Hotel La Planada nachádzame chytro, ale na recepcií hovoria po Španielsky. Nemôžete chcieť od nich hovoriť inak, veď oni sa tu narodili. Ako nám povedal jeden časník, keď sme sa nerozumeli. Všetko nakoniec vybavené. Sme ubytovaní. Poďme na cervezu a miestne špeciality. Prvý deň sme narýchlo obzreli malé historické mestečko a zistili, že oni začínajú večerať až po ôsmej?! Dovtedy jedine pivo. Od ôsmej buď večera alebo preč. Vyzerá, že okrem hotelov tam je na námestí jediná reštaurácia monopol. Ale varili bravúrne. Prvý deň burger z koňa. Je pravda, že mleté mäso celkovo neobľubujem ale ten kôň mi príde bez chuti. Suché mäso je to asi na mňa. Ale som šťastný za takéto novinky. Dlhý prvý deň je za nami. Treba ešte nadspať čo sa dá. Od stredy do nedele už toho spánku moc nebude.
Marek vypadá trochu nalomený či je vhodné ísť ešte pred pretekom na najvyšší vrch Andorry. Verím, že ho to ale počas dňa prejde a dúfam v kladný výsledok. Po raňajkách sa už skoro ako domáci presunieme dvomi spojmi do dediny Arinsal. Tiež jedno z miest parádnych zimných lyžovačiek.
Zapínam appku Mapy.cz a pomocou gpska sa vydávame do lesa. V mapách je naznačených len zopár červených turistických značiek ale okrem toho majú v Andorre ešte neskutočné množstvo vybodkovaných oranžových chodníkov. Tie sú na mape ako čiarkované, u nás lesné a poľné zvážnice. Ideme teda podľa nich.
Trasu som prebral z preteku Comapedrosa Skymarathon, ktorý sa tu bude konať o dva týždne. Cesta dolinou po Pla de Estany sa tiahne spočiatku ešte po zvážnici ale následne prechádza do lesného chodníčka. Pred planinou sa les ustúpi a naskytne sa nám jeden z najkrajších pohľadov čo som uvidel v Andorre. Pred nami neskutočné mohutné kopce, z ktorých stekali niekoľko stometrové vodopády. Pred vodopádmi na úpätí hôr čupela malinka chatka Refugi del Pla de l´Estany, pred ňou bolo malebné pleso a okolo neho sa na rovine pásli krávky a kone. Po človeku ani stopa. V chate nie je piv a tak nevieme čo ďalej. Má zmyslel pokračovať? Nakoniec ideme.
Chodník zmizol. Ale mapa mi hovorí jasne. Sprava pretekáris zbehnú o dva týždne a vľavo ideme aj my ako aj oni zase hore na Comapedrosu. Ideme spočiatku po trsoch trávy a čučoredí ale neskôr sa to zmení na jedno veľké šutrovisko. Kde tu zahliadneme skalného mužíčka ale inak amen. Žiadne ukladané Tatranské chodníky. Kamene pod nohami behali a len sme čakali ktorý sa pod nami obráti a celého nás zakryje v jeho útrobách. Nakoniec vyťahujem mobil a iba kráčam dopredu podľa čiary trasy. Kamenivo všade. A všade tu hore už sucho. Jeden druhého sa pýtame, to bude na preteku takto? Pred posledným žľabom ešte prejdeme cez jedno snehové pole, kde bolo vidno ešte kúsky nového víkendového snehu a postupne vyšľapeme sutinou až do sedla. Z dola to vyzeralo strašidelne ale v samotnom žľabe to už išlo ako po masle.
O pár minút už stojíme na vrchole. A koho tam nestretneš? Nejakého Palonciho a Šilára v kompreskách a ich doprovodný tím fotografov. Kto sú títo? Dozvedáme, že tiež idú na Eufóriu ale, že prechádzkou to nenazývajú. Hm.. to budú nejaký bušiči. Kua. Veď oni skončili druhí. Aj s takýmito maníkmi sa človek môže uvidieť. Dokonca som sa ich mohol aj dotýkať.
Okrem toho boli na vrchole ešte dvaja ľudia. Ahľa Česi. A tak v Andorre sme sa stretli na najvyššom národnom kopci všetko Čechoslováci. Porobili sme milión úžasných fotiek s obrovskými, ďalekými výhľadmi a každý sme sa rozišli iným smerom. My sme si to valili do doliny s ešte stále polozamrznutým plesom po hrebienku Comapredosy. Výhľadov sa nevieme nabažiť. Čo nás od nich až odtrhlo bolo pivko na chate Refugi de Comapedrosa.
Oddýchneme si a dokončujeme to terénnym, strmým koreňovým zbehom. Napojíme sa v spoji dolín pod Comapedrosou na cestu smerom hore a po pár minútach sme znovu v Arinsale. Netušíme či tu niekedy príde autous a tak stopujeme pár turistov, ktorí nás boli ochotní previesť dolu do nižšej dediny La Massana. Odtiaľ už opäť MHD do Ordina. Trošku sa doriadime a utekáme na piv a večeru už do našej lokal reštiky.
Pokračuje skúšanie miestnych špecialít. Tento raz to boli grilované slimáky. Ok, zase môžem povedať, že dalo sa to jesť ale žeby som si to dával opäť, to sa už nedá povedať. Doniesli mi toho celý lopár. Inak je to super jedlo pre pahltných. Mal som čo robiť dokým som povyťahoval všetkých z ulity. No ešteže som to potom zapil pivom. Nejako mi nesadli. Uvidíme čo bude teda zajtra.
Spíme dokým nám viečka dovolia. Potom dlho predlho raňajkujeme a potom poďho do "veľkomesta" Konečne po troch dňoch sme našli potraviny. Mercado general. Inak tu predávajú len elektroniku a možno ešte kaderníctvo tu nájdete. Dokúpime ešte niečo na pretek sadneme na lavičku ako dedko z minulého storočia na Slovenskej dedine a sledujeme čo sa deje na námestí. Ku tomu v ruke piv a čo viac si želať? Spráskame ešte niečo s názvom po španielsky (čiže netušíme čo) a môžeme ísť na briefing a prezentáciu. Na Briefingu nám ukazovali ako máme narábať so špeciálnym sledovacím GPS prístrojom, pomocou ktorého nás budú moc vedieť nájsť keby sme sa stratili, povedali nám čo to o búrkach a ako sa v nich správať, čo robiť keď nás uhryzne vretenica, čo treba do povinnej výbavy a iné zaujímavosti na vystrašenie a potom nás poslali po štartové čísla. Okrem nich sme vyfasovali polovicu výbavy oblečenia a cestovnú tašku. Tá bude slúžiť na prevoz našej potrebnej výstroje medzi živými kontrolami vzdialenými okolo 50 kilometrov a kde nám dajú nové baterky do GPS prístroja a kde nám dajú zo štyri cestovinky s cocacolou a pošlú nás do kelu het. Večer sme sa museli ešte poslednýkrát na to všetko najesť. Dnes som dal na výraz v názve jedla kebab a to Vám bolo niečo. Také niečo ako u nás špíz len asi z pol kila mäsa, jednej huby, zemiaku a uhorky. Top mňamka Andorry!!
Vstávame o piatej ráno. V hoteli asi kvôli nám a ďalším podobným pomätencom pripravili raňajky na 5:45. 6:15 už musíme byť na štarte. Rozdávajú nám GPS prístroje. Je to pretek dvojíc a aby zabezpečili aby všetko prešli ozaj tí dvaja, tak jednému priviazali páskou na ruky ako na festivaloch napevno gps prístroj a druhý mal na ruke tiež pásku a na trati neznámych miestach si musel pomocou špeciálnych klieštikov vyštikať presné symboly, ktoré tieto klieštiky vytvárali. U nás som sa s takouto metódou ešte nestretol. Tak toto už neobabreš. Pred štartom nám ešte zahrali do rytmu
títo šialenci. Boli úžasní a nechápem prečo sa radšej nevenujem niečomu takému sviežemu a radostnému a nie tejto surovej beho-chôdzi.
 |
| Pred štartom |
Pred štartom nám pustili ešte národnej hudby, čo bola nejaká zmiešanina opery ani neviem s čím a poslali nás kade ľahšie ..ehm ..kade ťažšie!!!
Ľudia vybehli ako na asfaltovej desiatke. Keby sme aj my nepobehli tak sme na konci. Takto sme ešte zopár ostatných videli za nami. Konečne začína kopec. Vari ostatní už konečne spomalia. Zisťujeme, že môžeme byť radi že sme sa neponáhľali. Ako sme vošli do lesa, tak sa spravil lievik a poslušne sme sa postavili do rady. Aspoň už nebola taká obrovská. Cupitáme pomaličky do kopca. Potom chvíľu z kopca a zase do kopca. Terén v pohode. Postupne začíname už konečne stúpať poriadne. To znamená že ozaj do neba. Konečne sa to ukľudnilo a utriaslo poradie. Po dlhočiznom kopci prichádza rovinka pomedzi zeleň. Pred nami vidíme ešte jednu dvojicu. Vychádzame na lúku a po chodníku ani stopy. Hm.. asi jeden blbý úsek. Nejak to prejdeme. Dvojica pred nami si to šupuje po pravej strane potoka my po ľavej. Jedine čo vidíme sú kravské chodníčky. Vychádzame na obrovskú pláň nad les. Po pravej strane sa nám odkrýva vrchol kopca Pic de Casamanya. To bude náš zbeh do finišu na 220 kilometri. Ako neskôr poznamenal Marek bol to bombónik na torte vo forme nášho zliezania z Lomničáku.
 |
| Ordino |
 |
| V pozadí Casamanya |
Konečne uvidíme ostatných pretekárov. Všetci v húsenke prichádzajú po pravej strane potoka. Stúpame a stúpame. Veď zo štartového Ordina v 1200 mnm sme už vystúpili do sedla v 2500 mnm. Stretávame pánov Čechov Martina Fojtika a Pavla Fexu. Následne počas celého dňa raz sú vpredu raz oni, raz my.
Po trávnatom plochom kopci prechádzame až do výšky cca 2800 mnm. Pohodička. Len chodníku nikde a každý ide kade chce na pankáča. Ale.. Postupne sa hrebeň zúžuje a prechádza do skalnatosti. Prešiel som práve z trávnatej časti Roháčov na Tri kopy priam. Paličky musím odložiť na batoh. Ide sa asi trošku poliezť. Uf, niekde mi aj riťku trošku stislo, keď sme prechádzali niečim úzkym a pod nami 1000 metrov ničoho. Ale po chvíľke sme na Pic de lˇEstanyo. Naskytujú sa nám brutálne výhľady. Krásne počasie len dodávalo tomu všetkému pátos. Kde to len teraz ideme. Sme na špici a nikde nevidno chodník. Keď tu zbadáme ako na jednom mieste miznú parťáci za suťou v strmom chodníku. Nemám pod sebou priepaste tak si suť užívam. Zachvíľku sme v sedle a fuška do ďalších 2800 mnm na trati môže začať. Za chvíľu stojíme na vrchole Pic de la Cabaneta. Štikneme kontrolu klieštikmi, zo sto metrov sa vrátime naspäť a tentoraz ideme asi najstrmšou sutinou na trase. Bol to vyšmýkaný chodník jemného štrku pomedzi obrovské balvany. Zbehli sme to priam ozaj šmykom. Pod kopcom vysypávame štrky z topánky.
 |
| Na Pic de L´Estany |
 |
| Cestou po hrebienku až na Cabanetu |
 |
| Cabaneta už z druhej strany. Schádzali sme suťou po pravej strane od skalného hrebeňa |
Technický terén zostáva a prichádzame stále po hrebeni na 2913 metrov vysoký kopec Pic de la Serrera. Odtiaľ asi nik nemal tušenia kadiaľ dolu a tak si to po tých ostrých bridliciach či čo to bol za kameň valí dolu každý na vlastnú päsť. Vchádzame do sedla. Konečne chodník. Opäť ale štrky a keď ste nedali pozor tak mal ozaj problém ten pod vami. Všetko sa to sypalo. Každú chvíľu bolo počuť varovné výkriky, že Vám letí na hlavu kameň. Snažím sa to síce opatrne, ale čo najrýchlejšie zbehnúť, aby som bol v bezpečí. Prichádza siahodlhá dolina až po chatu Refugy de Sorteny. Máme za sebou 25 kilometrov a sme na kašičku. Slniečko pripeká a už je dosť neskoré poobedie. Toto bude asi trošku dlhšie trvať ako sa predpokladalo. Zmastíme pivo a makaróny a ideme pučiť ďalej. Ešte chvíľu dolu kopcom a potom vliezame do ďalšieho mohutného údolia. Zase raz kráčam s nádherou v očiach vpred. Ako zahneme za zákrutu v doline doľava ukáže sa nám majestátna tretia 2900vka Pic de Font Blanca. Parťáci Česi vravia, že aj tam ideme. Pozerám na ten skalný masív a neverím vlastným ušiam ani očiam. To sa tam ako ideme vyštverať? Keďže my bočíme doprava a predtým ideme prejsť ešte ďalších niekoľko kilometrov, tak pozerám na ten kopec ešte niekoľko hodín, že tak toto teda nedám.
 |
| Cabaneta vľavo, Estanyol vpravo |
 |
| Výstup na Serreru, v pozadí Cabaneta a hrebeň |
 |
| Na Refugi de Sorteny |
 |
| Font Blanca |
Vyšplháme až do sedla Port de Banyell. Všetko ide pekne po trávičke. Žiadne zádrhely. Až keď nevýjdeme na hrebeň. Striedajú sa skalné pasáže s trávnatými, strmšie s miernymi, ale najväčší problém začali robiť trávnaté šikmé traverzy v 30 a viac stupňovom svahu okolo skalných vežičiek na hrebeni. Každú chvíľu niekoho podšmyklo a išiel po zadku. Ešteže mám palice. Najprv ide predo mňa palica, poriadne ich zapichnem a až potom odľahčene posielam dopredu nohy. Ide to strašne pomaly. Pod nami vidíme nejakých ľudí. Ale nie je možné sa moc pozerať čo sa deje inde ako pod nohy. Nie to kdesi hlboko pod nás. Až keď sme zišli trošku obďaleč a už prichádzal asi 10x vrtuľník, tak sme si všimli, že tam idú niekoho brať. A ja že sú to skôr turisti, čo tam oddychujú. Dúfam, že to nebolo nič vážne. Naskytajú sa nám nádherné pohľady na pleso Estany Blau a za ním Pic de Thoumasset. Pred nami sa ukazuje strmý trávnatý kopec Pic de Rialb. Samozrejme asi tu zavíta ak tak kravička alebo asi ani tá nie. Veď to nebolo vôbec spasené a všade iba neforemné trsy trávy. Každý opäť ide na pankáča a drží sa vo svahu všetkého čo nájde. Palice, tráva všetko bolo dobre. Bolo to ohromne strmé. Riadne sme sa ufučali dokým sme hore vyšli. Oddychujeme, štikáme kontrolu, dopĺňame energiu a krútiac hlavou pozerám na nezdolateľný Pic de Font Blanca.
 |
| Oddych na hrebeni |
 |
| Cesta hrebeňom |
 |
| Estany Blau a Pic de Thoumasset |
 |
| Hrebene |
 |
| Veľmi nepríjemné úseky na ktoré niektorí doplatili |
Nakoniec zisťujeme, že tesne pod ním sa švihneme do žľabu a na vrchol pôjdeme z opačnej strany. Ten zbeh síce nebol najlepší ale bola to neskutočná úľava. Dopĺňame vodu z potoka ako vlastne počas celého preteku a druhou stranou stúpame do sedla Portella de Rialb. Cesta na Font Blancu ide strmo hore. Aspoň som si myslel ale my obchádzame hrebeň po ľavej strane. Tiež tu nie je najrovnejšie. Zase bolo treba čosi poliezť. Kurnik strašne nervy mám. Necítim sa vôbec isto. Čo ak sa mi šmykne? Radšej nepozerám za seba čo je podo mnou. Zrazu sa vedľa mňa šmykne jeden pretekár. Šmýka sa svahom dole. Nie rýchlo ale nezastavuje. Raz zrýchli, raz spomalí. Kua stoj. Bezmocne iba pozeráme. Po nejakých desiatich metrov sa zastaví. Vyzerá v poriadku. Ani vlastne neviem ako sa z toho miesta kde zastal dostal, čo som dostal hystériu. Marek sa pobral dopredu a tak som iba vnímal už jeho kroky a chcel byť čo najrýchlejšie odtiaľto preč. Naspäť by som to už nedal, keď viem čo som vyliezol sem a len dúfam, že ta druhá strana bude ľahšia, lebo asi vrtuľník aj po mňa príde. Chlapíka sme po niekoľkých hodinách uvideli na kontrolnom stanovisku a vyzerá, že minimálne ešte pokračoval ďalej mnohé hodiny ak to aj celé nestihol prejsť.
 |
| Záchrana pod Font Blancou |
Vystupujeme do sedla pred vrcholom. Na zemi leží niekto v termofólií. Niekto sa ho pýta či je ok. Hneď na to prichádza vrtuľník a už aj všetci mávame, že kde majú pristáť. Netuším či ten čo sa ho pýtal bol jeho dvojica alebo čo sa tam stalo. Každopádne po pár minútach už bol dotyčný naložený a my pri západe slnka vystupujeme na samotný zakliaty vrchol Font Blancy. Tretej dnešnej 2900vky. Zbeh bol oproti výstupu malina. Nasádzame čelovky. Do údolia už prichádzame po tme. Dlho predlho prechádzame nejakou skoro rovinou po značení Rondy (100 míľového sprievodného behu čo bude štartovať v piatok). Pred sebou vidím nejaké silnejšie svetlo a tak sa už teším, že to bude kontrolný bod na 50tom kilometri. Ale zrazu pred svetielkom sa pred nami vytvorí obrovská priepasť a čelovky vidíme stúpať kdesi doprava. Pred nami začína hučať vodopád. Derieme sa metrovou trávou úplne bez chodníka. Čelovky pred nami tiež šibrinkujú všetkými smermi a každá kdesi inde. Lezieme až pod úpätie skalnej steny. Všetko sa šmýka na mokrej tráve. Vôbec, ale že vôbec netušíme ako sa ideme dostať nad ten vodopád. hľadáme najschodnejšie trávnaté police na strmom zraze pred vodopádom. Na jednom úseku som sa kvalitne zasekol. Ale zostať tam nezostanem a tak som sa po chvíľke pohol a prešiel tých ťažkých 5 krokov kde zľava bola iba nejaká diera, čert vie aká hlboká v tej tme. Len som tam počul hučať vodopád a utešoval som sa tým, že počas dňa som tu nevidel ani raz prilietať vrtuľník. Postupne sa to začínalo zlepšovať. Vyšli sme do ľadovcového kotla.
 |
| Na vrchole Font Blancy |
Pred nami sa rozprestrela krásna, mesiacom v splne osvetlená rovná pláň s plesom pred nami. Pred nami na všetky smery vidím čelovky v diaľke. To sa ideme ešte takto neskutočne točiť po tomto údolí? Až po nejakej hodine kráčania kdesi do vrchov mi svitlo, že sú to vlastne zvyšky snehu ktoré sa odrážajú od mesiaca. Začína ma vypínať energeticky po tých stresoch pri vodopáde. Došli mi gély a na iné nemám vôbec chuť. Postupne mi dochádza aj voda a netuším koľko bude ešte toto utrpenie trvať. Ja že už je svetielko nádeje tak blízko a ono sa nám stalo toto. Koľko ešte? Veď už ideme tých 50 kilometrov cez 17 hodín. Prechádzame okolo ďalších vyšších plies v údolí. Sme nad plesom Estany de Més Amurat. Cesta zase zmizne. Čelovky opäť pobehujú vo svahu kade tade. Započujeme Čestinu. Sú to naši. Kričia na nás, že cesta tam dole nikam nevedie. Že oni si myslia že hore. Len ako ku nim? Zlezieme až tam kde sa uvedomili aj oni a po balvanoch väčších ako my ľudia voľne pohádzaných po polnoci sa snažíme ich dobehnúť. Ostatné čelovky sme nechali za sebou. Veľmi strmo po šutrovisku sa nám nakoniec nejako podarilo asi žľabom výjsť až na hrebeň do sedla Port de Tristaina. Púšťame sa na hrebeň. Neviem či už je mi všetko jedno alebo to ozaj nebolo tak hrozné ale po tom hrebeni si cupitáme ako keby bol aspoň 5 metrov široký a pod nami penové guličky a to bola iba hrba skál a povedľa z každej strany nič.
Postupne sa to začalo ale vežičkovať a nezostalo nám nič iné len sa vrátiť ku sedlu a obísť celý ten hrebeň asi správne ako sme mali po chodníčku okolo vrchu sprava. Chodník zase nemal konca. Pred sebou v diaľke na ďalšom kopci vidíme čelovky. To by mal byť už ozaj posledný na dnes. Vystúpame posledné výškové metre. To už vidíme ako bočným hrebeňom spomínané čelovky valia strmo dolu. Na vrchole oddychujeme. Noc je krásne jasná. V diaľkach po kopcoch vidno kde tu blikať slabučko čelovku. Krásne sa raz za čas pýšila z ostrého vrcholu Pic de Cataperdis. Je tu nádherne. Poďme to ale dobojovať. Zbeh nemal konca. Z Pic de Creussans to malo byť iba zníženie mizerných 450 metrov ale myslel som si že po tých kľukatých zjazdovkách to snáď ani neskončí. Sme tam. Sme v lyžiarskom stredisku Vallnord-Arcalis. Potrebujem piť. Strašne moc. Posledné dve hodiny mi došla voda a som dosť mimo. Vypijem skoro naraz hneď liter Coly. Treba cukry. Rýchlo naberám cestoviny s tuniakom a kečupom. Idem to tu zjesť všetko. Chcem niečo teplé. Pýtam si vývar. Že majú ale studený. Aj to nejaký z tetrapaku. Dostávali sme ho aj na prezentácií ale skoro sme sa z toho dogrcali keď sme to studené ochutnali. Asi sa to má hriať. Hm.. netuším prečo to podávali aj tam studené. Na občetstvovačke vedeli všetci iba po Španielsky. A možno aj to je iba nejaké nárečie a čert vie či im rozumie niekto hovoriaci po Španielsky.
Pojeme čo sa dá a ideme vyskúšať ako to tu bude so spaním. Na vrchnom poschodí boli lehátka s dekami a celá hala už spala. Aspoň tých čo sa nezranili a zvládli to pred nami. Povedľa bol masér, ktorý asi mal čo robiť s tými smradľavými našimi nohami. Sú 4 hodiny ráno. Budík dávame na 6:30. To bol Vám poviem spánok. Každých 15 minút niekomu zazvonil budík. Aj keď nemôžem povedať, že by mi tie 2 a dačo hodinky nepomohli. Ráno opäť napcháme všetko do seba. Prebalíme veci z dovezenej tašky, vymeníme baterky, gély, tyčinky, oblečenie a ideme na to ďalej. Prvý deň sme prešli cca 50 km, 5000 m+, 4000 m-
Deň piaty: Eufória dels Cims (druhá časť)
Vychádzame z chaty. Dobrovoľník nás posiela priamo po zjazdovke hore. GPSka ukazuje trošku čosi iné ale tak poslúchneme a pučíme. Celkom to ide takto naráno po včerajšku. Aspoň nepripeká slnko. Výjdeme do polky zjazdovky a trasa nás ťahá doprava. Nechápem načo nám povedal ten chlapík, že máme ísť rovno keď aj tak teraz musíme doprava a hlavne dolu kopcom. Prejdeme nakoniec zvážnice. Nachádzame sa pri sklade snehu. Áno ono tu majú aj také. Nachádza sa v jaskyni vedľa zjazdovky. Ako na potvoru predsa len trasa sa zvrtne doľava a presne tam kde nám chlapík ukazoval. Od konca zjazdoviek strmo stúpame do sedla. Už taká ta klasická suť. Pomaličky ale isto nám to ide. Niet sa kde ponáhľať, aby sme neprepálili. Odbiehame si pre kontrolu na Pic de Cataperdis, kde bolo včerajšej noci vidno pekne svietiť čelovky. Je odtiaľ krásny kruhový rozhľad. Prestávam fotiť. Všetko nechávam už na parťáka. Proste už sa mi nechce míňať toľko energie vyťahovaním mobilu. Zbeh je krásny. Celkovo táto časť trate bola brutálna na skyrunning. Šmykom sa dostaneme až opäť 600 výškových dole ku plesám. Nepodliezame hranicu výšky 2000 mnm.
 |
| Sklad snehu |
 |
| Cestou na Cataperdis |
 |
| Na vrchole |
Okolo plies nám trošku šaškuje GPSka. Lietame tam z jednej strany plesa na druhú. Obehneme všetky tri a opäť strmo do kopca. Tentoraz na Pic de les Fonts. Zase nás začne ubíjať slniečko, ale nezmierňujeme a v kopcoch si držíme tempo. Prejdeme na hrebeň. Zase tie pobabrané trávnaté šikme traverzy. Ja už nechcem. Zaujímavosťou bolo veľké rúry vychádzajúce z útrob hory. Na čo to len mohlo slúžiť? Žeby tam bolo toľko podzemnej vody? Na vrchole zase iné technologické zariadenia. Normálne tam mali plynové obrovské bomby, ktoré netuším na čo slúžili. Ale ak ako palivo, tak asi náhradné musia voziť vrtuľníkom. Prechádzka hrebeňom je trošku dlhšia ale na konci sa nám ukáže krásny výhľad na náš prvý kopec Cataperdis, či na naše ďalšie kopce spolu s Comapedrosou. Niečo zjeme a valíme opäť strmo dolu do miest už pre nás známych na planinu. Pla de l´Estany, len z opačnej strany. Aj toto bude jedná z časti za dva týždne konajúceho sa skyrunningu. Pred samotnou planinou sa my zvrtneme doprava ku vodopádom.
Prechádzame popod stenu až ku jednej z políc vodopádu. Dosť to z diaľky vyzeralo obtiažne ale nakoniec okrem pár metrov použitia rúk sme boli o chvíľu za vodopádom. Prichádza nekonečné stúpanie. Mal som také v hlave, že prídeme chytro do nejakej výšky, chvíľku čosi traverzneme a vypučíme Comapedrosu. Ale niééé.. Po nekonečnom kopci prišla ďalšia nádherná plán s plesami a kopou snehu ešte okolo. Aj sme sa na danom mieste poriadne vyhrali so snehom. Snehové polia sa zvažovali priamo do plesa, čiže ak by bolo niekomu ozaj horúco tak to mohol skúsiť zlyžovať po nohách až do plesa ak by sa dobre rozbehol. Prichádzame na vrchol. Štikáme našťastie kontrolu, lebo ja som slepý ako patrón a Marek chcel pokračovať priamo na Comapedrosu hrebeňom. Ale našťastie nie..
My musíme opäť do údolia. Až ku krásnym plesám a chate Refugi de Balau. Stretávame jedných z mála turistov. Skoro nikoho okrem nás tu nie je. Chvíľku sa na rovnej pláni nevieme zorientovať. Samozrejme po chodníku ani stopy a vy stojíte v kilometri štvorcovom sute. Nejak sme našli ale smer a dokonca nejakých mužíkov a tak po boji s tekutým štrkom, ktorý nám v tej strmosti zhadzoval nohy stále na to isté miesto, sme sa dostali konečne na známe miesto do sedla pod Comapedrosou. Vidíme stúpať i zostupovať ľudí nie po hrebeni na vrchol ale priamo stenou. Čo im už šibe? Nejak to po štyroch ale vyškriabeme a po druhýkrát sme tento týždeň na najvyššom bode Andorry. Poďme ale dolu na pivo do Refugi. Marek nechce ísť inou cestou dolu do údolia a tak sa zase trápime v tej stene. Potom už ale iba zbiehame údolím. Nachádza sa tu nádherné ešte skoro zasnežené pleso Estany Negre. Na jednom mieste orgovia asi pre sprievodné trasy vyspravili v snehu chodník aby ľudia nezleteli rovno do plesa. Aj fixné laná prichystali pre istotu. Takýto úsek. A my tam chodíme bez prilby na Pic de Font Blanca. Na Refugi de Comapedrosa dávame od nepríjemnej chatárky piv a makarón. Teta bola celá nasraná, že jej tam chodia klienti. Kokos. Asi si myslela, že maňana. Priberáme Českú parťáčku Luciu a po pár minútach oddychu ideme druhú polku dnešného dňa doraziť Tú prvú sme šli 18 km, 2200m+/- neuveriteľných 9 hodín. Bolo to ozaj nekonečné.
 |
| Cestou na Comapedrosu |
 |
| Estany Negre |
Vybiehame na sedlo Portella de Sanfonts, kde Marek dostal asi druhý dych alebo čo. Proste sa rozbehol a bežaaal. Začínam mať z neho depku. Čo to do frasa robí? To má toľko síl? Snažím sa mu držať tempo ale keď zastaví na fotku pokračujem ďalej. Aby keď zase začne bežať po rovine alebo z kopca tak aby ma nedobehol. Nachádzame sa na nádherných zelených lúkach. Kde tu sa pasú kone. Kilometre rýchlo opäť ubiehajú. Prichádza zbeh. Ale máme tu novinku. Asi tadiaľto vodia kone na pašu často lebo chodník bol tak na jednú nohu a hlboký asi pol metra. Keď ste sa snažili ísť oboma nohami tak ste si žiadali papuliaka ale keď ste šli jednou alebo dokonca dvomi nohami mimo koľaje tak ste si o tú papuľu koledovali tiež, kedže ste netušili nikdy ktorý obrovský trs trávy Vás zastaví najbližšie. Po dvoch dňoch stojím opäť na asfalte. Kokos to je aký rovný pocit.
Nalejem do seba pol litra energeťáku, nejaké to sušené ovocie a poďme na predposledný kopec dnešného dňa. Pic de la Bassera na cípe hranice medzi Andorrou a Španielskom. Na vrchole aj spolu s Čechmi oddychujeme. Čaká nás prvých cca 800 výškových metrov zbehu. Kade? Predsa po suti z ostrej bridlice. Začínam si to celkom obľubovať. Radšej sa nechať unášať prúdom bridlice pod nohami ako tľapotať po tvrdej skale či udupanej zemi. Aj šutre si dokážete predstaviť, že to je vlastne sneh a po snehu sa uteká dolu celkom fajn. Či?
 |
| Pic de la Bassera |
Zbiehame do údolia s krásnymi historickými kamennými domčekmi. Na protisvahu už vidíme našu zjazdovku kam sa vyberieme teraz. Vychádzame po jednú stanicu lanovky a odbočíme na turistický chodník ktorý sa tiahne donekonečna traverzom kúsok pod hrebeňom stále v Borovicovom lese. Podľa mňa toto bola najdlhšia rovina v celej Andorre. Mala asi 6 kilometrov a maximálne "iba" 100 výškových metrov. Jediná rýchla chôdza počas "behu". Inde to bolo slimačie tempo hore strmým kopcom alebo kotúľanie sa dolu kopcom.
Prichádzame ku poslednému kopcu dnešnej časti. Pic d´Encliar. Človek má vrchol pred sebou ale nie. My musíme ho obísť dobre že nie druhou stranou Andorry. Čelovky tým, že si myslíme, že za pár minút sme na vrchole, nevyťahujeme a tak sa po tme bez nich asi polhodinu terigáme kosodrevinou!!! Ale nakoniec sme to dali. Sme na vrchole. Už iba 10 kilometrov dolu kopcom a potom jedlo, spánok, pitie.
Týmto úsekom nás už strašili aj páni stovkári Česi. Celkom mám stres, ale hrebeň je zatiaľ v poriadku. Ale ten skončil a nás odklonilo do spominaného travnatého žľabu. Vôbec som nevedel odhadnúť nebezpečenstvo a tak zliezam s Marekom hrozne pomaly. Postupne sa mení trávnatý podklad na prašný. Stále ale netuším aký sklon môže mať ten žľab v tme. ľudia predo mnou sa niekedy vyvalia na zadok. Asi to teda šmýka. Idem veľmi opatrne. Prichádzajú skaly a reťaze. Žeby to bolo ako u nás Rozsutec? A prečo sa toho potom tak bojím? Aj keď aj na Rozsutci sa dá rozbiť hlava. Dolu už radšej nepozerám a nejako rúčkujem na druhu stranu ako sa reťaze obtáčajú okolo skaly. Asi pod nami zraz. Postupne to poľavilo a prehupli sme sa do opačného bočného sklonu a na chvíľku to nebolo až tak nepríjemné. Neskôr zase začala strmina. Po totálnom jemnom prachu. Šmýkalo to tam o hubu ale naokolo už boli stromy a tak sa dalo o čo zachytiť alebo rozutekať a snažiť to vždy ubrzdiť o nasledujúci strom. Tento typ úseku prešiel a prišiel dlhočizný chodník lesom. To by bolo fajn keby neboli po zemi popadané šišky zmiešane zo skalami a človek o to nezakopával každé dve minúty. Čudujem sa, že nehromžím na celú Andorru. Asi nebolo sily. Začínajú ma bolieť hrozne kolená. Nechápem to. S kolenami som nemal nikdy problém. Každý strmší úsek mi robil hrozné problémy a tak som bol celkom rád keď sme sa dostali do nejakej osadky Aixás.
Chvíľku sme začali stúpať. Aj keď nohy drevené ale aspoň som kolena na chvíľu prestal cítiť. Aj keď aj tak som v nich raz za čas zacítil niečo zachrupčať. Najhoršie na tom bolo to, že toto bola polovica klesania. A tie svetlá úúúplne v údolí boli strašne nízko. Až plakať sa mi chcelo. Opäť začíname klesať. Robíme asi tisíc serpentín a to mesto dementné stále vidím zhora úplne ploché. Vôbec nepriberá 3D tvar. Stále tam vidím ten hovadský kruháč. Marek ide predo mnou a na zemi je kopec prachu, ktorý víri tak, že mám úplne stiahnuté a boľavé hrdlo. Každých 5 minút zapíjam ten prach, lebo sa mi nedá prehĺtať čo to tak boli ako najhoršia angína. Mesto začne byť počuť. Približuje sa strašne pomaly ale už konečne počujem auta a rieku. Prestávam sa na to pozerať. Hľadím iba na zem aby mi to rýchlejšie ubehlo. Až nakoniec sa vedľa nás v podobnej výške ukáže prvá budova. Samozrejme trochu poblúdime, ale tých pár stoviek metrov je pri takejto šialenosti úplne nič. Schádzame do La Marginedy. Ešte pár výškových metrov do športového komplexu a sme tam. Beriem Colu a začínam preplachovať zasypané hrdlo prachom.
Kolená su totálne včudu, ale dávam tomu nádej, že chvíľka spánku tomu pomôže. Rýchlo pojeme posledné zostatky toho čo tam mali a poberieme sa spať. Zase na lehátkach pod dekou. Skúšam spať ale moc to nejde. Asi ako predošlú noc, len teraz mi vystrelujú z kolien kŕče do nôh. Jajaaaj.
Deň šiesty: Eufória dels Cims (dnf-kolena), depka na hoteli
S Marekom sme sa dohodli na budíku 4:15. Ja som chcel 4:30 ale Marek, že 4:00 tak sme sa takto zmierili. Budím Mareka. Marek v agónií vyhlasuje, že ešte do pol. Ok, jees. Možno mi za tých 15 minút prejdú kŕče čo som dostal, ako som sa postavil z lehátka. Neprešli. Bola to strašná bolesť. Aj keď ešte bolestivejšie bolo rozhodnúť sa. Pokračovať cez bolesť? Zvládnem to? Svaly idú krásne. Vcelku si myslím, že vládzem. Ale čo tie kolena? Nie som ešte ani v polke a bude sa to už iba zhoršovať. Ledva stíhame časový limit. Čo ak sa budem zbytočne trápiť a dnes ak aj dôjdeme v časovom limite, možno budeme musieť hneď aj vyraziť. Neverím tomu, že to budeme časovo stíhať. Ukončím to a uvidíme ako pôjdu oni.Verím a dúfam, že to stihnú, ale odľahlo by mi aj keby to nestihli, aby som veril, že som sa správne rozhodol. Po polhodine šialených myšlienok pri studených cestovinách s tuniakom sa rozhodnem to ukončiť. Odovzdávam číslo. Je dobojované.
Snažím sa myslieť pozitívne, ale nejde to. Veď ešte som vedel ako tak chodiť a zatiaľ mi ani o život nešlo ani ma nevyhodil sám organizátor. Rozlúčim sa s Marekom, Martinom a Paľom, zaželám im šťastnú cestu a idem chytro od nich preč. Strašne moc im závidím. Priam im nedokážem dopriať. Po dvoch dňoch v horách sa idem konečne osprchovať. To ti bol pôžitok. Už zase vyzerám skoro ako človek. S Orgami sa dohodnem na odvoze a ľahám si na tvrdšiu žinenku ako parkety. Na nejakú hodinku zaspávam. Potom tie zbytky, nás odpadlíkov, preniesli do Ordina. Dotyční sa o nás neskutočne milo starali. Jeden chlapík mal nenormálne súcitný úsmev. Normálne som sa rozplýval. Skoro ako pri bubeníčkach zo štartu.
Odchádzam si po veci do hotela a sadám pri pive do spoločenskej hotelovej miestnosti. Vyberám telefón a konečne idem fejsbúkovať. Musím sa niekomu vyrozprávať. Už to ďalej nejde. Priznávam sa ku svojej prehre a začínam sledovať cez appku postup našich vďaka GPSke, ktorú sme nosili so sebou. Už len z toho záznamu bolo cítiť ako sa trápia. Pohyb 2 kilometre za hodinu hovoril za všetko. Ale taktiež si predstavujem všetko to o čo prichádzam. Nič. Nabudúce sa to musí podariť. Budem to skúšať dovtedy dokým to nezvládnem. Aj keby som už mal mať prekutanú celú Andorru štyrikrát. Od pondelka trénujeme.
 |
| V depke na hoteli |
Cez booking.com som si našiel ubytko. V Ordino, keďže už je tu tisíce bežcov, cez víkend nebolo nič alebo za 500€/noc a tak sa presúvam do Le Escaldes - Engordany, čo je vlastne severná, horná časť Andorry la Velly. Je to nocľaháreň. V prvú noc sa mi do izby pre troch dovalil o jedenástej nejaký kolobežkár či kieho fras a na druhú noc podľa všetkého prišli nejakí šialenci už z dokončenej Eufórie. Ráno sme sa trochu rozprávali, ale ja som im rozumel prd makový. V jazyku som slabučký a hovorili ešte aj nejakou šušľavou angličtinou, ktorá sa dosť podobala na tu Francúzštinu, ktorou vyprávali medzi sebou. Do nejakej ôsmej večer vydržím ešte sledovať našich a dôkladne stihnem preštudovať celú mapu Andorry. Na zajtra som si prichystal okruh okolo Národného parku chráneného UNESCO Vall de Madriu-Perafita-Claror, cca 30km a 3000m+. Chcem zistiť ako to budú zvládať nôžky a hlavne nemôžem predepkárčiť pol preteku na ubytovni. Konečne spím!!!
Deň siedmi: Dolina rieky Madriu, BÚRKY, Andorra la Vella
Budík o piatej vypínam. Aké zvláštne. Vstávam až o siedmej. Zase ani prespať nechcem celý výlet v Andorre. Nemám nič poriadne na jedlo. Chytro teda zbalím batôžtek a vybieham na ulicu. Smer dolina. Na raňajky sušené ovocie zapité pol litrom energeťáku. Žeby mi to pomohlo sa nedá povedať. Zdalo sa mi, že ma moce z ľavej strany chodníka na druhú. Vravím si, dnes sa neponáhľam. Som turista. Aj orgom čo stretám na trati križovaných kratšich trás tak vravím. Samozrejme vedia aj tak iba po Španielsky. Tak iba krútim hlavou. Aj keď sa snažím ísť pomaly, držím si hore dolinou tempo 10m+/min.
 |
| Nad Andorra la Vellou |
Prechádzam okolo historickej osádky Ramio, kde prudko stáčam doľava na traverz doliny. Potrebujem sa dostať na ľavý hrebeň. Čo ma prekvapilo, že aj pretekáris idú tadiaľto. Naší Eufóriaci prichádzali z vrchu doliny. V tom čase som tam stretol asi dve dvojice. Jednu už v Le Escaldes, ale tí druhí, čo ťahali dolu dolinou išli riadne bomby behom po tých skalách. A to už bol ich asi skoro 200tý kilometer. Ja teda idem s pretekármi na sedlo hrebeňa. Oni pokračujú dolu smer asi Encamp alebo Escaldes, ja idem hrebeňom už úplne sám na Tossa del Braibal. Aspoň to je na značke a píšu, že 2,5 hodiny. Ale vtedy som netušil, že to je vlastne vrchol.
Začína slabo pršať. Vrátiť sa mi ale nechce. Veď je tu les. Ak neprestane nad lesom, tak to otočím. Trasa stále rovnomerne stúpa. Nič extrémne náročne. Len dlhééé. Na vrchol to bolo asi 7-8 kilometrov a 1600m+. Za 2,5 hodiny som už stál na vrchole od Escaldes. Vrchol je trávnatý posypaný skalami. Vyzerá to tu ako tundra. Pohľad dozadu ukazuje nádherný výhľad na hlavné mesto Andorru la Vellu. Na protikopci je v suti z nejakého bieleho plastu či čoho zobrazenina asi 100 metrov vysokých postáv. Nepochopil som čo to má znázorňovať. Neprší a tak idem vo svojom okruhu pokračovať. Na chvíľu dokonca vyšlo slnko. Prechádzam na ďalší vrchol nad 2600mnm ale hrebeň sa začína zúžovať. Chodník vidno už len veľmi slabo a predo mnou trčí nejaká skala. No tak toto nie. To teda sám, keď ani nik o mne nevie kde som, neprejdem. Zase som sa dostal v Roháčoch z Volovca na Ostrý Roháč. Začína ku tomu ešte aj fúkať ako besné. Raz za čas sa musím až prikrčiť.
 |
| Dolina rieky Madriu |
 |
| Tossa del Braibal |
 |
| Skalnatý hrebeň, čas na ústup |
Hlásim ústup. Znova sa vzdávam. Zase tie isté pocity slabosti. Vyhováram sa na vietor a v diaľke šialené oblaky. Asi to bolo ale správne riešenie. Dokonca aj to, že som nepokračoval v Eufórií. Veď to muselo byť hrozné v takomto čomsi chodiť po hrebeňoch. Rýchlo schádzam ku lesu. Ešte, keď už som v bezpečí, som vytvoril tento
materiál s možnosťou nahliadnuť do sily prírody. Začína pohrmievať.
V zjazde trošku stále cítim kolená. Tentoraz v traverze prechádza pretekárov riadne. Všetkých povzbudzujem ale také kyslé tváre ani na Slovensku nenájdeš. Moc vážne to berú tí ľudia. Veď ale ich problém, ja som sa snažil ich rozveseliť. Inak môžem prdieť na nich. Prejdem kúsok dolu dolinou a hybaj ešte doľava pozrieť na chatku Refugi de Perafita. Chcem proste horské pivo. A keby aj začalo pršať tak sa tam schovám.
Chodník to bol brutálnučky. 600 výškových metrov asi na 2,5 kilometri. To je presne moje. Aj keď v polke mi trošku došlo. A možno to bolo aj tým, že blesky sa začínali trošku priblížovať. Ale stále je to kdesi po pravej strane tak čo. A som v lese. Lenže les redol a sklon sa zmiernil a posledných 100 výškových metrov nie a nie prekonať. Ja že už ani nestúpam. Vychádzam na lúku. Predo mnou asi pol kilometrová rovina po chatu. Blesky síce majú intenzitu okolo raz za polminúty, ale to aj keď budem bežať tak to vychádza zo 5 bleskov. Po každom hrome sa mi na chvíľu uľaví ako keby som si myslel, že mi pribudlo pol minúty života. Už vidím aj ľudí. Aspoň ma tu už nájdu keby dačo. Som tam. Strašnééé zistenie. Na chate ak tak drevené priečky na prespanie. Kdesi asi od Refugi de Claror prichádzajú opäť bežci a v chatke sa schovávajú dvaja dobrovoľníci, ktorí zapisujú čísla. Dievčina je zavretá v chate ale chlapík si z búrky nič nerobil a to isté ani bežci. ukážu číslo a už aj valia vyššie na hrebeň?!
Nuž asi ideme jesť vlastné zásoby. Pijem ako keby som mal suchoty. V komôrke keď som bol na prieskume chatky som našiel už pripravené dve vínka. Kua akú romantiku si budú robiť dobrovoľníci po preteku. To nič pre mňa. Hodnotím situáciu a vybieham do bleskov. Zase ale mimo ľudí. Opäť to má byť cca pol kilometra lúkami. Zbieham ako zmyslov zbavený dokým sa terén tak nespľuhavie, že väčšia pravdepodobnosť bude že si spravím pri páde dieru do hlavy ako ma tu osvieti blesk. Mokré skaly boli topka. Nepršalo kruto a tak sa na nich spravil iba príjemný lepkavý povrch.
V lesíku je už fajn. Aj keď búrka sa rapídne priblížila a zopár krát mi stislo riťku, keď som pomedzi stromy uvidel pár sto metrov od seba udrieť blesk do zeme. Doteraz mi to prišlo, že blesky boli iba v oblakoch. Cestou dolu stretám zopár stojacích zhlúčikov turistov, ktorí sa nevedeli pohnúť z miesta. Netuším či kvôli dažďu, či kvôli bleskom. Nižšie ma už poriadne zlieva a cestička pomedzi obrovské trávy skôr pripomínala džungľu. V malebných historických domčekoch, ešte nad mestom, mi učarovala spustená závlaha. Až sa mi ústa otvárali. Neskôr sa mi ale začal skôr nožík vo vrecku otvárať keď tí Andorrčania si povykladali cesty plochými kameňmi. Na tom by nebolo nič zlé keby to nebolo v sklone 20°. Do Escaldes som prešiel priam šmykom posledné výškové metre. Sú iba tri hodiny. Znovu depka, že som v Andorre sám a nič nerobím. Idem teda chytro do mesta.
Som strašne hladný, konečne chcem niečo normálne. Nie len gély a sušené ovocie s colou. Nechcem minúť 300 Euri za jedlo a tak hľadám niečo lokálne. Vchádzam do nejakej reštiky, kde si má hneď vzal do parády miestny Andorrčan. Nerozumiem mu ani slovo. Jediné slovo, čo som mu rozumel z toho čo vravel bolo menu. Tak som si to vypýtal, samozrejme ku tomu cervezu. Viete čo oni považujú za menu??? Prvý chod boli "makaróny" s kečupom, kde som len máárne hľadal po dlhej dobe nejaké mäso a druhý chod bol asi zase burger z koňa. Síce mäso ale naše kravičky sú predsa len lepšie. Dám ešte jednu cervezu a tak prežratý a ožratý som ešte v Andorre nebol. Idem na obhliadku mäsa, ehm.. pardon.. mesta.
V strede Escaldes je veľmi zvláštna vysoká ihlanovitá budova. Volá sa to Parc de la Mola a asi ide o botanickú záhradu. Zvláštnosťou celého hlavného mesta je že sa nachádza na rieke Valira. V niektorých úsekoch sa zarezáva hlboko pod mesto a je práve prekrytá aj takýmito budovami ako botanická záhrada. Inde je popretínana množstvom mostov, ba dokonca niekde aj námestia sú nad riekou. Ostatné uličky sa strmo hadia do svahov všade prítomných hôr. Celé mesto je tak v úzkom údolí a tiahne sa po stranách do kopcov. Ľudia behávajú okolo Valiri čo je asi najrovnejšie miesto Andorry. Po okolitých uličkách, nie priamo na rieke, je celkom kľud. Všetko je tam strmé, úzke a budovy sú vysoké. Historické pamiatky sú všetky z kameňa. Bolo sa na čo pozerať a umierajúci mobilný foťák sa nedokázal zastaviť. Prešiel som po úbočí mesta až na jeho druhú stranu a naspäť som sa prešiel po móle Valiry. Vedel by som si tam predstaviť život. Fascinujúce je, že si spravíte poobede 15tku a máte 2000 výškových metrov v nohách. Hory sú tu brutáľe. A čo sa tam musí diať v zime radšej ani nechcem vedieť. To musí byť nebo.
Deň ôsmi: kostol San Pere Martir, obed, kufor, cesta
Posledný deň som neodolal aj omši v Andorre. Kostol bol tiež z kameňa aj keď vnútro už bolo moderné a dosť aj z dreva. Moc som síce nerozumel, ale bol som rád, že som sa zastavil aj tu. Prichádza opäť na mňa hlad a tak tlačiac už kufor hľadám niečo pod zub. O jedenástej maňana a tak je to vcelku prúser. Až nakoniec sa mi podarí niečo nájsť vedľa 5* hotela. Ceny na "menu" samozrejme žiadne. Až pri špecialitách čosi bolo. Ale verím radšej, že tie číselka znamenali čosi iné. Pri čítaní čo všetko som ešte nejedol mi bolo až smutno. Hlavne z morských plodov je toho strašne moc. Prečo je to všetko tak prehnane drahé. Je pravda, že keby som nemíňal peniaze na štartovné Eufórie tak sa zopár krát najem nejakých hlúposti.
No a tak si vyberám z "menu". Prvý chod Melón so šunkou, druhý chod steak zo zajaca a ako dezert puding (asi niečim opálený vrch, čo vytvorilo chrumkavú sladkú oblátku). Hlad na chvíľu prešiel a ide sa hodiny cestovať a čakať na spoje. Bus naspäť do Barcy ide inou cestou ako sme prichádzali. Prechádzame úžasným údolím rieky El Segre. Z jednej strany krásna modrá plocha vytvorená priehradným múrom a z druhej strany skoro úplne kolmé skalné steny. Išiel som si krk vytočiť v autobuse. Tu sa ešte niekedy musím vrátiť a všetko pofotiť!!
 |
| Melón so šunkou |
Cesta sa následne kľukatila dedinkami a skoro všade ujo autobusár stál. Začína ma to znervozňovať. Predsa len mám v Barcelone na prestup pol hodinu. Ale vari je to vyrátané. Prd makový. Je čas výstupu a my iba vchádzame do širšieho okolia Barcelony. Ešteže autobusy majú vlastné pruhy. Autá stáli v kolónach ako na Bratislavskom obchvate. Len vo viacerých radoch. Aj napriek týmto výmoženostiam prichádzam na stanicu tri minúty po odchode prípoja. Nechápem ako sa ten bus vyparil, ale ani keď sme vchádzali na stanicu, tak ho nebolo vidieť. Buď nešiel vôbec alebo išiel skôr. Fúú, čo teraz?
Zisťujem možnosti. Ďalší ide o štyri hodiny v noci. Aspoň, že ide. Jeden chlapík bol zrazu hodne milý a že ma za 90€ hodí hneď do Girony. Ok, ja si asi teda počkám. Pozeral som bledé, či tmavé tváre, usmiate, zamračené, či smiešne sa hádajúci Kórejský pár. Proste bol to celkom zážitok, keby som stále nemal tie strašné suchoty a nebolo tak hrozne teplo a vedľa mňa ten preťažky kufor z pokazenými kolieskami, čo som ho namiesto posúvania po kolieskach, ťahal za sebou ako vrece zemiakov.
V noci na letisku prichádza taxíkom z Andorry mátoha Marek. On to dal. Aj so spoluparťákmi Čechmi. Za neuveriteľných 109 hodín!!! Skoro bez spánku, jedla, tepla. Proste vrátili sa legendy z pekla. A teraz mám vedľa seba zombíka. Ono to malo presne tie črty. Krivá chôdza, dopraskané do krvi pery, vykašliavanie krví, zohnutý chrbát a neprítomný pohľad. Ale už to majú za sebou a dňom nocou budú za to šťastnejší. A možno o pár dni, týždňov budú zase vymýšľať hlúposti. Krásny pohľad bol pri výstupe Mareka po schodoch z lietadla. Aj keď vyzerá, že tomu mohol vypiecť viac, lebo až tak sa podľa mňa neknísal dolu schodmi. Predsa len nešiel ako v tom nedávnom slávnom videu ako idú kamaráti z maratónu. Ale Marek je masochista. Gratulujem :)
Deviaty deň sa teda po asi 24 hodinovej preprave konečne ocitám vo svojej postielke v Bohuniciach a teraz prišiel rad na ďalšie snívanie. Kedy teda spravím reparát a čo ku tomu pridám ešte iného krásneho? Hlavne samozrejme tu u šialených Španielov :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára