Ako sme šli splynúť do Tatier so samou prírodou

 Pracovný názov tohoto výletu je jasný. Boli sme sa stratiť. Tento predĺžený víkend sme sa boli pozrieť na miesta kde to ešte ľuďmi veľmi vo švíkoch nepraská. Myslím si, že ani sama príroda sa na nás až tak nenahnevá, že sme tam boli. Vlastne v čom sme my ľudia iní od ostatných živočíchov? Ako vravím, s prírodou sme boli len splynúť.

Kdesi na Jatkách

Výlet začína už vo štvrtok po práci. Existuje jeden neskutočný spoj. Ide z Nitry do Ždiaru. Práve tento využijem a o tri hodiny bez žiadneho prestupu sa ocitám večer v Tatranskej kotline pod Belianskou jaskyňou. Tam na mňa už čaká Klárka. Teraz už teda mám úplne všetko čo potrebujem a dobrodružstvo môže začať. 

S touto kočkou na Lomničáku

Prvý večer strávime s Klárkinými kamošmi z Považia. Tí už majú deti kopec, ale nič to nemení na tom, že párty aj tak trvala do viac ako polnoci a po ich deťoch sme šli z dospelákov spať prví. No ale to je tak, keď si budík aj na chate nastavíte na šiestu.

1. deň: Belianky ako na dlani

Ráno mobil zvoní 5:09. Čo? Čo sa deje? Mobil nezvoní. To len naša parťáčka Miška píše správu za správou, že zaspala a nestíha prísť na bus ako znela dohoda. Čo s tým? Každý deň hlásia totálne neisté počasie. Musíme vyraziť skoro! Nemôžeme čakať. Škoda, veľká škoda. Celkom ma to aj žere, že sa takto na Mišku vykašleme. Ale tak ani Miška nemala čo zaspať. Ideme na to teda sami dvaja. A keďže sme už pri zmysloch o hodinu skôr, ideme aj na o hodinu skorší autobus. 

Belianky sa nás už nevedia dočkať 

V lyžiarskom stredisku Strednica nad Ždiarom vystupujeme okolo trištvrte na sedem. Verím, že do deviatej sme hore. Počasie je zatiaľ krásne. Len zopár jemných chuchvalčekov sa povaľuje po oblohe. Dokonca sa zdá, že nás Slnko pri výstupe poriadne zmorduje. Po odfotení nádhernej panorámy hrebeňa Belianok s majestátnou Vidlou a Havranom letíme bokom zjazdoviek dolu do doliny Strednického potoka. Dokým nás chodník nevyvedie priamo na dno doliny, tak sa trošku "osviežime" rannou rosou v úzkom chodníčku pomedzi husté kríčky. Potom už len pohodovou zvážnicou zbehneme až na rázcestie z červenou turistickou značkou v Monkovej doline. Jednej jedinej otvorenej turistickej trasy v celom pohorí.

Vstupujeme do raja kvetov, skál a trávy

V Širokom sedle

Stúpanie je spočiatku celkom príjemné, ale presne viem čo ešte len príde. Zvážnicu strieda úzky chodník po hladkých vápencových skalách lemovaný priam džungľou z Vietnamu. Tráva po hlavu a nad nami hustý les. Ten postupne redne až sa nakoniec dostávame do pásma kosodreviny. V lese je chodník poriadne slizký a šmykľavý. Nad lesom zase vykukne Slnko a bije zozadu priamo do gebene. Je poriadne dusno. Tričko mám akoby bolo práve vytiahnuté z potoka. 

Fajne je..

Rýchlo naberáme výšku a pásmo kosky striedajú pestrofarebné lúky. Klárka je z toho priam nadšená. Nebyť toho nestáleho počasia môžeme sa tu túlať vari aj celý deň a kde tu len tak posedávať. Teraz som však ja len zvedavý na to, ako to bude vyzerať na druhej strane Širokého sedla. Obávam sa, že Vysoké Tatry budú na kašu zahalené do hustých oblakov.

Smerom na Vidlu..

..a Jahňací za nami

Pár metrov od konca raja ..pod nami obec Ždiar

Cesta do sedla ubehla ako voda a už aj sa môžeme kochať výhľadmi na všetky smery. Tie Tatry síce zahaľujú oblaky ale zatiaľ len do svetlých odtieňov sivej. Ešte by to mohlo chvíľku vydržať. Zatiaľ dovidíme na Jahňací štít, či na Lomničák, ale aj ďaleké Rysy či Vysokú. Je to dobre. Chvíľku si dáme za rohom chodníka pauzičku a ideme na to. Som zvedavý čo nás čaká :)

Klárka a Havran na Vidle

Majestátnosť..

Oblaky si už idú svoje..

Vyrážame celkom viditeľným chodníčkom smerom ku Ždiarskej vidle. Predierajúc prechádzame asi 30 metrov kosodrevinou a za ňou sa ocitáme na šírej naklonenej lúke smerom ku Monkovej doline. Vidno nás vari aj z Prešova. Len mierne stúpame. Vidlu viac menej traverzujeme a prechádzame na jej východné svahy. Zrejme preto lebo z ostatných strán je mohutné skalné bralo. Zajdeme za roh a otvára sa nám úplne iný pohľad. Pod nami je skalno-trávnatá lúka, ktorá končí ostrým ukončením. Vlastne akoby tam bol koniec všetkého. Až potom hlboko dole sa nachádza znovu obec Ždiar. Krásny pohľad. Nad nami je strmý svah, z ktorého postupne ukrajujeme serpentínami. Chodník nás ale ťahá stále viac a viac na sever. Na samotný vrchol vychádzame skoro z opačnej strany. Havran sa nám ukáže ale aj tak až skoro pod vrcholom. Slnko sa zakrylo za oblaky. To ma celkom mrzí. Nasvietené lúky sú neporovnateľne krajšie ako táto matná zelená. Zdá sa ale, že môžeme byť radi, že nie sme v samotnom oblaku. Tie začínajú na nás zlovestne pokukovať len s pár metrovej vzdialenosti nad nami. Hrebeň Belianok v okolí Jatiek je priam pohltený do tmavého búrkového oblaku. A to za 2 a pol hodiny od štartu kedy na oblohe bol vari jediný biely chuchvalček. No možnože ešte bude žúžo. Uvidíme.

Medzi Širokým a Vyšným Kopským sedlom

A už aj výhľad pre bohov z Vyšného Kopského sedla

Na vrchole sa moc nezdržíme. Bez Slnka nie je až tak teplo. Veľmi jemné serpentínky celkom zdržujú. Z chodníka ale nevybočujeme. Stále sa ho pevne držíme. Cesta na vrchol a späť do sedla nám trvala približne hodinu. V sedle približne o pol desiatej stále celkom prázdno. Rýchlo prebiehame ďalej. Aspoň chvíľku po značenom chodníčku. Zo Širokého sedla musíme vystúpiť na Vyšné Kopské sedlo. Aj keď je to zvláštne nazývať sedlom, keďže vyššie od sedla je len možno o 5 metrov vyšší výbežok smerom do Zadných meďodolov. Znovu trošku posedíme. Pofotíme nádhernú scenériu Vidly s Havranom za sebou a môžeme sa vybrať na ďalšie dobrodružstvo. Smer Jatky, Bujačí vrch, Kamenné vráta a spol. 

Po ceste na Jatky

Chodníček do Nižného Kopského sedla a hrebienok na Jahňací štít

Farbičky..

Rýchlo sa vzdiaľujeme od smernovníka a od červenej značky. Náš chodník je zreteľný aj keď často zahalený do vysokej trávy. Behať sa to moc nedá. Ide o nohy. Tie sa ledva vopchajú do úzkej ryhy v tráve, pod ktorou nič nevidno. Viac menej po rovine traverzneme vrchol Hlúpy a cez Šialené sedlo pokračujeme na Zadné Jatky. Moc prevýšení na tomto hrebeni nie je. Skôr sa prechádzame šírimi lúkami. Všetko navôkol je mohutné. Trošku mi to tu pripomína Nízke Tatry. S tým rozdielom, že tu po pravici máme veľkú hŕbu skál, myslím tým Vysoké Tatry. Úchvatný je aj pohľad do doliny Predných Meďodolov, odkiaľ kde tu piští nejaký svišť. Postupne sa nám začne ukazovať aj dolina Zeleného plesa. Vidno aj do Zmrzlých dolín, no velikáni ako Kežmarský štít, Baranie rohy, ale už aj Jahňací štít sú zahalené do hustého oblaku. Ten sa nad nami po pár minútach vždy rozplynie a znovu vytvorí buď kdesi inde pred nami, či za nami kdesi pri Vidle. A každú minútu sa presúva z miesta na miesto. Nie je reálne zistiť či začne každú chvíľku blýskať alebo čo. Dusno je nenormálne. Tento stres a oblaky zahaľujúce Slnko mi robia trošku vrásky na tvári. Neužívam si to tu úplne tak ako by som chcel.

Vidla a Hlúpy zo Zadných Jatiek

Cestičkou od Zadných, cez Stredné až po Predné Jatky

Zo Zadných Jatiek sa zdajú byť Predné Jatky nekonečne ďaleko. Rýchlo ale prebiehame nevýraznými hrboľmi na Stredné jatky a z nich tiež ani nevieme ako a už aj stojíme na Jatkách Predných. Tých vrcholčekov tam bolo hneď niekoľko. Len ťažko povedať, ktoré boli ktoré. Belianky sú úchvatné kontrastom medzi hladkými trávnatými lúkami, ktoré sú ukončené strmými skalnými bralami. V každom jednom okamihu je na čo pozerať. Priam dokonalo vyzerá aj Bujačí vrch. Pred nami sa z ničoho nič zjaví vrch zo skoro čisto bieleho vápenca. Celý povrch je poriadne rozsypaný. Skoro by som povedal, že práve tu sa natáčal Winetou. Pár výraznými serpentínkami sa dostaneme na jeho vrchol a dávame si konečne oddych. Sme na poslednom výraznom kopci hrebeňa Belianok. Odteraz budeme už len strmo klesať. Vyzerá to tak, že s búrkami sme to vari zvládli. No stále sme zvedavý, čo nám ešte prinesie zostup.

Za Prednými Jatkami už len čisté Chorvátsko - Bujačí vrch

Spočiatku klesáme mierne. Beháme po hrebeni priamo medzi kamzíkmi. Tie po nás pozerajú dosť vyjavene. Vidno, že tu na ľudí nie sú až tak zvyknuté ako kdesi pri Jasnej. O to sú ale aj krajšie. Proste také Belianskejšie. Po pár minútach rovného hrebeňa prichádza sľubovaný strmý svah. Vchádzame do kosky, ktorá sa zo začiatku dá veľmi ľahko poobchádzať. No nakoniec nám nezostáva aj tak nič iné ako sa do nej ponoriť. Ako som písal na začiatku. Práve splývame s prírodou. Chodník má šírku asi tak na jednu nohu a stačí raz zle naň trafiť a už ťa príroda potiahne a nikdy nepustí. Čistá divočina. Kosodrevina, spojená s hustou trávou a miliónmi kvetov. Kde tu na všetko dohliada nejaký vyšší strom. Postupne sa touto divočinou predierame až ku ďalším skalám. Chodníčkom prechádzame po ich ľavej strane až narazíme na Skalné vráta. Vystúpim do nich a zrazu sa všetkými smermi rozutekajú kamzíky. Ani som si ich všimnúť nestihol. Nečakal som ich takto za rohom. Jeden mi ale zapózuje. Až potom si ide tiež po svojom. 

Bujačí vrch v plnej nádhere

A stále výhľady do doliny Zeleného plesa

..a samozrejme aj na druhú stradu na Ždiar, či prepchatú Bachledku

Posledné pohľady na Jahňací a všetky Jatky

Kúsok ďalej sa nachádza odbočka na chatu Plesnivec. My tam ale neodbočíme. Chceme si ešte užívať divočiny. Pokračujeme ďalej lesným chodníčkom. Na to, že chodník je už uzavretý skoro 50 rokov, tak je o neho dosť dobre postarané. Tráva je pokosená, ale aj popadané stromy sú poprerezávané. Rád by som vedel kto toto má dočinenia. Či to samý strážcovia prírody chodia s pílou do hory?

A už len dolu..

My sa potichučky dostávame až na koniec chodníka hrebeňom. Na vyvýšenine si dávame poslednýkrát oddych. Počúvame piskot vtákov a vychutnávame si pohľad na Vysoké Tatry, aj keď výrazne zahalené do hmly. Až potom sa opäť necháme zahaliť lesom. Pár krásnymi serpentínami sa dostaneme až pod Faixovú skalu a dlhým traverzom vybehneme na rúbaň či polom s učupenou chatkou. Na serpentíne nad chatou je lavička. Chodník podľa mapy mal rovno pokračovať aj ďalej na chatu plesnivec, každopádne tým smerom od lavičky je už čistá divočina. Tam už teda chodník vykosený nie je. 

Hrebeň od Skalných vrát po Faixovú skalu

Masív z Alabastrovou jaskyňou

My sa teda necháme zlákať upraveným chodníkom na druhú stranu. Prechádzame čistými malinovo-jahodovými hodmi. Mne sa to zbierať nechce, ale Klárka si to celkom užíva. Ja som skôr zvedavý kde nás nakoniec tento chodník dovedie. Všetky miesta s popadanými stromami sú upravené a dokonca v mieste menšieho skalného zrázu je natiahnutá aj nová reťaz. Fascinujúce. Miesta zarastené sa striedajú s krásnymi úsekmi behateľného chodníka. Chodník sa už zdal, že nikdy neskončí, keď sa zrazu ocitneme na spleti zvážnic bez lesa. Sme len asi 300 dĺžkových metrov od Belianskej jaskyne. Chodník ku nej síce nevedie, ale to nás nemôže predsa zastaviť.

Pri Skalných vrátach

Na druhej strane vrátok

Otvorili nám domáci

Vchádzame do lesa. Najprv ideme ešte nevýraznou cestou vychodenou nejakým mechanizmom na zvážanie dreva, ale potom už strácame akýkoľvek náznak ľudskej činnosti. Môžeme si vybrať vyschnutý lykožrútový les alebo čistý zelený prales. Je to tú ako na plantážach presne delené. Po pár metroch mám ale žihľavy už pokrk, a tak radšej vchádzame do vyschnutého lesa. Ním sa predierame nachádzajúc nespočetné množstvo srnčích chodníčkov bližšie ku jaskyni. Bolo to len pár metrov, no v takomto teréne to dalo poriadne zabrať. Už aj keď vidíme budovy okolo jaskyne, stále nemáme vyhraté. Po popadaných stromoch to ide len veľmi ťažko. Miestami sú stromy vyvrátené aj s koreňmi a hlina okolo je tak jemná, že neviete kedy vás koreňový systém pod zelenou zožerie. Krvopotne sa dostávame poza sociálne zariadenia do civilizácie. Pred všetkými ľuďmi ešte musíme preliezť bráničku. Hanba na tri roky. Ešteže sme tak ďaleko od domoviny. Chvíľku si oddýchneme a letíme dole. 

Ďalší domáci

Čas ísť sa schovať..

Rýchlo do koliby. Tam sme aj čakali, že stretneme našich. Tí už majú jaskyňu za sebou. Vyzerá, že sa im celkom páčilo. Ale vyzerajú uťahaní ako po celodennej lopote. To tie deti ich tak zrobili? Alebo ten včerajší večer? Najeme sa tam teda aj my a prídeme za nimi na chatu. Dnes to vyzerá na kľudný večer. Veď netreba párty každý deň. Večer si len trošku pogrilujeme, porozprávame sa pri pivku a o desiatej môžeme ísť spať. Po obede aj trošku spŕchlo. Veď by sa už aj patrilo keď stále tie oblaky tak strašia. No a nastal večer a nastalo ráno, deň druhý.

2. deň: Na pivko na Lomničák

9 hodín v posteli. Úchvatné. Už dávno som tak dlho nespal. Nedá sa mi ale napísať, že dávno som sa už tak nevyspal. Cítim sa stále ako mechom praštený. Možnože je to práve tým dlhým spánkom. Už o deviatej po raňajkách sa všetci lúčime. Všetkých Považanov čaká ešte dlhá cesta domov. My ešte nejaký ten čas pobudneme v srdci Tatrov. Pred tým si ale dáme ešte kávičku v kolibe. Aký je ešte ráno pred deviatou kľud pred jaskyňou. 

Čakanie na štart..

Po kávičke sa presunieme autobusom do Tatranskej Lomnice. Je sviatok Nanebovzatia Panny Márie, tak ideme pozrieť aj do miestneho kostola. Počas omše sa vonku čerti ženia. Dlho počuť klopkať kvapky na strechu a kde tu aj zahrkocú oblaky. Cestou z kostola okolo potôčka skoro neveríme vlastným očiam. Úplne malinký potôčik sa ledva zmestil do svojho koryta. Zrejme za tu chvíľku napršalo na horách celkom dosť. Ešte pred tým ako nás domáci pustia na apartmán si vybavíme obed a dokonca aj nákup večere a raňajok na druhý deň, lebo potom už nebude čas. Dnes ešte letíme na pivko na Lomničkák. O druhej sa zložíme a hneď ideme čakať Mišku na stanicu.

Už aj pučíme do Lomnického sedla

..pár desiatok metrov nad sedlom

Miška vs. lanovka, kto bude šťastnejší?

Po krkolomnom hľadaní sa medzi autobuskou a železničnou staničkou sa konečne nájdeme. Prejdeme len pár metrov po hotel Grand a začína poprchať. Ideme ďalej? Skúsme radšej prečkať v starej stanici lanovky. Ledva tam dobiehame a púšťa sa dobrý lejak. Hneď vyťahujeme radlera. Ten mal byť síce až na Lomnické sedlo, no takto budem aspoň o pol kilko znovu ľahší. Pršať prestáva až pár minút po tretej. Skúsime sa teda presunúť zase o pár metrov vyššie.

Hmla nás uzatvára

Konečne sme ťa našli, Emeryciho nárek

Chodník zelený pomedzi les a neskôr po asfaltke na Štart je celkom nudný. Jedine pár malinkatých žabiek a blato to obzvláštnili. Každopádne Miška s Klárkou sa už dávno nevideli, tak sa bolo o čom vyprávať. Ani len sklon tomu nebránil. Ten začína hustnúť až od Štartu. Po stanicu lanovky Čučoriedka je to ešte stále celkom fajn ale potom sklon tuhne a ťažkopádne sa teperíme skalnou suťou vyššie a vyššie. Skalnaté pleso sa zdá byť tu za rohom. Ale ten roh je dákosi až príliž vysoko. Po serpentíne na Čučoriedkou vchádzame na chvíľku do lesa a ešte popod jednú lanovku už nadobro vojdeme medzi stromy. Chodník je úzky a úplne nezaujímavý. Nenadchýna to tu ani mňa ani baby. Ja sa už len teším na Skalnatú chatu. Miška pol cesty o nej vyprávala, tak sa už neviem dočkať kofolky. 

Všade dobre, ale na Lomničáku vynikajúco

Bontón musí byť

Občerstvovačka musí byť rýchla. Nemáme až toľko času. Veď už je pol piatej poobede. Aby sme nakoniec stihli to pivko. Lanovka na Lomnické pleso je ešte tiež stále v prevádzke. Nečakal som že ešte aj takto poobede chodí. Nenápadne prechádzame za zábrany a letíme sa stratiť do kosky. Ani tu ta koska zase nie je až taký extrém. Predierame sa len zo desať minút a aj to len miestami. Potom už sme opäť všetkým až do Popradu na očiach. Serpentíny si moc nevšímame. Letíme direkt hore. No len dovtedy, dokým ma poriadne nezakyslí. Klárka mastila bez batôžku neuveriteľné tempo. S Miškou za ňou poriadne kýchame. Zavelím na serpentínu. Hneď sa mi lýtka uvoľnia a aj dýchanie zjemní. Ale potom nám to znovu nedá a už opäť pučíme priamo nahor. Do sedla sa dostávame celkom rýchlo, no aj tak je už skoro pol šiestej. Máme cca hodinku a štvrť dokým zavrú. To musíme dať.

A teraz poďme fotiť..

Nad sedlom nás uzatvára hmla. Držíme sa vyšľapaného chodníka. Stúpame celkom rýchlo. Chodník sa ale často vetví a neviem presne kadiaľ som presne šiel hore minule. Stále ma to ťahá z hrebeňa do žľabu. Nakoniec tam treba vojsť a reťazami prekonať Emeryciho nárek. Lenže na odbočenie je ešte priskoro. Mobil s mapou mám už skoro stále pred nosom. Snažím sa držať čiary chodníku na mape, ale ide to len veľmi ťažko. Signál strieľa kade tade a aj desať metrový posun oproti skutočnosti je celé zle. Pomaličky ale stále napredujeme. Vchádzame do žliabku, keď tu zrazu chodník všade končí. Alebo ide všade navôkol? Čo teraz? Hore tými skalami? Alebo tými? Alebo tými? Miška šplhá jedným z nevýrazných rebier. Mne sa to ale vôbec nezdá. Žeby takáto strmá stienka tu bola minule? A nezaistená? Divné. Miška ale z hora kričí, že je opäť na chodníku. Ideme teda za ňou.

Aj s Prstredným hrotom fotka musí byť

Keď máš okolo seba tých správnych

Áno. Už opäť vidíme mužíkov a po pár výškových metroch sme konečne už pri reťaziach. Odtiaľto sa už nemáme kde stratiť. Chodník je zaistený až po samotný vrchol. Po pár metroch prichádzame ku skoro kolmej stienke nazvanej Emeryciho nárek. Tu prekonávame pomocou kramlí a reťazí. Odtiaľ je cesta až po vrchol zaistená, ale už nie je tak náročná ako toto miesto. Rýchlo napredujeme. Škoda, že okolo nás vonkoncom nič nevidno. Ani sa nenazdáme a sme pri plotíku okolo výhľadového chodníčka na vrchole. To je tak keď ste v hmle. Proste na vrchol priam narazíte. Rýchlo ideme dnu objednávať pivo. Chlapík sa netváril nadšene, že nás vidí 2 minúty pred zatvorením. Zľutúva sa ale nad nami a ešte nám načapuje. Vypiť si to ale musíme von. Nevadííí. Hore sme prišli asi 18:45. Nebyť toho blúdenia pod reťazami sme tu o pol. Ale to by sa nám nestalo to čo práve teraz :)

Špacírujeme sa

Na vrchole len dve kočky a ja

Zrazu sa nebo otvára. Raz za čas sa ukáže Kežmarský štít, uvideli sme na chvíľku aj Belianky. Na druhej strane sa z hmly vynára Ľadový štít, Široká veža, okolo nej sedlo Sedielko aj Priečne sedlo a vidno aj Miškin najkopec Prostredný hrot. Dokonca nebo sa raz za čas otvorí tak, že nad sebou máme modrú oblohu. Potom to zase raz všetko zafúka a takto sa to striedalo celý čas ako sme si popíjali pivko. Vlastne teraz rozmýšľam. Dopil som ho ja vôbec? Lebo sme tam lietali hore dole po chodníku ako šialení za fotkami. Každopádne celý Lomničák sme mali len sami pre seba. Iba na pár sekúnd na strechu vybehol meteorológ a na vyhliadku chvíľku prišli pozrieť aj ubytovaní. Po polhodine sme konečne Mišku prehovorili, že musíme ísť dolu.

Majestátne hory a oblaky

Cesta reťazami rýchlo ubieha. Aj malé pivko celkom cítim. Za chvíľku sme pri Emeryciho náreku. Trošku si pofučíme pri metrových schodoch po kramľách a sme pod skalou. Pomaličky sa začína stmievať. Cesta v hmle do sedla bola dosť už nudná a hlavne sa mi zdala totálne nekonečná. V sedle konečne vylievam skoro 2 zbytočné litre vody. "Ešteže" som si trošku cestou nahor zatrénoval. Nasadzujeme si už aj čelovky.

Skalnaté pleso o 800 metrov nižšie

Rozbiehame sa. Neprešli sme ale ešte ani pod hornú stanicu lanovky a Klárku vidím padať k zemi. Keď už mala čelo asi 10 centimetrov od zeme nejakým magickým spôsobom sa začala opäť narovnávať. Celé to trvalo asi tak 2 sekundy a odohralo sa to na piatich dĺžkových metroch, no mne to pripadalo ako spomalený záber z nejakého extra akčného filmu. Tak toto bolo extrémne šťastie. Klárka je iný kaskadér. Ok, už aj Klárka zapína čelovku. Dolu ideme serpentínami. Je to ale fakt neskutočne dlhé. Vari zo desať ich zvládneme, ale nakoniec neodoláme a zabočíme direkt dolu. Nech tu nezošedivieme z toho. Nakoniec ale zošedivieme asi z niečoho iného. Na chodníku je kopec veľkých žiab. V skupine máme celkom paniku. Miška ako náš vodca vždy polmetra nadskočí, čo ju vystraší niečo skákajúce, Klárka tá ma panický strach len na žabiaka pozrieť a ja som zase zhnusený z toho čo ak niektorú poriadne pod nohou rozpučím. Fuj, to by bolo nechutné. Náš zostup to hrozne spomaľuje. Nejak sa ale na Skalnaté pleso doteperíme.

Slnko vyhráva

Pred deviatou večer to na plese celkom žije. Vyzerá to tu ako pri nejakom bare na house párty. Vonku ľudia postávajú okolo nasvietených ružových stolíkov a popíjajú. Cítime sa ako opice, ktoré práve prišli z lesa a udivujú sa nad výdobytkami modernej civilizácie. Bez zastavenia okolo tohoto úkazu prechádzame a mastíme po rozbitom chodníku ďalej ku posteli, ktorá nás už isto túžobne očakáva.

A opäť žaby. Je to všetko nekonečný príbeh. V lese ich ubudne ale za to pribudne nočných motýľov. Pred svetlom čelovky ich je toľko, že ledva vidíme na cestu pred seba. Konečne schádzame na rozbitú cestu zjazdovkou a o pár minút sme na Štarte. Nohy už moc nespolupracujú, a preto ďalej už len kráčame. Baby majú opäť čas sa poriadne vyrozprávať. Snažím sa zatiaľ aspoň trasu sledovať. Opäť vchádzame do lesa. Ešte pár žabákov nám skríži cestu, ale na konci cesty sa predsa len ukáže hotel Grand. Obídeme bobovú dráhu a vybehneme až ku hlavnej ceste. No a za cestou je už naše ubytko. Konečne sprcha, jedlo a spánok. 

..no dolu musíme ešte pred zotmením

Mišku neposielame do tmy, kde by bol už len plač a škrípot zubami, ale za to, že nás potiahla až na vrchol, ju s nami v izbe prenocujeme. Na izbe bol rozkladací gauč, tak to bola tutovka. To už sa aj celkom oplatilo za tú cenu čo sme za ubytko dali. Rýchlo teda do seba ešte hodíme párky zohriate v mikrovlnke a letíme spať. Škoda len, že o 5 hodín opäť vstávame.

3. deň: Súboj s Vysokou

Ráno do seba pučíme všetko čo zostalo. Nech máme na cestu zo sebou toho čo najmenej. Vlak z Lomnice nám odchádza 6:12. Využívame SMS lístek. Až ma striaslo pri pomyslení na to, žeby som mal opäť ako v zime bojovať s automatom a nakoniec zistiť, že toľko drobných pri sebe ani nemám. SMS lístek výjde na tú istú cenu ako automatový na Štrbské pleso. A nakoniec vlastne aj tak ideme až tam. Nepôjdeme podľa pôvodných plánov najprv na Končistú a potom na Vysokú, ale opačne.

Štartujeme tretí deň

Pohľad na Baštový hrebeň a vzdiaľujúce sa Popradské pleso

Vitaj Rumanová kotlinka

Miška sa s nami hneď ráno lúči. Musí nabrať do utorka veľa síl. Chce ísť s kamarátkou hrebeň Veľkej Fatry. Aspoň teda tak dlho nevylíhovala.

Na Štrbskom plese hneď z rána ešte využijeme otvorený obchod a ideme na to. 7:30 prechádzame bránou pred Heliosom a už aj pučíme smer Popradské pleso. Je to dlhý a už po toľkých razoch hrozne nudný chodník. Asi tak ako zo Starého Smokovca na Hrebienok. Proste zbytočne zabité minúty života. Ale čo s tým narobíš?

Už aj Vysoká nás zdraví

Rumanová kotlinka a špic Zlobivá?

Znovu iný domáci

Pár metrov schádzame ku Hincovému potoku a za 5 minút sme pri Popradskom plese. Zbiehame hneď ku Majlátke. Čo tak si dať ešte pred divočinou poslednú kofolku? Aj na hranolky mám celkom chuť. Pri okienku ale vydávajú len pitivo a polievky. Na hranolky si teda musím počkám až do poobedia. Klárka aj tu kofolku vymenila radšej za záchod?! Keď tu je zrazu naspäť a berie ďalšie peniaze. Čo zdražel záchod? Prečo si brala presne? Kde sa dá už v dnešnej dobe za 20 centov vyčúrať? Keď tu zrazu prichádza s hranolkami. Jaaaj, laska moja na všetko myslí. Aj keď vraví, že aj sama dostala hlad. Každopádne spolu sme sa do toho pustili ako do nejakej extra špeciality. Bola to mňamka takto zrána.

Predieranie sa skalami smerom do Dračieho sedla

..a pohľad naspäť

Vysoká sa blíži

..a hmla tiež

Musíme ísť ale ďalej. Obchádzame celú severnú stranu Popradského plesa a pred odbočkou na Ostrvú zabočíme doľava a splynieme s koskou. Chodník je tu znateľný. Bojíme sa, že koska, ale aj všetka ta tráva navôkol, bude opäť celá mokrá od rosy. Zdá sa ale, že prírodnú sprchu už využil niekto pred nami. Ďakujeme za to veľmi pekne. 

Ošarpance a Dračí štít pred Vysokou a skalné prahy cestou do sedla

Stúpame zarovno hmlou. Končistá nás tiež ku sebe láka

Cesta sa kľukatí nízkym lesíkom a hlavne celými pláňami kosodreviny. Z pravej strany Ľadového potoka prechádzame na druhú stranu, a takto až pod Zlomiskovú vežu. Chodník je miestami blatistý len s pár vystupujúcimi kameňmi. Pri preskakovaní z kameňa na kameň treba dať bacha aby si s Vami kosodrevina nezahrala ping-pong. Kde tu ale aj ona pomôže. Ľadový potok tečúci okolo a neskôr aj popod nás pomedzi skaly  je krásny. Každopádne už sa hlavne teším na štíty. 

Nebohorské divadlo..

Zlomisková dolina sa pod Zlomiskovou vežou výrazne zmierni a potok začína v nánosoch pôdy meandrovať. Skaly tu strieda oficiálna zelená vegetácia. Tá sa stráca až po odbočení doľava strmo hore ku Dračiemu sedlu. Smerom dopredu by sme narazili na Ľadové pleso Mengusovské a nad ním na Železnú bránu. Smerom mierne doľava by sme vošli do Rumanovej dolinky pod Gánok. My už ale pred sebou máme cieľ jasný. Nad dolinou sa nám už majestátne týči Vysoká. 

Vychádzame na ďalší z výškových stupňov. Tu už trávu len kde tu naše oko zahliadne. Kde tu aj zahliadneme skalného mužíka. Je čo robiť prebiť sa skalným morom so skalami veľkosti osobného auta.  Každopádne som si istý, že hore chcem ísť po ľavej strane pred nami vynárajúcich sa skalných prahov. Minulý raz to bolo po tej pravej strane a bol to celkom boj. Pred Vysokou sa v hrebeni nachádzajú Ošarpance. Zrejme je to raj pre lezcov. Aj tentoraz tam niekto visel. Kiež by som aj ja mal aspoň z časti toľko guráže v exponovanom teréne ako oni. Nevadí trávnaté svahy popod Dračí hrebeň ešte zvládam. Dračie sedlo sa zase o kus priblížilo.

Popradský hrebeň a Dračie pleso; konečne sme v Dračom sedle

Úchvatná veľká Dračia hlava

Lezci na Ošarpancoch

Pre mňa jeden z najkrajších hrebeňov; Dračí hrebeň

Po prejdení pár skál opäť nachádzame výrazný chodník. Strmo vystupujeme priamo do sedla. Na druhej strane Dračieho hrebeňa sa ukazuje krásne Dračie pleso a za ním Popradský hrebeň, ktorý bráni výhľadu do Mengusovskej doliny, či ku Žabím plesám. Po chvíľke oddychu sa po hrebeni začíname približovať ku Vysokej. Ale iba dotiaľ, dokým nenarazíme na samotný masív Vysokej, ktorý traverzneme smerom na sever až dokým sa pred nami neotvorí výrazný Centrálny žľab.

A už valíme hore Centrálnym žľabom Vysokej

Pod vrcholom pristrmuje

A som v zadku, ďalej to nedám..

A dobrodružstvo práve môže začať. Spočiatku to nevyzerá vôbec zle. Aj keď už po chvíli musíme používať aj ruky. Skala je veľmi dobré polámaná. Chytov je veľmi veľa a je dosť drsná. Nejdeme úplne stredom žľabu. Držíme sa vždy pár metrov vedľa pod pravým rebrom. Je tam minimum voľných kameňov oproti tomu ako to vyzerá na dne žľabu. Terén pristrmuje, no stále to ide parádne. Pod vrcholom stretáme hneď niekoľko skupiniek ľudí. Necháme prejsť vodcov s klientmi, aj chlapíka čo šiel z vrcholu sám. Dokonca aj nejakých Čechov obchádzame. 

Po ceste naspäť žľabom dolu

Posledné pohľady smerom hore..

Dostávame sa až nejakých 30 metrov pod štrbinu medzi vrcholmi. Skalné platne = veľký prúser. To je tak, keď už hore idete s tým, že tu nájdete tento prúser. Niežeby som sa bál iba o seba. Bojím sa už aj o Klárku keď ju vidím pred sebou to zdolávať. V hlave mi ide jediné. Hore výjdem, ale čo potom? Ako sa dostanem dolu? A bolo toto to najťažšie miesto? Podľa mňa nie. Celé zle to bolo čo si pamätám aj za kramľami a neviem či nie ešte aj v jednom mieste pred krížom na vrcholovom hrebeni okolo jedného balvanu. Dnes to vidím na konečnú. Veľmi ma to mrzí pre Klárku. Mrzí ma, že jej nedokážem dať všetko. Rád by som jej dal všetko po čom zatúži. Asi budem musieť viac trénovať, alebo si zabezpečiť nejakú pomoc od niekoho, alebo len poslať Klárku na takéto miesta s niekym iným samú?

A už len dolu

Ďalší obyvatelia krajiny

Každopádne ideme dolu. A nebolo to až tak jednoduché. Dákosi to ide ťažšie ako výstup nahor. Do Dračieho sedla sme sa ale nejako zošúchali. Znovu sa nad našimi hlavami kopia oblaky. Na chvíľku ale ešte Slnko vyšlo, a tak dávame oddych. No a potom nie a nie vstať. Už sa nám nikam nechce a aké sme mali veľké plány. Pred nami sa raz za čas z oblaku vystrčí Končístá a Tupá. Kiežby sa nám aspoň do sedla medzi ne podarilo dostať. Uvidíme.

Cestou naspäť do Dračieho sedla

Made in Tesco

Ach keby aspoň niečo vyšlo..

Horko ťažko sa postavíme na nohy. Schádzame prvých pár strmších metrov a znovu sme v kamennej suti. Na chvíľku suť striedajú obrovské balvany ale potom sa dostávame znovu na mäkší terén. Opäť sme nad skalnými prahmi a na trsoch trávy. Cestou dolu je chodník vyznačený skalnými mužíkmi oveľa viac zreteľnejší. Chodník v tráve je úplne jasná tutovka. O pár minút sme už aj pod prahmi a vchádzame do rozsiahleho skalného mora. Klárka sa začína každým metrov smerom nadol viac a viac trápiť. Po troch dňoch ju už začínajú poriadne bolieť kolená. Asi by sme to už nemali viac síliť. Uvidíme, skúsime pretraverzovať aspoň ku Ľadovému plesu pod Lúčne sedlo a tam sa rozhodneme.

Klárka stratená medzi kameňmi

Od Zlomiskovej veže, cez celý Dračí hrebeň až po Ošarpance

Pri Mengusovskom Ľadovom plese z pohľadom na Končistú a Lúčne sedlo

Každým metrom ale vidím na Klárke, že je iba horšie. Takto sa to nedá. Aj nabudúce bude možnosť. Aký má teraz zmysel trápiť sa? Pri plese si dáme ešte raz oddych. Zostúpime aj tých pár metrov, ktoré sme sedeli nad plesom až ku jeho hladine, a potom už len pohodlným chodníčkom sa vraciame naspäť smerom ku Popradskému plesu. Otáčame sa ešte poslednýkrát ku majestátnym velikánom a dávame im dovidenia pre dnešok. Potom už pod Zlomiskovou vežou klesneme zase o jeden výškový stupeň nižšie a ocitneme sa znovu v ríši kosodreviny. Chodníka len veľmi pomaličky ubúda. Oproti výstupu sa zdá byť úplne nekonečný. Dokedy sa budeme v ňom moriť? Celý šťastní sme keď konečne prekročíme po mostíku Ľadový potok. Už len 10 minút a sme pri Popradskom plese a odtiaľ už lej chvíľočka a sme opäť na Majlátke.

Ošarpance a Dračí štíť sa nám pomaličky vzdiaľujú

Cesta krásnou Zlomiskovou dolinou

Tentoraz dávame víťazné pivko a sýtu polievku. Von začína pršať. Bolo to úplne presne vyrátané. Dokým všetko zjeme, popijeme a oddýchneme si už je aj opäť po daždi. Už len zdolať poslednú asi 4 kilometre dlhú prechádzku kameňmi. Klárka, no aj ja, sa opäť cítime plný síl a chodník rýchlo odsýpa. Dokonca dolu kopcom aj čo to pobehneme. Alebo žeby to bolo len tým, že sa bojíme, že nestihneme autobus? Dokonca sme mali času toľko, že sme stihli nakúpiť plyšáka maca a kamzíka pre Adelku a Kubka. A že aký boli potom šťastní. Ehm.. len my sme skoro nestihli autobus. Našťastie sa dal kúpiť lístok na náhradnú autobusovú dopravu aj pred busom u sprievodcu. Áno, zubačka je pasé. Ide tu byť nová moderná mašina. Aj keď Miška niečo čítalo o tom, že by mala zostať aj tá stará. Len či už bude vyzerať ako tá stará 50 ročná. Uvidíme.

Posledný pohľad späť

My sa potom už len v polospánku prehodíme v Štrbe z busu na rýchlik do Vrútok a máme čo robiť neprespať výstupnú stanicu. Odpadávajúc od hladu ideme ešte navštíviť našich a večer po úžasnom predĺženom víkende opäť ľahneme do postele ako mŕtvy. Aj napriek šialeným predpovediam počasia sa nám podarilo zažiť veľké veci. To počasie sa nakoniec vyzúrilo až po víkende, ale verím, že v piatok bude už opäť svietiť Slniečko a splav Malého Dunaja bude znovu tutofka :)

Foto: Klárka Bridíková, Michaela Perinajová a ja