Cez týždeň sa mi ozýva parťák Tomáš, že kde ideme vyraziť cez víkend. Samozrejme Bratislavčana to ťahá do Tatier. Zaase Tatry. Trucujem. Chcem vidieť niečo nové. Navrhujem svoj plán a snažím sa Tomáša nalákať na úchvatné fotky Šikľavej skaly a domnienkou, že možno je v Prielome Hornád zamrznutý. Ale čo niekto spomenul Hornád tak všetci sa tvárili skepticky. Nuž, nakoniec som parťáka prehovoril aspoň na dva dni..
Tomáš vyráža z Blavy okolo štvrtej. O pol deviatej už stojíme v Markušovciach. Po ceste na Liptove a Spiši kde tu na cestách fúka bočný vietor ako besný. Je jasno, ale Tatry sú zahalené do rozfúkaného snehu. Vyzerá, že hore je aj víchrica.
V Markušovciach som rýchlo pofotil miestny kaštieľ a kostol obklopený hradbami a pomaly sme sa vybrali ku Hornádu smer Šikľava skala. Najkratšia cesta je určite z Matejoviec pri Hornáde, ale nechcel som behať zľava-doprava a keďže sme chceli vidieť aj Markušovský skalný hríb tak takto nám to prišlo rozumnejšie.
Áno. Dokým sme neprišli pod hríb. Z ničoho nič pučíme prudko do kopca a ocitáme sa pri smerovníku Skalný hríb a všade okolo iba les. Čo to? A chodníček nás ťahá ďalej naspať do Markušoviec. Aplikácia mapy.cz má hríb na opačnú stranu. Hľadáme ho kdesi po lese, presne na tom mieste, kde nás vedú mapy. Ale všade iba les. Už aj zo značky sme zišli. Nervy. Stretáme miestnych, že kde majú ten hríb. Ževraj nás videli ako ideme od neho. Kde? Čo? Že je pri smerovníku. Nechápačky. To už aj iné myslenie máme oproti východu či čo?
Ideme radšej teda ďalej a cestou naspäť ešte pôjdeme raz pozrieť hore. Stále okolo Hornádu. Dosť nuda, priam depka. Ešteže mrzne ako besne. Aj keď na lúkach zaliatych slnkom sme sa museli vyzliekať z cibuľovitého naobliekania. Ale ako sme zašli do tieňa tak amen. Ale úsmev nám ani raz nezamrzol.
O chvíľu sme pri skale. Je to nádhera. Neviem, podobné som ja ešte nevidel. Ozaj to má aj 5 metrov výšku a na šírku aj 50. Krásny záves do obývačky ako mi písal jeden kamarát. Len kde si dám karimatku? Ak niekto nemá rad masochistické túry tak toto je ako pre neho. Ako stvorené na rande. Preto som zobral zadaného Tomáška :D ..určite s týmto ohúrite kohokoľvek. Aj človeka čo nemá rad prírodu a umenie. Je to proste dokonalé. Len musí byť zima.Čo si budeme vravieť.
Obzrieme, pofotíme a rýchlo naspäť. Už zase rozmýšľam kde je ten hríb. Vypučíme opäť ku smerovníku ale po hríbe ani stopy. Kašľať na neho poďme tadiaľto ďalej. Vyzerá, že to má smer Markušovce. Prudko klesáme keď tu zrazu za jednou zákrutou na nás vybehne. Ahľa, hríb. Našli sme ho. Konečne mám pokoj v srdci. Ja že ho tu budem musieť ešte raz prísť hľadať. Predsa to len bola tá skala čo Tomáš videl z dola čo vyzerala ako obitý betónový múr z prvej polovice minulého storočia. Zase raz fotíme. Samý gýč.
Potom už iba zlezieme na už známu cestu a zisťujeme, že sme si nevšimli značku. Chodník tadiaľ aj šiel ale kedže mapy.cz sú mapy.cz a zase raz som im uveril, tak som sa radšej pobral krkahájmi ako po chodníku.
Velíme na cestu naspäť. Ehm.. smer Veľký Slávkov koliba. Určite už všetci poznáte. Nebíčko v papuľke. Aj keď teraz som si asi nevybral najlepšie či čo. Ten božský zemiak z minulej návštevy bol tentokrát dákysi suchší. Nevadí. Nabudúce prídem opäť. Odporúčam. Všetci skoro, čo poznám, odporúčajú.
Uff. Nadžgany prichádzame do Nového Smokovca na naše parkovacie miesto. Bezplatné a vždy voľné. Ale takéto poklady sa ďalej neposúvajú iným. Zima jak v Ruskom filme. Tomášovi vždy to vychystanie toľko trvá. Radšej si teda ulejem do čaju s Tomášovej ploskačky. Na Hrebienok som vyrazil ako raketa. Po rokoch som opäť použil paličky. Nikto nemal teda šancu a vyzerá, že aj parťáka som nalomil. Prúser. Je niečo po tretej a my sme na Zamke. Hm.. Teplomer ukazuje -17, na Terynke je ževraj -20. Radšej sa obliekame. Obúvame mačky. Pripravujem okuliare lyžiarske ak bude najhoršie. Čelovku mi naposledy nejaký dobrák zobral asi už nadobro, čo som ju stratil na Kľačianskej Magure, a tak ja idem teraz nadobro bez nej. Vyrážame.
Ide sa mi dobre. Tomáš si ide pomalšie svoje tempo. Jedine keď sa zastavím tak mrznem. Preto behám hore dole po Malej studenej doline. Pred nami vidím iných dvoch parťákov. Teda vybieham za nimi, pokecám, zbehnem ku Tomášovi a tak ďalej. Je mi teplúčko. Síl je dosť. Postupne sa Tomáš približuje ku Alici a Ľubovi. Keď je s nimi tak idem prešľapávať. Veľky Hang je miestami celkom tvrdý, že sa nedá noha zaraziť do snehu, inokedy sa zase brodíme pol metrom nafukaného snehu. Víchrica z rána sa asi trochu ukľudnila. Fúkalo, ale len niekedy prišiel taký nápor vetra, že sa chvíľku nedalo pohnúť čo Vás zasypal sneh. Všetko ešte umocňovala prišla tma a neskutočne jasný mesiac. Nebolo treba ani čelovku. Druhá vec, že som nevidel zimné značenie.
Pučím, pučím,až keď zistím, že ostatných mam dobrý kúsok za sebou. Od brodenia a zarážania nôh do snehu mi začínajú odmŕzať prsty. Depka, priam hysterický záchvat. Mal by som sa rozlúčiť so svojimi prštekmi. Zažívajú posledné svoje pohyby. Už je po nich. Ale dokým prišli parťáci tak sa na skale stihli aj rozmraziť. Ale tým, že som ich chcel ešte posledný krát vidieť som si rozviazal šnúrky na topánke a zamrzli mi už aj prsty na rukách. Ledva som si navliekol naspäť rukavice. A zaviazať ma musel už Tomáš. Upss. Nič už nejdem stresovať. Je príjemných -20.
Malý Hang som už pobehoval. Vietor sa otočil a už fúkal z poza chrbta. Sneh bol vyfúkany a aj v bežeckých mačkách to šlo ako po masle. Zase som raz pobehoval hore dole. Podľa potreby tepelného komfortu a rýchlosti parťákov. Nakoniec sme to zvládli. Niekedy som ale mal myšlienky, či by nebolo lepšie sa radšej vrátiť.
 |
| Spoločná foto so zamrznutým bleskom a zapnutou čelovkou. Inak sme štyria. Zaujímavé, že čelovky teplotu zvládali. Ale mobily gps hodinky nie.. |
Chata plná ľudstva.No.. asi dnes nebude voľno. Asi ideme ešte dolu. Na to sa do toho pustila Alica. Že to vybaví. Ooo, máme nakoniec posteľ na zemi v jedálni. Jaká paráda. Chatári dokonalí. Najprv som sa ich bál, ale sú to predsa len dobrí ľudia. Ono, asi si toho tam musia raz za čas veľa vytrpieť s nami. Hlavne s tými čo to preženú s dobrou náladou. Ale odporúčam sa hlásiť na spanie určite aspoň mesiac dopredu, ak chcete mať miesto v postieľke a hlavne nerobiť starosti ako my chatárom. Museli pol jedálne kvôli nám prestavať.
Počas spoločenského večerného vyžitia sme zistili, že okolo chaty chodí 37% stádo kamzíkov, že Laura je najobľúbenejší člen posádky chaty a že alkohol je ozaj pre niekoho metla ľudstva, či ako sa to hovorí. Zase raz sa mi podarilo nájsť okolo seba skvelých ľudí a takto sme pred polnocou mohli pokojne všetci pospať.
Ráno vstávame na východ slnka. Neviem či je to tým, že podmienky boli také, že nikomu neodporúčali výstup nad chatu, ale chata ešte o siedmej ráno bola úplne v tichu. Ani len na východ slnka nestála celá chata v -20tich stupňoch vonku. Len zopár jedincov si išlo pozrieť toto divadlo. Na raňajky obžerstvo. Bolo v nich všetko. Od vajíčka, cez syr, paštéku, masla, medu, džemu až po nutelu. Možno sme si mali vybrať iba niečo z toho, nie to všetko pojesť. Ale stále som mal chuť ešte aj na tie párky čo niektorí dostali.
Pred desiatou sa konečne poberieme preč. Asi skoro prví. Po ceste už hore šliape kolóna ľudí. Niekto už mal dole hlásiť, že na chatu sa valia autobusy. Ešteže sme tam išli večer. Ešteže som zažil zážitky, ktoré sú výnimočnejšie ako tie tých druhých :) ..aj keď aj gýčové počasie ma svoje čaro. Asi by túra nemala byť iba o vypätí síl. Niekedy na túre treba sily aj naberať a táto sobota bola na to ako stvorená. Slniečko a slabý vietor. No čo Vám môže dodať viac energie?
My sme pomaličky, fotiac zbehli naspäť do Nového Smokovca a pobrali sa strebávať zážitky domov. Ale keďže mne je stále málo, večer vyrážam podporiť známych na skialpovom preteku Noc tuleních pásov vo Valči. Ideálne podmienky na behanie na lyžiach. Opäť tma, opäť -20. Uff, držím Vám palce chalani a baby, Toto by som neviem či dal. Tie zjazdy museli byť zaujímavé, Aj keď pozerať sa na nich tiež nebolo najjednoduchšie. Behali sme hore dole po zjazdovke aby sme neumrzli. Parťák Julo od kohosi dostal pohár vareného vína, ale po pár minútach mal z neho dreň a po ďalších minútach sme mali pohár, z ktorého sa nevylieva ani po obrátení hore dnom.
Počkali sme ešte na Ľubku a pobrali sa dnu. Dnu už všetci partia jedna radosť. Hotel Impozant alebo kde sme to boli praskal vo švíkoch. Vyhlásili tých najlepších borcov čo otočili Valčiansku zjazdovku hore dolu za 16 minút a potom prišlo na tombolu. Po dlhom čase a trucovaní som si kúpil lístok. Samozrejme, že som svojím lístkom iba podporil druhých výhry. Aj keď lyže ma celkom tesne lízli. Ale na to sa nehrá.
Ráno utekám do roboty, a tak sa beriem z Valče hneď po tombole. No celkom škoda, kedže len teraz to tam začína žiť. Disko v plnom prúde. A s tými najlepšími ľuďmi. Dúfam, že nabudúce táto akcia už aj so mnou účasťou v štartovom poli a aj s dlhodobejšou aftérkou.
Tento víkend sme trošku zaimprovizovali a bol z toho ako vždy opäť raz neskutočný čas na ktorý sa len tak nezabúda.
foto: Tomáš Beliansky, Julo Lamoš, Ja
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára