To bol za nápad zase na asfalt liezť. Človek si nikdy asi nedá povedať. Ešteže aspoň sobota bola príjemne strávená trošku v prírode. Ako rozcvičku som si dal ešte posledné kardio po lúkach a lesoch nad Vrútkami a Martinom. A tak som trošku prevetral aj nášho psíka, ktorý v noci zryľoval pol záhrady a taktiež parťáčku Niku, ktorá si v nedeľu bola popučiť tiež na ČSOBečku, tretiu päťku štafetového charitatívneho behu.
Rýchlo domov zbaliť lebo nie len maratónom človek žije, ale aj 100 míľovkami v Chorvátsku a taktiež Julskými Alpami a tak tentoraz sa so Slovenskými horami lúčim na tri týždne a odchádzam na Západ.
Večer ešte skočím na burgrík do Žiliny, aby som spoznal legendu medzi prinajmenšom Slovenskou tortárskou elitou a uvidel ako vyzerajú prvé kroky od barle ku šťastiu vo vysnívaným horám a po parádnom večeri idem depkovať do postele na čo som sa to zase dal.
Ráno vstávačka o pol piatej aby som stihol pofejsbukovať a pomesendžrovať a hybaj s lyžami do Trnavy a odtiaľ s parťákmi do Blavy na prezentáciu. Aby nedošlo k nedorozumeniu. Lyže sa vybrali do Fiatky, ktorou ideme do Álp, nie na maratón.
Do Bratislavy prichádzame medzi prvými. V Eurovei ešte v podzemí nie je skoro žiadne auto. Stretávame sa s tritisíc päťsto známymi pred štartom či aj po ňom. Registráciu máme za sebou za par minút a teraz nastal čas na selfíčka, záchody, enegeťáky, kávu a iné prípravne maniere. Ani sa nenazdáme a letíme na štart.
Štartovať ma posielajú do prvého koridoru, ale tentoraz bezpodmienečne trucujem a aj so Stankou sa dávame ku pomalému Filipovi v treťom koridore. Zaznie hymna a po hymne štart. A my čo? My stojíme. A stojíme tam zo 5 minút, Až potom sa dav začne u nás pomaly rozbiehať. A keďže dnes bežíme na hulváta tak robíme lajf stríími a pretek si užívame každým dúškom. Srandičky, srandičky. Trošku nám aj na hlavičku pripeká.
Na desiatom kilometri žiadna zmena. Síl na rozdávanie. Trošku začínajú otlaky. Predsa len keď po troch mesiacoch sa znovu rozbehnete, tak keď postúpate zopár tisiciek krokov po špičkách tak sa to niekde odzrkadlí. Ale žiadne nariekanie... Robíme ďalšie lajfko. Všetci sa tvária čerstvo ale už toľko slov a tanečných krokov nepadlo ako na štarte.
Na 11tom kilometri očakávam Niku ale tohto stvorenia tam nikde. Hm.. Buď som si ju nevšimol alebo je predo mnou. A tak som sa trošku pobral od parťákov do amoku a natiahol krok. Bombyyyy.. Ľudia sa za mnou strácali ako stromy pri ceste vlakom. Išlo sa mi parádne len na tie rozpadajúce sa chodidlá v priamom prenose po dostupovaní na špičky. Niekde na 14tom kilometri som dobehol parťáčku. Spolu sme to s úsmevom vypučili až na koniec štafetového úseku. Vravím si, kokos ako mi to ide. Normálne sa cítim na druhe kolo za hodinku a pol. Na nový Starý most vybehnem ako s vrtuľou v zadku. Aj v parčíku sa mi páči.
Snažím sa trošku spomaliť ale parťákov za mnou nikde. Až pri spiatočke na most sa objaví Švajčiar Paľo v košielke. Nič, veď ma pomaličky dobehnú.
Prebehnem do druhého kola, ale postupne vo mne prichádzajú myšlienky kašľať na parťákov a radšej si ísť svoje tempo. Ale hneď ako prišli tieto myšlienky som vedel, že je zle a že to už je ten posledný predsmrtný záchvat pred prestaním vládať. Ide tam o to, aby ste si čo to nadbehli pred kamarátmi, aby ste potom mohli pomaly umierať dokým Vás dobehnú. A tak si idem svoje. 20 kilometrov. To teoreticky pre ultráka je kúsok a možno ani sa nenazdám a budem v cieli.
Kilometre rýchlo odsýpali. Po obrátku na Ružinove to šlo super, rýchlo a aj vietor nás trošku do tváre ovieval, ale potom prišlo Inferno. Ako sme sa otočili naspäť, vietor zastal a mňa na tom asfalte chytilo také horúce peklo ako tento rok nikde. Fackalo ma z jednej strany do druhej. Ledva som sa stíhal oblievať na občerstvovačkach. Na 34tom kilometri som definitívne prestal ovládať svoju psychiku a prdol som na to a začal kráčať. Mne sa už nechce namáhať. Inak toto kráčanie to je najhoršia vec čo môžete spraviť. Potom rozbehnúť sa je poriadna drina.
Ale ja to bravúrne vždy zvládam a striedam 1,5 kilometra behu a pol kilometra chôdze. Ten koniec bol v znamení toho, že obehol som 50 ľudí, obehlo ma 50 ľudí a tak dokolečka, dokola. Ale dobehol ma už aj košielkový kamarát a aj predbehol. Kašľať na to, ja som si už vyrátal, že aj keby som kráčal celé posledné tri kilometre tak čas pod 4 hodiny bude a tak ja už som bol jasný.
Neznášam premotivovaných dobrovoľníkov, ktorí hecujú ľudí na 40tom kilometri aby sa hýbali rýchlejšie :D ..ale robím to isté.
Posledný pol kilometer som sa horko ťažko ešte posledný raz rozbehol. Bolo to čosi strašné ale ako človek prichádzal do cieľovej rovinky dákosi zabúdal na to všetko čo sa dialo posledné kilometre, Zase raz bol svieži ako pri predštartovej hymne. A nakoniec to prišlo. Konečne pivo, stôl na sedenie, parťáci a popreteková aftérka. Čo tam po čase a medaile.
Ešte polhodinu sedíme a rozoberáme spolu všetci všetky nástrahy tohto pekelného behu. Ale potom si každý ide po svojom. Rozlúčim sa s väčšinou známych a so skalnou ultra parťáčkou Julkou, ktorá sa dala na polky maratónov za časy babky s barlami a Tomášom, bývalým športovcom teraz na športovom dôchodku, sme sa vybrali zmastiť koleno do miestneho podniku v Bratislave. Ani som sa nenazdal a museli sme letieť závratnou rýchlosťou na mojich nohových kyptíkoch 3 kilometre na stanicu. Ešteže hore kopcom. Dole by som to už asi nezvládol. Akurát nasadám na vlak a možno keby som bol ešte o trochu väčšia citlivka tak by som aj slzičku pustil, že sa musím lúčiť s parťákmi. Aj keď parťáci si myslia, že som najväčší zradca, že tak skoro utekám domov, ale ako som domov prišiel, tak ma tak soplík chytil, že som skoro umrel. Ešteže som konečne ľahol do postele a spal.
Nuž a teraz mi nezostáva nič iné ako veriť tomu, že sa mi podarí dať za 4 dni dohromady na prechádzku po Chorvátskej Istrií. Ale tak čo človek neurobí pre dobrodružstvo? :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára