Na lyžiach sa mi podarí dosiahnuť až okno a potom opäť v čľapkanici niečo polyžovať. Druhá skupinka bola pozrieť na jednú miestnu chatu po ceste na kopec Kanin. Snehu ale namraky a dokonca aj búrka prišla z krásnou dúhou tak sme mali čo robiť aby sme utiekli z hôr čo najskôr dolu. Večer ešte pozrieme miestny krásny vodopád Boka a valíme na krátku ale o to zábavnejšiu ferratu po moste do sedla na Slovinsko-Talianskej hranici a taktiež pri odbočke do sedla pod vrchom Mangart. Zistili sme, že cesta je otvorená tuším až od júla a na vrchole vyzerá byť tony snehu takže nám nevyšiel ani tento plán. Každopádne ferratka na moste bola hojivý balzam na nevydarené plány. Pri jazere Lago del Predil dávame poslednú večeru. Posledný deň sme konečne okúsili ferratový set. Počasie stále nič moc a aj ferrata čo sme si vybrali bola skôr choďak. Ale jeden úsek bol trošku vzdušnejší. Do vyšších polôh ku ostatným zaisteným cestám sa nám už nechcelo. Po návrate ku autu si dávame ešte pri snežení posledný obed na variči a berieme sa het. Po ceste lejaky ako niekde v Bangladéži. Mali sme všetko. Možno nebolo počasie najideálnešie ale dobrodružstva, akcie a krásnych zážitkov mám na rozdávanie :)
 |
| Jazero Bled s kostolíkom na ostrove |
 |
| Z ostrova pohľad na prvé miesto fotenia |
 |
| Za ostrovom |
 |
| Výstup pod Triglav |
 |
| Triglav a Triglavski dom na Kredarici |
 |
| Cestou na Triglav |
 |
| Lyžovačka smerom dolu |
 |
| Na sútoku Malej a Veľkej Pišnice |
 |
| Ruska kapelica po ceste do sedla Vršič |
 |
| Koryta rieky Soča |
 |
| Cestou do Prjestrelnikovho okna z Kanin ski rezort |
 |
| V okne |
 |
| Talianska strana poblíž strediska Sella Nevea |
 |
| Lyžba |
 |
| Parťáci povedľa |
 |
| Vodopád Boka kúsok od Bovca |
 |
| Opičky na moste medzi Bovcom a sedlom pod Mangartom |
 |
| Iný krásny most |
 |
| Po ceste |
 |
| Ferratka kúsok za Talianskou hranicou |
 |
| Jedna po výlete |
20tý výlet som sa s parťákom vybral na Muránsku planinu. Divé kone na Veľkej lúke sme síce nevideli ale zato nádherný hrad či kvalitne brodenie v snehu sme mali. A to už bol pokročilý apríl. Každopádne je to tam riadna divočina a po človeku v horách ani stopy. Všetko dolámané a po chodníku veľakrát ani stopy. Kto má toto rád vrelo odporúčam.
 |
| Muránsky hrad |
 |
| Veľká lúka s polodivými koňmi |
 |
| Výhľad z Poludnice |
 |
| Pravá divočina |
Následne sme sa boli trochu prevetrať v Malej Fatre. Hlasia 2hý stupeň pred povodňami tak nechoď na ferratu HZS. Potok sa lial kade tade a na rebríku aj po ňom a tak nám neostalo nič iné len si to šibnúť svahom direkt na vrchol. Potom sme boli trošku vymraziť ešte na hrebeň a cez Strečno a Suchý sa vrátili naspäť do Turca. Celkom výživne na začiatok roka.
 |
| Povodeň na ferrate |
 |
| Výhľad na hrad Strečno z pod Kojšovej |
 |
| Baví nás to |
Podarilo sa mi taktiež druhýkrát na jógu zavítať. Nakoniec mi to zostalo až doteraz aj keď trošku zase iba po trošku. Zase čakám dokým ma niečo nezačne bolieť.
22hý výlet sme zobrali parťáka si vyskúšať čo je to ultra. Pravdupovediac on si zobral nás. Dali sme si trošku väčší okruh okolo aj cez Choč. Kilometre odsýpali a výškove tiež. Trošku krízička prišla ale nič strašné. Kamarátmi sme zostali doteraz.
 |
| Mosty poblíž Likavky |
 |
| Na Liptove |
 |
| Liptovksý hrad, Tatry, Miro a kúsok priehrady |
 |
| Do Lúčok |
 |
| vodopád Lúčky |
 |
| Miro vo vyníkajúcej nálade cestou na Choč |
 |
| Vraciame sa naspäť |
 |
| Fučkovia v akcií |
Trošku aj bajkovať som začal. A tak psíček Maxíček a parťák ma zobrali do Malej Fatry. Opäť sme si šupli 2000 výškových s nejakými 50timi kilometrami. Opäť sme zavítali na chatu pod Suchým aj na Kľačiansku Maguru. Ale po dlhom čase nebicyklovej etapy môjho života som zase zavítal aj na Saračníky a Polom nad Žilinou. Bol to super deň. Prvýkrát asi čo sa mi ozaj podarilo unaviť môjho psíčka. Ešte dva dni oddychoval. Myslím, že aj svalovku mal.
 |
| Ráno |
 |
| Večer |
Potom prišlo trošku hluché obdobie bez parťákov a tak som začal poriadne bajkovať so psíčkom. Ale moc dlho mi to teda nevydržalo. Raz som Maxa nezobral a skončil som po zjazde z chaty pod Chlebom na úrazovke. Prichádza čas oddychu.
 |
| Ja o týždeň |
Dlho mi to ale nevydržalo. Noha bolela ako fras ale keďže doktor povedal po desiatich dňoch že stehy idú preč tak asi po 12tich dňoch som už šiel do Fatry. Ako tak dostupovať dokážem a druhá noha je zdravá tak čo viac môžem chcieť? Ale zase cez polom sme až tak nemuseli ísť. Predsa len sa mi noha nedala ohnúť. A tak som odskákal tuším 40 kilometrov s prevýšením 3000m+ na jednej nohe. Celý nasledujúci týždeň som mal nenormálnu svalovicu na druhej nohe. Noha sa hojila ešte celé mesiace dokým prestala bolieť úplne a aj toto bolo spúšťačom aby som s jógou neprestal. Jazva mi možno aj vďaka tomuto rýchlemu zapojeniu do aktivity zostala poriadna ale tak žijem, tak aspoň nemusím tetovania platiť.
 |
| Medzi Žilinou a Lutíšami |
No a som v kolotoči výletov opäť. 25tý výlet som dal slovo, že s parťákom si pôjdem vyskúšať jeho prvý maratón na nečisto a tak sme sa boli prevetrať z Priekopy pri Martine do Necpalskej doliny a naspäť. Klasicka krízička na 36tom kilometri prišla zase presne a ako blesk ale aj to prešlo a za niečo cez 4 hodiny sme boli v cieli. Som spokojný aj sám so sebou, že som to zvládol. Predsalen zase ten šialený cestný maratón. Ale ako sa poznám opäť ho raz pôjdem. Poobede po skončení mi volá parťáčka z Nitry, že valia z Kľaku Malofatranského a chcú isť ferratu. Dlho neotáľam. Doma chytro natriem plot a letím večer ešte hore na Martinky cez ferratu HZS.
 |
| Druhá polovička |
 |
| 2 kilometre pred cieľom |
 |
| Naša ferratka |
Opäť skúšam bajk. Predtým ale ešte skočím sesternici na svadbu. Na svadbe pre krívačku môžem iba do seba pchať ale už druhé ráno letím domov aby som vyzdvihol pačťáčku a leteli do Malej Fatry na cez Trebostovskú dolinu na Hornú lúku a odtiaľ po bočnom hrebienku krásnym koreňovým zjazdom do Bystričky.
Výlet 27 bol zase o niečo viac výnimočnejší. Po dlhšej dobe sa opäť stretám s Bratislavskými hltačmi kilometrov a letíme do srdca Pienin a Starej Ľubovne. Chystá sa veľká vec a tak to tam treba ísť pripraviť. Vymetieme tam to najkrajšie čo tam majú. Škoda, že hmla a dážď nám nedovolili vidieť viac. Ale asi ešte neprišiel ten čas to vidieť všetko. Ale raz to príde. Určite je na čo pozerať. Od krásnych prírodných úkazov ako prielomy potokov, výhľadov na lúkach či lesoch, tak aj zachovalými kultúrnymi pamiatkami ako hrady, drevené dedinky až po pútnické miesto na hore Zvir.
 |
| Bomba partia na dlhé trate |
 |
| Kdesi nad Starou Ľubovňou |
 |
| Rozcvička? |
 |
| Na hore Zvir |
 |
| Miestny obyvateľ |
 |
| Všade kráása |
 |
| Energetické koliečko |
 |
| Cesta druhého dňa |
 |
| Nad Ružbachmi |
 |
| Výlet je zase u konca |
Tie Tatry mi stále nedajú pokoja a tak beriem partiu a letíme už v máji čo to popučiť tam. Štart v Ždiari smer sedlá koľko pôjde. Cez Belianky prebiehame ako nič a po pár hodinách (asi dvoch) sedíme na Brnčalke a popíjame piv. Cesta do Baranieho sedla zasnežená ako v pravú zimu. Toto teda bez mačiak a cepínu nepôjde. To je ešte na lyže. A tak na Terynku letíme cez Svišťovku. Parťáčka trošku trucuje ale presvedčili sme ju a tak sa rozbehla že nám na Skalnaté pleso nedala šance. Letíme ďalej. Stojíme na Zamke aj potom na Terynke. Znovu parťáčka trucuje ale nakoniec sa nechala zlákať. Vari netrpí pre to doteraz. Na Priečnom bolo nádherne a aspoň sme boli opäť na mojej veľmi obľúbenej chate, Zbojke. Pozdravíme miestnu obsluhu a letíme dolu. Prielom a Poľský hrebeň sa nekoná. Podmienky nie sú ešte úplne bežecky ideálne na Tatry. Ešte si treba počkať.
 |
| Široké sedlo |
 |
| Medzi Širokým a Kopským sedlom |
 |
| Jahňací štít |
 |
| V Kopskom sedle, Havran a Ždiarska vidla |
 |
| Na Terynke |
 |
| Cestou do Priečneho sedla, pohľad na Sedielko a Ľadové štíty |
 |
| V Priečnom sedle |
 |
| Vo Veľkej studenej doline |
 |
| Sedlo Malý Závrat |
Doma si na ďalší deň so psíčkom ako výlet 29 šupnem Maguru na bajku. Po včerajšom snehu dnes neskutočné teplo a aj sa trošku o parťáka Maxa bojím. Doma dostane zo dve krhly vody na schladenie. Zo dve hodiny trvalo dokým sa vydýchal.
30tý výlet. Druhý najvýnimočnejší tohoto roku. Euforia dels Cims bol vrchol mojej sezóny a vari aj kariery. Odvtedy už nepretekám. Nedopadlo to úplne najslávnejšie. Predsalen trasa z parametrami 233km a 20000m+ dala zabrať. Na mňa to bolo moc a musel som to cca po 90tich km ukončiť. Bol to pretek dvojíc a som rád, že organizátori dovolili pri takomto niečom urobiť výnimku aby sa ten zvyšný člen pridal ku nejakej inej dvojici. Parťák to spolu s Českou dvojicou dali za 109 hodin!!! Sú to pre mňa odvtedy legendy. Doplatil som aj na slabý tréning v tom období a dosť rozhodne aj na strááášne málo skúsenosti. Od tohoto okamihu som začal oveľa viac behať dlhé a ťažké trasy bez zabezpečenia lebo ani to tam nebolo a jediné čo sme mali bola nahratá trasa na gps, a tak teda uvidím či si niekedy splním sen to dokončiť. Každopádne potrebujem parťáka. Andorra preto pre mňa nebola len o behaní. Hneď po prílete sme mali ešte čas na rýchlu obhliadku Barcelony. Pozreli sme napríklad slávnu Sagradu Familiu ale aj iné pamiatky, dali sme si prvýkrát za tento výlet Španielske pivko. Cestou do Andorry hneď za Barcelonou sa týčili nádherné hory Montserrat ale ako sme vošli do Andorry išiel som si oči vyočiť. Kde len som sa pozrel boli mohutné dychberúce kopce. Priemerná výška Andorry je 1992mnm. Hlavne mesto sa nachádza okolo výšky 1000mnm najvyšší vrchol Comapedrosa ma 2944mnm, samozrejme v rámci prípravy na pretek sme sa vybrali aj tam. Niežeby sme počas behu nezdolali aj túto a iné ďalšie 4 2900vky. V Andorre je hlavne mesto a okolo neho sú len malé dedinky s historickými domčekmi. Po kopcoch sa pasú kone a iný dobytok. Všetko je z kameňa. Len málo stavieb je z dreva. Vychutnal som si všeličo možné ale asi takéto ich domáce je bruger z koňa. Žeby mi nejako extra šmakovalo konské mäso sa nedá povedať. Na to že je to bezcolná zóna ceny sú tam ešte vyššie ako u nás. Nuž, komercia je komercia aj keď asi hlavne to tu žije v zime. Myslím si, že zlyžovať sa to tam da celé od hora dole. Proste tie svahy vyzerali luxusne. Lyžiarské strediská si myslím, že majú tiež na úrovni. Po tom ako som ukončil pretek som mal 3 dni času dokým príde parťák. Jeden deň som sa zotavoval z bolejúcich kolien ale hneď ten ďalší som sa vybral opäť do hor. Z hlavného mesta do výšky nášho Gerlachu je to pri dobrej kondícií za 2 hodinky. Počasie ale moc neprialo a tak keď som sa dostal sám ako prst do dosť exponovaného terénu, tak som sa otočil. Záchranári mali dosť čo robiť lietať po pretekárov padajúcich z hrebeňa. Tie hory boli ozaj divoké. Nie ako u nás Tatry, že stretnete na každom kroku turistu a na každom treťom metri značku a vydláždené chodníky. Bolo to veľmi silné. Posledný deň som si spravil prehliadku mesta, opäť okúsil miestne špeciality a pobral sa bez parťáka domov. Proste ešte stále bol na trati. Mne autobus aj tak meškal a do Barcelony som sa dostal až po odchode prípoja do Girony na letisko. Trošku adrenalinu. Peňazí už tiež málo, ale našťastie išiel ešte jeden spoj v noci a teda lietadlo som stihol. Parťák z Andorry dobiehal (ehm prespal v taxiku) pár hodín pred odletom. Totálne vyčerpaný ale s nenormálnymi zážitkami a hrdý sám na seba, že to nevzdal. Sú to borci. Toto určite môžem označiť ako najsilnejši zážitok roka a asi aj života.
 |
| Príchod do Barcy, Sagrada Familia |
 |
| Cestou do Andorry |
 |
| Výlet na Comapedrossu, najvyšší vrch Andorry, 2944mnm |
 |
| Na vrchole |
 |
| V Ordino, štartovacej dedinke |
 |
| Predštartový briefing |
 |
| Štart |
 |
| Vyjedame špeciality :) |
 |
| Počas behu.. |
 |
| Keď mi po predčasnom ukončení preteku opäť kolienka dovolili lietať po horách |
 |
| V hlavnom meste |
Ako jeden mega výlet označím všetky štyri výlety počas nasledujúceho víkendu. Najprv som si dal Kľačiansku maguru s parťákom Londončanom ktorý ku nám zavíta iba 2 razy do roka. Poobede som si šupol ferratku HZS s inými dvomi bláznami. Na druhý deň ráno som vyzval do partie Maxa a prebehli sme modro značený chodník z Martiniek do Bystričky. Ďalší pekný trail na bajk, aj keď asi by sa to niekomu nemuselo páčiť. A napokon som si dal dnes taktiež ferratu ale tentoraz som vytiahol ocina. No nemiluj svoj život.
Výlet 32, prechod Veľkou Fatrou z Harmanca až do Ružomberka. Keď sa na to teraz po polroku opäť pozerám až mi je znovu clivo po behu. Vyzerá, že ten beh ozaj milujem. A hlavne keď mám tých super parťákov. Prebehli sme sa hrebeňom Jápeňa do Starých hôr, odtiaľ zase hore na Krížnu. Konečne som našiel Majerovú skalu ale to nás už odtiaľ hnala búrka. Mysleli sme, že ju prekabátime a ujdeme hrebeňom na chatu pod Borišovom, ale na Ostredku sme to schytali. Nebola to silná búrka ale raz za čas nám to bilo ponad hlavy. Jeden s ďalších silnejších zážitkov. Na chate sme sa trošku zaparili a potom sa zmoknutý ako myši hnali hrebeňom smer Ružomberok. Po daždi už ani stopy. Prebiehame Čierny kameň, Rakytov, Smrekovicu a dorážame až na Malino brdo. Na Sidorovo sa nám už moc nechce ale dáme to so cťou a ešte pred tmou sme v cieli. Druhý týždeň sa to bežalo ako pretek a parťáci čo som si to dnes s nimi dal dopohody to dali priam šialene rýchlo. Som na nich hrdý.
 |
| Krížna a hrebeň VF z Japeňa |
 |
| A predsa nás dostala |
 |
| Bomby pred bleskami |
 |
| Z Ploskej okolo Čierneho Kameňa |
 |
| Na Sidorove |
Na druhý deň mám povinnosti ako člen BS Tatran Turany na preteku na chatu pod Chlebom. Víťazstva to po včerajšku neboli ale aj s časom 38 minút zo Zajacovej som nadmieru spokojný. Už sa neviem dočkať ďalšieho ročnika.
34. výlet alebo lepšie nazvané dobrovoľníctvo na preteku bola Ultra Fatra. Ako som už spomenul niektorí parťáci išli pretekať tak presne tu. 56km, 3680m+. My sme si vybrali občerstvovačku na chate pod Borišovom. Čert vie či sme to zvládli ale zase ani nič zlé som nepočul. Vari sa to podarí zopakovať aj na budúci rok. Už len kvôli tomu večernému noseniu melónov a banánov a v rukách s bandaskami. No nemiluj to. Pred polnocou sme si ešte vybehli na Borišov bez čelovky podaktorí, keďže ju už pol roka nemajú a ráno hor sa do roboty. Ešte pred prvým pretekárom rýchlo kontrolu na Plosku zavesiť a potom už iba krájať a kŕmiť šialencov. Ehm.. krajať ovocie, nie šialencov. Poobede rýchlo všetko zbaliť. Odpad zobrať so sebou dolu dolinou. Zo tri krát chytiť spodok auta po ceste keďže okrem odpadu z ovocia berieme aj odpad šialencov z trate a nakoniec letieť smer Ružomberok na párty do cieľa. Môže byť, či? Budúci rok sa vidíme.
 |
| Deň pred, opravujeme rozkokošník o pol noci |
 |
| Makáme |
 |
| Eeej, koho nám to tu zavialo |
 |
| Povzbudzujeme |
 |
| Občerstvovači a odpadlíci ;) |
Od augusta začínam pracovať v Martine a hltanie výškových metrov môže začať. Ono to začalo dosť nevinne ale keď sa celkom darilo držať 1000m+/deň tak mi to už tak nejak prischlo. Ono to až tak ťažké nebolo keď cez víkend ste si šupli hneď 4 tisíc tak vám už zostalo len 3 na ostatné dni. A tak tomu nebolo ani tento prvý víkend. Autom som dorazil do Zázrivej a rozbehol som sa. Motal som sa po kopcoch ako práve srdce zažiadalo. Zrazu mi volá parťáčka, či by sa nemohla pridať a tak valím za ňou do Šútova. Samozrejme obkľukou. Mám čo robiť aby som ju stihol. Našťastie meškal vlak. Až potom som zistil že ja mam vlastne auto na druhej strane. Je strašne teplo a na Chleb ma poriadne vypínalo. Tam sa sily nahodili ale to zase začína vypínať parťáčku. Ale spolu dohromady sme to najkratšou cestou nejako do večera zvládli.
 |
| Hrebeň od Rozsutca az po Veľký Kriváň a ešte ďalej |
 |
| Z Chlebu pohľad naspäť |
 |
| Šútovský vodopád |
Cez týždeň boli výstrahy druhého ak nie tretieho stupňa na teplo a tak nás kde tu pustili z roboty o 12tej. Nezaváham ani chvíľu a letím smer Veľká Fatra opäť. Lenže z druhej strany. Najprv reklamovať palice do Ružomberka a potom smer Revúce. Bol som pozdraviť chatára na Borišove. Aj v Necpalskej či Ľubochnianskej doline obzrieť situáciu a potom po zdolaní Ploskej sa vybral naspäť. Z Ľubochnianskej doliny smer sedlo pod Čiernym kameňom sa mi podarilo uvidieť tri prasiatka a tak aj o takýto zážitok som mal postarané.
 |
| Aj ovečkám je už teplo |
 |
| Ploská |
 |
| Rozlúčka |
37. výlet som šiel do Roháčov. Začína mi trošku preskakovať. Trasa je jasná čo najviac výškových metrov na čo najmenej kilometrov. Začínam v sychravom, hmlistom počasí. Na Salatíne ma ide odfúknuť a aj mrholí. Bol to boj so psychikou. Nuž neprišiel som tu nadarmo. Poďme dole z hrebeňa prvýkrát. Zišiel som dolu na Parichvost a odtiaľ hneď hore do Baníkovského sedla. Stále strašne zle. Na Baníkové som myslel, že ma porazí zo zimy. Prechod reťazami by bol čistý hazard. Odišli by mi ruky v tenučkých rukaviciach v tom vetre. Letím teda radšej dole do Žiarskej chaty. Priam hodím do seba rezeň a polievku a potom sa ledva vyštverám do Žiarskeho sedla. Odtiaľ zletím totálnou nádherou cez Kokavské záhrady až na dno Jamnickej doliny. Tam sa zvrtnem okolo rozkokošníka a letím na Volovec. Zbehnem sez sedlo Zábrať na Tatliačku. Začína ma vypínať. Doplním opäť energiu a letím na hrebeň poslednýkrát. Počasie je zrazu nádherne aj keď na Baníkove stále hmla. Aspoň že nemrholí. Dolu z Baníkovského sedla sa už podkýňam o každý druhý kameň ale keď zíjdem na asfalt do roháčskej doliny priam ospevujem ten šialený nespevnený terén. Po 12hodinovom boji sám so sebou som opäť pri aute.
 |
| V doline kde ľudí nenájdete |
 |
| Príslop za Banikovom |
 |
| Z Volovca smer Poľsko |
 |
| Pod Smutným sedlom v Smutnej doline ..Plačlivé, Ostrý Roháč, Volovec |
 |
| Na Banikov od Hrubej Kopy |
Nasledujúci víkend všetko skončilo trošku rozpačito a jedine čo stojí za zmienku je výlet na bike s parťáčkou. Tentoraz sme sa pre zmenu vytrepali na Martinky, tam si dali praženičku a pobrali sa hrebeňom smer Saračníky. Na bajku som to teda už dávno nešiel. Trošku som si oprášil spomienky ale zistil som, že tie hory ma bavia čím ďalej tým viac. Už sa netvárim ako väčšina turistov pochmúrne ako keby som tam bol za trest. Žeby to bolo skusenosťami?
 |
| Poza vysielač na Martinkách |
 |
| Na čučoriedkách |
 |
| Cestou z Minčola, Martinky v hmle |
No a máme tu výlety top 3. Ťažko povedať či to mám brať ako výlet jeden alebo hneď ako štyri. Zoberiem to postupne ako 4. Budem mať celkovo viac.
Takže postupne. Výlet číslo 39 bol na bajk hrebeňom Veľkej Fatry. Ono taký bol úmysel. Ale dákosi sme sa prerátali so Slnkom, nezobrali si čelovky a tak to skončilo tak že dokým sme prišli na Kráľovú skalu, tak Slnko už aj zachádzalo. Parťáčka asi tiež mala svoje dni, lebo keď som ju zobral pozrieť si komín z najdlhšieho tunela železničného na Slovenku tak dobreže nevykypela, že prečo ideme tadiaľto a nie po asfalte. Ale to bola iba chvíľka. Proste malo času. A tak volíme zjazd do Dedošovej doliny. Parťáčka začína byť ozaj vymakaná. Proste nestíham. A čoby aj to. V doline nevidím. Každú chvíľu čakám že zahučím cez niečo. Dosť šialenosť po tme letieť dolinou 40tkou. Aj keď po asfalte. Po vedľajších cestách sa nám nejako aj bez svetiel podarí zájsť až domov.
Na druhý deň hneď po robote, letím smer Roháče. Tam ma už parťáčka čaká. Zaveziem sa do Račkovej doliny. Odtiaľ priam letím z 10 kilovým batohom smer Baranec a odtiaľ po hrebeni až na Plačlivo kde ma už čaká kočka. Už aj trošku vymrznutá. Slnko pomaly znovu zachádza ale podarí sa nám zájsť ešte na úpätie Ostrého Roháča a odtiaľ si vychutnať jeho západ spolu s parťákmi kamzíkmi. Na Roháč sme pokakaní. Najhoršiu reťaz som síce prešiel ale bojím sa o parťáčku a tak radšej prejdeme naspäť dve reťaze a ideme na Plačlivé opäť. Už dávno som nebol na Roháči tak som už netušíl, že po tejto kritickej reťazi je už pohoda. Zídeme do Jamnickej doliny a pár hodín sa prespíme na kolibe pod Pustým.
 |
| Keď Vás parťáčka vyčkáva a má na Vás takýto výhľad odkiaľ prídete |
 |
| Parťáci |
 |
| Slniečko na Roháči zapadá |
Skoro ráno valíme za parťákmi do Popradu. Tým niekto podišiel pod vlak a tak čakáme v aute o dve hodiny dlhšie. Auto nechávame v Smokovci a busom sa necháme odviesť do Ždiaru. Prebehneme hrebeňom Belianok, kde je nádherne ale rýchlo sa zhoršuje počasie. Na prechod Jahniacieho štítu od Kopského sedla nie je morál a teda schádzame na Brnčalku. Ešte sme išli skúsiť potom niečo smer Baranie sedlo ale morál stále chýbal tak jedine čo sme spravili tak vyfotili vodopády nad Zeleným plesom a oddychovali pred zajtrajším dňom. Dnešná noc bola na chate pri Zelenom plese. Dokonca aj so sprchami.
 |
| Belianky zo Ždiaru |
 |
| Jahňací štít |
 |
| V Kopskom sedle |
 |
| Zelené pleso z pod Medeného a Závojového vodopádu |
 |
| Miška |
 |
| Opäť pri chate |
Posledný výlet tohoto týždňa a 42hý spomínaný v tomto blogu tohoto roku bol výstup na Lomničák. Skoro ráno letíme na východ slnka na Svišťovke. Podarí sa to priam geniálne. Po polhodine je ale už taká zima, že valíme smer Skalnaté pleso. Trošku vydýchneme ale inak stále valíme. Ževraj aby sme nešli 6ti naraz cez zábranu do sedla. Stále máme krásne počasie aj keď 2 parťáci čo sa pridali od Vrútok spomínajú blesky nad Martinom. Cesta na Lomnický je úžasná a technická. Bez skúsenosti tu určite nechodiť. Je čo aj inde chodiť po Tatrách. Ak tak so sprievodcom. Na vrchole dáme pivečko. Nie sme limitovaní lanovkou ako ostatní a keď sme už na tom kúsku roviny nedokázali obsedieť pobrali sa dole. Ako sme zišli pod Emericyho nárek aj zahrmelo. Aj zopár kvapiek padlo ale našťastie nakoniec z toho nič nebolo. Ja s parťáčkou letíme zo Skalnatého smer auto do Smokovca a ostatní čo najrýchlejšie do Lomnice. Boli to krásne štyri dni v horách a s úžasnými ľuďmi.
 |
| Východ Slnka na Svišťovke |
 |
| Stúpame na Lomničák |
 |
| Belianky z vrcholu |
 |
| Užívame |
 |
| S najlepšou partiou |
 |
| Zostup |
Na ďalší víkend všetci parťáci na mňa prdia a tak sa beriem sám na Martinky. Hore púšťam FB, že sa idem chváliť ako mi je užasne keď tu parťáčka hľadá parťáka na Lysec. Plán je jasný. Letím čo mi sily stačia rovno za ňou do Belej. Cestou sa zastavím na držkovú v Žabokrekoch a za 2-3 hodinky som u nej. Parťáčka pod kopec na bajku ja musím stále bežať. Šupneme si teda Lysec, potom kofolku a hybaj domov.
Po takomto oddychovom víkende prichádza zase víkend ťažký. V piatok po práci letím do Ružomberka. Ideme sa prebehnúť všetkými Chočmi. Predným, Zadným, Veľkým aj Malým. Krásna trasa s poriadnymi makačmi.
 |
| Liptovská Mara z Malého Choča |
 |
| Kríž na Prednom Choči |
 |
| Malý a Veľký Choč z Predného Choča |
Na ďalší deň ma ale čaká výlet číslo 45. Začína obdobie Tatranských projektov a to že ich málo nebolo pomaličky popíšem. Tentoraz som zastavil v Podbanskom a išiel som preskúmať najprv Kôprovú dolinu z Kôprovským štítom v poriadnej hmle. Ale iba na vrchole. Potom som zavítal na Nižné Temnosmerčinské pleso, pokračoval som na Hladké sedlo s úžasným výhľadom na 5 Poľských plies či Orliu Percz. Hlavne sa predo mnou vypínala Swinica. Vietor dul taký, že ma zhadzoval na zem ale do toho sedla som just musel. Potom som rýchlo zletel do Tichej doliny a už v totálnej agónií som ešte vystúpil na Kasprov vrch. Tichá dolina už bola čistý autopilot. 12 kilometrov asfaltu v doline sa podarilo za hodinu 20 minút. V Podbanskom ma poriadne vypína, ale kofolka všetko istí.
 |
| Veľké Hincovo Pleso |
 |
| Nižné Temnosmrečinské pleso |
 |
| Dolina piatich Poľských plies z Hladkého sedla |
V nedeľu som šiel trošku pomôcť pri značení preteku Ponitrianska stovka. S parťákmi sme boli preznačiť úsek prvých 42 kilometrov z Handlovej do Veľkého Poľa. Po predošlom dni trošku na depku ale so super ľuďmi úplná paráda.
 |
| Značíme |
 |
| Výhľad smer Prievidza z Vtáčnika |
 |
| Kláštorská skala |
 |
| Mravenci :) |
 |
| Značíme ďalej |
Trošku nám šibalo aj na výlete 47. Znovu Tatry. Tentoraz Poľské a Západné. Takže aspoň v rýchlosti miesta ktoré sme navštívili. Cez Stanikow žleb a následnom chodníčku sme sa dostali až na bájny Giewont, ktorý sme mali sami pre seba. Pokračovali sme na Kopu Kondracku a cez Temniak na Halu Ornak. Vybehli sme na Ornak a po hrebeni až do Gáborovho sedla. Odtiaľ celými Západnými Tatrami cez Ostrý Roháč až do Smutného sedla. Zleteli sme na Tatliakovú chatu. Skoro ma vystrelo keď som naraz musel stáť bez pohybu pol hodiny v rade. Nejak som to ale na stole predýchal a nakoniec sme cez sedlo Zabrať a Lúčnu prešli doliny Chocholowkej a cez Kominarsku przelez sme sa dostali naspať ku autu na začiatku Koscieliskej doliny do obce Kiry. Tiež to môžem nazvať, že to bol jeden z top výletov roka.
 |
| Dolina Malej Laki pod Czerwonym grzbietom |
 |
| Na Giewonte |
 |
| Z Giewontu smer Kopa Kondracka |
 |
| Na Kope |
 |
| Volovec z Deravej |
 |
| Jamnické pleso a Ostrý Roháč z Lopaty |
 |
| Parťáci |
 |
| sedlo Zábrať |
 |
| Lúčna |
Haha. Asi najväčšia blbosť roka bol práve tento výlet. Vybrať sa do dažďu do Turčianskych Teplíc a čakať, že dokým docestujete doprší. Nie nestalo sa tak a tak už v Háji som mokrý až za ušami. Vybehnem v bahne do sedla Šturec po lesnej ceste a dupem vyššie. Ten dážď by možno ani nebol taký problém keby nebolo menej ako 5 stupňov a nefučal burlivák. Na Kráľovej studni nezastavujem lebo ak by som to urobil tak môžem rovno skončiť. Na hrebeni hmla na 5 metrov a strašná zima. Všetko mám premočené a tak vidím jediné riešenie rýchlo z hrebeňa preč. Zjazdujem smer Rybovské sedlo a Revúce. Totálne zasraného ma našťastie prijali v lokálnej krčme kde som sa asi hodinu sušil. Keď som vyšiel von na bajku defekt. Celú cestu do Ružomberka som musel dofukávať. Ale aspoň som sa zahrial na mäkkom kolese. Toto bol ozaj záhul.
Na druhý deň beriem novú parťačku a spolu letíme smer Koscieliska dolina v Poľských Tatrách. Táto dolina je úžasná svojimi turistickými chodníkmi naprieč jaskyňami. Čiže aj keby Mordor bol, je sa kde schovať. Minimálne v jaskyni Mylnej kde sa dá blúdiť a objavovať nové zákutia celé hodiny. Keď už nám bolo kačacej chôdze dostatok, vybrali sme sa posilniť do Haly Ornak a išli opäť pozrieť čo nové na hrebeni Červených vrchov. Od Temniaku až po Malolaczniak už kopec snehu a kde tu poza oblaky nádherné výhľady. Z hrebeňa pokračujeme Czerwonym grzbietom do doliny Malej Laki a odtiaľ ku auto do Kiry. Práve som sa zamiloval do Poľských Tatier.
 |
| Kościeliska dolina |
 |
| Wawóz Krakow |
 |
| Vstup do jaskyne |
 |
| Jaskyna Mylna |
 |
| Jaskyňa Raptavicka |
 |
| Kresanica |
 |
| Malolaczniak |
Výlet 50 bol opäť na bicykli. Bol som sa trošku popreháňať po Strážovských vrchoch. Trasa viedla kade tade po dedinkách. Štart som si dal v Považskej Bystrici a cieľ v Púchove. Prešiel som zopár sedlami. Asi najkrajším a najťažšim bolo to pred dedinou Čičmany ale kapustička všetko vyriešila. Prechádzam dedinami ďalej až do Košeckého podhradia a kus za ním odbočujem znovu do lesa. Kľukatí sa to tam celé kilometre. Vypľuje ma to až kdesi pri Mojtíne a odtiaľ už v peknej agónií mražedným tempom doletím do Púchova. Bolo to krásne ale dákosi si to už po troch mesiacoch slabo pamätám.
 |
| Niekde za Považskou Bystricou |
 |
| Obed v Čičmanoch |
 |
| Strážov |
Na druhý deň letím s parťáčkou opäť do Západných Tatier. Tentoraz je na pláne celý hrebeň. Od horárne nad Hutami až po Podbanské. Nad 2000 metrov už začína poriadne prituhovať. Skoro sme umrzli dokým sme uvideli prvé slnečné lúče na Sivom vrchu. Potom sa ale rapidne otepľovalo. Až tak že viac sa šmýkalo na blate ako na snehu. Postupne zvládame všetky kopce od Brestovej, cez Salatín, Skriniarky, Pachoľu, Baníkov, Hrubú Kopu, Tri kopy, Plačlivé, Ostrý Roháč, Volovec, Deravú, Lopatu, Hrubý vrch, Končistú, Klín a nakoniec po poriadnej depke a ja riadne zmrznutých rúk po oddychu v sedle sme nakoniec vypučili traverzom už v snehu aj na Bystrú. Dali sme jedno selfí a zleteli sme naspäť cez Blýšť na Pyšné sedlo a odtiaľ do Podbanskeho. Zase raz sme prekonali sami seba. Ja som hrdý na seba, že som to dokázal prejsť aj iba na 7mich deci vody. Asi predsalen neumriem od smädu v horách.
 |
| Tieň Sivého vrchu pri východe slnka |
 |
| Na Sivom vrchu |
 |
| Salatín |
 |
| Pachoľa, pohľad na Sivý vrch |
 |
| Roháče |
 |
| S Parťákmi |
 |
| Z Baníkova |
 |
| Hrubá kopa |
 |
| Ostrý Roháč, Volovec a ďalej na východ z Plačlivého |
 |
| Žiarske sedlo, Smrek až Baranec |
 |
| Na Roháči |
 |
| Volovec a naša ďalšia púť až po Bystrú |
 |
| Ostrý Roháč z Deravej a Lopaty |
 |
| Veľká Kamenistá vpredu dole a Kriváň vpravo z Bystrej pri západe slnka |
 |
| Hrebeň Bystrej až po Liptov |
 |
| V cieli |
Asi pre mňa najneuveriteľnejší výkon bol keď som zvládol Korunu Oravy za 14 hodín. Dní už krátke a idem sám tak som sa celkom ponáhľal. Koruna Oravy je projekt ktorý vyráža z Dolného Kubína a prechádza vrcholmi Kubínska hoľa, Rozsutec, Stoh, zíde sa do Kraľovian odtiaľ na Šíp, dolu do Žaškova a Valaskej Dubovej a nakoniec sa vypučí Veľký Choč a pomedzi Vyšno-Kubínske skalky sa prejde naspäť do Dolného Kubína. Počasie bolo tiež dosť mizerne aj keď aspoň zima nebola. Zato nad 1500 metrov už zimné podmienky. Na Stohu som si myslel, že som už o prsty na nohách prišiel. Pod Veľkým Chočom zase blato skoro po pás. Nástrah bolo mnoho ale myslím si, že som sa s nimi statočne popasoval. Som zvedavý či si budem vedieť niekedy toto vedieť vylepšiť.
 |
| Na Rozsutci |
Veľmi krásny výlet bol aj ten 53tí. Opäť som zavítal do Západných a Poľských Tatier. Štart som si dal v Podbanskom a vybral som sa na pivko do Poľska. Nakoniec z toho bolo pivko len jedno, lebo ľudí všade viac ako na Václaváku a čakať pol hodiny v rade, to fakt nie. A tak som prebehol Tichou dolinou, dostal sa na Kasprov vrch a po hrebeni Červených vrchov som sa dostal až po Przelez Kondratovu a odtiaľ som si zbehol na Halu Kondratovu. Následne som priam vybehol na Giewont a rýchlo zletel do doliny Malej Laki. Prešiel som na chatu Halu Ornak a cez Iwaniacku przelez som sa dostal až na Polanu Chocholowsku. Odtiaľ už v poriadnej agónií som sa nejak v hmle vytrepal na Trzydniowiaňski wierch a po hrebeni cez Klín som prešiel až do Pyšného sedla. Odtiaľ som si už len zbehol už známou cestou cez Kamenistú dolinu do Podbanského.
 |
| Na Kasprovom vrchu |
 |
| Hala Kondracka |
 |
| Giewont |
 |
| Cestou na Klín |
 |
| Jakubiná a Hrubý vrch na hlavnom hrebeni Západných Tatier |
 |
| Na Klíne |
 |
| Hrebeň Ornaku |
 |
| Opäť Veľká Kamenistá a Kriváň vzadu |
Ďalší týždeň som sa s parťáčkou vybral do Tatier Vysokých na okruh cez Javorovú dolinu a Zadné Meďodoly. Štart bol v Tatranskej Lomnici a ešte po tme sme dupali na Teryho chatu. V Sedielku už kopec snehu. Vlastne posledná tohtoročná turistika v Tatrách. Od budúceho týždňa už lyže. V daždi sme zbehli teda šialene dlhú Javorovú dolinu na jej konci sme sa zvŕtli a cez Zadné Meďodoly sme sa vyštverali do Kopského sedla. Plán bol ísť priamo odtiaľto na Jahňací lenže snehu a hmly všade neúrekom tam sa vzdávame tohoto plánu a letíme na Jahňací klasickým turistickým chodníkom. Na Brnčalke sa následne posilníme a cez Svišťovku sa vraciame napäť ku autu do Tatranskej Lomnice. Krásny ale ťažký okruh to vcelku bol.
 |
| Parťáci nad Teryho chatou |
 |
| Cestou do Sedielka |
 |
| Zadná Javorová dolina so Žabím Javorovým plesom |
 |
| V Zadných Meďodoloch |
 |
| V Kopskom sedle |
 |
| Brnčalka, Zelené pleso a Jastrabia veža |
 |
| Parťák |
 |
| Červená dolinka nad chatou = cesta na Jahňací štít |
Ako som už spomenul jeseň je preč a vtíska sa nám zima. Cez víkend je zase počasie dosť na nič a tak len pobehujeme po miestnych vŕškoch. V nedeľu dokonca už koncom októbra nasneží a v pondelok beriem lyže a idem okúsiť prvý prach na vysielač na Martinkách.
 |
| Už to príchádza |
 |
| Prvých 5 centi |
 |
| Prvé kroky na lyžiach |
 |
| Nadšenie |
 |
| Dole ešte nieee |
Prichádza počasie ani na lyže, ani na tenisky. Nuž a tak na 1.11. berieme auto a letíme smer projekt Slovenský raj. Nemal by som to asi moc opisovať. Predsalen sme mali štart o 23:30 v noci. Ale pobehali sme nádherné zákutia. Cez Prielom Hornádu, Kláštorskú roklinu, Tomášovský výhľad, ferratku Kyseľ, kopec brodenia v snehu bez absolútneho prešľapania chodníka, mokré topánky celé hodiny, teplota od -2 do +2 °C, a pokračovali sme cez nádhernú zašitú dedinku Píla smer Veľký Sokol a Piecky a konečne niekedy naobed sme naspäť na úžasnom jedle v Kolibe.
 |
| Tomášovský výhľad |
 |
| Ferrata Kyseľ |
 |
| Pri Obrovskom vodopáde |
 |
| Roklina Veľký Sokol |
 |
| Život je opička |
Hneď na druhý deň som si dal ako výlet 57 výstup na Šíp s ďalším úžasným človekom. Bol to kratučký výlet. Každopádne po včerajšku stačil a môžem sa len zastaviť pri tom koľko neskutočných ľudí mi práve vďaka horám prišlo do života. Za každého jedného som vďačný.
Takto nejako to dopadlo aj nasledujúci víkend keď som sa vybral do hory s dvomi kočkami. Prvý deň sme si dali krásny výlet okolo Nosickej priehrady cez kopce Holiš a Klapy. Sú to kopce vysoké tuším iba okolo 600mnm ale technické a priam určené na krásny jesenný deň s inverziou. Okrem toho sme si pozreli aj Považský hrad a kopec iného. Čo ma trošku sklamalo, že zbúrali provizórny most medzi Považským Podhradím a Teplou a tak mi nebolo umožnené pokračovať výlet smer Manín a po lúkach dokončiť okruh naspäť do Považskej Bystrice. Ale prechádzka po hrádzi mala tiež svoje čaro.
 |
| Na Holíši |
 |
| Lúky a jeseň |
 |
| Nosicka priehrada z Klapov |
 |
| S parťáčkami |
 |
| Nosická priehrada a Klapy |
 |
| Liptovský hrad |
Výlet 59 bol v znamení adrenalínu. Vybrali sme sa na ferratu Skalka nad Kremnicou. Alebo aj nad Bystricou. My sme vyrážali z Tajova. Na Suchom vrchu sme mali krásny zážitok s zápoliacími koňmi, pozreli sme si čo je nové na Trávnom Ždiari a pobrali sa smer Králiky a ešte vyššie až na Skalku. Po včerajšej krásne modrej oblohe ani stopy. Všade hmla a na ferrate neskutočné blato. To tam bolo vari najťažšie. Vypučili sme si teda dve obtiažnosti a tu najťažšiu si nechali na leto a pobrali sa rýchlo dolu. Prsty na rukách nám šli odmrznúť. Opäť už nad Tajovom sme sa fajnovo najedli a krásny výlet bol za nami.
 |
| Kone, a nie sme my v ohrade? |
 |
| Strom |
 |
| Ferrata Skalka |
 |
| Kríž na Trubačovej veži |
 |
| Tunel v sedle Tunel |
Čo je super na bývaní v Turci tak práve to, že keď dostanete po robote chuť na pivko, čaj, či kofolku je veľa možnosti kde si ho ísť dať na hory. Či Martinské hole, či Magura alebo Chleb. Každý deň podľa toho ako sa kto cíti a keď aj nie vždy sa tam dá prísť aj sám. Aj o siedmej poobede sa vždy niekto nájde ..v lese nikto tu nie je sám. A takto jeden krásny piatok som si dal Maguru 2x. Ale nie je to ojedinelý prípad. Raz ho ale spomeniem.
V sobotu na 61vý výlet som sa vybral ešte poslednýkrát tento rok na bicykel. Trošku záhul. Vlakom som sa zaviezol do Banskej Bystrice a odtiaľ pobral smer Brezno. Bola hrozná zima a pršalo. Brezno ukazovalo tuším 2°C. Je mi totálna zima tentoraz na prsty na nohách čo ich mám úplne premočené a tak sa nehorázne teším na výstup najprv v dedine Breza a potom na sedlo v okolí dedín Sihla, Drábsko a Vrchslatina. Som vo výške až okolo 1000mnm a aj poriadna chumelica raz za čas došla. Do Hriňovej prichádza zo mňa len blok ľadu. Zohrievam sa v lokálnej pizzerií na pizzi a potom to prišlo. Ešte nejako vypučím bajkom na Hriňovské lazy a potom oprem bajk a letím napešo na našu najzachovalejšiu sopku Poľanu. Obzriem nádherný vodopád Bystré a za 2,5 hodinky som dolu. Pokračujem opäť nabicykli. Z lazov zjazdím do Očovej a podobných dediniek už v blízkosti Zvolena ale nejdem cez Sliač ale kopčekmi cez Čerín či Mičinú do Banskej Bystrice. Tam mi úplne presne ide vlak a polomŕtvy sa vraciam domov.
 |
| Hriňovské Lazy |
 |
| Na Poľane |
Deň nato letím s parťáčkou na výlet do Štefanovej. Celkom prúser. Cesta medzi Kraľovanmi a Párnicou z nejakého dôvodu zatvorená a tak teraz čo. Nakoniec z 80 kilometroveho či koľko výletu sa stáva 200 kilometrový. Obchádzka cez Ružomberok a Kubín. Ale tak hádam nenechám parťáčku z Párnice v štichu a aj tak už som bol v Kráľovanoch. A tak ideme pučiť. Diery pomaly sa poberajú do zimného šatu. Ale najprv asi milion blata na Vrchpodžiari. Cez Rozsutec to celkom ide. Robíme prvú stopu a sme na seba neskutočné hrdí. V medziholí prebiehame okolo postaršej skupinky. Všetci majú úžasnú náladu. Pre toto milujem hory. Nie ako niektorí chodia po kopcoch ako za trest nafučaní. Vystúpame aj Stoh, potom aj Poludňový Grúň a o chvíľu už sedíme na rozprávkach na chate na Grúni. Odtiaľ to je už iba kúsok blatom a výlet máme za sebou.
 |
| Cestou na Veľký Rozsutec |
 |
| Na Rozsutci |
 |
| Medziholie |
 |
| Stoh a Stohové sedlo s cestou na Poludňový Grúň |
 |
| Veľký Rozsutec spod Stohu |
 |
| Mračna nad Veľkým Kriváňom z Poludňového Grúňa |
Posledný viacdňový výlet tohoto roku bol do Poľských hôr. Rovno do troch národných parkov.
Prvý deň som sa vybral asi 5 hodín spojmi do Červeného kláštora v Pieninách. Odtiaľ som v rýchlosti prebehol cez Plašnú do Lesnice a odtiaľ cez sedielko do Sczawnice už v Poľsku. Tam som zistil že plte na druhú stranu Dunajca cez zimné mesiace nepremávajú a tak som sa dal behom skoro 10 kilometrov na najbližší most. Počasie celkom ujde zatiaľ len sa trochu ráno šmýkalo. Vždy lepšie ako teraz na obed keď je všetko rozmočené. Prechádzam nádherným technickým chodníkom cez Trzy Korony a Pieninski grad, až dokým neprejdem Pieniny celé z jednej strany na druhú. Začína pršať a dovalila sa hmla a celé kilometre som šiel lúkami. Prechádzam cez nejakú hlavnejšiu cestu a vchádzam do Beskydov na najvyšší vrch dnešného dňa Lubaň. Padá niečo ako sneh z dažďom. Nohy mám už natotálku premočené a začína sa pomaly stmievať. Prestáva ma to baviť a tak kašlem na hrebeň napešo do Noweho Targu ale nechám sa z pod kopca odviesť busom.
 |
| Ešte v Červenom Kláštore |
 |
| Trzy Korony výhľad |
 |
| Sokolica výhľad |
Druhý deň prehodnocujem svoje možnosti a dám sa iba ne prechod cez srdce Gorczaňskeho narodoweho parku vrcholom Turbacz do Rabky Zdroj. Bol som fakt na šrot a tak po zvyšok dňa iba oddychujem. Predsalen ma zajtra čaká najťažšia etapa so štartom o 4tej ráno.
 |
| Najvyšší v Gorczanskom Parku narodowom, Turbacz 1310mnm |
A tak na výlet číslo 65 sa vyberiem z Rabky Zdrój krásnymi chodníčkami Beskydov až na Babiu horu. Po ľuďoch ani stopy. Jedine srnky mi robili spoločnosť. Po dlhom čase sa cez deň vyjasní a prebieham krásnou zasneženou krajinou. Ráno na štarte bolo ešte stále všetko mokré ale bol som aj v malej výške. Prichádzam až do sedla pod Babiou horou kde sú stovky ľudí. Aj tu odo mňa Poliaci vymáhajú vstupné. Nevadí. Na Babej hore po mokrote a jeseni z posledných dní ani stopa. Tu panuje pravá zima. Na vrchole hmla, silný vietor a pol metra snehu. Mám čo robiť v teniskách. Už sa teším na zjazd z Malej Babej hory do Oravskej Polhory. Pravá Orava z haldami snehu. Až dole sa to topí a opäť dostávam depku, že tá dolina nikdy neskončí. Ale skončilo a neskutočne dobrodružný výlet je za mnou.
 |
| Jordanow |
 |
| Konečne nad 1000, Beskydy |
 |
| Výstup v teniskách na Babiu Goru |
 |
| Eheeeheej |
 |
| Bomby, bomby, bomby v prachu |
Po tomto výlete odbilo bežeckým projektom a začína sa lyžiarska sezóna. Nejdem tu spomínať všetky razy čo som stihol pochodiť ešte do konca roka na lyžiach. Je toho ozaj dosť. Do konca decembra sa mi podarilo stáť na lyžiach už 19x. Ľudia to so mnou asi prestávajú zvládať a tak raz idem s tým, inokedy s tým a polovicu razy sám. Ale každopádne sneh je láska. Čo viac si priať? Tieto tréningové lyžovačky všetky dohromady nazvem výlet číslo 66.
67. výlet bola lyžovačka s parťáčkou na Chopku. Nakydalo zase čo to snehu tak nechoď skúsiť prvkrát žlaby. Ja som sa dopravil do Jasnej, parťáčka na Srdiečko a stretávka bola na Chopku. Zlyžujeme niečo nad Lúkovú a odtiaľ sa vrhneme do Dievčenského žľabu. Nebolo to až také jednoduché lebo hore sa držala hmla a mali sme čo robiť aby sme trafili ten správny. Lyžba parádna. Trošku ešte ale skaly trčali. Každopádne prašaník. Ústupovú cestu sme nepoznali a tak dobrodružstvo v koske a lese trvalo asi aj hodinu. Opäť výjdeme hore. Tentoraz na Konský Grúň a odtiaľ sme chceli zlyžovať Školský žľab. Lenže žľab sme poriadne ani nevideli a boli na ňom trhliny v hornom preveji a tak sme radšej volili zlyžovanie dolu po zjazdovke. V 4 hviezdičkovom hoteli sme si dali porciu ako pre pánov a po tej drahej omrvinke na tanieri sme sa vybrali na vrchol Chopku ešte raz. Ruzlúčiť sa, aby každý mohol ísť na svoju stranu. Hore celkom zima. Teplomer ukazoval -7 ale vietor tomu dodával možno ešte jednu jednotku pred číslo.
 |
| Kdesi pod Chopkom |
Vo štvrtok mám v Zuberci poradu pracovnú a tak musím využiť situáciu a isť čo to polyžovať tam. S parťáčkou sa vyberiemie do najväčšej kalamity roka ale po niekoľkých hodinách sme v Roháčoch, Spálenej. Chceme ísť Salatín ale v takomto šialenom počasí s polmetrom nového snehu to nemalo zmysel a tak po práve zratrakovanej zjazodvečke si to valíme naspäť. Ideme ešte skúsiť Tatliačku a možno sedlo Zábrať a odtiaľ do Látanej. Bez šance. Na Tatliačke hneď do obdočky do sedla už nebolo prašanu pol metra ale asi meter. Lyže sa mi borili pol metra a bol problém ju každým krokom vytiahnúť. Nevadí. Dole to tiež nekĺže. Ešteže pred nami prešiel náves z drevom. Aj ten nás potiahol. ja si ešte pred odchodom buchnem na rýchlosť zjazdovečku a na dnes môžeme oddychovať.
 |
| Cestou do Raja cez sedlo Huty |
 |
| Roháče, Spálená |
 |
| Roháčska dolina |
 |
| Na Tatliačke |
 |
| Odvoz |
69. výlet na druhý deň prebehneme na druhú stranu Západných Tatier do Žiarskej doliny. Počasie po včerajšku je ako vymenené. Máme slniečko a hory po dlhej dobe nádherne vidíme. Otvárame na krásne vysneženom hrebeni od Príslopu, cez Baníkov, Kopy až Plačlivé. Na chate nestojíme ale rýchlo letíme do Žiarskeho sedla. Stopa je prešľapaná iba pešiakmi tak to ide hrozne ťažko v tom novom snehu. Pod Homôlkou to vzdávame a rozmýšľam, žeby sme to prelyžovali priamo pod Smutné sedlo cez hrebeň Prostredného Grúňa. Lenže to sa nám tiež nejak nepozdáva, keďže tu nik nebol a uvideli sme splazy držiace na konci skál a radšej sme Prostredný Grúň traverzli okolo. Mali sme nádherný západ slnka ale to nám nestačí a rýchlo chceme vidieť ešte posledné lúče na Smutnom sedle. To čo za výhľad sa nám naskytol hore bolo totálne dychberúce. Hrebeň od Plačlivého, cez Ostrý Roháč až po Volovec úplne zaliaty v splne mesiaca. Čistý raj. Zlyžujeme. Trošku posedíme na chate a máme to za sebou.
 |
| Na Žiarskej chate |
 |
| Do Žiarskeho sedla |
 |
| Na Homôlke |
 |
| Oskar zapadá |
 |
| Žiarska dolina pri výstupe do Smutného sedla |
 |
| V sedle s Mesiacom, Plačlivým a Ostrým Roháčom |
 |
| Baranec |
 |
| Posledné lúče |
Cez víkend už zase iba klasiky. V sobotu som šiel sám polyžovať čo to na Martinky a v nedeľu s parťákmi tuším druhý môj pokus o Kriváň. Znovu neúspešne. Hmla taká, že som koniec lyže nevidel a tak sme zostali na druhej strane hrebeňa točiť Oštiepkovú Muldu. Aj to bolo riešenie.
 |
| Na Martinkách |
 |
| V Oštiepkovej mulde |
Výlet číslo 71 bol asi zatiaľ môj najväčší skialpový projekt čias. Dal som si 4x Marinky od mostíka. Vyšlo mi to na 3200 výškových metrov a polyžoval som si teda neúrekom. Riadne dobre som sa zabavil.
Rok sa blíži ku koncu a teda treba ako zvyčajne osláviť aj štedrý deň. Ako inak ako doobedným výstupom na chatu na Kľačianskej Magure. Človek sa postretá so starými známymi aj neznámymi. Je to krásny zvyk a na budúci rok sa vidíme určite znovu.
Štedrá večera bola ozaj štedrá a tak ju treba cez sviatky ísť trošku vyhŕkať. Na Štedrý deň sa od cca 1400 do 1800 mnm tvorila silná poľadovica. Pršalo a hneď to aj mrzlo, čo vytvorilo niekoľko centimetrovú vrstvu ľadu. Nie hladkú. Poriadne vyfúkanú vetrom. No a tak som sa ja znovu vyskúšal pokoriť Krivaň Fatranský. Po chatu luxusínka aj keď dolu už sneh nemáme. Ale čo sa začalo diať od spomínanej hranice? Šľapať sa nedalo skoro vôbec čo to šmýkalo na tých hrboľoch a keď som si strhával v sedle pásy tak som strhol aj lep. Depka v priamom prenose, ale parťák ma zachráňuje svojimi pásmi dokým cez sviatky nezoženiem ďalšie a tak zatiaľ idem šľapať aspoň napešo znovu Oštiepkovú Muldu. Keď sa trošku vyčasí letím hore na Kriváň v domnení, že už tá škrupina povolila. Kdežeee. Dolu som šiel ako na vibračnej doske a ešte niekoľko dní sa mi triasol mozog. Schádzam ku Snilovskému potoku a tade sa snažím prejsť naspäť na Zajacovú. Chyba. Spočiatku krásny zjazd lesíkom ale neskôr strašne malo snehu a mám čo robiť aby som nehodil nejakú papuľu dolu briežkom alebo o strom. Ale zvládol som to a je na čo spomínať.
 |
| Kdee je sneh? |
 |
| V Snilovskom sedle v ľadovom kráľovstve |
 |
| Pohľad z Veľkého Kriváňa na Chleb a Západné Tatry |
 |
| Pohľad z Veľkého Kriváňa na Malý |
 |
| Ľad všade |
 |
| Lesík |
Tretí výlet od konca tohoto roku číslo 74 bol pokus o skialp prechod zo Štefanovej, cez sedlo Medziholie na Stoh a odtiaľ na Poludňový Grúň a dolu do Štefanovej. Ale dopadlo to asi takto.
Beriem parťáka z Moravy, na skialp moc nechodí, tak mu to treba poriadne znechutiť. Skoro do Medziholia lyže na rukách. Nuž ten ruksak je predsa len super vec ale nejako sme si to vydreli. Od Medziholia ale konečne biele snehové pláne. To trvalo po koniec lesa. Prichádzame do ľadového kráľovstva. Šľapať na pásoch bez šance. Po hrboľoch na ľade to veru nejde. Kopec srandy bolo aj pri zjazde ale zase ako pristrmelo v lesíku tak ľad ustúpil a užívame si oblúčiky medzi stromkami. Cesta na Grúň už ušla ako voda a odtiaľ priam krásna vysnežená zjazdovka až na chatu. Ehmm.. asi tak na 2 lyže široká, kde tu bolo treba preskočiť hlinený fľak. Parťák chcel ešte viac polyžovať tak sme si nakoniec ešte šupli 2x Paseky a krásny deň za nami.
 |
| V Medziholí |
 |
| Lyžovaškááá |
Cez posledný týždeň som si ešte raz dal chatu pod Chlebom s iným parťákom čo tiež iba so Skialpom začína v totálnom lejaku pod kopcom ale za odmenu sme mali pri chate 10cm prachu. No a deň pred Silvestrom som sa ako výlet 75 pokúsil o skialp výstup na Kriváň znovu. Pre zmenu ideme teraz hore potokom. Stopa prechádza na ľavú stranu a tak ju nasledujeme. Dostávame sa ku chate a koniec. Stopa nikam nevedie. A tak pomocou GPS to stáčame po zvážnici na bočný hrebeň Kriváňa a po ňom stúpame na Kokolovú. Zbytočná zachádzka. Po Bočnom hrebeni sa dá aj priamo z Trusalky zrejme. Od Kokolovej začína hmla a pred nami žiadna stopa. Bez hmly to bola čistá rozprávka, ako stúpame vchádzame do Mordoru a keď uvidíme Rozkokošník na Kriváni cítime sa priam ako na vrchole Everestu. Vietor nás ide odhodiť do doliny a tak rýchlo zhadzujeme pásy a nejako poslepiačky to traverzneme na turistický chodník. Zbehneme totálne premrznutí na chatu pod Chlebom a keďže naraz je teplo, šupneme si ešte Generál a aj druhú kratšiu miestnu zjazdovku. Takto vybláznení konečne ideme domov.
 |
| V krajine neznámej |
Celý rok, ako už zvykom, je treba ukončiť party na Magure s tými najlepšími. Celý rok sa nevidíme ale tento deň je vždy pre mňa pamätný. Ako sa novým rokom tento rok začal tak sa teraz presne isto ukončuje. Ďakujem. A myslím, že ten Suchý ráno na východ slnka bez slnka bola už iba krásna bodka na záver. Bolo to wow :)
 |
| Nový rok na Magure |
 |
| Nový rok na Suchom |
 |
| Nový rok pod kopcom ;) |
Fakty a čísla roku pána 2017
Tento rok sa podarilo navštíviť okrem stoviek hodín vo Fatre tieto krásne miesta:
Vysoké Tatry 11x
Nízke Tatry 2x
Západné Tatry 11x
Belianske Tatry 2x
Poľské Tatry 3x
Veľká Fatra 7x
Malá Fatra 22x + chatičky xkrát
Slovenský raj 3x
Pieniny 2x
Chočské vrchy 3x
Muránska planina 1x
Vtáčnik 1x
Strážovské vrchy 1x
Javorníky 1x
Kremnické vrchy 1x
Poľana 1x
Babia hora 1x
Julské Alpy (jazerá, vrchy, sedlá, ferraty)
Kamnicko-Savinjske Alpy
Jaskyňa Škocjanske jame
Andorrské Pyreneje
Gorczanski park Narodowy
Preteky:
Euforia dels Cimms
100 miles of Istria
Okolo Neusiedlersee
ČSOB maratón
výpomoc na preteku Ultra Fatra
kade tade po aftérkach so super ľuďmi
Spolu vyše 7700 kilometrov čo je skoro 1/5 obvodu zeme
Spolu skoro 250 tisíc výškových metrov čo je iba o 5 tisíc menej ako osobný rekord z pred dvoch rokov a čo dáva približne 175 výstupov na Slavkovský štít zo Starého Smokovca
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára