Končistá po lese, Baranie sedlo (Vysoké Tatry)

Víkendy začínajú byť čím ďalej tým kratšie. Keď sa chce človek aj trošku socializovať tak nemá šancu.. V piatok večer príde o siedmej večer z roboty, ešte chce stihnúť jednú pizzu, čajík v čajovni a niekoľko hodín úsmevu od ucha k uchu a nakoniec dopadne tak, že spánok ide bokom a po štyroch hodinkách už rozliepa oči, aby mohol opäť prežiť neskutočné dobrodružstvo. Veď nie nadarmo sa vymyslela fráza: "Spať budeme až v hrobe" Teraz je to neskutočný prepych.

Štart aj tak opäť posúvame až na pol ôsmu v Ružomberku. Nabalíme Feldu a hybaj ho do Hágov. Dristáme jedna radosť a ani si neuvedomíme a nachádzame sa pod Tatrami. Kopce nevidno a čo je horšie nevidno už ani sňah. Nevadí, aj behať v lyžiarkach sa treba naučiť.

10 rokov sa chystáme na cestu. Ako keby sme šli na púť do zasľúbenej zeme. Až potom mi došlo, že oni si všetko čo budeme potrebovať až na ubytovni vyhadzovali z batoha. Nevadí. Závažie je dobrý tréning, Alebo, aspoň vyrovnám váhou ich ťažké lyže. Lyže teda na chrbát a poďho do lesa.

Ideme si pešo keď tu parťák Kubo okolo nás na lyžoch. Čo tam po tom, že každú chvíľu musel obchádzať stromy, korene, skaly. Hm.. nakoniec mu to šlo aj tak pomalšie ako napešo. Stále ideme lesom Štôlskou dolinou. Sňahu stále nikde. Vojdeme do kosky. Snehu trochu pribudlo a hlavne je už čistejší. Nie od dolámaných vetvičiek a čečiny. Ako začne koska rednúť nasadzáme pásy. Vošli sme na dno doliny a postupne vystupujeme ku červenému turistickému chodníku "Tatranskej magistrále"

Cesta koskou

Sneh je totálne tvrdý a sklon je taký, že stačí trošku urobiť chybný krok a sa zbierate zo zeme. Za nami sa začínajú otvárať krásne výhľady na Popradskú kotlinu. Stále stúpame. Celkom to ide, ale náš cieľ cesty Končistá je v totálnej hmle. Prichádzame na skalný prach vo výške okolo 1950 mnm. Stretáme iných bušičov, ktorý sa smutne vracali naspäť. Nad prahom nie je sneh, len samé skaly. Zase lyže na chrbát (alebo komu to tak chutí tak na batoh bundu a lyže do ruky)

Lúčne sedlo a v pravo masív Končistej

Pohľad Štôlskou dolinou

Po silnej roztržke či ísť ďalej alebo nie a či ísť dolu smerom do Zlomiskovej doliny alebo do Štôlskej bolo pre strašnú nechuť parťákov rozhodnuté pre ústup naspäť do Hágov. Zjazd z Lúčneho sedla do Zlomísk by mohol byť dosť nebezpečný v hmle a hlavne v snehu, ktorý skôr pripomínal ľad. 

Zjazd pre niektorých naspäť bol jeden z najkrajších v tejto sezóne. Pre mňa neskutočné utrpenie. Až dole som zistil, že to bolo roztrhnutým prúsikom na lyžiarke a teda komín na jednej lyžiarke som mal úplne voľný. Vďaka tejto anomálií som zase raz okúsil tvrdosť terénu. Zase raz som si trošku pošiel aj po hlávke.

Opäť koska. Ale my chceme lyžovať. Davnhilujeme pomedzi kríky. Celkom to ide. Raz za čas, keď ste čakali parťákov prešla okolo Vás najprv lyža a potom za ňou utekajúci lyžiar s jednou lyžou na nohe. Keď nás to padanie už omrzelo tak sme konečne lyže vypli. Ale jednému to nedalo a o chvíľu na nich stál znovu. My opäť trénujeme zbeh v lyžiarkach. Na jednej lúčke sa zdalo strašne mnoho snehu a tak zapíname aj my a valíme za nim.

Prešli sme asi 300 metrov a ocitli sme sa v čučoriedí. Kde tu fliačik snehu. Ale kde fliačik. Bola to čistá zjazdovka na slalom. Niekedy na jednú lyžu, niekedy na skok na najbližšiu bielu plochu. Keby nás vtedy niekto videl tak si pomyslí, že sme asi nafetovaní, ale my sme boli práve najšťastnejší ľudia pod slnkom čo sa tešia z každej jednej vločky snehu. Nakoniec sme v lyžiarkach "goráčových" prebrodili potok a po pár stovkách metrov sme boli pri aute. Bolo to úžasné. Po snehu, širokej zjazdovke, vie jazdiť každý. Ale sranda prichádza až na čučoriedkach a zarastenej rúbani.

Ale potom prišla depka opäť. Už je po výlete a ja mám za sebou iba 9 kilometrov a 800 výškových metrov a pokazený komín na lyžiarke. Ale v Smokovci bežíme do obchodu kde nás zachraňujú novou šnúrkou a večer je lyžiarka ako nová. Dokonca v obchode bola obsluha, ktorá ma fascinovala. Normálne vedela čo za tovar predávajú. Po dlhom čase prístup ako si predstavujem. Ani nás nevyhodili keď sme tam šťukali každé viazko čo sme uvideli.

Ešte do obchodu nakúpiť jedlo na tri roky, keďže tento týždeň sa na výlet do Tatier vybrala banda zúfalcov bez peňazí pred výplatou. Ubytko v Dolnom Smokovci totálny luxus. A to vyšlo iba cca 10 € na osobu. Ten penzión proste mal atmosféru. Aspoň vieme, kde zanocovať do budúcna keď sa opäť vyberieme pučiť Tatry. Večer prichádza ešte parťáčka May, ktorá bola cez deň spučiť Žltú lávku nad Terynkou. Za ideálneho slnečného počasia. My sme vychytali asi jediný oblak nad Tatrami čo sa nad Končistou držal ako nebeské mračno na Olympe.

Parťák na penzióne

Večer opäť socializujeme. Ak sa to tak dá nazvať. Každý bol nejako prevesený cez gáuč alebo kreslo a polomŕtvy niečo vyprával. Nálada ale neklesala na duchu. Počas hlbokých rozhovorov sme sa nakoniec rozhodli ísť na druhý deň predsa len Baranie rohy. Veríme, že už počasie výjde. Minimálne ako dnes všade okrem Končistej. 

Ráno narýchlo všetko nahádžeme do Feldy. Lyže na kolená a piati a päť párov lyží a iných inštrumentov sa poberieme do Starého Smokovca na bus. Vodič išiel odparkovať auto na tajné neplatené miesto, hodiť šoférovacie botasky do kríku a už aj sa vezieme na Tatranské Matliare, Kežmarská Biela voda. Hodinu sa pripravujeme na parkovisku.

Sňahu zase nikde. Poďme poturistikovať. Dnes sú parťáci nejakí trudní. Dlho ani po snehu nechceli šlapať na pásoch. Až keď sa nám začala otvárať scenéria doliny Zeleného plesa so Svišťovkou, Kežmarským a Pyšným štítom, Baraními rohmi, Čiernym štitom a Jastrabou vežov až po Kozí a Jahňací štít a na druhú stranu úplne v kontraste Belianske Tatry už skoro bez snehu. Pohľad do Veľkej a Malej zmrzlej doliny je pre mňa jeden z najkrajších v Tatrách. Možno ešte krajší ako nové vecka na Brnčalke. A ja že prečo je pred záchodmi vonku pol metra snehu. Alebo to tam je už dlho, len vždy som poctil iba záchod vonkajší?

Pohľad na Belianky

Scenéria sa otvára

Veľká Zmrzlá dolina a naša cesta do Baranieho sedla

Doplníme energiu na chate a naprieč zamrznutým Zeleným plesom sa vydáme ku žľabu do Veľkej Zmrzlej doliny. Zase raz trošku depka z výšky. Ale boli celkom pekné stupačky na nohy tak to nebolo aj pre takého strachoprda ako ja nič strašné. Nad dolným žľabom sa terén vyrovná. Začína pripekať slniečko. Ideme sa rozpustiť. Jeden parťák letí dopredu ako besný. Kašľať na neho. My selfičkujeme a fotíme o život. Je tam nádherne.

Obžieračka na chate

Výhľad pre šťastkov

Cesta cez dolný a horný žľab do Baranieho sedla

Príprava pod nástupom do spodného žľabu

Pučíme

Cesta do neba

Nad prvým žľabom

Presunieme sa pod horný žľab vedúci priamo do sedla Baranieho. Cez leto som tu mal strašnú depku. Išiel som s jedným parťákom priamo cez žľab. Sneh tu síce nebol ale skaly sa sypali prúdmi. Ten druhý sa musel schovávať aby neprišiel o hlavu. aj celkovo dosť ťažšie sa liezlo hore. Teraz to bola krása po schodíkoch v snehu. Ani som nemal pocit, že sa prevrátim naspäť až ku Brnčalke.

Kubo s Kežmarákom

Veľká Zmrzla dolina a dolu dolina Zeleného plesa

No ale potom to prišlo. Z leta si pamätám, že druhá strana na Terynku nie je až taká strmá. Výjdem cez hranu sedla a na druhej strane priam priepasť. Kokos, toto idem ako zlyžovať? Hore fúka ako besné. V sedle nachádzame rýchleho parťáka iba lyže. Tipujeme, že išiel na Rohy. Mojim ďalším parťákom sa už nechce. Sám hore nejdem a druhá vec, asi by tu pomrzli ak by ma mali čakať. Začíname sa pripravovať na zjazd...

Čierny štít

Horný žľab až po sedlo

Krásavica v sedle

Bujak v sedle

Sexoš v sedle

Prípravy vo vetre v plnom prúde

Pohľad z Baraních rohov do Veľkej Zmrzlej doliny a doliny Zeleného plesa a v pozadí Belianky

Pohľad do Malej Studenej doliny

Ľadový štít

Ako dám dole pásy tak ma tak roztrasie ako nikdy. Čooo, to nedám. Zvalí ma do doliny. No ale hádam nepôjdem napešo. Kubo sa spustí ako keby bol na somárskej lúčke iba. Kajak ide dosť pokakane. Keď má on problémy tak čo ja??? Nič, za mnou je ešte May tak idem skúsiť ísť dolu aj ja. Šuchocem sa svahom dolu natočený bokom ku svahu a keby som mal cepín tak som na ňom zachytený o svah. Ale pomaly to zošuchávam. Cítim dosť trapas pred bušičmi čo ma preoblučikuju okolo alebo šľapu hore na pásoch. Aj keď všimol som si, že aj niektorí turisti išli dolu čelom ku svahu na mačkách a s cepínom vo svahu.

Lyžovačka do Malej Studenej doliny na Teryho chatu

Malá Studená dolina

Príprava na zjazd

Zošmýkam sa cez najhorší úsek. Ani za toho mi nechce rozum dovoliť urobiť oblúk. Nakoniec ho ale spravím a ani sa nevyvalím. Ide mi to otrasne. Lyže vôbec nespolupracujú v snehovej škrupine. Hľadám čo najmäkší alebo najnižší sneh. Pomaličky klesáme až dokým neprídeme nad dlhokánsky rovný úsek pred chatou. Čert vie či neboli pod nami aj plesá. Nakoniec sa teda poriadne pustím. Aj by som zavrel oči aby som nevidel čo sa teraz stane ale nakoniec som to vypučím po rovine až skoro po chatu. Rýchlosť mi došla pár metrov pred chatou. Ešteže už ideme jesť.

Zase dávam parádnu fazuľku, trošku oddýchneme a poďme do Hangov. May nás strašila, že deň predtým to bolo dosť ľadové. Ale ako som si dal na chate pivo nič nebolo zlé. Horným Hangom som sa pustil ako pán. Išlo to krásne. Užíval som si to. Pár oblúčikov a boli sme na Hangu Dolnom. Ten už bol ťažší ale oblúčiky už išli aj v škrupine. Dolu bol zase potrebný šús. Všetko ide ako po masle.

Veľký Hang pod chatou

Prefičíme okolo Zamky. Sneh začína dosť černúť. Samá čečina. Ale čo po tom. My si užívame lyžovanie. Lyže sú spotrebná vec. Bombime to chodníkom čo to ide, keď tu zrazu pred nami Kubo v kosodrevine. Pred ním asi 3 metre namiesto snehu na chodníku Tatranská žula. Viazko namiesto lyže na lyžiarke a lyže kdesi v koske. Klipsňa z lyžiarky tiež kdesi kde nepatrí, Ešteže Kubo je vždy ako z gumy. Už z Baranieho šiel dabl frotflip. Nič no.. Telemark si tiež treba vyskúšať.

Pokračujeme. Snehu je už ozaj dosť málo na chodníku. Raz za čas treba obísť nejakú skalu. Raz za čas má sneh šírku jeden a pol lyže. Ešteže prechody cez drevené mostíky celkom kĺžu aj bez snehu. Ani sa nenazdáme a sme pri Rainierke. Chvíľku lyže ponesieme s May v ruke. Oni sa tuším trápili na nich. A potom dĺĺhy úsek roviny až po Hrebienok. Zase to hnusné korčuľovanie. Minulý, prvý raz, čo som to skúšal som vyzeral horšie ako venezuelčan na bežkách, tentoraz som vari šiel už aspoň ako on.

Celý spotený od geniálnej techniky sme sa ocitli na Hrebienku s milión piatimi ľuďmi. Prebehneme čudné šmykľavé plastové chodníky a pokračujeme na lyžiach dolu. Snehu je tak asi 4 milimetre. Kubo ma brzdí. Až potom mi došlo že on telemarkuje. Opäť raz krásny zjazd pomedzi kamene, korene a inú letnú háveď. Využívame každú šírku, dĺžku, aj výšku snehu. Ešteže mám tie lyže také úzke. Nakoniec to šlo dolu až po hrebienok. Kontrolujeme sklznicu. Skoro ako nová. Čečinou sme ju asi vyleštili.

Ako sme zišli do Smokovca z krásneho slnečného počasia na sedle, teraz začalo pršať...

Nabalili sme Fabku a celý tohtotýždňový výlet sme boli ukončiť s pivkom, čokoládou, či na kávičke. Proste dokonalosť :)

Rozlúčka s dobrodružstvom

Cesta domov

Zase raz sa zišla parádna, šialená partia, s ktorou sa človek nikdy nenudí. A čo keď každý človek ma možno aj nejaké chyby, keď sa stretáme vo veciach ktoré nás spájajú. Nechápem ako môže mať niekto okolo seba zlých ľudí alebo si život neužiť. Nemám všetko ale to čo mám je úžasné aj pre tú malú nedokonalosť. Napríklad čoby to bola za nuda keby bol všade sneh? Keby sme vypučili Končistú a potom nemali aftérku na penzóne?

Štastkovia v akcií

Krásny deň každému prajem.

 Foto: Maria Adamcová, Lukáš Hladký, Martin Šramo, Jakub Kubačka