Okolo Krivánskej Malej Fatry

Znovu raz u seba doma. Posledný deň bežeckej sezóny sa žiadne ďaleké výlety nekonajú. Myslím si, že Fatrička si zaslúži ukončiť sezónu práce tu. A to práve ešte keď sa v tento deň koná ultra punkáčska akcia Najtran. No takže poďme na to.

Cestou na Panošinú

Neskutočné, ale podarilo sa mi zohnať hneď rovno dvoch parťákov. Iva a Lukáša. Ivo ide autom z Oravy, čiže nás oboch zavezie zoberie so sebou až po parkovisko nad Turčianskymi Kľačanmi. Nie sme žiadni trochári a preto na chatu na Kľačianskej Magure ideme cez Panošinu nad Dubnou skalou. Prebiehame ponad Kľačany a Lipovec až na žltoznačený chodník. Bieda. Lesníci alebo kto nám ho poriadne zorali. Samozrejme nás novovytvorená zvážnica zaviedla len niekde do húštiny. Predierame sa kríkmi. Trvalo dobrých desať minút dokým sme sa z húštiny vykrútili naspäť na chodník.

Pribúdajúcou výškou pribúda aj sneh. A nie len to. Vchádzame do hmly a na stromoch sa objavila nádherná inoväť. Tešíme sa na krásny slnečný deň. Stúpame ešte vyššie, už sme skoro na pamätníku Neznámeho vojaka pod Panošinou a po peknom počasí ani stopy. Nad inverznou oblačnosťou sú len samé husté tmavé oblaky. Dokonca začína snežiť. A celkom poriadne. Aj prifúkne z času na čas. Na Panošinej snehu ako nikde inde. Pod nim kopec lístia a mám čo robiť prešľapávať stopu. Parťákom sa dnes dákosi nechce. Hlavne Ivo zaostáva. Čo to? Ešte sme sa nezobudili?

Konečne vychádzame na zvážnicu, ktorá vedie až na chatu pod Kľačianskou Magurou. Konečne to ide rýchlejšie. Čistá krása ísť po tvrdom utlačenom snehu, namiesto snehu položenom na 10tich centimetroch lístia. 

O pár minút sme na chate. Dávame kúsok pauzu. Šupneme do seba kofolku, šišku, kávu a ideme o dom dál. Nasledujúca zástavka chata pod Suchým. Máme čo robiť sa zohriať, no na vrchol Suchého už opäť potíme krv. Fúka statočne. Vietor sa nás snaží demotivovať, ale bezvýsledne. Sme na vrchole, dáme selfíčko a letíme vyšmýkaným tobogánom dolu. Od západu cítiť fúkať teplý vzduch. Sneh začína mokrieť. Neprikladáme tomu ale veľkú váhu. Už vidíme znovu len jedlo.

Prichádzame na chatu. Hneď sa zvítavame so svojími spriaznenými dušami Zuzkou a Gabou. Až srdco poskočí keď ich človek uvidí a hneď je deň veselší. Vyfasovali sme krásne perníčky v tvare slnka a srdca. No čo viac si priať? Už asi len tú držkovú. No dobre, ešte piv. Celkom sme sa zdržali keď tu Ivo hlási, že von prší. Čo? Hm.. moc sa mi tam teda nechce, ale mali by sme ísť.

Pamätník neznámemu vojakovi

Rýchlo zbiehame dolu do doliny Kúr. Trasu už dobre poznáme tak to celkom ide. Dokonca aj zopár skratiek sa nám podarí nájsť. Dolu dopĺňame energiu už len s vlastných zásob a ideme sa kus prebehnúť po lúkach a poliach. Nad Krasňanmi bočíme na lúky a popod horu a ponad dediny prebehneme až po dolinu Bránica. Prechádzame jedine centrom obce Dolná Tižina. V krčme sa ale nezastavujeme. Neviem či to bol ale dobrý nápad. 

Tentoraz začína byť dákosi trudný Lukáš. Je pravda, že minulú noc toho moc nenaspal. A ani tieto rovinky asi nie sú jeho šálka kávy. Každopádne viem, že je v ňom sily za 4 kone, tak verím, že sa opäť nakopne keď príde kopec. Veď už len hore dolinou Bránica a cez Pekelník rýchlo prebehneme na chatu pod Chlebom. Sme v doline a pozvoľna začíname stúpať strmšie a strmšie.

Parťáci mi ale pomaly prestávajú stíhať. Čo to? Šetria sa na večerný pretek? Postupne sa Ivo dostáva pred Lukáša a Lukáš naďalej spomaľuje. Niečo asi nie je dobre. Musíme spomaliť. Podmienky na hrebeni môžu byť ešte kadejake. A nemáme inú možnosť ako dostať sa na chatu pod Chlebom. No.. skoro nie je iná možnosť. V sedle na Koni je už Lukáš poriadne dosekaný. Je to jasné. Na hrebeň nemôžeme. Bol by prúser ak by nás povypínalo v tom vetre. Ideme radšej traverzom cca 100 výškových metrov pod hrebeňom, kde budeme viac menej v závetrí. 

Všetci spolu na Suchom

Dopĺňame nejaké cukry a kofeín. Zdá sa mi, že sme trošku zrýchlili. Je pravda že už ani tak nestúpame. Držíme si výšku okolo 1400mnm. Sneh začína opäť schnúť. Už to nie je tá brečka zo stúpania na sedlo na Koni. Každopádne nohy máme premočené na totálku. Bojujeme. V hmle nevidno ani 50 metrov. Vôbec netuším ako sme ešte od čoho ďaleko. Trvá priam večnosť dokým sa doteperíme po Chrapáky a večnosť na druhú dokým uvidíme hornú stanicu lanovky vo Vrátnej. Pred nami nás od Snilovského sedla delia posledné výškové metre.

Prechádzame sedlom a dokonca na chatu aj bežíme. Zdá sa mi, že všetci sa už tešia na teplo. Lukáš sa rozhodol zostať. Ja s Ivom sme moc premotivovaní a ešte si pôjdeme šupnúť miestny pankáčsky beh Najtran. Máme cca polhodinu na skonsolidovanie sa. Rýchlo vývar, kofola a Tiger. Okolo kóópec známych. Až toľko, že neviem s kým sa prvým dať do reči. Som hrozne pod stresom. Toľkoto ľudu som už teda dávno na chate nevidel. Čo by som teraz dal za stredajšiu samotu. 

Zrazu hlásia chytro na štart. Rýchlo dávam aspoň suché ponožky do morkých topánok. Nahádžem veci do batoha a letím von pre psíčka Maxíčka. Ten už má tiež skoro 40 kilometrov v štyroch labkách a ide stále ako píla. Zháňam si v rýchlosti po tme parťákov. Stretám Jula s Miškou. Stihli sme sa aspoň pozdraviť keď nič iné. Dobre iďme sa teda ponaháňať trošku. 

Slnká na Suchom

Štartujeme od konca a myslím, že Ivo našiel parádne tempo. Postupne sa nám darí predbiehať zopár dvojíc. Pozdravím cestou Braňa, Tigra, Bobču, Maurica, či Jimmyho. Veď v štartovke je polovica známych. Na Pekelníku ide veľa ľudí v hmle do neznáma. Tu som ja ako doma, a tak rýchlo obiehneme ďalšie dvojice. Podbiehame popod Koniarky a už aj stúpame na posledný kopec Malý Kriváň. Ivo bojuje. Niežeby som ja vládal. Zatiaľ sa mi ale darí držať sa parťáka. 

Hore pofukuje, ale nie je to až tak šialený mordor ako som očakával. Horšie už vari nebude. Prechádzame do sedla Priehyba. Celkom som mal obavy, či vôbec v tej hmle smerovník trafíme. Podarilo sa. Letíme do traverzu. Chvíľku fajn, ale potom už aj ideme za ostatnými do perdele. Kde to sme? Nezdá sa mi to. Pred sebou dobiehame Braňa s parťákom. Nedá mi to. Ak majú po ruke mobil s mapou a gpskom nech to pozrú. Samozrejme sme nad chodníkom. Po chvíli sme na ňom ale naspäť. Bežíme ďalej. Vchádzame do úseku zničeného minuloročnou lavínou. Tentoraz nás to ťahá zase dolu. Zverujem sa s tým Ivovi s tým, že nech asi ide ďalej po stope s tým, že sa niekto pred nami stihne čím skôr spamätať a prešľape cestu snehom naspäť hore na chodník. Zase dobiehame Braňa. Už sledujú mapu. A krkolomne sa už aj my za nimi teperíme naspäť hore na chodník. Nohy mi už lietajú každým smerom. Prestáva ma to baviť. Konečne sme opäť na chodníku ale ide sa ťažko. Ivo triafa ramenom konár a letí k zemi. Fúúú. To muselo byť zlé. Postupne sa ale spamätáva. Dobre. Vyzerá, že bude schopný pokračovať. Pomaličky sa opäť rozbiehame a konečne sme v sedle pod Suchým. Už len posledné dva - tri kilometre.

Slnko, Max a držková

Zdá sa to byť ale celá večnosť. Za sebou počujeme nejaké hlasy. Je to Bobča s Tigrom? Každopádne nezdá sa mi, že fučia ako na preteku. Skôr ako na romantickej večernej prechádzke. Znervózňuju ma. Čelovka za nami sa ale ani raz neukázala. Chata na Kľačianskej Magure sa približuje a po pár minútach sa reálne pred nami ukáže. Sme v cieli. Poďme oddýchnuť a socializovať. V chate sa stretám s ďalšími známymi. Dobre nám je tu. Hlavne je tu teplo. Ivo chodí trošku kockato, ale vari spokojne. Dokonca dáva také vyhlásenia, že o rok je tu naspäť. Nedbám. Som za.

Posedíme do nejakej pol deviatej a ideme dolu. Predsalen idem zajtra do roboty. Cesta z chaty, po tom čo sme prežili počas celého dňa, bola nič. Rýchlo nasadneme do auta a Ivo ma odvezie až po vchod. Konečne som doma a môžem sa po celom dni poriadne vysušiť. Bol to náročný deň, ale ako rozlúčku s bežeckou sezónou si nič lepšie neviem predstaviť. V pondelok už len lyže. Začína opäť druhá tvár môjho života :)

Foto: Lukáš Hladký