Malinô Brdo 4x a aftérka na Priečnom sedle

Malinô Brdo

Toho dobrodružstva sa v poslednej dobe na mňa lepí toľko, že neviem ani z kade začať. Kamarát Kubo mal nejaké povinnosti na Maline pri testovačke skialpovej výstroje, ktorú si mohol prísť ktokoľvek požičať a zistiť či ho pučenie na lyžiach hore kopcom baví tak isto ako jazdenie dolu svahom. A tak beriem z Martina parťáka Roba a valíme ku Ružomberku. Prichádzame ako prví testovači. No, ja už svoju vybavičku mám ale Robo ide pučiť niečo požičané. Podľa všetkého sme im tam narobili iba poriadne stresy, keď sme si začali predčasne skúšať lyžiarky a ostatní to videli. Všetci hneď po nás chceli opakovať.

Výhľad z Priečneho sedla na Slavkovský štít počas nedeľnej aftérky

Výstup do Priečneho sedla

Ešteže sme prišli tak skoro, lebo po pár minútach bolo po lyžiach. My sme čo to vyfasovali a pobrali sa hore. Robo ide prvýkrat. A už je to tu. Poď pomaly, nevládzem a iné výhovorky. Nakoniec sme na Majekovú chatu vybehli prví a dali si sľubované pivo zadarmo pre prvých 100 bušičov. Hm.. nejako mi to udrelo do hlavy. Na vrchol Malina som priam s tým pivom vyletel. A parťákovi to ide tiež.

Hore trošku zmätky pri zapínaní, Veď ja tiež na tom stojím piatykrát. Samozrejme som si zabudol spevniť lyžiarku a potom sa pol svahu čudujem čo mi ta noha kolíše spredu do zadu ako vykývaný klinček. Ale po úprave všetkého to potom šlo ako po masle. Prvýkrat som okúsil čo to je karving. Doteraz moje lyže asi z roku pána 1990 také niečo nemali. Tie oblúky skákali na tom svahu samé. Robo ide nejako v kŕči. Ževraj mu ide chodidlo odpadnúť od bolesti. Ale dolu to zjazdil hrdinsky ako práve postrelený vojak. 

Prídem dolu a hneď ako sa zastavím pri stánku stojí pri mne nejaká pani a dobreže mi netrhá moje vlastné lyže z nôh. Že si ich ide požičať. Asi minútu som jej musel vysvetľovať, že sú moje a potom som musel utiecť preč a ani na chvíľu z nich spustiť očí aby som ich nehľadal u niekoho na svahu. Robovi teda lyže zobrali a na mňa prišla zlosť. Akcia to bola super, lenže pre to koľko ľudí prišlo to nebolo až tak bezchybne zorganizované. Ale keď je niečo najväčšie tak to asi aj svoje muchy musí mať. 

Roba teda na chvíľu prepúšťam a ja idem hore s najpremotivovanejším parťákom. Vypučili sme to v tempe 51 minút. Žiadna sláva ale pre mňa top. Technika ešte nikde. Neviem bežkovať po rovine. Čas hore, dolu pod hodinu. Spokojnosť.

Prídem dolu, čo to spučíme na obed a poďho s Robom opäť vyžobrať nejakú lyžu. Pomaličky sa začínajú ľudia poobede rozpŕchať. Vybehneme spolu na chaty, ale v pol svahu mi parťák začína trucovať, že on už vyššie nejde. Dáme opäť pivko na svahu a preveľa zaveľa sa pohneme do svahu. Ale prejdeme pár metrov a zase trucy. Tak nakoniec vymieňam Roba za iných parťakov a idem hore. Ale keď už nebolo o čom vyprávať tak sa poberiem dopredu, aby ma Robo pol hodiny nečakal. 

Stretám ho na najstrmšom a najzľadovatenejšom úseku. Obúvame sa asi pol hodinu. Nabudúce žiadne také, že pásy dávať dolu s lyžami mimo nôh. Pekne vytiahnuť s pod lyže.

Zlyžujeme.

Počas dňa ma moji premotivovaný parťáci nahovorili na prvý skialpový pretek. No odopri im niečo. Nemám výbavu. Jedného posielam do Ružomberka pre čelovku. Ja letím na prezentáciu. Rýchlo vyplním nejaký papierik čo mi dali, zoberiem čip, číslo a iné veci a rýchlo sa v strese idem dať do poriadku. Už mám aj čelovku. Je desať minút pred štartom. Asi 5 minút pred štartom stretám premotivovaného kamaráta na štarte ale s inou farbou čísla. Prečo sa do frasa prihlásil na elite? Pozriem na iných známych maniakov a oni majú zelené čísla ako ja. Toto nejako nesedí, Pýtam sa Martina Vé. a Ty ideš čo za trasu s tým zeleným číslom? No predsa Elite, 1550 výškových metrov. Uuups.. kdesi nastala chybička. V tom strese som si asi niečo zle zaškrtol. Panika. Veď ma odtiaľ odvezú. A veď ani výbavu nemám (napríklad batoh na lyže, keď budú musieť bežať v neschodnom úseku). Hanba na tri roky. Nič idem si ja Open.

Štartujem z konca a tak to aj zostane. Všetci sa vyvalili ako stádo slonov za žrádlom. Ja s pár poslednými pučíme vzadu pomaličky. Do pol kopca to celkom ide. Dobieham parťáčku Majku. Dokonca ju trošku predbieham, ale po rovine neviem chodiť a uteká mi. Do strmáku zase pridávam. Na večer zjazdovka zľadovatela a v najstrmšom úseku pásy už prekĺzovali (aspoň, že som sa nevyvalil) a tak volím ako iní traverzovať trošku. Ale ako sme prešli cez tento najstrmší úsek tak mi tak došlo ako už dávno nie. Tých 2000 výškových počas dňa si zobralo svoju daň.

Tá rotunda na vrchole sa iba vzdaľovala. Postupne pred seba púšťam všetko čo som krvopotne predbehol. Na vrchole zhadzujem pásy asi pol hodiny. dokonca zhadzujem s nimi aj seba. No, koniec. Celý roztrasený sa spúšťam. Z krásnych oblúčikov počas dňa bol tak prd. Celý vrch idem trošku natočený do strany a šúcham to postupne dolu. Stehna mi ide rozdriapať. Raz si musím dokonca zastať a predýchať to. To sa opakovalo ešte potom aspoň dvakrát. V spodnej časti sa ale rozbieham a bombim čo to dá. Ale začala už tma a čelovečka moja požičaná svietila tak trošku poskromne a tak som musel dávať pozor na lyžiarov, ktorí sa mi zdalo, že idú polovičnou rýchlosťou a každú chvíľu som čakal do ktorej mátohy v tme vrazím. Do cieľa som vletel ako najväčší pán v plnej rýchlosti. Minimálne ako Peťa Vlhová. Ešteže som im to tam celé nezbúral. Nuž ale oni ma začínajú posielať do druhého kola. Až po minúte keď som sa ledva na nohách držal pomocou paličiek zistili, že asi druhé kolo nebude. Ešteže si mysleli, že pre technické problémy. 

Rýchlo sa dávam dokopy a po preteku sa ideme trošku posocializovať na miesto vyhodnotenia výsledkov. Ale rozpustili sme to dosť skoro, keďže sme sa rozhodli pre aftérku na Priečnom sedle.

Priečne sedlo

Trošku teda pospíme a ráno opäť smer východ. V Ružomberku priberám partiu premotivovancov v zložení Kubo Ká, Lukáš Há, Martin Eš a najvýkonnejšia Felda pod slnkom. Aj keď už kde tu nejakú chrastičku mala. Štyria a štvoro lyži v aute naparádu. Po diaľnici valíme ako strela. 140 ideme ako nič. Dokonca ani kopec necítime. Po ceste už slintáme nad budúcim výletom na Končistú. Len šofér dákosi začína pozerať mimo diaľnicu. Ešteže okolo tej Končistej prevrčíme tak rýchlo a opäť sa venuje ceste.

Vrcholovka z Priečneho sedla

Beháme po Starom a Novom Smokovci v aute dovtedy dokým nás nezačne naháňať vymáhač parkovného. Nakoniec sa nezľutoval nad nami ani keď videl akí chudobní lyžiari prišli do Tatroch. Veď Martin ani len ponožky nemal. Ešte pred výšľapom bežíme do miestneho športu. Po polhodinke ideme pozrieť do obchodu a tam parťák v depke dumá nad 4mi pármi ponožiek a nevie sa rozhodnúť. A keď money no problem a parkovné je smeť v Tatrách kupuje profi pomožku za 25€ ..ok. zase vyrážame skoro o desiatej.

Podľa toho kto si čo zaslúži..

Ide sa smer Hrebienok. Okrem mňa po včerajšku vyzerá byť v dezolátnom stave aj parťák Kubo od včerajšieho test dayu, ktorý sa potiahol až do možno skorého rána. Ale to tak keď si niekto zoberie namiesto lyže laty na strechu. 

Postupne prebehneme Hrebienkom a bez zastavenia aj okolo Zamky. Pod kopcom v Malej Studenej doline pením ako pes. Stále ideme traverzom po pravej strane doliny a lyžiarka mi ide zožrať nohu. Aj po dvoch týždňoch si ešte neuvedomila, že musíme spolupracovať, nie sa takto týrať. Ale konečne Hangy. Pred nami asi tritisíc osemsto dvadsaťštyri ľudí. Ideme pomaličky. Trošku to tam hore šmýka ale inak pohodička. Teplo ako v peci. Oskar trošku na oblohe besnie. Sneh je neskutočne mäkký.

Na chate povinná fazuľa, pivo a coca-cola, zopár selfíčok, depky, že ja nikam nejdem, že tam nech chodia iba nejakí bujaci a môžeme ísť. Poza chatu chvíľočku prechádzka ale potom zle. My nejdeme smerom hore ale musíme ešte čo to zlyžovať. Na pásoch, bez zapnutia asi 100 metrov a sklon asi 20°. A to akože Vy ste normálni, vy ste to zišli? Spravím 5 metrov a som na zemi. v tej mokrej kaši sa skoro ani nepostavím. Nakoniec som sa za nimi nejako zošúchal.

Začína postupný výstup do Priečneho sedla.

Spočiatku traverzom popod Priečnu vežu nie moc strmo. Okolo sú nejakí skialpinisti ale postupne sme ich popredbiehali. U nás prebral velenie Kubo s jeho doskami na nohách. Pristrmuje. Cik-cakujeme svah. Striedajú sa miesta zľadovatelé s niekoľkými desiatkami centimetrov prašanu. Tu z tejto strany sedla slnko nesvieti a nie je tu odmäk. Ten prašan ale na ľadovom podklade len veľmi málo držal a lyže dosť podšmykovali aj na hranách. Ako terén stále strmel rozhodli sme sa pre mačky. Za nami idúci Poliaci ešte kúsok potiahli ale nakoniec aj oni to vzdali.

Priečne sedlo

Martin sa musí samozrejme vyčúrať a priamo do toho pri obúvaní mačiek posadiť. Obúvame sa v tom svahu asi pol hodinu. Nuž všetci sme skúsení alpinisti. Ale Kubo dával na nás pozor a všetko sme si na Terynke nacvičili. Ešte lyže vyhodiť na chrbát a poďme to doraziť. Zase raz neskutočné nervy, že ma nájdu na jar na spodku doliny, ale pri Kubovom vyspevovaní sme sa ani nenazdali a boli sme hore. Ešte zopár teraz predvrcholových selfičiek ,,potom vrcholových selfičiek a môžme depkovať ako ideme toto zjazdiť.

Niekto sa na vrchole asi pre šťastie vysral aby nám smutno hore keď výjdeme nebolo a poďme na to. Zase raz vo svahu obúvame polhodiny lyže (ešteže tak) ale raz to skončilo a musíme ísť na to. Lukáš ide ako strela dolu. Obdivujem ho. Taktiež Kubo ide ako pán. Potom idem aj ja.. ale trošku po hlave. Bolo tam asi pol metra hnusného mokrého snehu a pomaličky sa už asi aj začínala robiť škrupina teraz poobede. Ako stvorené podmienky na 64 mm široké lyže. Ale áno, ja viem, že sú to iba výhovorky. Treba sa naučiť lyžovať. Zlyžujeme do Streleckej kotliny. Kubo sa pýta na cestu nejakých Poliakov. Neviem čo im rozumel ale aj keď oni prišli od Zbojky my sa nakoniec vydávame po platniach Streleckej kotliny majúc Streleckú vežu po pravej ruke.

Fingovaná potreba na mieste spomínaného záchodu

Z Priečneho priamo hlavou dolu

Zjazdík to môže byť luxusný ak vie človek poriadne lyžovať a možno aj keby bol normálny sneh. Prestávam vládať. Proste mne ide dolu kopcom vždy nohy roztrhať. Ešteže mám parťákov, ktorí ma dokážu počkať. Aj keď idem ako slimák. Nakoniec sa už v dolnej časti v kosodrevine napájame na chodník na Zbojnícku chatu.

Ešte si dáme rýchly zjazdík pomedzi stromy a sme pri Rainierke. No.. cesta na Hrebienok bola pre mňa utrpenie. Korčulovať na lyžoch u mňa nula bodov, Proste nechápem ako to mám urobiť. Tak som si tam po tej rovine ťupkal skoro ako ten teraz svetu známy Venezuelský či aký bežkár na lyžiach.

Ale nakoniec som sa tam nejako vyštveral a po dodierovanej zvážnici sme prileteli až opäť ku autu v Starom Smokovci. Všetko sme zbalili do nezničiteľnej Feldy a šup ho domov. Martin nám zase ukazuje ďalšie finty čo dokáže a za stáleho smiechu sme v Ružomberku kde dnešnú aftérku rozpúšťame. 

Ja sa ešte poberiem do Vrútok a zase máme krásny, pre mňa extrémny víkend za sebou. Ale už teraz rozmýšľam ako by sa dala latka zdvihnúť opäť o krok vyššie :)

Foto: Martin Šramo, Lukáš Hladký, Jakub Kubačka