Ďalší víkend, ďalšie zážitky. Choroba na pokraji spadnutia, ale nedá mi sedieť doma. Ani som sa nenazdal a už som v piatok cestoval do Bratisky.
Samozrejme som opäť raz prekombinoval spoje tak, že nakoniec som čakal na stanici meškajúci vlak asi pol hodiny. To je tak keď sa ulakomíte na rýchlik a ste moc hrdý na to cestovať osobákom. To celkom ale zapôsobilo na moje nožičky a hor sa na jógu cez pol Blavy behom.
Dobehol som práve na čas a moja prvá jógová seansa môže začať. Alebo ako sa príde nevystrečovaný samozvaný ultrabežec trošku popreťahovať. Celý vyžutý neviem čo mám robiť. Marek Péé sa o mňa stará. Tu sa prezleč, tam si neber prezuvky, tam máš karimatku alebo taký ten plátok niečoho čo si položíte pod seba, tam sa posuň. Marekov obľúbený jogín neprišiel, bola tam iná jogínka. Postupne sa pozbierala celkom slušná partia, ktorá sa mohla za mňa hanbiť alebo smiať. Nevadí. Môžeme začať.
Začalo to hlbokým ponorením sa do seba. Chvíľku som rozmýšľal či to vôbec zvládnem a nedostanem hysterický záchvat z toľkého ticha a pokoja, ale po chvíľke ma to proste zobralo. No okrem toho, že mi kázali vzývať nejaké čakry, vesmírno a energiu zeme. Ešteže viem Komu som uveril. Ja som si urobil teda trošku iný aj keď podobný program.
Ok, môžeme začať. Strečing ako sa patrí. Prvých desať minút si vravím, možno to aj pôjde. Po polhodine ma už trasie ako osíku. Pot zo mňa leje ako z hasičskej hadice a vôbec som nepochopil jogínkynej poznámke, že som si vybral najhoršie miesto pri dverách, lebo že tam je chladno. Asi v polovici som bol tak zúfalý, že neviem koľko je hodín. Kedy to už skončííí. Ja sa nevládzem hýbať. Čo bude zajtra? Cítil som sa ako po celodennom rylovaní. Na záver opäť trošku oddychu a ukľudnenie tela a konečne opäť do vystresovanej reality.
Myslím si, že to bolo úžasné. Ale ako všetko aj tomuto, aby sa tam človek netrápil a nehanbil, mal by sa človek venovať minimálne aspoň 2x týždenne, Pre uponáhľaných a nevrlých Blavákov (napríklad za volantom) ako stvorené. Do auta s Marekom nastupujem, ale už sa necítim vôbec. Je zo mňa plastelínka.
U Mareka Jessie šaľená. Celá šťastná, že ma zase vidíí ..ej ale si nahováram. Ale radšej sa schovávam, lebo koledoval som si ňufákom o monokel.
Téma večera. Nepál a base camp pod Everestom. Čakám nejaký fotoreport z Marekovho potulovania sa po Nepále ale on mi normálne, že pustil celovečerný samo vytvorený film. Krásnych asi 2 a pol hodiny toho, čo sa dá zažiť ďaleko na východe pod najvyššou horou sveta Sagarmathou alebo po čínsky Čumulangmou alebo otrepane po našom Everestom. O tom ako sa dá prejsť so šalenými šerpami z relatívne nízkej nadmorskej výšky s pásmom ryžových polí a opicami, až po mŕtvu skalnú suť prechádzajúcu do ľadovcov, z ktorých sa trčia tý najväčší velikáni. Úchvatné scenérie. Niečo, čo si tu doma nedokážeme vôbec ani len predstaviť.Čo do šírky, diaľky, či výšky.
Je skoro polnoc keď končíme Nepál 2011 a to bol ešte jeden. To ale zase nabudúce. Ráno sa vstáva na projektík v Malých Karpatoch. Pri zaspávaní počuť ako na okno klopká dážď. Zajtra teda gýčovo nebude.
Ráno klopká ešte viac. Zase raz neverím budíku čo odo mňa v takúto nekresťanskú hodinu očakáva. Nič. Musím vstať. Marek sa budí tiež za čo sa mu neskutočne ospravedlňujem. On išiel v tento nádherný upršaný deň zase s Jessie behať na Ríbezlák.
5:55 odchádzam z Dunajskej Lužnej. Do 5:20 som si myslel, že sa nachádzam v Ivanke pri Dunaji. Z tej Blavy to bol únos v priamom prenose. Vôbec netuším ako som sa autom dostal do Lužnej po tej jóge.
Na zástavke som skoro umrzol dokým prišiel bus. Ako ja chcem ísť kdesi turistikovať? Na autobuske sa v Blave stretám s Luc Ká. Trasie ma znovu. Opäť našťastie v autobuse. Ako sa pohneme papuľa sa mi nezavrie. Rozprávam toľko že Luc v polke cesty zaspí. Oukej. Idem pozorovať, kde to sme. Ako sme sa blížili do Kuchyne začalo snežiť. Vystupujeme už za sneženia. Luc mala počas celého dňa zaujímavú záľubu stáť iba tam kde nesneží. Na začiatku som to nepochopil (asi aby sme mokrí boli až neskôr), ale v polke keď na nás celých mokrých nefúkalo to bolo priam geniálne vymyslené.
No tak sme vyrazili z Kuchyne cez Vývrat na Vysokú. Hneď za dedinou sa v snehu strácame. Pomocou džípieska chodíme ako srnky pomedzi stromčeky, keď tu zrazu pred nami poľovník tiež pomedzi stromčeky. Ešteže sme nezostali iba na večeru, ale pripomínalo mi to detstvo. Ako keby sme sa obchádzali s niekym pomedzi stromčeky na hubačke. Z vývratu cestu už poznám z MKV. Dosť dlho po stúpajúcom chodníku a na vrchol schody do neba. V sňahu a lísti sa nenormálne šmýkalo. Prvýkrát pri behu používam aj iné svaly ako inokedy. Dokonca som zistil, že na udržovanie rovnováhy mám svaly aj z boku nohy. Ojj, trošku začínali svalovičky z tohoto zistenia.
Po selfííčku na prvom vrchole "utekáme" dolu na hlavný hrebeň Karpát. Dopadlo to ale skôr tak, že sme išli dolu po štyroch na vrchnom strmom úseku. Od Pánskych Uhlísk až po Sološnícku dolinu to bola radosť z pohybu. V snehu a lísti sme si to neskutočne užívali. To je ťažko opísať, to proste treba zažiť. Prašan sa striedal s mokrým snehom v nižších výškach. Stromy napadané po víchrici na MKV už boli odpratané. Ukazujem kde všade sme mali občerstvovačky a kde všade som umieral.
Druhý kopec Vápenná(Roštúň) Velice výživný kopec. Ale pri hluchonemých rozhovoroch to ubehlo. No aspoň na kopec. Na vrchole opäť iný svet ako v doline. Zase začalo fúkať a pekných 5 cm snehu pod nami. Samozrejme ako vždy sa na tomto mieste opäť strácame. Ale chodník, cesta nikde, tak si to rúbeme snehovými poliami pomedzi stromy opäť ako srnky. Z času na čas sa niekde mihli iné srnky alebo líška. Vybehneme na Roštúň, chytro odfotíme hmlu a hybaj dolu na občerstvovačku do Podhradia Plaveckého.
V dedine zisťujeme, že niečo také ako jedlo teplé tu neexistuje. Dokonca do štvrtej poobede neexistuje ani šenk. Depka ako nikdy. Schrúmeme čokoládu pod prístreškom. Luc prestáva cítiť všetkých 20 prstov asi. No minimálne s tými hrabličkami namiesto prstov na rukách moc teda vedieť urobiť nevedela. Také niečo ako rozopnúť sa alebo otvoriť ruksak nula bodov. Nechcem si predstaviť ako vyzerali tie pršteky na nohách.
Zvažujeme rôzne varianty. Nakoniec vyhrala tá, že sa zo závetria musíme rozbehnúť čo to ide a zastaviť až keď bude opäť teplejšie. Zastavujeme až kdesi pri hrade, ktorý sme pre hmlu aj tak nevideli. Stretáme po 4roch hodinách prvých turistov, ktorý sa asi aj tak iba znechutene vracali zo zrúcanín, My si vychutnávame opäť samotu a nádherne poprehýbané stromy pod nádielkou mokrého snehu. Ani sa nenazdáme a zase sme mimo. Chvíľku nám aj trvalo dokým sme si uvedomili, že sa vraciame naspäť do Podhradia. Ešte chvíľku sa teda poprechádzame a potom to prišlo. Bombyyy na Báborsku. Viac dozadu ako dopredu. Museli sme sa spoločne tlačiť dopredu. Sám by to človek v tom strmom kopci a blate asi ani nezvládol. A potom to prišlo. Najkrajší hrebeň, najkrajší les, najkrajšia hmla v Karpatoch. Po Amonovú lúku to boli estetické orgie. Človek by mohol aj puknúť od nádhery.
S nohami slečny Luc to vôbec nevyzeralo ružovo (vari ešte nečierneli). Riešime únikové plány, ale nakoniec všetko nechávame otvorené. Po sňahu to ide poriadne ťažko, Cítim všetky svaly na zadku. Prechádzame okolo Mon Repos (čo to je? ..ako to vzniklo?). Zvážnice sa nekonečne kľukatia a mne to začína byť nenormálne dlhé. Nekonečná nuda. Keď prechádzame okolo odbočky na Čiernu skalu rozmýšľam nad skratkou. Nakoniec sme sa dohodli, že ideme ešte skúsiť ďalej. Ako sme sa ale pohli nevedel som sa zmieriť s tým, že sme nešli tam.Ono tadiaľ by to zrejme bolo najkratšie. Ale ako sme dorazili na Brezinky (vyhorená chata), tak som vymyslel plán. Na Čiernu skalu a Záruby sa pôjde nabudúce aj s jaskyňou Driny aj s poriadnym pokochaním sa Smoleníckym hradom.
Z únikovej cesty popod Záruby bol nakoniec 630 metrov vysoko Čertov žľab čo je skoro už na Záruboch. Trošku sme nedopozerali tú mapu. Snehu bolo čím ďalej tým viac. Tu už aj s lístim sme sa borili do kolien. Po sedlo pod Zárubami ani nohy, odtiaľ smer Smolenice totálne prešľapaný chodník. Po skoro ôsmich hodinách naspäť v civilizácií.
Ako klesáme mení sa ročné obdobie. Z krásnej bielej zimy s prašanom sa stáva neskutočne farebná jeseň s popadaným lístim. Až to oko ťažko znášalo, že vidí aj inú farbu ako bielu po toľkých hodinách. A zrazu pred nami Smolenický hrad. Zvládli sme to. Rýchlo spraviť fotku, že sme tu došli a rýchlo hľadať jedlo. Začína nesmierne fúkať. Od fotky hradu ma začína neskutočne klepať od zimy. Do reštiky som nedošiel. ale od drkotania doskackal.
Rozkladáme sa ku krbu. Zase raz ako socky. Topánky ku krbu, naboso. Na zaslúženú večeru čajík s rumom a nechutne veeeľa jedla. Po obžerstve duše v prírode, obžerstvo tela. Do nečasu ideme iba na toľko, koľko trvá cesta na zástavku. Cesta do Trnavy prešla v nejakom polomŕtvom stave a tam sa cesty Lukyho a Luc rozchádzajú. Niekto ide naspať do vystresovanej Bratisky a niekto naspäť do Jaslovských ku atómke.
Večer kruté rozhodovanie či ísť na druhý deň naspäť do Blavy na študentský beh po dnešných 42 km a 2400 m+. Ale čooo.. Samozrejme tomu sa nedá odolať a ráno o 6:18 už zase sedím v buse do Trnavy. O deviatej už otravujem Tekelyovcov nevyspatých po žúrke nech mi schovajú veci a hybaj na prezentáciu. Keďže spoje cez nedeľu chodia ako chodia pred štartom mám ešte hodinu a pol tak to využijem na zožratie polkilovej bagety. Prečo nie.
Na štart sa ani nestaviam. Je mi zima a mám na totálku rozbité zo včerajšku členky. Ledva som došiel na prezentáciu. Keď zaznie výstrel, ešte vystrečovaný z piatkovej jógy vybieham z vestibulu intrákov. Užívam si to. Tepy 155. Aj som si našiel kamarátov, ktorý mi udržovali tempíčko. Niektorí to podľa všetkého ale prehnali. Raz za čas sme niekoho obehli. Snažím sa každého povzbudiť. Veď to už nie je až tak ďaleko.
Ani sa nenazdám a som pri novom Starom moste. Vybiehame na most, kde nás obieha slepý pán s jeho vodičom. Véééľmi dobre. Len tak ďalej. Ja držím stále 155. Fascinuje ma, že to niekto dokáže držať aj bez hodiniek. Na druhej strane Dunaja trošku začína pofukovať oproti. Skupinky sa prezoskupujú. Strácam parťáčky. Do mrkvy, kto ma bude teraz kľudniť? Poslednú parťačku som stratil pred mostom Lafranconi.. Za to si ale môžem sám. Neodolal som prevýšeniu ktoré prišlo na výbeh mostu. A tak posledné 2,5 kilometra postupne zvyšujem tempo. Na druhej strane mostu mám už tepy 185. Beží sa mi geniálne. Ako niekoho predbieham tak sa snažím všetkých povzbudiť. Všetci ako keby boli zo Somálska. Ako keby mi nerozumeli. Žiadna odozva. Na ultra sú podľa mňa trošku privetivejší ľudia.
Posledný výšvih do cieľa na intrákoch už nekomunikujem. Skôr pľujem slinu, čo fučím ako raketa. Tak posledné 2 kilometre som si to vybombil ako pán. Dúfam, že ak by som sa snažil od začiatku, tak by to aspoň pod hodinu bolo aj keď teda beh nie je až tak moja silná stránka. Takto do pohody to bolo 1:11:40?
Párky vo Venze? Niečo strašné. Okrem toho, že dokým sme tam prišli sme zase raz domrzli, tak dokým nám otvorili bránu tak som mohol byť už aj na vlaku. A musím povedať, že Bratislavská Venza sa nedá porovnať so Žilinskou Menzou. Či rozmermi, či párkami. Vôbec som si to tam nevychutnal. Aj tí študenti sú tu nejakí iní. Nejakí stŕpnutí či čo, Ani to opísať neviem :D ..Tí naši v Žiline boli dákysi živší, Ono tu už asi aj tí študenti sú nafukanejší.
Aj keď..
Zase raz som si uvedomil ako je v tej Bratiske pekne. Naspäť na stanicu som šiel cez Slávičie údolie a Slavín a nemohol som sa vynadívať na ten kopec. To takú cestu ani vo Fatre nemáme. A tie výhľady okolo pánskeho územia okolo Slavína stoja za hriech pre oko. Pozrel som čo nové na pamätníku a pobral sa cez schody ku SAVke. Ďalšia neskutočná vec na trénovanie tie schody. Rýchlo som sa rozlúčil s Bratislavskými legendami ultra a squashu, ešte sa nám nadobro podarilo "opraviť" kávovar, a môžem ísť konečne spať.
Tento týždeň (víkend) som to už dosť nezvládal. Po vyše pol roku by tomu už asi ozaj bolo treba dať aspoň jeden víkend pauzu. Ako to tu píšem tak ma ide kašeľ zadusiť a už zase rozmýšľam, kde na bajk počas ďalšieho víkendu. Kto alebo čo ma už konečne zastaví.
Ale víkend bol topka. Jeden lepši ako druhý.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára