Víkend na lyžiach vo Vysokých Tatrách (Prielom, Priečne sedlo a sedlo Sedielko)

Plán je taký, že do Tatier dorazíme v piatok večer aby sme v sobotu hneď z ránky mohli šľapať. Od Trnavy prichádzam do Kraľovian po deviatej večer, kde ma už čakajú parťáci a môžeme vyraziť. Cesta cez Oravu bola v celku divoká, ale všetko sme ustáli. Keď máte okolo seba skvelých ľudí tak všetko prejde rýchlo :)

Na ubytovňu v Lysej Poľane dochádzame asi okolo jedenástej večer. Asi budíme chatára alebo komorníka alebo kto to len môže byť. On nám za to ukazuje neskutočné podkrovie s obrovskými matracmi za 5€ alebo postele za 7€ (proste luxus). Vyberáme si zem a matrace. Treba trošku pred zajtrajšou Zbojkou testnúť spacáky. Je tam príjemne teplo. O polnoci ešte vyjedáme zásoby svojich kamarátov a po spánku ani chýru, ani slýchu. 

Postupne ale aj tak pojednom poumierame na spánok. Ráno Kajakov masívny budík v podaní AC/DC, či aké iné to šmakociny. Hneď vystrelím zo spacáku, že ideme šlapať. Parťáci zúfalí. Ani za dve hodiny sme sa odtiaľ nakoniec nevyšuchtali. Ešte aj ranné pivo som stihol dokým sa oni zbalili. Všade naokolo "hŕby" snehu a tak lyže pripíname na batoh a hybaj sa naráno 5 kilometrov poprechádzať v lyžiarkach.

Pred ubytovňou v Lysej Poľane

Bielovodská dolina tušíme, žeby mohla byť pekná, ale my sme videli okolo seba samý oblak. Postupne sme obuli lyže a zároveň sa dostali do polomu. Celkom zaujímavá kombinácia. Jeden parťák to skoro chcel obísť Ťažkou/Českou dolinou. Bolo mu zaťažko vysvetliť, že tade neprejde. Asi chcel ísť pozrieť čo nové na Rysoch. My zatiaľ na pásoch preskakujeme z kameňa na kameň ponad potok. Áno, nám ťažko povedať skialpinista.

Konečne na pásoch

Prístrešok pod Vysokou

Po prejdení aj posledného jarku potoka, kde sme skoro vykúpali pásy, nám konečne začal rednúť les a hmla, ktorá sa doteraz držala. Hmla spravila neskutočne krásnu námrazu na okolitých štítoch. Minulý týždeň sme obdivovali Veľkú Zmrzlú dolinu nad Brnčalkou, Tentokrát sme sa nemohli vynadívať na dych berúcu Kačaciu dolinu, do ktorej sme najprv museli prekonať jeden výšvih cez skalný prah, kde sa podľa všetkého nachádza aj Hviezdoslavov vodopád. Možno to bol ten ľad čo sme povedľa seba videli. Celkom zložitý úsek, kde sme netušili kade vedie chodník. Pred nami iba pláne prašanu pomedzi kríky a kosku. Kde tu narazíte na strmý žľabík s ľadom na spodku. Ale po troške vytrápenia sa, sa pred nami otvoril neskutočný kruhový výhľad. Hmla sa rozostúpila a okolo nás sa ukázala scenéria ako z filmu.. sprava doľava najprv stena Malého a Veľkého Mlynára, Ťažká dolina s Ťažkým plesom na kraji prahu, vedľa trčala Kačacia veža a spoza nej bolo vidno úžasný masív Rysov, ktoré v nízkej oblačnosti pripomínali nejednú osemtisícovku, ďalej galéria Gánku, Gánek, Rumanov štít, A následne Popradský, Batizovský, Lavínový a Litvorový štít. Na druhej strane sa týčila Hrubá veža a hore dolinou sa pomaly začínal ukazovať Poľský hrebeň.

Prešľapávanie stopy do Kačacej dolinky

Bielovodská dolina a Masív Mlynára

Kačacia dolina sa otvára

May a Kačacia dolina so štítmi

Slnko začína poriadne pripekať. Z prachu pod nami sa stáva behom pár minút poriadna kaša. Dostávam z toho trošku stres. Netuším ako to vyzerá pod Prielomom a bojím sa aby to nespôsobilo nadmerné zaťaženie svahu. Ale ako sme stúpali vyššie tak sa začalo opäť zaťahovať.

Pauzu dávame pri Litvorovom plese. Doliny ale stále nie a nie konca. Ako zašlo slnko tak sme sa nemohli dlho zastavovať. Opäť prišla zima. Hneď teplota pod nulou. Stres teda opadol a my stúpame stále vyššie. Prejdeme Zamrznutým sedielkom, kúsok sa spustíme ku Zamrznutému plesu a ideme hľadať Prielom. Hmla klesla až na hrebene a teraz je zase problém kde máme ísť. V diaľke ešte vidíme traverz z Poľského hrebeňa ku Prielomu a tak sa snažíme dostať tam. Cestou sa sneh zmenil na jemný piesok. Miniatúrne guličky snehu sa pred lyžami rozostupovali a lyže sa zabárali 10 čísel pod piesok, ehm sneh. Za nami skoro žiadna stopa. 

Pri Litvorovom plese

Traverzom prejdeme až kdesi pod Prielom, ale na snehu vidno stopy po lyžiaroch len veľmi slabo a zase raz Mapy.cz majú chodník o pár desiatok metrov posunutý. Celkom nebezpečné. Lebo keby sme sa vybrali o pár rebier nesprávnym žľabom mohol by byť ešte prúser sa potom odtiaľ dostať. Nakoniec aj po porade s ďalšími tromi lyžiarmi sme sa rozhodli správne a za pár minút sme boli v sedle. A ako bombónik na torte bolo rozfúkanie hmly a úžasný výhľad do Veľkej Studenej doliny. Už sme videli aj koniec našej dnešnej cesty, Zbojníčku. Chalani čo nás dobehli, čo prišli z Východnej Železnej brány sa obuli a za pár sekúnd ich nebolo. My sa zase prerábame pol hodinu. Nachystaný som prvý a hneď aj zavelím na zjazd, aby ma toľko nečakali. Lebo ako sa poznám zase pôjdem ako pokakaný. Sneh je ale vcelku slušný a tak po pár metroch šúchania sa bokom si začnem oblúčikovať. Bolo cítiť trošku zlepený sneh slnkom ale išlo to. Lyže mi nezastávali pod škrupinou. Ani papuliaka som nehodil. 

Do Zamrznutého sedielka

O pár minút krásneho zjazdu sme boli dolu. Pod sedlom je potrebné sa poriadne rozbehnúť, aby ste zaleteli čo najbližšie ku chate, lebo terén sa tam vyrovnáva. Pár metrov teda ešte vyšľapeme už napešo ku chate a párty môže začať. Samozrejme fazuľou, pivom a Coca colou.

Na Zbojníčke

Kultúrna vložka

No a potom už prišla na rad Borka. Niekto mal tento víkend Pierra Mentu, niekto začal pretek behom v lyžiarkach, potom prekážkovým behom pomedzi polom, potom kochaním sa výhľadmi a zase nerváčením v hmle v Prielome ale najťažšie kolo bol súboj s Borkou. A že kde je ťažký pretek. Samozrejme, že v Slovenských horách.

Roman na skusoch

Spíme v jedálni na zemi a tak využívame možnosť posledného slova v Zbojke. Po tme, v plnej jedálni Maďarov, Čechov a asi nás samých Slovákov sa nevieme dosmiať. Sa čudujem, že nás odtiaľ nevykázali. Ráno samozrejme už pred šiestou parťákovi musel zase začať ziapať budík na pol Tatier a tak sme už aj prví hore. Dokým sa všetci pobudia strašná nuda. Ale potom to prišlo.. konečne raňajky.

Zase sa raz nedokážeme vytrepať z chaty v normálnu hodinu. Do sedla Malý Závrat som nikoho nenalákal. Všetci ma opustili. Dokonca jeden parťák sa mi zdá doteraz, že jemu nebolo zle od Borky ale skôr z toho ako som mu povedal, že už aj on Brutus ma opustil a bol potom z toho celý deň zronený.

Vyrážame do nečasu

Nakoniec sa nám podarilo výjsť pred chatu a pomaly sa pobrať do Priečneho sedla. Cestou stretáme veľkú skupinku, čo sa vybrala okolo Sivého plesa na Javorový štít. My pokračujeme rovno po ľavej strane od Streleckej veže do nástupu pod Priečne sedlo. Sneh je totálne tvrdý a v žľabe by som to ja nazval už aj ľadom. Parťák, čo ma opustil do sedla Malý Závrat, v depke velí ústup. Vyzerá, že mu bolo ozaj zle. Alebo, žeby to zo mňa? Opustil ma znovu a nechal ma tu samého s tými bláznami.

Depka

Jeden horolezec prvého rádu a druhá Tatranka s cepínom. No nič. Trošku si poplačeme od strachu, ale musím to výjsť. Do ľadu priam zapichávam iba pol hrotu. A za nami Česi bez mačiek. Rúbali to tam lyžiarkami do toho svahu. Chúďatá lyžiarky, ale podľa mňa aj celkom risk. Toto by som si ja teda nedovolil. Veď stačí jedno pošmyknutie, zle zachytenie lyžiarky do malinkej diery a človek by sa mohol ušmýkať do aleluja až pod Strelecké polia. Je pravda možno, že to trošku preháňam, ale nemyslím si, že to bolo až tak rozumné. Do toho raz za čas tak zafúkal vietor so snehom, že sme sa museli prikrčiť ku svahu. Neviem no. Podľa mňa 40° je už dosť.

Nejak sme sa dostali do sedla.

Pod Priečnym sedlom

Hore to šlo ako tak, ale čo dolu? To je ešte horšie. Kua, ani ten cepín nemám. Paličky sú mi na dve veci. Aj tak sa nedajú nikde zapichnúť. Lyže a ťažký batoh na chrbte som aj zabudol, že mám od toľkého adrenalínu. Schádzame pomaličky čelom ku svahu. Sneh tu je rozumnejší ale nevidieť pod seba kde kladiem nohy mi moc nepridávalo na odvahe. Z najužšieho a najstrmšieho miesta sme von. Parťák si už našiel miestečko a obúva lyže. Ja s parťáčkou obúvame o pár metrov nižšie.

No ale bol som taký rozklepaný, že po rázcestie na sedlo Sedielko som spravil tak 5 oblúkov. Všetko som sa iba zošúchal. Nasádzame pásy a smer Sedielko. V pozadí vidno krásne Prostredný hrot. Stále sneží. Po pár stovkách metrov ale lyže idú zase bokom a do sedla stúpame strmo na mačkách. Sneh bol kde tu tvrdý, kde tu naviaty, ale pred vrcholom to bolo neskutočne mäkké. Pri vedení stopy som sa poriadne vytrápil. Ale tak chcel som si vybiť síly, keď včera som sa cítil tak dobre. Výjdeme hore a tam totálne mlieko. A teraz kam? May prejde vrcholom a zapadne do metrového naviateho snehu. Samý prašan. Žeby sme mali po prvýkrát v sezóne prach? Hej. 20 čísel prašanu a pod ním makadám. Je marec a pod prašanom žiadný podklad??? Whaaat? A tak zase dolu pekne na pešo. V tom prachu a skalách sa šlo na zabitie. Vôbec sa nedalo vedieť čo pod snehom čaká na nohu. Raz ju skrútilo tak, raz hentak. Postupne makadám prešiel do obrovských šutrov, pomedzi ktoré z času na čas zapadla noha po koleno alebo na ľadových skalách sme robili metrové šmyky. Nejakým spôsobom sme sa dostali do nevyrazného žľabu.

Prach v sedle

Hľadáme cestu

Prachu tu bolo vari meter. Hneď obúvame lyže. Spočiatku sa bojím, či takýto sneh dobre drží, ale po pár oblúkoch som totálne fascinovaný. To už je aká lyžovačka. Škoda, že okolo je samá hmla a ak ste nemali pred sebou spolujazdca tak ste ani len netušili v akom sklone ste a ani aký sklon sa pred Vami blíži. Spravili sme si zopár desiatok oblúkov a zase sme drhli lyže po skalách. Zase nič a zase pešo,

Prejdeme pár stoviek metrov, strašným skalným suťoviskom ale ako uvidíme kdesi v diaľke veľkú bielu plochu opäť obúvame. Keď sa nachvíľu rozostúpilo mlieko, uvideli sme povedľa pásť sa kamzíky. Prechádzame miestami kde prednedávnom ešte polehávali. Všetko bolo od kopytiek pocupkané a kde tu boli vyležané miesta v snehu. No ale poďme lyžovať.

May ešte váha a ide napešo. Ja už mám skúsenosti s bielou slepotou a tak opäť ako prvojazdca púšťam Kuba. Kubo ide predo mnou keď tu zrazu zmizne. Naraz ho nebolo. Prepadol sa do zeme. Podídem bližšie a on o pár metrov nižšie vyvalený na zemi pod strmákom s dokrútenými lyžami. Vôbec netušil že pred nim bude taká zmena terénu a to sme šli celkom pomaly. A tak ideme ešte pomalšie.

Obchádzame Žabie Javorové pleso. Je tam nádherne. Jedná obrovská skala na začiatku zamrznutého plesa tomu dodávala priam nádych magického miesta. Prejdeme na skalný prah a pred nami neskutočne široké biele pole Zadnej Javorovej doliny. Hmla pomaly zostávala nad nami. Niekde, asi pod Žabím vrchom, boli spadnuté zo dve veľké lavíny. My ich obchádzame po pravej strane. Do samotnej doliny až nezišli. Nastáva najkrajšia lyžovačka tejto sezóny. Obrovské priestory, bez náznaku civilizácie. Ničím neporušený sneh. Krásne tri lajny za nami. Každý iným smerom a ako mu to vyhovovalo. Stretáme sa až pri turistickom mostíku ponad potok kdesi na spoji Javorovej doliny so Suchou dolinou.

Koska začína

Obed po lyžovačke snov

Prichádza úsek kosky. Kde tu bolo treba vystúpať pár výškových metrov ale potom sme si užívali zábavu pomedzi kríky či stromy. Snehu začínalo ubúdať ale aj na pol centi ľadu to ešte ide. Dolu v doline boli veľmi pekné útulne. Ako tu v Javorovej doline, tak aj deň predtým v Bielovodskej (napríklad na spoji s dolinkou Rovienky). Postupne vojdeme do totálne dolámaného lesa. Dozvedáme sa, že pred pár dňami tu podľa odhadov vylámalo vyše 10 tisíc stromov. Celá dolina bola zrazu holá. Kde tu už mechanizácia začala drevo spracovávať, aj keď vo vyšších polohách je bezzásahová zóna a som zvedavý či to tam teda zostane. Chodník vyzerá, že už je poprerezávaný. Možno jeden-dva stromy čo sme museli obísť.

Polom v Javorovej doline

Prichádzame do Tatranskej Javoriny. A vlastne už predtým si zo 3 kilometre nesieme lyže na batohu. Aj keď už sneží aj tu dole v 1000mnm. Na zemi je tak zo 2-3 cm prašanu a pod tým asfalt. Na toto sme ešte mäkký na lyže. Z Javoriny do Poľany ešte 2 kilometre po ceste prvej triedy a sme po dvoch dňoch opäť pri aute. Rýchlo prezliecť, prezuť a do ubytovne aj niečo prežuť. Po celom dni to bola slasť. Už iba sprcha chýbala. Ubytovanie na Poľane úúplna topka. Chatár milý a asi by pre nás urobil aj to posledné na svete.

Cesta do Lysej Poľany

Takto trošku oddýchnutí sa poberieme z raja opäť domov. Po ceste prvýkrát zisťujeme aké škody napáchal vietor. Keď sme prichádzali bola už tma a vôbec sme si to vtedy nevšimli. Stromy boli na mnohých miestach pováľané naprieč cestou a iba nahrubo poprepíľované. Zvodidlá dokrivené. Musela to byť dosť veľká spúšť. Na ceste pol centi snehu a Maďari, či Poliaci pred nami už driftuju zákruty. Ešteže sa nič nestalo. May odváža Kuba do Ružomberka a keďže vlak mi ide až po ôsmej tak Kubo ešte vymyslel seansu pri videách z Gopro-čky v smradľavých ponožkách a s teplým čajíkom a koláčom od maminy v rukách.

Rozlúčka s Lysou Poľanou

Nakoniec to rozpustíme aby sme trošku cez týždeň pooddychovali a už teraz sa nevieme dočkať budúceho víkendu.

Žeby sme si vymysleli nejaký vážnejší projektík v Západných Tatrách? O všetkom rozhodne počasie a parťáci :)