Po predošlej nedeli sa mi tak zapáčilo v Západných Tatrách, že sme si ihneď rezervovali chatu v Žiarskej doline na ten budúci. Rozhodil som siete kto sa chytí na akčný víkend z čoho vznikla parádna partia parťákov v zložení Ja, Tomáš, Miška, Martin. Na jeden deň Lukáš a ukradnutá líštička z národného parku Aischa a na druhý deň Martin.
Logistika luxusná. V sobotu Bratislavčan Tomáš ide po Mišku do Žiliny (z Vrútok) potom po mňa (do Vrútok), kde naložíme aj Martina a Lukáša priberáme až na parkovisku v Žiarskej doline. Pre zmenu teraz čakáme polhodinu na neho my, oproti minulému týždňu týždňu.
Počasie je všelijake, ale veríme predpoveďovým modelom a očakávame, že z krásneho tichučkého sneženia vzíde krásna modra obloha. Zisťujeme, že parťáčka Miška je asi najšťastnejší, najusmievavejší a hlavne najviac ukecaný človek pod slnkom a my sme páni pretekári. Ani sa nenazdáme a po turistickom chodníku sme na chate.
Zhodíme si veci, zaplatíme ubytovanie, niečo schrúmeme a poďho do hory. Martin sa bojí snehu mimo zjazdovku. Celý čas pred týždňom som vyprával o tom ako to nezlyžujem ja, tentoraz som sa mohol smiať ja na Martinovi. Strmší úsek pomedzi kosku sme zdolali. Prichádza kus roviny pod nástup do Smutného sedla. Snežiť asi prestalo ale prišla namiesto toho taká hmla, že sme na lyžu ledva dovideli. Plán bol zájsť aj na sedlo Lúčne ale keďže tam z nás nik nebol hneď sme to zamietli aj keď ma to ešte doteraz trochu škrie.
Pred nástupom do Smutného sedla obiehame nejaké partie lyžiarov, ktorí sa už trápili očividne tu. Zo dvaja lyžiari už pučili dolu. Ževraj v sedle sa nevideli. Museli na seba kričať. Hm.. to môže byť ešte horšie?
Ideme po pamäti hore. Keď náhodou vidíme blízo seba skalné bralá otočíme sa a traverzujeme svah sedla na druhú stranu dokým nás naprotivné skaly neobrátia opäť naspäť. Pristrmuje. Čo bol dosť prúser pre nás začiatočníkov, že sa striedali miesta z desiatkami centimerov nového prašanu s vyfúkanými ľadovými úsekmi. Martin sa nedokáže zastaviť a nepočujeme nič iné len to, že toto už nezlyžuje. Asi 30 výškových metrov pod sedlom (ak ma môj výškomer v hlave neklame - lebo vidieť nebolo nič, iba čo bolo počuť odkiaľ zlyžovali nejakí škrípajúci lyžiari po ľadových platniach)
Na tretie státie na skialpoch bolo zhadzovanie pásov na 30° svahu vo vyrobenom schodíku z prašanu na ľadovej platni celkom dobrodružstvo. Ale pásy mi neuleteli do doliny (lebo tu už aj začalo pofukovať) Aj všetko poprepínať som zvládol, ani paličky, ani rukavice mi neuleteli (aj keď bolo na mále) a mohli sme sa pustiť dolu.
Martin trucuje. Ale spraví dva oblúky ako ja minulý raz a už sa nedokáže zastaviť. Nevidno nič. Iba bielu farbu ako v Matrixe. Nevadí. Na nástupe do sedla obchádzame veľkú skupinku asi 15tich bušíčov. Ťažko povedať či sa vyštverali až hore. Veľa ľudí to vzdávalo. Na odbočke do Žiarskeho sedla sme prepustili Lukáša s ukradnutou líškou z národného parku a Tomáša, ktorý sa mi zdal dosť zúfaly a my ostatní sme sa pobrali opäť pučiť. Žiarske sedlo je strááášna nuda na tretí deň skialpovania. Odporúčam ako prvé zoznámenie sa po opustení obchodu s lyžiarskymi potrebami.
Ani sme sa nenazdali a už sme sa selfičkovali z rozkokošníkom, keď nám skrsla v hlave myšlienka potiahnuť to až na Plačlive. Ale hmla na 5 metrov a opäť ľadové polia v spojení s nezámym nas presvedčila ísť radšej naspäť. Zišli sme na rázcestie na Pod Homôlkou. Rozhodli sme sa pokračovať opäť na pásoch po modrej znovu ku dolinke Smutného sedla a niečo tam z hrebeňa Prostredného Grúňa zlyžovať. Za chvíľu sme kdesi na hrebeni a zhadzujeme pásy. Vidno nič. Vlastne bielu keď tu zrazu sa mi všetko okolo mňa hýbe. Celý sneh aj so mnou. Do kelu čo to. Zhodí ma na zem. Kričím lavína. Pár sekúnd bojujem o život. Nakoniec zistím, že stojím na mieste a parťáci nechápavo pozerajú zozadu na mňa. Tým, že som videl iba bielu sa mi tak zatočila hlava, že sa mi zdalo že sa hýbem až ma nakoniec prevrátil závrat. Vôbec som nedokázal rozoznať sklon svahu, či stojím, čí sa hýbem. No proste robilo si to so mnou čo chcelo.
Potom sme jeden druhého púšťali pred seba, aby jeden išiel na prieskum a ostatní mali záchytný bod určujúci sklon, vzdialenosť či rýchlosť pred sebou. Bolo to dosť trápenie. Nevedieť do čoho idete a ani ako rýchlo.
Nakoniec začali pribúdať nejaké skaly a aspoň sme sa vedeli orientovať podľa nich. A potom pribudla aj koska. Problém bol ten, že sme zablúdili na druhej strane Prostredného Grúňa a nejdeme tým pádom do dolinky Smutného sedla ale Žiarskeho. Martin opäť stresuje, že tu ideme nocovať a Miška sa váľa od smiechu. Nič, to nejako zlyžujeme. Máme krásny panenský prašaník. Jeden jediný človek bol pred nami. Aj jeho stopy sme vkuse strácali. Vošli sme do kosky. Čo to musíme aj pokorčuľovať čo sme sa dostali na rovinu. Ale po krásnej lyžovačke pomedzi kosku sme sa nakoniec dostali na známe miesto.
Okrem toho, že sme boli opäť nájdení, vyjasnilo sa.a mohli sme si nakoniec takto pred večerom vychutnať nádherné výhľady na hrebeň Baranca. Bolo to úžasné. Poriadne sme si ešte užili kosodrevinový zjazd ku chate. Opäť sa mi podarilo nepadnúť do potoka za chatou a môže sa partiť a jesť.
Vyjedli sme po dni priam pol chaty a následne sme sa nemohli dorozprávať. Pridali sa aj iní bušiči do debaty a večer utiekol ako voda. Noc v kójach v spacákoch za hlasu nekonečného radu opilcov z chaty čo chodili v neskorú hodinu spať a chrápania všetkého naokolo som sa teda moc nevyspal. Nevadí. Hlavne, že raňajky boli vydatné. Zase sa raz nevieme vychystať za polhodinku, ale odchádzame dobreže nie až na obed. Nasadím lyžiarky, lyže a ideme dolu dolinou. Včerajšie otlaky boli totálne na šrot. Myslel som, že sa pri tom zjazde rozplačem a že idem domov plakať a nie ísť do Vysokých Tatier. Depka.
Prídem ku autu, hneď zhadzujem lyžiarky a čakám čo bude. (to je tak, keď začnete lyžovať zhurta)
Volá mi Martin, že kedy ideme. Že valí za nami. Skoro naraz sa stretáme v Tatranskej Lomnici. Parkujeme zadarmo. Doteraz mám z toho otvorené ústa v úžase. Asi kvôli lyžovačke na zjazdovkach.
Pučiť na skialpoch po modrej na Rainierku nebol až tak úžasný nápad aj keď výhľady naokolo boli geniálne. Dnes praží slnko ako už dávno nie. Trasa je skôr na bežky ako skialpy. Martinovi na páse namrzol sneh a šmýkalo mu to. Prúser, takto teda na Zbojku nevylezieme. Na Rainierke posilňujeme vareným vínkom a Jagerom a pán chatár zachraňuje Martina svojím krbom. 10 minút rozmrazujeme a sušíme pásy. Vonku už aj slnko zašlo a tak suchučké pásy, už aj s teplotou pod nulou opäť fungujú. Veľká studená dolina nemá konca kraja aj keď je sa na čo pozerať. Oproti včerajšku sa nám rozjasnilo pred očami.
 |
| Cestou na Rainierku |
Konečne nejaké stúpanie. Ku Dlhému plesu. Lyžiarov vidíme dolu schádzať rovno z konca doliny a niekto mi o tom aj rozprával v lete, že lyžuje sa inokade ako sa pučí do kopca. Tempo srmtiace. Na chatu dorážame už celkom vypnutý. Dopĺňame sily úžasnou kapusničkou a kofolou, spravíme zopár selfíčiek a ideme hľadať cestu späť.
 |
| Po ceste na Zbojku |
Zachádzame kdesi za chatu, ale nezdá sa nám to a tak stočíme doprava. O chvíľu sa ale ocitáme na skalnom prahu. Hm.. tadiaľto prezatiaľ pre nás cesta nevedie. Vraciame sa kúsok naspäť, narazíme sa stopu a pokračujeme ďalej pod Priečne sedlo. Aj keď opäť začína ta beloba okolo. Ale po chvíli dokonca vidíme na kameni žltú značku, čiže asi tam kdesi nad nami predsa len to sedlo bolo. Ako sme dávali pásy dolu hmla padla dolu tiež. Zase nevidíme nič. Ja s Martinom sme už tento stav poznali a tak posielame dopredu nového Martina. Okolo sú aj iní lyžiari a tak sa orientujeme podľa zvukov. Postupne klesáme a všetkých okolitých obiehame. Dlho predlho šibeme dolu dolinou do neznáma. Hmla zostala nad nami a pred nami sa objavila spočiatku koska a neskôr stromy. Nohy mám v jednom ohni. Ten 700 metrov výškových zjazd mi dal poriadne do stehien. Zjazd pomedzi stromy bol poriadne vyšmýkaný. Nič moc.
Zbehneme na červenú turistickú značku. Voláme ostatným parťákom Miške a Tomášovi. Oni žúrujú na Zamke. Keď sa dozvedeli, že už sme dolu, hneď sa pobrali a utekali na Skalnaté pleso pred nami. Nie a nie ich dobehnúť. Odpadávame od únavy ale musíme ich dobehnúť. Nakoniec kúsok pred plesom sa nám to podarilo, ale striasť sa nám ich už nepodarilo. Opäť neskutočná hmla.
Na Zjazdovke z plesa nebolo vidieť nič. Keby neboli po okrajoch napichané palice tak vypadneme zo zjazodvky aj smerom hore. Ledva sme našli lanovku. Dokým ju nevypli tak sme šli za zvukom ale potom..
Nikomu sa už nechcelo z partie žúrovať na čajíku a tak sme sa otočili a pustili sa do zjazdu. Tentoraz 800 výškových. Nohy mi ide roztrhať. Ešteže sme si dali prestávky. Pod Štartom odišla konečne hmla a terén sa vyrovnal a tak sme mohli skúsiť aj šús. Na bubnoch z celého dňa s mojimi slabučkými nohami mi nohy behali všetkými smermi. Hmm.. ešte teda bude čo treba natrénovať.
Spučíme až dolu na parkovisko. Ale naše auto bolo až na jeho samom konci. Tomáš sa ponúkol, že pôjde pre neho sám a že pride s nim ku nám. Ďakujeme mu za tento úžasný čin. Konečne sa prezúvame, všetko zhadzujeme zo seba a ideme čo? Predsa jesť do Humna. Jedlo bolo nebíčko v papuľke, len svetlo sme nemali. Do taniera som si nevidel. Ale Humno odporúčam.
Takto rozbitý, ale aspoň poriadne najedený a hlavne plný zážitkov sme sa pobrali na cestu domov. Martin do Martina, Miška do Žiliny a ja s Tomášom spolu až do Bohuníc. Pred Bohunicami, aby tej hmly nebolo stále málo aj tam taká, že po rovnej ceste sme museli ísť 50 čo nebolo vidieť 2 prerušované čiary. Tomáš ma tam vyklopil a on sa odpravil do Bratisky.
Bol to úžasný víkend, ktorý ma iba hlbšie ponára do závislosti volanej sneh, hory, skialp. Kto to neskúsil nevie o čo prichádza (aj keď aspoň nie ste závislý) ..je to super :)
Foto: Tomáš Beliansky, Martin Fízel, Martin Šramo
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára