Zavretí v okrese, časť prvá

Doma :)

Väzenie začína..

Prikoronieva. Na Orave sa nevedia už týždne správať, párty mali do poslednej chvíľky a teraz Matovič rozhodol, že si zaslužíme pykať všetci. Ako vraví pán všehoved a isto aj všeliek, pokazili ste si to. Škoda, že nie sme všetci tak dokonalí ako náš spasiteľ. Vidím to tak, že jedine čo nám zostáva je naučiť sa ešte na nejaké obdobie s nim žiť, dokým ho dav nezvrhne. No.. vyzerá to tak, že prvýkrat nemôžem ťahať za svoj povraz. Všetci musíme za ten jeho. Ešteže máme stále na výber aspoň neťahať.

Bomby hore zjazdovkou

Vec sa má tak, že od víkendu nás spasiteľ nepustí z okresu. Čo s tým. V sobotu ráno spím do deviatej a už o jedenástej si nemám aký nechet ožuť. Pozerám asi tretí prirodopisný dokument ..už ma vôbec nebavia Rodinné záležitosti ani Oteckovia. Som totálne zúfalý. Až teraz zisťujem ako sa zrútil svet fitnesákom už pred pár týždňami. Čo z toho že máme otvorené hranice medzi 1:00 - 5:00, keď ani do Poľska so mnou už nik nechce ísť. Keby som aspoň polovičku nemal v karanténe pre korona pozoša v ich škole. 

Vrcholové..

Na byte vydržím do tretej poobede. Trošku sa vyčasí a letím het. Aspoň tu za roh na Martinské hole. Neženiem sa. Užívam si konečne čerstvý vzduch. V lese na mojich chodníkoch je toľko ľudí ako už dávno nie. Je toto normálne? Či som len v inom časopriestore oproti minulosti? Predsalen je sobota a to ja nezvyknem po Martinkách zháňať. Od chatiek na spodnej stanici bývalej lanovky pridávam do kroku. Obieham desiatky ľudí. Ale už si ich nevšímam. Mám svoj svet. Rýchlo sa dostávam ku delu a za pár minút som už aj pod Kalužnou. Chcem mať trošku samoty, tak idem hore cez Kalužnú. No aj tam stretám jeden pár ľudského druhu. A na zjazdovke ďalší a ďalší. Prvý tohtosezónny sneh zmizol asi len pred pár hodinami. Pôda je ešte totálne rozmočená. Muselo ho tu byť hodne. Veď už je tomu pár dni čo napadol. 

Vysielač len slabučko vykuká z hmly. Vytvára krásnu scenériu. Pofotím si to a letím naspäť. Cestou dolu je už ľudí pomenej. Možnože by sa dali narátať aj na prstoch dvoch rúk. Ide sa mi veľmi ľahko. Dole pri chatkách, tam kde som začal ísť poriadne tuho, mi to vyšlo len pár minút nad hodinu a pól. Som spokojný. Pomaličky sa stmieva, tak pobehnem až pod les. Posledné dva kilometre cez Stráne už len kráčam. Nechcem naspäť medzi štyri steny.

Rebeli na hranici

Už v piatok sme sa ale s Miškou dohodli, že v nedeľu musíme čosi spáchať. Pôvodný plán bol ísť v trojici ku Poliakom, ale Klárku riaditeľka šupla do karantény. A aj to počasie to krúti kadejak a nakoniec nie je úplne najslnečnejšie ani v nedeľu. Fatriška bude znúdze čnosť. Ako mi už nechutí cez víkendy. Všade som bol, všetko som videl. A prvý týždeň po desiatkach týždnov objavovania nového je v čudu. Niečo som ale vymyslel.

Cestou na vrchol Malá Fatra nad lomom

Pred pol ôsmou s Miškou a psíčkom Maxíčkom vystupujeme v Šútove z vlaku. Okolo cesty prvej triedy I/18 prichádzame až ku Kráľovanskému jazeru. Opušťame cestu, po pár metroch opúšťame aj asfalt a okrajom lomu začíname stúpať na jeho vrchol. Terén hneď zo začiatku poriadne tuhne. Dobrá skúška takto na začiatok výletu. O pár minút sme ale hore. Z hora je krásny výhľad na jazero ale i na samotnú Fatru. Nie nadarmo sa tento vrchol nazýva Malá Fatra. Výhľady sú isto krásne aj z nižších plošín lomu, ale toľko času sme si zase na to nevyhradili. Tešíme sa aj na iné zákutia kam korona človek len tak nezájde.

Na hrebeni Kraľovanského meandra

Z vrchola Malá Fatra pokračujeme hrebeňom do stredu Kraľovanského meandru. Chodník je zreteľný, len si myslím, že ho lístie miestami zasypalo. Rýchlo prichádzame nad lom čo vidno z cesty z druhej strany od Kraľovian a po pár desiatkach metroch sme na výhliadke. Krásne vidno až po Šíp. Na druhej strane Váhu sa zase vyvyšuje nad nás Veľko Fatranská Kopa. Nachádzajú sa tu dokonca aj ohniská, čo zrejme je celkom prúser, keby ochranári. Ideme teda aj my radšej het. Pod lístim spoznávame aj starú cestu ku vrcholu lomu. Ta ale pokračuje ďalej. My sa musíme vrátiť.

Z hrebeňa ku tunelu

Prejdeme zase ponad lom, ktorý vidno od Kraľovian a za nim odbočíme priamo do strmého lesa doprava. Je to strmé, ale v lísti to celkom ide. Len na pár úsekoch bolo pod nimi kopu kamenia alebo polámané konáre. Už som zažil kopu príšernejších miest v prírode. Po pár minútach sme dolu. Hľadáme tu bývalý železničný tunel. Podľa gps a mapy sme pri portáli skoro hneď a priamo. Vyzerá dosť schátrane. Nasadzujeme čelovky a ideme sa pozrieť do vnútra. 

Portál bývalého železničného tunela

Je tu síce špina bordel ale možnože nie ani väčši ako vonku na parkovisku pred Kraľovanmi. Pár metrov dovnútra od portálu je kopu suchého lístia. Postupne sa stráca a na zemi je fakt hocičo len nie koľaje. Je tu nejaká drevená podlaha. Steny tunela sú len pár metrov od začiatku obmurované, inak je z veľkej časti bez ostenia. Ideme takpovediac jaskyňou. O pár desiatok metrov sú ale steny opäť vystužené a niektoré výstuhy vyzerajú dosť labilne. Hrôzu tomu dodáva aj hmla čo sa tu nachádza. V čelovke, aj keď dám najsilnejšie svetlo, vidím len veľmi málo. Za tie divné visiace železá už nejdeme. Nevyzerá to tu bezpečne. Keby bol niekto pred nami kto by to odskúšal. Ale takto nejdeme riskovať. V čelovke vidno fakt veľmi málo, aby sme to tam poriadne oskenovali. Ako návšteva si myslím, že to stačilo. Naspäť pri portáli sme zachvíľku.

Vo vnútri

Pár metrov od portálu je hlavná cesta. My ale samozrejme ideme ku novému želežničnému tunelu. Prejdeme popred portál na druhú stranu a kriakmi sa chceme napojiť na zvážnicu čo ide od lomu pri Rieke. Nejde to moc jednoducho. Klárik je už na takéto moje výmysli zvyknutá, ale čo Miška? Vyzerá ale, že to tiež zvláda. Cesta je za asi 5 metrami kriačia. Čo teraz? Vyberám jeden z nevýrazných priechodov od zvery. Zrazu vrážam do nejakého tŕnia a Maxík ma ťahá ďálej. Cítim ako sa mi tŕne zapichujú do hrude. Zľakol som sa toho tak, že som sa radšej hodil naspäť na zem. Fuuu, dobreže som to nechytil cez oko alebo tvár. Našťastie to ale nebolo až tak zlé. Len pár minút som cítil pichliačiky na tele. 

Posledné zákerné stúpanie na Stoh

Potom už len preskočíme jeden potok a za chvíľku nás cesta aj tak vypľuje na hlavnej. Okolo nej prichádzame až do Kráľovian. Je plošné testovanie Oravcov. Ideme sa aj my očipovať? Buď zistim, že mi je fajn alebo, že som pozoš a aspoň budem mať pár dni oddych. No joooo.. to by som si ale musel zo sebou vláčiť občiansky. Lenže to sú gramy. Viď to. Miška bezo mňa do Sodomy nejde. Ok, hneď to teda stáčame doľava a ešte pred železničnou stanicou sa napájame na zelenú a prechádzame podchodom na druhú stranu. 

Pohľad smerom na Žobrák..

..a Steny

No a čo viac písať? Značené Fatranské chodníčky nestoja za reč. Všetko mi príde tak všedné. Ale musím aspoň pár brutálnosti napísať čo dokáže priniesť táto trasa. Je to poriadny záhul a nikomu to neodporúčam. Na čo ak sa nechceš trápiť? Veď na Stoh sa dá ísť kadejako len nie tadeto. Spočiatku tu na vás číha strmá zvážnica. Naposledy, keď som tu bol s polovičkou, sme sa skoro dohádali, keď som po prvej tretine povedal, že to bude už viac menej rovina a ešte sme asi pol hodinu stúpali. Keď ale nakoniec ozaj skončí kopec máte asi kilometer na vydýchanie sa. Šútovský čučkári chodia až sem na aute. To už sme ale asi v polovici trasy. A párty môže opäť začať. Výstup na Žobrák by bol už aj fáájn. Lenže po tom čo minulý týždeň napadlo na lístie 20 centi snehu, všetky konáre to dolámalo a máme čo robiť chodník vôbec sledovať. Preliezame každý druhý strom a konáre. A to všetko v asi 40° sklone a v bahne zmiešanom s popadaným lístim. Neuveríte ale stretáme aj ľudí. Ja sám tomu neverím. Musia to byť poriadne otrlí turisti. A dokonca vravia, že idú až na Chleb. No rešpekt. 

Na Stohu..

Zo Žobráku kúsok klesáme. Stromov už nie je toľko vylámaných a postupne prechádzame aj do ihličnatého lesa. Ten je fajn. V pozadí na nás už aj pokukuje Stoh, ale podľa mňa sa len potmehutský smeje na nás. On nám ešte ukáže. Nakoniec konečne vychádzame z lesa a ukáže sa Stoh v celej svojej mohutnosti. Máme pred sebou 300 výškových metrov na len malom kúsku. Vľavo sa nám ukazuje celý hrebeň Malej Fatry minimálne po južný vrchol Stien. Pokračovanie bude vidno viac a viac podľa toho koľko nastúpame ku vrcholu. Na druhej strane v diaľke z oparu vykuká Choč. Je tu nádherne. Prevaľujúce oblaky tomu dodávajú svoje čaro. Dokonca prestalo už aj mrholiť. 

Letíme dolu

No a sme hore. Na komerčnom hrebeni Malej Fatry. Stretáme aj nejakých ľudí, ale nie je to až tak hrozné. Na chvíľku si oddýchneme a letíme sa bahniť smerom do Stohového sedla. A poviem Vám predčilo to klasický šmyk zo Stohu. Miestami sa ešte topia snehové polia a napájajú bahenné lázne čerstvou magľajúcou tekutinou. Maxíka radšej púšťam navoľno. S nim by som šiel po zadku vari až do Štefanovej. Sám išiel zopárkrát šmykom. Ja s parťáčkou sme celkom správne vyhodnotili situáciu a bez ujmy schádzame dolu. No ale blata neustáva.

Cestou na Poludňový grúň

Celý výstup na Poludňový grúň mi podšmykuje moje krásne novučké žltučičké Salomonky. Začína ma vari už aj žuť. Vychádza dokonca aj Slnko. Miška driape poriadne. Rýchlo prechádzeme okolo odbočky na chatu na Grúni a už aj stúpame na Steny. Bahna je stále rovnako, len je tekutejšie. Pribúdajúcimi výškovými metrami je viac snehu a teda aj viac vody. Výhľady naspäť sú krásne aj po tisíciraz. Zo Stohu mi príde Rozsutec nuda, ale keď sa naň pozriete zo sedla v Stenách má úplne iný rozmer. Chápem prečo nám nechcú dať tí Česi pokoj a vkuse nám tu chodia. 

Po Stenách s pohľadom do Šútovskej doliny

A ešte raz pohľad naspäť

Prechádzame aj Južným vrcholom Stien a zbiehame do sedla za Hromovým. Mrknutím oka odsúdime traverz na chatu. Tam by to bolo isto peklo. Samý sneh a hnedý hnoj. Neručil by som za seba, že by som to tam prežil v čistote. Hromové traverzneme a o chvíľku sme v sedle pred Hromovým. Pošplháme sa ešte nejakou tou skalkou. Odfotíme krásne scenérie okolo a sme na vrchole Chlebu. Už sme tu veľmi dávno neboli, no pár minút stací a hneď letíme po hrebeni na kapustovú. 

Letíme domov

Povedľa skál tiež nejdeme. Skúsime to zimnou. Zbiehame do nevýrazného sedielka. Skôr by som možno povedal na rovinku pár metrov vyššie od Snilovského sedla a prudko stočíme na trávu doľava. Viditeľným chodníkom preskáčeme cez pár snehových polí, kde si vyčistíme zabahnené topáne a sme na zvážnici. Posledné metre ešte trošku vytrénujeme rozšľahané členky na voľnej suti a sme tam. Pri našej chatičke, ktorá ma pomaly už aj novú strechu. Ešte pár dní a nocí a budeme bývať v novom. 

Lyžovačka; Žobrák; Magura; Choč; Západky

Hneď sa zvítavame so známymi. Začína to nevinne vývarom. O hodinu už ale tlačím do seba klobásu a za ďalšiu už aj obrovský rezeň s plným tanierom zemiakov. Vidieť Sašku a Veroniku veľmi potešilo. Mrzí ma už len to, že mi tu chýba polovička. No ale vari v stredu :)

Miška na Chlebe

Po dve a pol hodine vyrážame na zostup. Na hrebeň som už Mišku nenahovoril, žeby sme ušetrili euro dvadsaťdeväť centov za vlak. Jáááj, Mišká ma ešte vlaky zadarmo. Aj by som na to čosi povedal! Zbeh je ako vždy rýchly. Za 30 minút sme na Zajačke. A to sme ešte vykecávali s parťákmi z výstupu na Žobráka. No a celkom si ho "chválili". No myslím si, že aj tak to braúrne zvládli. Veď sa neotočili. Miška sa mi zdá na rovine od Zajačky po vlak dákasi nesvoja. Vôbec neverí mojim na minútu presne zrátaným úsekom. Presne viem, o ktorom čase mám byť kde, aby som vlak stíhol. Nakoniec sme tam ešte aj s 15 minútovým predstihom. A ešte aj mešká. Už v Kraľovanoch ho dokonca predbehol rýchlik. Ten okolo nás prefrčal ako guľa. Mal som čo robiť Maxa na vodítku udržať, čo ho bral podtlak. 

Korona párty

No a sme doma. Na chvíľu som aj zabudol na to čo sa deje v tejto našej "báječnej" spoločnosti, ale hneď som v obraze. Nasledujúce dni aspoň čosi pošetríme, keď nebudeme toľko zháňať. Cez týždeň budem len pracovať a modliť sa. Sme nezodpovední, tak si viac nezaslúžime. Spásny plán sa začal, tak vari o pár týždňov, keď už aj nepôjdeme v teniskach do Tatier, tak aspoň na Považie budeme môcť zavítať. Veď my si niečo nájdeme. Hlavne nech nemusím ťahať za niekoho iného povraz...