Malou Fatrou cestou necestou

Trasa Jánošíkov dvor - Malý Rozsutec - Veľký Rozsutec - Stoh - chata na Grúni - Vrátna - Chleb - Šútovský vodopád - Šútovo - Zajacová - chata pod Chlebom - Poludňový Grúň - traverz Stohu - sedlo nad Bielou - Jánošíkov dvor

cca 51km, 4300m+

Doma v horách som necelý týždeň a to nadšenie čo prežívam sa dá priam krájať. Je pravda, že aj keď som pracoval v Bohuniciach, tak som sa na víkend vracal ale teraz si to opäť vychutnávať plnými dúškami. Cez týždeň zatiaľ tréningom cez ferratu HZS na piv na chatu na Martinkách a cez víkend kde len príde, ale hlavne v prírode a čo najdlhšie.

Tento víkend boli síce na pláne Roháče, ale keďže som zostal na ocot, rozhodol som sa pre Malú Fatru. Už ani nepamätám kedy som bol na hrebeni. Stále lietam kdesi po svete a to čo mám tak blízko zanedbávam. Nastal čas na nápravu. Na hikingu si vyklikám nejakú trasu a o šiestej hybaj do Zázrivskej časti Petrová. Štart som nastavil na siedmu z pred Jánošíkovho dvora. 

Snažím sa rozbaliť palice ale doma po poslednej seanse v horách a aj daždi na hrebeni Krížna - Borišov nejako napučali. Nejdu predĺžiť. Zastavujem prvú tetku dedinčanku a prosím o zverák. Na dedine pohotoví a o pár minút si už vykračujem smer sedlo nad Bielou. 

Výškových metrov som si na dnes naváľal habadej a tak ani časovo netuším dokedy tu dnes budem. Hneď na začiatok prichádza cesta do neba. Zo sedla to je výživných asi 300 výškových metrov na hrebeň. Úchvatná cesta pre tých čo sa vyžívajú vo výškových metroch. Neskôr nasleduje chodník skoro po rovine až do sedla Zákres. Ešte sa dalo aj trošku pobehnúť.

Na Malom Rozsutci som už nebol ani neviem kedy. Vedel som, že tam je jedná retiazka. Celkom adrenalinová. Myslím si, že ešte ťažšia ako tých pár na Veľký Rozsutec, či v Dierach. Skaly vyšmýkané ale reťaze a kramle vyzerali byť obnovené. Je to cca 10-20 výškových metrov. Potom ešte chvílečku strmý chodník pomedzi kosku a ste hore. Naskytá sa nádherný výhľad na Veľký Rozsutec. 

Trošku oddýchnem, popozerám, pojem a bežím dolu. Aj keď asi by som to tak nenazval. Na Veľký Rozsutec je to už taká klasika. Postupne začínajú pribúdať ľudia, ale čosi po ôsmej je to ešte fajn a ani raz za čas spoločnosť mi neprekáža. Vybieham ku krížu. Spravím fotku náhodnému vrcholovému turistovi. Zopakujem postup z Malého Rozsutca a opäť valím dolu. Kopec ako stvorený na trénovanie technických zbehov.

Prebieham Medziholím, vyťahujem palice. Snažím sa pospájať jednotlivé časti Black diamond palíc, keď tu na jednej sa koniec, ktorý slúži na vystretie jednotlivých častí ulomí. No koookso. Drahá palica, ani nie pol roka a toto. Verím, že reklamácia bude fajn. A možno ďalší článok bude o palici alebo o obchode :D

Volá mi kamarátka z dolného všedného života. Musím sa jej priznať, že ja som už stihol z neho újsť a teraz ma bude musieť naháňať. Môže až poobede. To akurát na Suchom sa stretneme a ešte si vybehneme cez Strečno Martinky pred zostupom do všednosti života Martinského. Len potom mi doplo, že auto mám v Zázrivej. Volám naspäť čo je vo veci a parťáčku navigujem vlakom do Šútova.

Ja zatiaľ prebieham Stohom. Ten kopec je pri výstupe za trest, ale pri zostupe sa mi až slzy tisli do očí keď som hľadel na Rozsutec pred sebou a trošku vľavo od seba celý hrebeň malej Fatry ako sa vlní a čaká na mňa. Som neskutočne šťastný, že toto všetko môžem zažívať a že mám dopriate aj zdravie na to. 

Začína pripekať. Veď hlásia najteplejší deň roka a v Blave sa šplhajú teploty až ku 39°. Ja už mám za sebou nejaké tie litríky tekutín v sebe. Miernym kopčekom prídem až na Poludňový Grúň a keďže parťáčka má prísť až medzi jednou druhou do Šútova, tak točím na chatu na Grúni. Pivo ma tam stiahlo. Aj keď dokým som sa tam dohŕkal tým krkolomným strmým svahom tak som si to rozmyslel a musel som doplniť cukry. Objednávam kofolu a do ruky ešte jednu Coca colu. 

Zbeh z Poludňového Grúňa

Skoro popod lanovku hore na Chleb

Prehodím pár slov s mladými turistami a letím do Vrátnej. Tu je už chodník o poznanie plnší, ale keď počujú fučiacého ježka všetci odskakujú. Za chvíľku som pri lanovke a ide sa do pekla. Tuto trasu popod lanovku som šiel iba raz ako dieťa s našimi a pamätám sa ako aj vtedy naši fučali. Teraz fučím ja. Snažím sa to čo najrýchlešie výjsť. Zisťujem, že mám menej času ako som predpokladal. Na tom slnku v strmom svahu som stretol asi iba troch ľudí. Všetci sa viezli ponad nás v kabinkách. No bolo nám to treba? Bolo. Dokým mi nohy slúžia, tak jedine po svojich. Len asi nie takto ale radšej cez Chrapáky, Bublén a Kriváň. Cuká ma do hornej stanice lanovky si čosi ísť dať ale odolal som a utekám na Chleb. 

Ľudstva ako na Václaváku. Všetky druhy obuvy. Presne sa dalo určiť ako sa tu kto dostal. Oproti minulej Veľkej Fatre, kde všetci mali 50 litrové batohy na hrebeni tu nemá nikto nič. Rýchlo čosi do seba nahádžem a letím dole. Išli ma tam zožrať muchy. Zbieham do sedla za Hromovým, otáčam sa, zbieham na Kopiská, znovu sa otáčam a letím smer Mojžišové pramene. Hore to je dobrý záhul. Ale stretol som aj zopár bušičov, čo si to cupitali hore vŕškom. Ja som si užíval cupitanie dolu kopečkama. Na prameni sa hádžem do vody. Prežívam šťastie sveta. Opäť raz sa na turistov usmievam. 

Na Chlebe

Prejdem pár metrov do lopúchov a žihľavy a plésk. Tak ma pokrútilo pri preskakovaní blata, že zmena dizajnu topánok bola nevyhnutná. Biele mením za blatovo čierne. 

Lenže potom prichádza suchý strmý lesný zbeh ku vodopádu a po 500 výškových metrov sú topánočky tak vyšúchané ako keby ani v blate neboli. Pri vodopáde spravím pár fotiek a letím dole. Nestíhačka ku parťáčke. Všetci po mne kukajú či mi nešibe. Veď aj ja si myslím, že hej. Dolina nemá konca kraja a ja opäť začínam zvešať hlavu. Kedy to už skončí??? Začína asfalt. Znovu to nemá konca. Ale po pár kilometroch to nakoniec prišlo. Na križovatke odbočujem doprava smer pravá strana Šútova. Prebieham cez menší kopček a som tam. Parťáčka ma už čaká, ale ja sa zmôžem len na prosbu ísť do krčmy na pivo a kofolu. Ešteže tých pár ľudí čo to so mnou zvládajú majú pre takéto individum aj porozumenie. Liter mám v sebe. Mám čo potiť cestou Generálom po lúke na chatu pod Chlebom.

Celý deň som zatiaľ okrem hrozienok nejedol. Po Generál idem skoro ako píla :D ..aj keď parťáčka sa musí tváriť, že nevládze len aby som nevyzeral pred turistami ako bzdocha. Ale na lúke to prišlo. Vypinačka v priamom prenose. Systémy sa vypínajú a ja začínam spomaľovať. Prestať kráčam nemôžem, lebo kto by to už potom rozbehol?? Prestávam už dokonca rozprávať. Nie je už ani so mnou reč. Ale pacerka sa o mňa príkladne stará a nenecháva ma v tom samého aj keď ja ju už asi desiaty krát posielam na chatu. Strášne pomaly ale isto to odsýpalo až sme sa tam nakoniec doplazili. Hlavne, že paličky (pokazené!) mám v batohu. Hneď objednávam opäť piv a kofol, ku tomu ešte konečne niečo hutné, kapustničku. Zdržíme sa hodnú chvíľu ale komu sa chce keď má všetko čo v živote treba? Od úžasného človeka, cez neskutočnú kapustu a blahodárny nápoj v tomto teple. Máme slniečko ktoré nás napĺňa energiou a okolo seba všetku tu nádheru? kde sa naháňať?

Ale dosť bolo snívania. Ideme traverznúť Chleb a čo najpriamejšie ku autu. Tentokrát niečo nesadlo parťáčke a do vedenia sa dostávam ja. Na Steny sme sa dostali ešte vo v celku vyrovnaných silách ale potom prišli ďalšie problémy s chodidlami a trošku spomaľujeme. Nevadí aj keď už zase ten všedný dolný život nás tlačí naspäť. Znovu sa nevieme vynadívať na hrebeň pred nami. Vzadu sa majestátne týči Veľký Rozsutec, pred ním Stoh a pokračovanie hrebeňa cez Poludňový Grúň až ku nám.

Pod Stohom si ešte vytlačíme posledné výškové metre na jeho chrbát a potom excelentným koreňovo kamenným trailíkom traverzom Stohu prebehneme do Medziholia. Ťažké, výživne, ale krásne. Pokračovanie traverzovania Rozsutca až do sedla nad Bielou už síce nebolo také rýchle ale o to viac urečnené, Je super sa stretnúť s niekym takto v hore a vyrozprávať sa koho čo trápi, čo má nové a čo úžasné kto zažíva a načerpať pri tom obrovské množstvo nových síl. 

Cesta začínala nemať konca kraja, keď tu z ničoho nič na nás vybehla lúka v sedle a po pár minútach sme už aj v cieli nášho putovania na Janošíkovom dvore. 

Bol to geniálny výlet a tuším takéto dlhšie cca 12 hodinové výlety budem praktizovať častejšie. Svoje čaro mal aj ten začiatok keď som sa mohol ponoriť sám do seba, do prírody a zrásť s ňou v jedno, čo potom dodalo mnoho síl túto radosť odovzdať všetkým tým, ktorých som stretal cestou. A nakoniec super je mať aj pri sebe ľudí rovnako švahnutých (no dajme tomu, že aspon podobne) pri ktorých sa cíti človek ako doma a nemusí sa na nič hrať.

A čo teda budúci víkend? :)