Hrebeňmi zo Strážova do Ladiec

Cez víkend sa mi brat žení. Krásny deň zavretí v aute a kostole. Aj keď je super, že si konečne povedali svoje veľké Áno. Veď vďaka tomu dokonca nemusím dochádzať do Dubky vlakom. Svadba sa koná v Novom meste nad Váhom a kvôli korone sa nejedná o žiadnu veľkú slávu. Na obrade do desať ľudí a žiadna hostina. Ale vyzerá to tak, že keď ju miluješ nie je čo riešiť.  Párty bude až po korone. A zatiaľ cestou späť ma naši vyhodia v Dubnici pri Klárke. Výlet s parťáčkou, aj keď krátky, môže začať.

Nádherný výhľad zo Stupičia

Hlavu mi ide dnes roztrhať. Večer ale aj tak nemôžeme do postele príliž zavčasu. Mne proste dlhé spanie nesmierne škodí. Včera som spal 10 hodín a takto to dopadlo. Pozrieme si teda asi 10 časti katostrof v Austrálií a 30 častí záberov z divočiny a ľaháme si do postele až pred polnocou. Autobus do Zliechova na štart nám ide zajtra až pred 11tou, čiže naspíme tak či onak vyše 7 hodín. Každopádne ráno sa javí hlava už celkom v poriadku.

Cestou zo Zliechova pod les Strážova

A už trošku vyššie nad cestou

V nedeľu si teda užívame znovu super lenivé ráno pri televíznych dieloch o tučniakoch z Antarktídy a až potom ideme na to. Cesta autobusom prejde neskutočne rýchlo a my musíme začať šľapať. Počasie je nehorázne nemastné - neslané. Zdá sa, že každú chvíľu sa oblaky nad nami rozhodnú na nás vyliať hektolitre tekutiny. Zatiaľ ale držia vodu zubami nechtami v sebe. My prechádzame po ceste zo Zliechova smerom na Čičmany. Akonáhle sa nám ale terén po lúke javí ako ideálnejšie riešenie ideme het z asfaltových výdobytkov civilizácie.

Škarpy pod vrcholom Zliechova

Mierne lúkov stúpame až "pod lesom" samotného Strážova. Kiež by to bol ale les. Vchádzame do nízkeho, pichľavého krovia. Jediné chodníky sú tie po zvery. Zrejme hlavne po diviakoch. Alebo Jeleňoch čo išli s hlavami pri zemi. Netrvá to však dlho a za chvíľu sme aj vďaka týmto chodníčkom konečne v poriadnom lese. Po zemi je síce pár pováľaných stromov, ale toto nás už nevyvádza z miery. S touto háveďou po zemi sme už z iných výletov (hlavne z Hrubej Zliezajne) celkom vysporiadaní. 

Kúsok od kríža

Chodníkov je pred nami milión dvesto. Zvieratka sa činili. Ťažko povedať kedy do tohoto lesa vkročila ľudská noha. Aj napriek sústavnému zápachu po zverine, dnes sa nám skoro za celý deň nepodarilo nič spatriť. 

Odtiaľto..

Na vrchole Strážova smerom na Sokolie

V lese stúpame veľmi prudko. Musíme sa vyškriabať na prvé zo skalných brál Strážova. Pred nami sa v lese dvíhajú strmé skalné svahy, ale vďaka chodníkom od zvery sa nám podarilo dostať hore. Skala je skoro všade zarastená stromami aj keď kde tu sa dá cez ne dovidieť aj na Vápeč. Hrebeňom pokračujeme už celkom do pohody ďalej pod vrchol. V hrebeni na jednom mieste je hlboká trhlina - puklina v skalnom masíve. Na jej dno sme ani nedovideli. Zdalo sa to byť možno aj vhodné miesto pre jaskyniarov. Je dosť možné teda, že predsa len sa tu objaví raz za čas aj iný dvojnohý tvor ako my. 

Na Strážove

Kríž na Strážove už máme pred očami. Od neho nás delí už len jediné prudké stúpanie. Stále to ešte môže byť poriadny fristajl. Veď samotný vrchol Strážova je celkom kompaktný skalný masív. Ten ale celkom pohodlne obchádzame a za chvíľku sme nad bralom. Ku krížu na vyhliadku musíme ešte aj pár metrov zostúpiť. Sú tam ľudia. Rúška dávame teda ešte raz na tvár. Porobíme pár fotiek na pamiatku a letíme het. Nech sme už mimo tento dvojnohý ľud. Ale to čo nás čakalo cestou dolu bolo šialené. Na vrchol šli desiatky ľudí. Toľko ľudí sme v horách už celé týždne nevideli. Ani len nie na Vápči či Kamenných vrátach. Rýchlo okolo nich prebehneme a hneď letíme do protikopca.

Zelený koberec pod Strážovom

Parťáci po ceste dolu

Zbehneme mimo chodník, prebrodíme cez potok a do kopca na druhej strane potoka už stúpame po modrom turistickom chodníku prechádzajúcim zo Zliechova do Mojtínu. Značka nás vedie kdesi do húštiny. Rozmýšľame, v ktorom storočí tu prešiel naposledy turista. Či posledný nebol náhodou potomok Esterhazyovcov alebo Turzovcov. Nakoniec ale zisťujeme, že ľudia zrejme používajú len pár metrov vedľa vzdialenú paralelnú zvážnicu. Ale kto vedel, že tá pôjde tým istým smerom?

Nad Zliechovom, pod Strážovom

Stále stúpame a z lúky vchádzame do lesa. Prejdeme jednom menšou rúbaňou a sme znovu v lese. Zem tam je posiata kvetmi všetkých farieb, ktoré sú ustlaté na sýtozelenom koberci trávy a lístia kvietkov. Veľmi nádherný les. Odbočujeme z modroznačeného chodníka a lesom vychádzame nad vleky v oblasti Gabrišských hôr. Dávame si pauzu. Veď už šľapeme celé tri hodiny a doteraz sme sa nezastavili. Konečne začína preblysovať poza mraky Slnko. Ešte stále verím v krásny deň.

Spätný pohľad na Košecké Rovné a Strážov z Červenej skaly

Z Gabrišských vrchov pozvoľne klesáme ku žltoznačenému chodníku. Je to chodník z Košeckého Rovného do Mojtína a ten len križujeme. My sa stále držíme hrebeňa. Túto časť už poznáme z minulého výletu. Je to neznačený úsek lesa, ale chodník je v ňom nádherný. Po chvíľke sme na Červenej skale a nedá nám sa aj tam na chvíľku nezastaviť a znovu neporobiť zopár foto ako pred týždňom. Vrcholový chodník prechádzame oproti minulému razu veľmi rýchlo. Vtedy sme šli opačným smerom a na hrebeň sme sa pripojili zvážnicou spod Rohatej skaly. Dnes pokračujeme hrebeňom ďalej. Takto by sme sa mali dostať priamo do sedla Mráznica, s ktorého bolo nutné minule pod Rohatú skalu zvážnicou pod nástup prechádzať vari až 3 kilometre. 

V oblasti Panciera

..a postupne sa blížime k Stupičiu

Aj tu na hrebeni je chodník stále čitateľný. Až na kopci s kótou 903 mnm sa nám stráca. Niečo stále vidno, no bojíme sa nim pokračovať ďalej, nakoľko vrchol sa trhá do viacerých nevýraznejších hrebeňov a aby nás to potom nezviedlo kdesi kde nebudeme chcieť.

Pred nami sa zrazu zjaví cyklista. A to čo? Cítime sa ako v najodľahlejšom mieste minimálne Slovenskej republiky a tu dvojnohý živočích. Pred nami sa zrazu vynorí parádny chodník. Zrejme miestni cyklistickí bušiči si tu spravili geniálny single trail. Ďalej ideme teda nim.

Pokým ide singláč hrebeňom, držíme sa ho, ale ako odbáča, my sa nenechávame zviesť a znovu stúpame hore. Po nevýraznom vrcholku sa singláč objavuje opäť kúsok pod nami, ale to už my opäť stúpame do výšin. Po ľavej strane hrebeňa sa nám otvára nádherný pohľad do doliny Podhradského potoka. Za potokom sa medzi horami nachádza krásna učupená dedinka Kopec obkolesená velikánmi ako Vápeč a Suchá hora. Na tie sa tiež dobre pamätáme z minulého týždňa. Po druhej strane hrebeňa máme zase krásny výhľad na masív okolo Rohatej skaly. Náš hrebienok sa časom zúžuje a okolo svahy strmejú. Posledných možno 500 metrov bolo extrémne krásnych. Hrebeň lemujú obrovské bouldre a zem je plná lístia. Niekedy nie je do neho problém zapadnúť aj pol metra. Pred nami prefrčí stádo laní. Toto je tá pravá divočina. Toto je to čo tak milujeme. 

Vrcholové radové skaly na hrebeni

Prichádzame na vrchol Stupičie. Je to posledný kopec na hrebeni a odtiaľ sa už len prudko klesá do sedla Mráznica. Hore sa dokonca nachádza aj vrcholová kniha. Oficiálny chodník sem nevedie, ale miestni toto miesto z času na čas asi navštevujú. Posledný záznam v  knihe bol starý skoro 2 týždne. Dávame si chvíľku oddych. Dnes máme program kvôli spojom dosť napnutý. Nie je to ako minule, keď sme sa nemuseli nikde obávať, že nás spoj nepočká. Od začiatku výletu prešlo už vyše 5 hodín a máme necelé tri hodiny na to, aby sme sa dostali do Ladiec. Mrzí ma to. Nechcem Klárke naháňaním znechutiť túry ale hlavne ani seba. Vyzerá to ale tak, že zatiaľ to so mnou napodiv všetko zvláda. 

Roztrúsené obydlia medzi Stupičím a Butkovom

Po chvíľke oddychu začíname teda prudko klesať. Bola to poriadna divočina. Chvíľku 40° svahom. Potom opäť hustými kriakmi diviačími chodníkmi skoro po štyroch a potom tonami lístia pod nohami. Prechádzame okolo diviačich lázni. Tiež majú ale asi všetko zatvorené ako my ľudia pre koronu. Stopy po zvery sú vari všade kde sa pozriete, bahenné jamy s vodou porozrývané, ale aj tak je tu úplné zveroprázno. V žľabe plného lístia s prechodenými mnohými chodníčkami síce všetko páchlo divinou, ale tam po lesných parťákoch tiež ani nohy. Máme plné tenisky lístia, ale do sedla Mráznica prichádzame celkom priamo a rýchlo. Až taký nezvyk chodiť po rovnej a tvrdej zvážnici.

Máme 2 a pol hodiny do posledného autobusu. Značka tvrdí 1:40, ale my ideme ešte na Butkov. No som zvedavý. Cesta zvážnicou ubúda veľmi rýchlo. Rýchlo opúsťame aj žltú turistickú značku a postupne začíname aj stúpať do svahov Butkova. Na okolí sú nádherne obydlia. Úplne malebne vyzerajú chatky zašité v lese alebo na okraji lúky. V jednej sa pásli aj tri malé ovečky. Život nezrovnateľný s tým čo sa deje v meste. Ako rýchlo v lese človek dokáže zabudnúť na realitu. 

Pútnický kríž pod vrcholom Butkov

Zvážnica sa obtáča okolo Butkova. Je to hodne dlhé, ale s Klárkou to neskutočne rýchlo ubieha. Prejdeme po ceste až na druhú stranu kopca a až tam začíname prudko stúpať. Konečne naberáme výšku. Ide sa mi dobre a Klárka driape vedľa mňa tiež neskutočne. Pár minút a sme na konci zvážnici. Tá by mala ďalej pokračovať do lomu Ladce. My prechádzame pár metrov lesom a sme na vrchole. Je tu aj nejaká stará červená značka. Zdá sa mi, že ju chcú mapy úplne bojkotovať. Pozeral som viaceré zdroje máp a nikde ani len náznak po nejakom chodníku na vrchol. Ale aj tu sa nachádza vrcholová kniha. Na vrchole sa už nezastavujeme. Máme cca hodinu 20 minút do autobusu. Je to dobre, ale radšej si oddýchneme pri kríži Butkov, pár desiatok metrov pod vrcholom na okraji lomu.

Stále na Butkove

Cesta ku nemu nám nakoniec zabrala skoro 15 minút. Išli sme znovu priamo lesom. Na zemi ale bolo plno konárov, uvoľneného kamenia a všetko zakryté desiatkami centimetrov lístia. Kúsok pred krížom zase prechádzame na novovzniknutú rozbitú zvážnicu v skalnej drti. Nejak sa predsa len doteperíme na toto úžasné pútnické miesto. Vždy idem na pútnické miesta s miernou nedôverou, ale tá atmosféra ma aj tak nakoniec pohltí. Akonáhle sme tam prišli, myšlienky typu prečo je pútnické miesto v lome sa razom rozplynuli. Tieto miesta proste zo seba vyžarujú silu. Neviem to opísať. Proste cíti to samotné srdce a nedá sa to zmeniť. Škoda len, že nemáme vôbec čas. Dalo by sa tu stráviť polhodinu, možno aj hodinu. Nie po piatich minútach letieť dolu s pocitom, že kde sa zase ponáhľaš a čo chceš v živote dobehnúť. Každopádne dali sme si s Klárkou záväzok, že na toto miesto sa ešte vrátime. Zatiaľ nám musí stačiť len tých pár krásnych fotiek.

Dolu schádzame po krížovej ceste. Keď nič iné, máme možnosť si prečítať aspoň pár krásnych myšlienok na zastaveniach po ceste dolu. Prichádzame na cestu dolinou a ňou letíme rýchlo do Ladiec. Výpočet času vychádza tesne-tesne na rýchlu chôdzu. Možnože budeme musieť aj trošku pobehnúť. To by som nerád. No nerád som aj z predstavy , že nasledujúcich vyše 4 kilometrov je po asfalte. Cestou poriadne od zúfalstva a nudy odfukujeme. Snažíme sa zaujať sa aspoň myšlienkami o dopravníkovom páse z lomu, či o tom prečo hučí vo veži cemetárne. Podchádzame železnicu, prebehneme okolo pošty, zbadáme hlavnú cestu a za minútu sme na zástavke. S predstihom viac ako 5 minút!!! Sme proste geniálni. 

Cestou dolu kalváriou

A to sa autobus opovážil ešte meškať. Za to že nás ale doviezol tam kde sme chceli, odpúšťame mu tie dve minúty. Doma už nezostáva nič iné ako sa oriadiť a het do postele. Nie je jednoduché cestovať po ťažkej túre ráno do práce v Martine z Dubnice. Ale s Klárkou ide všetko :) ..a už teraz v pondelok sa teším na ďalšie víkendové dobrodružstvo s mojou horalkou.

Klárka a ja