Kade tade lesmi a lúkami Malej a Veľkej Fatry

Tento víkend je na pláne prebádať nepoznané. Dokonca aj parťákov sme aspoň na jeden deň zlákali. Niežeby nám nebolo fajn aj samým, ale lepšie štyria na medveďa ako sami dvaja. A celkovo bolo fajn po dlhom čase vidieť známych v týchto časoch korony.

Spolu na Drieňku

Okolo Blatnickej doliny

V sobotu začíname v Blatnici. Priberáme ku sebe Lukáša a Mišku. Na parkovisku o pol siedmej ráno okrem jedných čo spali v aute vari nik. Ani po dedine sa ešte ľudia nepotuľujú. Rýchlo sa pripravíme a ideme na to. Samozrejme zase nie ako normálni ľudia smerom do doliny, ale kdesi medzi domy. Až za nimi vchádzame do lesa a postupne sa dostávame na rúbane. Bolo ich vidno už zdiaľky z kotliny, tak nás to neprekvapilo. Aj napriek kope polámaných konárov dá sa v pohode prejsť upravenými chodníčkami pomedzi štósy kriakov. Je to tu upratané do hriadok ako keď sa balí z polí seno.

Začíname

Sol pre srnky

V lese

Rýchlo naberáme výšku. Za rúbaňou vchádzame do lesa a zdá sa, že sme dokonca aj na nejakom chodníku. Ide to rýchlo. Pred nami sa ženie stálo asi 50tich jeleňov. Bol to nádherný moment. Toto v doline nezažiješ. Stále stúpame. Prechádzame okolo viacerých posedov, ale čo ma najviac prekvapilo, že na niektorých stromoch bola pre zver zavesená aj soľ. Doteraz som sa s tým ešte nestretol.

Začína mierne poprchať. Nie je ani moc najteplejšie. S nepríjemným vetrom je to celkom na depku. Mám strach, že takéto počasie nás bude sprevádzať celý deň. Po pár minútach dážď ale utíchne a odvtedy sa strieda už len zamračená, ťažká, sivá obloha s úžasne hrejúcim Slnkom pomedzi rýchlo letiace oblaky.

Chvíľka na Drieňku a letíme ďalej

Spolu na Drieňku

To musí človeka baviť

Vychádzame na Jelenec. To je už predvrchol Drieňku. Dákosi ma preženie. Hneď je ale lepšie. Lukáš dupe do toho koľko mu sily stačia. Ja s Klárkou sa snažíme stíhať. Aj Miška sa snaží, ale takto to ďalej nebude dobre. Mišku nechceme stratiť a teda trošku spomalíme. Nieže ju znechutíme natoľko, že sa vráti naspäť. Pred Drieňkom sa prehúpneme ešte cez jedno strmšie stúpanie a sme tam. Pred nami sa otvára úžasný pohľad do záveru Blatnickej doliny. Vidíme celé pokračovanie našej cesty cez Rakytov, Haľamovú kopu, Chládkové úplazy až po Ostrú. Chvíľku si oddýchneme.

Haľamová kopa na obzore

Na to sa musíme najesť

Potom už len letíme dole do celkom hlbokého sedla za Drieňkom. Od Drieňku pokračujeme chvíľku modro značeným chodníkom a popod Malý Rakytov to ide vcelku rýchlo aj keď je chodník poriadne krkolomný a zasypaný lístim. S Lukášom si spomíname pri prechode okolo smerovníka Malý Rakytov, úbočie ako sme sa kedysi trápili bez chodníka na Spoj Rakytovských dolín. My teraz stále pokračujeme popod hrebeň až do sedla medzi Rakytovmi a pokračujeme ďalej na Veľký Rakytov. Opúšťame chodník a ideme priamo lesom cez tony lístia a haldy papekov. Modro značený chodník pokračuje do Rožkovej doliny ako sme šli pred pár rokmi s Lukášom a napojí sa do Žárnovickej doliny. 

Párty dole z Haľamovej

Ja už ozaj netuším :D

A pokračujeme v hľadaní cesty z Haľamovej kope

Ale stále si to užívame

Máme celkom listovú párty. Počasie je nemastné - neslané a rozfúkava sa poriadny vietor. Baby spomalili, ja s Lukášom hľadáme popredu najschodnejšiu cestu. Všetko je fajn okrem fazule (nízkych stromčekov tak po nos) alebo ťažko priechodných skál na ostrých hrebeňoch. Takto sa dostaneme až ku kopcu s kótou 1355 mnm. Aj sme si mysleli, že si trošku pomôžeme pretraverzovaním po jeho ľavej strane do sedielka kade prechádza zelená značka z Blatnickej doliny smerom na Smrekov a Kráľovú studňu, ale skalné bralá nás zahamovali. Musíme sa po trsoch trávy vyškriabať skoro až na vrchol.

Krasne medzi skalami

Užívame si to stale..

Držte sa stromov

A tým to ešte nekončí. Schádzanie je tiež celkom zábava. Ideme dole veľmi strmým akože chodníčkom po ostrom hrebeni. Severná strana je ešte plná snehu. Hrebeň je už ale suchý a pomedzi kríky a stromky sa nám podarí zbehnúť do sedla. Prekrížime zeleno značený chodník a pokračujeme hrebeňom ďalej. Chvíľku si dávame pauzu. Pred nami prichádza zrejme zaujímavá časť plná skál.

A začínajú chodníky

Ale kde bol tento?

Niekde medzi Haľamovou kopou a Chládkovými úplazmi

A tak to aj bolo. Po chvíli vychádzame na malú lúčku a pred nami sa zjaví bralo Haľamovej kopy. Spodné časti skaly sú obrastené kosodrevinou (a poriadne hustou). Kúsok pod nami na lúke je nejaký chodník. Nevieme ako by sme sa škriabali na vrchol cez kosovku, tak ideme skúsiť ten chodník. Možnože nás zavedie na vrchol s inej strany. Lenže chodník vôbec nestúpa a len sa nim obtáčame okolo. Vyzerá, že na niektorých miestach je dokonca prerezaná aj kosodrevina pre lepší priechod. Teším sa z toho, no nie na dlho. Za chvíľku sme opäť priamo uprostred lesa. Vrchol Haľamovej kopy je mimo dosah a pred sebou vidíme ostrý hrebeň plný skalných vežičiek. Ide byť znovu poriadna párty.

Pokračujeme..

Nejakou intuíciou veľmi pomaly napredujeme. Musíme do sedla pod kopu dosť výrazne klesnúť a po hrebeni to nejde. Snažíme sa o to teda strmými žliabkami pomedzi nádherné skalné útvary. A keď sa s nejakým šťastím dostaneme pod skaly znovu prichádza fazuľa. A všade stále kopa lístia, keď tu zrazu opäť pred nami chodník. Ide sa po ňom úžasne. A pred nami sa ukazujú nádherne scenérie celej Blatnickej doliny. Začína svietiť aj Slnko. Prechádzame prekrásnym borovicovým lesíkom. Cítim sa skoro ako na Kanárskych ostrovoch. Z tohoto snívania ma zase raz vyvedú listnáče. Po chodníku  pod lístim už zase ani stopy. Obrovským traverzom a oblúkom obchádzame kopec s kótou 1136 mnm. Znovu prichádzame na hrebeň a znovu chodník. A možnože sa už úplne mýlim a jednotlivé časti boli úplne inak. Každopádne viem, že na geniálnom chodníku sme boli aj tu pod Chládkovými úplazmi. Ten bol zo všetkých najširší. 

Strminy..

Lenže prúser. Ani tento na vrchol ani za toho nechce. A my sa od Úplazov po ich úbočí len vzďaľujeme. Výšku máme slabo pod 1000 mnm, vrchol Úplazov je vo výške 1228 mnm. Rozhodneme sa ísť hore. Vyhliadneme si jeden z tiahlych bočných hrebeňov a direkt hore stúpame. Je to poriadna strmina. Miestami ideme skoro 40° trávnaté svahy. Nie vždy som si celkom istý, či ma po tráve, miestami zmiešanej s lístim, nezošúchne až dolu, naspäť na chodník par desiatok metrov nižšie. Každopádne napredujeme. Vymrvené chodníčky a stupienky od kamzíkov a iného lesného jedla prišla veľmi vhod. Ani sa nenazdáme a sme hore. Boli to bomby. Posadáme na lúku s výhľadom do doliny a čilujeme. Je nám fajn.

Oddych pred posledným vertikálom

Ideme na to..

Bomby

Treba sa ale postaviť a dobojovať to. Vyškriabeme sa posledných desať výškových metrov na hrebeň. Ja si pofotím zo skaly zopár fotiek nášho okruhu okolo doliny a lesom klesneme na žltoznačený chodník z Juriašovej doliny na Zadnú Ostrú. Po dlhej dobe vidíme ľudí. Vlastne prvých za celý deň. A nie je ich vôbec málo. Rýchlo ich predbiehame a za chvíľku stojíme na Zadnej Ostrej s malebným pohľadom na Ostrú a celú panorámu Turčianskej kotliny a Malej Fatry za ňou. Nad Martinom sa čerti ženia. Vyzerá to na poriadnu prehánku. Vari aj snehovú. možnože aj blýskať sa za chvíľku začne. 

Na Haľamovej kope

Ostrá a Turčianska záhradka

Rýchlo klesneme teda do sedla Ostrej a prichádzame pod reťaz. Tu je dvojnohých živočíchov toľko, že sa musíme postaviť do rady. Z vrcholu ich ide toľko, že pod reťazou stojíme dobrých 5 minút. Toto nám teda nechýbalo. Keď sa dostaneme na rad, rýchlo vyletíme pár skalami a schodíkmi hore. Prebehneme cez skalné okno a mastíme ku krížu. Veď predsa len je ešte stále korona a ľuďom sa treba vyhýbať. Spravíme si selfíčko s krížom a letíme druhou stranou dolu. 

Zadná Ostra a výhľad do Blatnickej doliny

..a na Ostrú

Tu som ešte tiež nikdy nebol. Zdal sa mi ten chodník priechodný už minule, ale až teraz som sa s parťákmi tam odvážil aj ísť. A bola to geniálna voľba. Sprvu ideme veľmi strmo dolu. Obchádzame otvor do jednej (asi nie jedinej) jaskyne, lenže uzatvorenej poklopom. Je to fascinujúce. Z vrcholovej nezarastenej časti plynule vchádzame do lesíka a chodník sa postupne vyrovnáva. Tento je prešľapaný poriadne. Dokonca aj stretáme dvoch dvojnohých. Dlho klesáme a s Lukášom si užívame dokonca parádny beh. Myslím si, že aj mne to už začína tento rok opäť ísť. Klárke to ide tiež parádne. Chodníky sa v lese kopia a máme mnoho ciest na výber. Podarí sa nám dokonale vybehnúť na lúčku za mínometom medzi Blatnickou a Gaderskou dolinou. Pri Amfiku alebo ako by som to opísal. 

Spolu na Ostrej

Ideme dolu

Už nám nezostáva nič iné ako vyprášiť topánky, nazbierať zvyšky posledných síl na vstanie zo zeme, nasadiť rúška a znovu sa pobrať do civilizácie. Lukáš nás odvezie do Martina a tam sa všetci rozídeme do svojho. Ja s Klárkou idem už len celé poobedie oddychovať. Zajtra nás čaká opäť čistý luxus v lese, na ktorý budeme určite dlho spomínať :D

Krásny chodník

Krása všade naokolo..

Dutá skala - Skalky - Ostrá skala - Rovné skaly - Kľak - Partízán

Autobusov smerom na Vrícko ide ako maku. Ten prvý v nedeľu odchádza z Martina o 10:40. Čo teraz? Asi si budeme musieť kúsok ešte oddýchnuť. Vstávame zase o siedmej ráno, čo je poriadne šialené. Znovu spíme 10 hodín a už znovu sa budím s poriadnou depkou - bolesťou hlavy. Vari to nejako rozchodím.

Vzhúru na Dutú skalu

Krása pod nami

..a kopec lístia pod vrcholom

V autobuse sme sami. Len ďalší dvaja cestujúci idú s nami. Aj to jeden vystúpi ešte v Lazanoch a druhý v Kláštore pod Znievom. Na predposlednej zastávke sa rozlúčime s pánom autobusárom a už aj stúpame lúkami hore nad Vrícko. Je tu nádherne. Dnes to bude úžasný deň. Už prvé pohľady z hora tomu nasvedčujú. Nie je najteplejšie a aj fúka studený vietor, ale to nám nemôže skaziť deň. Vchádzame do lesa.

Z Dutej skaly smerom na Zniev

..a na Vrícko

Oddychujeme

Ešte stále pokračujeme zvážnicou, ale akonáhle prídeme na prudkú serpentínu, mali by sme odbočiť  doprava na lesný chodník. Po tom niet ale ani stopy. V okolí sa nachádza ešte iná zvážnica a keďže stále stúpa a dokonca aj správnym smerom, zatiaľ to skúsime po nej. No aj tá ale nakoniec končí a nám nezostáva nič iné ako sa pobrať zase raz rovno do lesa. A zase je tam to šialené lístie. A každým dňom akoby ho bolo čím ďalej tým viac. Veď je jar v plnom prúde, čo to? Terén pristrmuje až to začína byť nepríjemné. Nad nami sa začínajú objavovať skaly. Snažím sa vyberať cestu kde by to mohlo čo najmenej šmýkať a hlavne nebola to priam kolmá stena.

..Kľak na dohľad

Ďalšia stojí v ceste

Vchádzame do veľkého suťoviska a rozmýšľame kade ďalej. Nad nami je skalné bralo, ktoré musíme z niektorej strany obísť. Vyberáme si teda pravú stranu. Terén je stále poriadne strmý, ale ide to. Za chvíľku sme na skale odkiaľ je nádherný pohľad na dolinu od Vrícka až po Kláštor pod Znievom a ďalej do Turca. Lístia je už menej, a tak rýchlo vybehneme posledné metre na samotný vrchol Dutej skaly. Je tu kríž. Moc som ho neštudoval, ale zdá sa mi, že asi tu niekto spadol alebo sa muselo stať niečo podobné. Výhľad je zahalený stromami, ale aj tak je niečo vidno. Chvíľku si posedíme a ideme ďalej.

Ideme dolu

Šalenosti striedaju takéto krásoty

Hrebeň je dosť ostrý a plný skál. Párkrát sa dostaneme do slepej uličky. Vždy sme potom museli zo skaly zliezť a posnažiť sa ju obísť popod. V skalách bolo kopu malých dier a jaskyniek. Všakovakú háveď lesnú sme odtiaľ čakali. Na lísti to šialene šmýka. Postup je veľmi pomalý, ale stále napredujeme. Pred koncom skál je výhľad najlepší a aj skala najkrajšia. Zliezame dolu a zdá sa, že na toto miesto raz za čas prichádzajú aj lezci. Premotkáme sa pomedzi obrovské povaľané balvany pod skalou a konečne vchádzame do hlinitého lesa. Hrebeň si ešte chvíľu drží výšku, ale potom začne šialene prudko klesať. Nejako sa nám nepodarilo chytiť správny smer a do lúčneho sedielka pod  Skalky musíme ešte nejaký ten úsek pretraverzovať. Našťastie sme nezbehli až príliž hlboko do doliny.

V sedle medzi Dutou skalou a Skalkami

Duta skala so Skaliek

..a Kľak

V sedielku je pekne. Dokonca tu stretáme aj dvoch cykliskov. Dá sa tu dostať zvážnicou, ktorou sme opúšťali Vrícko. My pokračujeme hneď hore na hlavný hrebeň. Je to strmé, ale stále je to zvážnica. Výškové metre rýchlo odsýpajú a ani sa nenazdáme a sme nad lesom. Odtiaľ už vidno samotný vrchol Skaliek. Za nami sa krásne ukazuje Dutá skala. Je maličká oproti hlavnému hrebeňu, na ktorý sme sa práve dostali. Hore fúka a je to dosť nepríjemné. A Kľak sa zdá byť strašne ďaleko. Klárka je dnes dosť nesvoja. Zbehneme do Vríčanského sedla a uvidíme čo ďalej. Možnože pôjdeme aj dolu.

Bežíme v ústrety novým dobrodružstvám do Vríčanského sedla

Cesnak nás sprevádzaj

A Klárka pučí na Ostrý kameň

Cestou dolu sa ale Klárka rozbieha. Už na nej zase vidno radosť. Som rád. Bolo mi ľúto keď som ju videl stúpať na Skalku. Do sedla si už cupitáme a cesta rýchlo ubieha. Táto časť hrebeňa je veľmi jednoduchá. Keby všetko šlo takto jednoducho. Za pár minút sme v sedle a dávame piknik. Klárka chce pokračovať. Máme času dosť na tesno. Zdalo sa, že túto trasu musíme do 5 a pol hodiny zvládnuť hravo,no nakoniec moc zaháľať nemôžeme. Vstávame teda na rovné nohy a rýchlo začíname skúpať.

..je tam krásne

Rovné skaly na dohľad

Konečne sa pred nami objavujú cesnakové polia. A naraz aj kopec plantážnikov. Z hory odchádzajú plné tašky tejto zeleniny. Áno, celý povrch zeme pomedzi stromy sa zelená. No a koho nestretneš. Jimmy. Ten už ma tiež nakúpené. Prehodíme s nim a jeho parťáčkami pár slov a letíme ďalej na vrchol Ostrej skaly. Výhľad odtiaľto na Rovné skaly mám veľmi rád. A vlastne do celej, zrejme Rajeckej doliny. Spravíme pár fotiek a môžeme hrebeňom pokračovať ďalej. Už moc nestúpame. Rovné skaly majú len o asi 50 výškových metrov viac. Odtiaľ sú tiež nádherné výhľady na Malú Fatru. Vlastne dovideli sme až do Žiliny.

Už si tam sedkáme

Z Rovných skál kúsok zídeme, ale to už je predzvesť strmého výstupu na samotný Kľak. Skalné bralo Kľaku zdolávame za pár minút a to čo vidíme tam nám vyráža dych. Na vrcholovom plató je asi 50tka ľudí a kopec ďalších len ešte prichádza na vrchol. Parkovisko na Fačkovskom sedle je plné áut. Dávame si teda rúška a len v rýchlosti porobíme foto všetkými smermi. Tu ozaj nemáme čo hľadať. Dákosi som si za posledné týždne od ľudí odvykol. Stačí mi moja verná parťáčka. Rýchlo teda prekľučkujeme davmi ľudí a odbočujeme na zeleno značený chodník do Vrícka. Nenechávame nič na náhodu a keď sa ešte dá, tak si aj my natrháme pár lístkov cesnaku. Nepreháňame to, veď kto to bude jesť? Zase až tak medveďocesnakový nie sme.

Ale Kľak nás volá..

Všetko naše zbalíme do batohu a letíme ďalej. Chodníku sa moc dlho nedržíme. Nechávame sa zlákať opäť hrebeňom a vchádzame znovu do divočiny a sveta štvornožcov. Tých sme dnes moc nestretli. Za to lístia je aj tu neúrekom. A nie len toho. Ani fazule nám nechýba. Tento kúsok hrebeňa bol dokonca ešte aj s retardérmi. V hrebeni boli krížom poukladané dvojmetrové skalné prahy. Za trest sme to asi dostali. Človek nevedel či to ma obchádzať či preliezať. A či za tým je diera a či rovina. Celkom som bol rád keď sme sa konečne dostali na krásnu lúku, ktorú sme obdivovali už z vrchola Kľaku.

Pár fotiek z vrchola

Smerom na Rovné skaly

..a na Strážovské vrchy

Na jej konci sa nachádzala malá učupená chalúpka. Bola zamknutá, ale nám stačila aj trávička s výhľadom na Kľak. Nemáme veľa času do odchodu autobusu, ale tých pár momentov spolu na lúke si nenecháme újsť. Až potom, takto dobitý energiou, sa vydávame na strastiplnú púť po hrebeni na vrchol Partizán a šialený zostup do Vrícka. Hrebeň od lúky po Partizán predčil asi všetky doterajšie fazule a listy počas celého víkendu. Len mierne klesáme, ale aj tak máme čo robiť. Podľa máp som to zmeral na cca 1,5 kilometra ku Partizánu, no zdá sa mi že ideme večnosť a kopec pred nami sa nie a nie priblížiť. Čas ubieha a my len pomaly napredujeme. Na vrchole sa ocitáme cca 16:20, čo je cca 40 minút pred odchodom autobusu. Na vrchole sú ľudia?! Je tu nádherný výhľad. Po Kľaku zrejme najkrajší za dnešný deň Ten si ale len v rýchlosti fotíme a hneď letíme dolu. Verím, že ak sú tu aj iní ľudia, chodník tu musí byť.

Chalúpka pod Kľakom

Zbiehame okolo skaly nižšie a nižšie. Zrazu koniec a pod nami strmé skalné zrázy. Žeby sme mali ísť kúsok doprava? Skúšame to tadiaľ. Aj tam je skalná stena. Čo? Ako Ďalej? Naspäť? A nejak zozadu zliezť do lesa a popod skalné bralo? Vychádzam opäť hore a pýtam sa tých čo sa tu ako zázrakom ocitli. Vravia, že sme šli správne, treba len hľadať medzi skalami strmú cestu a vraj sa dostaneme pod skalu. A tak aj bolo. Keby som predtým nepanikáril, že sa dole nedostaneme a ešte o pár metrov viac sa vyklonil z jedného skalného výbežku, uvidel by som cestu pokračovať pod sebou. Nakoniec to bolo len na pár sekúnd a sme v lese pod skalou. Zabili sme drahocenné minúty blúdením. Čo teraz? Máme asi necelú pol hodinu.

Posledné metre na kopec Partizán

A v rýchlosti výhľady na vôkol

Nádherné Vrícko a vzadu Dutá skala a úplne na konci Zniev

Rýchlo sa šmýkame lístim dolu lesom. Niekedy je to príjemné, inokedy dosť krkolomné. Klárka je ozaj úžasná. Neviem, ktorá iná by toto zvládla. Išla ako guľa. Ani pády ju nezastavili. Ani papek v zadku. Juj, ako by som ju hneď "spučil" od šťastia.

Vchádzame ku nejakým prameňom. Zrejme napájadlo diviakov. Dnes je ale asi aj v lese karanténa alebo čo, keď tu niet nikoho. Prebehneme krížom cez bahenné kúpele (noha mi tam skoro až po členok zostala) a o chvíľku sme na lúke. Pred sebou už vidíme dedinu. Máme desať minúť? Dáme to? Lúka sa zdá celkom rovná a dedina nie až tak ďaleko. Klárka beží. Nechcem, aby kvôli mne menila svoj životný štýl. Vlastne, veď ja sám neznášam beh a robím ho len pre to aby som toho viac stihol za deň. Tak nechcem, aby aj druhí trpeli tak ako ja.

Šmykom rýchlo nadol

Škoda len toho naháňania..

Každopádne na zástavke máme ešte aj pár minút času. Stihnem vytriasť z tenisiek všetok bordel, a dokonca sa aj napiť. Škoda len, že toto všetko nemôžeme robiť na lúke nad dedinou a rozjímať a obzerať, kde všade sme zase raz boli. Škoda, že autobus ráno nešiel o hodinku skôr. To by bola paráda. Nuž ale čo. Nenavyberáme si. Vari sa nabudúce už nenáhlime. Musím už aj niečo také raz vymyslieť :) ..teším sa ..lebo nabudúce to budú opäť Strážovské vrchy.

Foto: Klárka, ja, Lukáš Hladký, Miška Perinajová