Chodníkom Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka

Konečne máme opäť piatok. Hneď po práci letím smer Ilava za Klárik. Večer sme si trošku ešte zapártili na chate pod Vlčincom, ale o desiatej sme už späť v Iliavskej doline. Treba chytro čosi pospať. Zajtra nás čaká dlhý deň...

Prvý deň - Uhrovský hrad

Druhý deň - Prejtský Sokol

Nevstávame až tak príliž skoro. Budík nastavujem na 5:30. To je o viac ako hodinu neskôr ako keď vstávam do práce. Rýchlo spráskame báječne predvýletové raňajky - páročky a letíme na bus. Ten až tak blízko pri chate nestojí. Musíme naň prebehnúť cez kopec. Je štvrť na sedem a už je viac menej v lese vidno. Na lúke pred chatou sa prevaľuje hmla. Inak sa zdá, že bude nádherný deň. Prechádzame cez asfaltovú cestu a rýchlo vchádzame na druhej strane do lesa. Všade je kopa lístia. Z ničoho nič sa nám čosi nezdá. Toto tu nepoznáme. Klárik ma ale hneď skoriguje správnym smerom. Rýchlo nachádzame správnu zvážnicu a za pár minút sme už aj na hrebienku medzi dolinami. Času veľa nemáme. 5 minút neskôr sme vyšli už len z chaty a do odchodu autobusu zo 4 líp sa ho už poriadne minulo. Rýchlym krokom teda prichádzame do sedielka pod Vlčincom. 

Vyrážame z Valaskej Belej

Lúka do osady Štyri lipy je po novom ohradená a pasú sa na nej kravy. Nezostáva nám nič iné ako vojsť do ohrady a letieť dolu do dediny pomedzi kravičky. Tie majú plné zuby práce s raňajkami a od trávy ani len zrak na nás nezodvihnú. Zvážnica je poriadne premočená a Klárka o chvíľku padá k zemi. Šmykuje ako na nejakých driftovacích pretekoch. Hneď sa ale dvíha zo zeme a letíme ďalej z ohrady a na autobus. Nakoniec do pol pása od blata, ale s 5 minútovým predstihom, prichádzame na zástavku.

Cestou na chodník Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka

Ľudia v autobuse museli byť z nás zhrození. Ešte nie je ani sedem hodín ráno a my už vyzeráme akoby sme šli z dvanásť hodinovky na poli alebo z nejakého nočného flámu. Cestou cez Homôlku sa kocháme nádhernými výhľadmi na Vápeč, či na druhej strane nádhernú skalu na Hoľazni, či v diaľke sa ukazujúci Vršatec. No a potom klesneme do údolia, do hmly do Valaskej Belej. Nehorázne sa bojím zimy. Sme dosť spotení. Som zvedavý čo sa bude diať keď v tejto hmle vystúpime z autobusu.

Na najvyššom bode trasy

Vyzerá, že to bude celkom fajn. Rýchlo prechádzame od pošty pár sto metrov dolu dedinou a až v dolnej polovici stáčame doprava. Prechádzame cez časť Peňažkovcov a hneď vchádzame do lesa. Nad dedinou sa pasú kravy. Všade sú kravy. Na jeseň ich tu je akoby sa ich poriadne nakotilo zo toto leto. Vychádzame z hmly a fotíme nádherné scenérie. Po lúkach s kravami sa opäť vraciame do hustého lesa na hrebeň a po civilizácií zľahla zem. Na zemi je 10-20 centimetrov lístia a chodník je len veľmi ťažko sledovateľný. Ľudská noha tu asi až tak často nezavíta. Len miestami je lístie pobehané vysokou. Stále stúpame vyššie a vyššie. 

V sedle pod Čiernym vrchom

Konečne sa napájame na červenoznačený chodník. Myslel som si, že aspoň ten bude viac prechodený. Ale kdeže. Zalístené zvážnice ako tak vidíme, ale chodníky priamo v lese vyzerajú ako nepohnutý les. Obchádzame prvú 900vku dňa. Capárku nechávame za sebou a viac menej po rovine, miestami do kopca stúpame ešte vyššie za svojim cieľom. Až na najvyšší vrch dnešného dňa. Suchý vrch ale nie a nie dosiahnúť. V lese sa motáme po lísti a len s ťažkosťami sa držíme chodníka. Viac menej je jedno či ideme chodníkom alebo lesom. Všetko je úplne rovnaké. Konáre sú polámané aj priamo na značke. Neviem teda ako sa o tieto chodníky príslušný klub turistov stará. Do očú nám svieti aj nízke jesenné Slnko, ktoré ešte viac bráni plynulo postupovať. Pred sebou v jeho lúčoch vidíme len kopu pavučín. Aspoň človek vidí cez čo všetko sa musí lesom predierať.

V ústrety Rokošu

Na Suchom vrchu je pekný posed. Ku červenoznačenému chodníku Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka sa pripája aj modroznačený, ktorý prechádza cez Lomničák z Liešťan. Opäť sme na širokej zvážnici a rýchlo schádzame do sedla pod Čiernym vrchom. Spomínam si, že tu som už kedysi dávno bol. Bolo to v rámci preteku Štrážovská motanica. Vysielač čo sa tu nachádza je mi veľmi povedomý a už pár krát som rozmýšľal, kde do frasa sa toto miesto nachádza. Pri ňom sa ale ešte nezastavíme. Oddych si dáme až na Čiernom vrchu. Spočiatku mierna zvážnica sa razom zalomí a my stúpame priamo do neba. Klárik si všimla po stromoch dokonca zastavenia krížovej cesty. Ja som už vnímal len krv a pot a hľadel do zeme dokým som neuvidel vrchol. 

Klárka oddychuje pod Košútovou skalou

Na vrchole to ale moc na oddych s výhľadom nie je. Na smerovníku píšu 5 minút na Havraniu skalu. Skúsime sa teda doplaziť až tam. Pár metrov klesneme, aby sme ich mohli opäť ku skale vystúpať. A zase poriadne zbesilo do kopca. A samozrejme po šmykľavom lísti. Rýchlo ale dosahujeme vrchol a na pár minút sa vyvalíme na skale. Výhľad zacláňajú aj tu dosť stromy, ale keď sa poriadne zahľadíme, tak nášmu oku určite neujde priehrada v Nitrianskom rudne, Temešská skala, Kľak, či Strážov. Je tu pekne, ale hlavne je tu poriadna divočina. Od začiatku túry sme ešte stále nestretli ani človiečika.

To naj z Košútovej skaly

Od Havranej skaly dlho klesáme. Po miernych chodníčkoch plných suchého lístia je to čistá radosť. Tie ale miestami striedajú nepekné zvážnice alebo zarastené úseky kriačia. Taká všehochuť. Každopádne druhá a posledná tisícka dnešného dňa sa nezadržateľne blíži. Prechádzame ešte cez nevýrazny vrchol Válovy s poriadne ďalekým výhľadom do doliny rieky Bebravy, ale aj na lesy pred, či za nami a znovu ešte pár metrov klesneme. Konečne sme na konci klesania v sedle Rázdelie. Zo 700 mnm musíme teraz vystúpiť naspäť na tisícku Rokoš. 

Cestou na Rokoš

Značka pri odbočke na Omastinú hlási šialené čísla, ale my sa nenechávame odradiť. Rýchlo naberáme výšku a ani nevieme ako a už aj stojime na Košútovej skale. Pohľad z nej je na nezaplatenie. Dokonale vidno Nitrianske Rudno a dolinu zarezanú priamo pod vrchol Rokoš. Z lesa miestami trčí kde tu krásna skala, ktorá akoby z hory len tak postupne vyrástala. Jeseň a krásny Slnečný deň tomu dodáva ešte väčšie čaro. Máme čo robiť sa odtrhnúť z tohoto miesta.

Na Rokoši pri pamätníku Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka

Kúsok klesneme, ale potom opäť stúpame. Chvíľku mierne, no na samotný vrchol Rokoša je to znovu poriadny záhul. Skoro ako pri výstupe na Čierny vrch. Lenže teraz ešte po hrubšej vrstve lístia. Klárka sa začína pýtať na parametre čo nás ešte čaká a neminie. To nie je moc dobré znamenie. Na vrchol to ale zmákla parádne. Prechádzame okolo prístrešku a hneď aj pokračujeme na pár desiatok metrov vzdialený pamätník Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka. Majú odtiaľ nádherný výhľad do doliny nad Uhrovským Podhradím. Spravíme si zopár fotiek a letíme naspäť na magistrálu. 

Medzi Rokošom a Veľkým Čihocom

Z hrebeňa až po Nováky a Vtáčnik

Pokračujeme do sedla Rokoša a ďalej sledujeme červenú značku. Chodníky sa tu vetvia na každom rohu. Dá sa odtiaľto zbehnúť do Uhrovského Podhradia, ale aj do Nitrianského Rudna. Taktiež sa dá ale zbehnúť aj do Ješkovej Vsi, či Diviackej Novej Vsi. Proste tieto lesy sa dajú brázdiť kade-tade. A chodník po červenej je na jeseň smerom ako ideme my na Uhrovec tiež poriadna paráda. Lístie je všade. Zbiehame a miestami na strmých úsekoch máme čo robiť udržať sa na nohách. Všetko je totálne suché. Veľmi sa mi tu páči. Okolo nás kde tu z hory vyrastá nejaká krásna skala. Nie je to už tá nuda a divočina zo začiatku popri Capárke alebo na Suchom vrchu.

Nádherná skalnatá dolina nad Uhrovským hradom

Táto radosť ale skončí hneď ako zídeme do najbližšieho sedla. Cítim, že ma prehrieva a aj Klárik sa začína sťažovať na bolesť nôh. Zrejme krče? Nemáme ani magnézko. Nie je to už to čo bolo ráno. Na Klárik nebadám už tu radosť. Pred sebou toho máme ešte stále mnoho. Sme približne iba v polovici. Uvidíme ako to teda ešte vyriešime. Pred zbehom do Žitnej-Radiše ešte raz kúsok stúpame. Musíme sa dostať až pod vrchol Čihoc. Nebolo to extrémne strmé a za chvíľku to máme za sebou. Cestou dolu má byť asi kilometer ďalej prameň. Na chvíľku sa tam asi teda zastavíme. Prešlo ale len 5 minút a Klárik chce pauzičku. Dáme si ju teda hneď. Spráskame čosi vynikajúce a ideme dobojovať posledných cca 6 kilometrov do údolia. 

Po prameni nakoniec aj tak niet ani stopy, preto len rýchlo opustíme červenú značku a ideme v ústretí zelenému chodníku ku Uhrovskému hradu. Pred nami sa objaví majestátna skalnatá dolina. Až mi rozum a oči zastavuje. To vážne aj takéto tu máme. Protiľahlý hrebeň ponad dolinu je celý zo skál a prerastený stromami. Cítim sa ako niekde v Amerikom národnom parku alebo na nejakom inom svetovom lukratívnom mieste v prírode. Aj pod nami sa o chvíľku zjavia nádherné skalné bralá. Vychutnávame si výhľady do skalného kaňónu. Dlho klesáme len mierne, ale záver je poriadne strmý a technický. Na úzkom chodníku v strmom svahu je aj tu kopec lístia a musíme dávať poriadne pozor, aby sme nezhučali po zadku až dolu do doliny. Pred nami konenčne zbadáme hrad. Vyzerá tak blízko a nakoniec je stále tak ďaleko. Technickým terénom postupujeme len veľmi pomaly. Klárik sa pri zostupe už poriadne trápi. Bolo by zbytočné síliť to až naspäť do Valaskej Belej. A toľké hodiny aj po tme. Skúsim pozrieť či sa budeme mať odtiaľto nejako dostať. Vyzerá, že to pôjde. Všetko dohodneme na hrade.

Hrad konečne na dohľad

Schádzanie je velice zaujímavé

Z lesa sa pred nami zrazu objaví majestátny veľký hrad. Čakal som skôr menšiu zrúcaninu v značnom rozklade. Nie toto. Po hrade behá kopec ľudí. Z toho je ale veľa aj robotníkov. Tu sa pracuje ako za najslávnejších hradných dní. Je tu ozaj nádherne. Preskúmame každé jedno zákutie. Na viacerých miestach sú spravené strechy aby do jednotlivých miestností nezatekalo. Obnovujú sa aj jednotlivé múry. Som zvedavý čo za pár rokov z toho bude. Už dávno som nebol na tak krásnom mieste. Dáme si tu dlhší oddych a musíme porozmýšľať čo ďalej. Spoj do Ilavy nám ide. No až o 3 hodiny. Čo keby sme ešte vyšli na Jankov vŕšok? Nech nesedíme v Radiši 2 hodiny.

A sme tu..

..ale ešte jeden pohľad späť

Zbehneme teda pod hrad a stočíme to do doliny odkiaľ chodí väščina ľudí. Tadiaľto sa zrejme dá dostať ku hradu aj autom. Turistický chodník do Uhrovského Podhradia ide direkt dolu. My sledujeme zvážnicu až po jej záver v doline pri prístrešku a hneď vstúpime do lesa. Znova na chodník, ktorý vôbec nie je v lísti poznať. Ešteže po stromoch je kopu značiek. Je to posledné väčšie stúpanie nášho dnešného výletu. Rýchlo sa dostávame na jeden z hrebienkov a okolo tajomného plotu s výstrahami stúpame až po hlavný hrebeň s červenou značkou Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka. Plot obkolesuje celú jednú dolinu a ani za toho netušíme o čo tu ide. Asi nám to zostane navždy skryté. Veď komu by sa to chcelo gúúgliť?

Na obhliadke kráľovstva

Takto sledujúc plot sa ani nenazdáme a sme na vrchole Holého vrchu. Začíname klesať. Klesá aj Slnko pred nami. Lístie mení farby a krášli sa do krvovačervenej farby. Slnko sme mali dnes skoro stále pred sebou. Užívame si s nim posledné minúty v divočine. Ako sa blížime ku Jankovmu vŕšku pribúda ľudí. Dokonca pár sto metrov pred vŕškom sa ocitáme na starej zvážnici lemovanej starými porozbíjanými lampami. Na čo slúžila táto krásna cesta lesom kedysi? Veľmi veľa krásnych pamiatok po páde komunizmu sme si nechali schátrať. 

Posledné pohľady z nášho nového pánstva a ideme het..

Samotný pamätník hrdinom SNP na Jankovom vŕšku bol pekne upravený. Dokonca vyzerá, že ešte stále slúži aj ubytovňa na jeho vrchole. Prejdeme sa po celom areáli. Aj keď celý vrchol je priam presiaknutý komunizmom, nedá sa poprieť to, že tieto spomienky boja proti fašizmu sa musia zachovať pre budúce generácie. Tá hrdosť za národ, ktorá je tu zaznamenaná, je úplne čosi iné ako si to v dnešnej dobe niektorí predstavujú. Možnože aj tu by sa mohli prejsť Kotlebovci a trošku poprečitavať krásne verše vytesané na sochách a pamätníkoch.

V lesoch medzi Holým a Jankovým vŕškom

Nakoniec pri zapadajúcom Slnku opustíme toto silné miesto a konečne sa pustíme do posledného klesania dnešného dňa. Do Uhrovca je to síce len okolo 3 kilometre, no zdá sa, že je to večnosť. Už sa dosť výrazne trápime. Myslím si, že na dnes stačilo. Nad dedinou ešte navštívime cintorín. Sviečku čo mala Klárik dať po ceste naspäť na cintoríne vo Valaskej Belej krstnej mame, dáme tu, pre všetkých, ku krížu. Ale kde majú kríž? Nič nevidíme. Pred nami je len velikánsky strom. Kto si postavil pred "pár" rokmi malinky stromček a zabudol ho strihať? Neprekáža ten strom nikomu zo správy cintorínu? To bude musieť byť isto nejaký významný človek. Ideme sa tam teda pozrieť. Štur?? Samuel? Čítame, že na danom mieste je pochovaný otec Ľudovíta Štúra. Hrob má úžasných 170 rokov. A zrejme toľko má aj ten strom. Sviečku sme teda zapálili rovno Samuelovi. Som z toho veľmi rád. Potom už ideme rovno do centra obce.

Cestou vyasfaltovanou až po samotný vrchol

A sme tu:)

V centre sa nachádza aj rodný dom Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka. Veľmi zaujímavé, že obidve tieto veľké osobnosti Slovenského národa bývali v tom istom dome. A čo je ešte zaujímavejšie, že dokonca v deň čo sme tu má Alexander Dubček aj výročie úmrtia. Myslím si, že sme veľmi pekne oslávili počas tohoto dňa tieto dve veľké osobnosti. No ale čo teraz? Máme hodinu do odchodu autobusu a začína byť po zotmení poriadna zima.

Vďaka našim partizánom

Kúsok vedľa v škole sa testuje na korona vírus. Poďme sa tam teda zohriať. Žiadna rada. Hneď nám vydezinfikujú ruky. odpíšu si údaje z občianského a ideme na výter nosohltana. Pána. Zase mi škriabu paličkou až kdesi v oku. Za chvíľku je ale po tom a my musíme opäť do tmy a zimy von z telocvične. O dvadsať minút sme negatívni a môžeme pokračovať v bežnom živote. No ale čo teraz? Veď tu umrzneme. Ideme rýchlo do krčmy aspoň na pár sekúnd spraviť nejaký nákup. Dve minúty pobudneme vo vnútri s chrumkami a kolou, no potom už len cvičíme na zástavke dokým po nás autobus nepríde. 

Nad Uhrovcom so zapadajúcim Slnkom

Presúvame sa do Bánoviec nad Bebravou. Ešteže autobuska v Bánovciach je blízko Billy. Vchádzame dnu a tvárime sa, že veľmi tuho premýšľame nad tým čo ideme nakúpiť. Nikde inde sa nemôžeme zohrievať. Igor všetko stretanie sa ľudí pri pivku zakázal. Jedine ak tak vonku. Po 20tich minútach sa predsalen rozhodneme, že kúpime uhorky a letíme na ďalší spoj. Pred obchodom vylejeme uhorkový nálev, aby sme nezamorili celý autobus a neprešlo ani 15 minút cesty busom do Trenčína a už je po ugorkách. Mňamka po celom dni hladoby.

U Samuela Štúra

Ešte raz prestúpime. Tentoraz na vlak do Ilavy, kde si po nás už príde Klárkin tatino. No a u nich už máme hody. Čo viac nám treba ako rodičov?

No ale čo zo zajtrajším dňom? Plán nesplnený, na cinteri vo Valaskej Belej sme tiež neboli a kopa iných zádrhelov. Hrozne ma to láka opäť do lesa. Cítim ako mi srdce bije pre tú divokosť. Alebo pre to ticho? Kľud v prírode? Pre ten neustály pohyb? Ja neviem čo to môže byť, ale ťahá ma to ísť sa prebehnúť. Len tak na nič nemyslieť. Byť ďaleko od všetkého čo dáva táto spoločnosť. Samozrejme nie navždy, ale aspoň každý víkend po dlhom týždni si dať svoju dávku. Telo si zvyklo na každotýždenný prílev endorfínov. Nie je to len o výškových metroch. Veď tých mám každým týždňom neúrekom. Viac ako si vždy plánujem. Chcem sa len hýbať, nemyslieť, byť voľný od všetkého. Aspoň na pár hodín a čo najdlhšie. Ale plány sa majú trošku inač..

Krásna nedeľa na Prejtskom Sokole

Treba myslieť aj na to, že tu nie som len sám pre seba. Ráno teda s Klárik predsalen navštívime cinter vo Valaskej Belej. Potom spráskame úžasný nedeľný obed ako celá rodina a poobede ešte vymastíme s Kubkom na Prejtský Sokol. A bolo tam ozaj nádherne. Ta jeseň má svoje čaro. Úplne ma fascinuje to žlto-červené lístie pri pohľade z auta do lesa počas každého jedného dňa. Aj to ma tam tak nesmierne ťahá. Som ale rád, že to lístie sme boli v lese pozrieť všetci spolu. A teším sa už na ďalší víkend.