Na výlete do Budapešti

Ani neviem ako už aj sedím vo vlaku smer Trnava. Parťáci sa ako pravidelne všetci na niečo vyhovorili, len Zuzka zrejme jediná netušila na čo sa to dala nahovoriť a sedí vedľa mňa. Parťák Ivo síce zostal nafučkaný, že nedostal vedieť skôr čo sa chystá, ale neviem, neviem ako by to s nim dopadlo, keby prišlo na lámanie chleba. Nič to. Plán na dobytie Maďarska je už vymyslený. Nabudúce môžeme všetci spolu bárs prejsť celý Bukki nemzeti park, či najvyššiu Mátru.

Tentoraz mierime do tretieho najvyššieho pohoria Maďarska Bórszóny a do Duna Ipoly nemzeti parku. Máme čo robiť nezamrznúť už pri prestupe v Trnave na autobus do Šiah (tak sa to skloňuje na Maďarskej hranici?)

Hory za sebou, mesto pred sebou

No a nakoniec prišiel deň D. Je sobota pol jednej ráno a nás vyhodia to tmy na námestí v Šahoch (kua aj s tým skloňovaním). Mám čo robiť zorientovať sa, ktorým smerom sa pustiť na Budapešť. Nakoniec chytíme správny smer, prejdeme ponad Ipeľ a dlho kráčame hlavnou cestou na hranicu. Kamionisti museli mať z nás asi poriadne nervy, že ktorý znás im znenazdajky naskočí na palubu. Sám sa cítim ako poriadny utečenec. Rýchlo prejdime hranicu dokým nás Orbán neuvidí a nepošle za plot.

Po chvíli vchádzame do lesa. Pod nohami máme čisty hnoj. Chodník je nechutne rozbahnený a aby tomu málo nebolo prejdený je asi stádom volov. Šmýka sa a normálny pohyb je veľmi obtiažny. Verím, že čo chvíľa to prejde. Už len to, že je tma nie som najradšej, nie ešte týmto trýzdniť parťáčku. No.. ale týmto to len všetko začína. Po chvíli na nás pozerá celý les. Tam oči, hentam oči, potom šialeny rachot, potom celé sťahovanie národov naprieč lesom či chodníkom. Snažím sa to brať ako normálny chod lesa o jednej ráno. Stále je to lepšie ako poskakujúce prasiatka predo mnou cez cestu o štvrtej ráno pred Kykulou nad Čadcou. Človek by tomu neveril, ale Zuzka dodáva odvahu.

Prebíjame sa listnáčmi a postupne získavame výšku. O tú ale na pár miestach poriadne prichádzame. Jeden raz to je šialený strmý zbeh lístim priamo pomedzi stromy. Nebyť skoro dokonalého značenia, nemáme šancu. Náznak chodníka bol tak raz za sto metry. Inokedy bol zase zjazd okolo obory po čistej močovke, či čo to bolo. Tekuté blato nám chcelo topánky vyzuť. Zabárali sme sa skoro po členky. V danej chvíli som nadával na absenciu lístia, ktorému som len nedávno dohováral, že si hlavu kdesi roztrepem ak budem po ňom musieť takto tretinu Maďarska bežať.

Šahy, štátna hranica

Prichádzame ku nejakým lampám. Neviem. Mohli prejsť 2 hodiny? Trošku to pomohlo na psychiku a ideme opäť hore. Konečne na najvyšší vrch pohoria. Som zvedavý čo to bude lebo zatiaľ sme boli maximálne vo výške len niečo nad 500 mnm. 

Pozvoľna stúpame hore dolinou. Všade je strašne veľa vody. Máme čo robiť preskakovať kaluže zo strany na stranu. Až o dosť ďalej opúšťame dolinu a strmo začíname stúpať na jeden z hrebeňov smerom na Csóványos. Začína fučať. Zver už nepočuť. Namiesto toho začína strašidelnosť dodávať hučiaci les. Vrždiaky pištia a škrípu o seba šuchajúcimi sa konármi o seba a opadané stromy od lístia buchajú na celý les o seba ako palice z fazule. Do toho ešte niekto aj zvonkohru kdesi pri kríži zavesí. Lesy sú na mnohých miestach veľmi husté a svetlo čelovky osviecuje len úzky chodník pomedzi mohutné buky. Ale boli aj výhľady. Noc bola krásne jasná a bolo vidno vari každú jednu hviezdičku. Svetelný smog v strede pohoria bol ozaj minimálny. Len v diaľke sme videli zopár dediniek. Ako sme sa blížili ku Csóványu, hrebene z bokov strmeli a otvárali sa. Kde tu sa zdali byť aj skalné zrazy. Do toho nás ale poriadne ničil neskutočne studenú burlivý vietor. Máme čo robiť prebiť sa cez neho. Navyšší vrchol nás teda poriadne prekvapil. Cez deň to za pekného počasia môže byť veľmi pekné. Na vrchole čaká návštevníka zrekonštruovaná 22 metrov vysoká vyhliadka.

Tam teda dlho ale neobstojíme. Musíme letieť nižšie do teplejších krajín. Nebolo to ale až tak jednoduché. Dostali sme sa na niekoľko kilometrov dlhý hrebeň. Chodník bol zväčša behateľný, ale striedali ho aj krásne skalné pasáže. Vietor stále oproti nám burácal. A znovu ďalší a ďalší kopec. Pozerám do mapy a verím, že tento je už ten posledný pred Dunajom. Vychádzame na zjazdovky popod vrchol Nagy-Hideg-Hegy a kóóónečne dolu. Lenže prúser ako hrom. Značka hlási 25 kilometrov ku Dunaju do Nagymarosu. Wtf? To sme prešli ledva 20 kilometrov za štyri hodiny? Neflákame sa teda. Dobre sme asi vtedy obaja zbledli. Zuzka asi hlavne pre to, že mala pokrk toho vetra, zimy a tmy a ja preto lebo som si ani len predstaviť nevedel 25 kilometrov pozvoľného klesania a nekonečného behu.

Slnko už aj na oblohe

Zatneme teda zuby a ideme na to. Ono to bolo ozaj dlhé. Ešteže nevidíme pred seba. Na mape je naznačená len rovna čiara dolu horou vari 5 kilometrov. Zvážnica je kde tu fajn, inokedy na šrot rozbitá. Ešteže sa to strieda. Nakoniec, keď sa už zdá, že vchádzate do dediny vás značka odkloní kdesi do kriakov. Už-už som čakal kedy po nás niečo vyletí, že to ráno budíme. Strašné bludy vedia títo Maďari naťahať v lesoch. A nech sa so mnou nik neháda a nehovorí, že my máme najhustejšiu sieť turistických chodníkov na svete. Bežte ku južným susedom. To je spleť zvážnic a chodníkov v rastri každých 200 metrov. Z tej šialenej buše nakoniec vychádzame zo zadu na kalvárku a konečne zletíme do dediny Kóspallag. 

A už bude len horšie. Alebo lepšie? Začína svitať a to je Božské. Ale prečo ta cesta lesom nikdy nekončí? Desať, dvadsať, tridsať minút. Hodina, dve a my sme stále buď v lese alebo na chodníku. Už sa nám zdá, že nás tu točia hore dolu po lese. Len kde tu preskočí popred nás nejaká laň alebo srnka čo si myslí, či nam to už ozaj nepráši v tej gebeni, čo tu robíme pred siedmou ráno. To bolo nadšenia keď sme pred sebou zbadali Dunaj. To nám len podskočilo srdiečko. Sme zachránení. Už len dúfať, že za Dunajom je iný svet.

Rýchlo zbiehame nejakou rozbitou cestou asi cez miestne geto. Dokonca aj nejaké výstrahy sme museli prekročiť. Všetko sme ale zvládli a nakoniec sme v historickom centre Nagymarosu. Civilizácia. Aké zvláštne po toľkých hodinách. Rýchlo hľadáme kompu a jedlo s kávou. V kompárni spráskame na raňajky burger a Zuz 2 kávy. A ja vlastne pivo. Treba koštnúť miestne chute. No a potom na plťku.

Pár minút na plťke

Pfúú, to bola zima. Krčili sme sa tam za tyčkami zábradlia. No moc som si tú plavbu teda v tej zime nevychutnal. Prejdeme na druhú stranu a jediné na čo máme chuť je hýbať sa aby sme nepomrzli. Behať sa nám ale nechce. Postupne stúpame nad mesto Visegrád. Ku hradu nejdeme. Ideme skôr opačne, direkt cez hory na Budapešť. Prechádzame nejakým chodníkom Spartakus - Osvény. Je to jedno z mála krásnych miest čo sme prešli. Duna-Ipoly nemzeti park zatiaľ boduje viac. Bol to skoro 10 kilometrov dlhý trail popod hrebene miestnych kopcov. Chodník skoro konštante stúpal asi 2% sklonom. Žiadne hore dolu po hrebeňoch. Na niektorých miestach sa nám odhaľovali nádherné scenérie nekonečných listnatých lesov. Kde tu sme natrafili aj na malinku kolibku, či chatku v lese. Bol to ľahký a rýchly úsek. Prichádzame do dediny Pilisszentlászló.

Zase raz križovatka asi 10tich chodníkov. Z toho sa tu nachádzajú 4 červené, tri zelené a tri modré značky. Trošku sme sa tam zmotali. Chytám krízičku. Každopádne zase zbiehame, tak to ešte nie je na guľku. Zase križovatka a zase problémy s orientáciou. Batérka sa mi na mobile s gpskom začína nebezpečne vybíjať. Nemôžem chodiť stále s mobilom v ruke a sledovať smer. Značené to je dobre ale kto sa má vyznať v tej ich reči a označovaniu. Okrem klasického značenia farebným pruhom medzi dvomi bielymi čiarami sme našli symboli ako krížik, Téčko, koníka, ruženec, vežu a vlastne ako Zuzka poznamenala asi celú šachovú figúrku. A všetko ešte v rôznych farbách. No čistý koniec. Na Lajosforras, zrejme miestne známy prameň, prichádzam dobre dodžubaný a na Zuzke tiež už dlhší čas badám, že toto nebude jej šialka kávy. Tieto donekonečna rovnaké lesy su teda nuda. Musíme prehodnotiť situáciu či to celé za to stoji.

Nekonečnýýýýý trail alebo skončí niekedy toto kľukatenie v lese?

Skúsime to ešte potiahnuť po Csobánku. To už budeme relatívne blízku pri Budapešti a vari odtiaľ pôjdu aj nejaké prímestské spoje. Prechádzame teda ešte kúsok hrebeňom a zrazu prudko klesáme. Pod nami sa ukazuje nádherná roklina. Jej vrchná časť sa zdá byť uzatvorená. Prečo? Kvoli nestabilite? Celé sa to javí byť z nejakého pieskovca, prachovca, či zlepenca. Z hora sa po bielej skale tiahnu sýtozelené liany. Foťák je nefunkčný, tak obrazový záznam nebude. Schádzame dolu. Pod nami je asi 10 metrový kolmý rebrík cez skalný prah do rokliny. V čase dažďa to tu možno musí byť sranda s tečúcim vodopádom. Schádzame dolu a nemôžeme sa vynadívať. Pred koncom bolo toto nádherné miesto pôžitok pre oči. Od tohoto momentu sa už nenaháňame. Je okolo poludnia. Vlak z Pešti nám ide až o okolo pol ôsmej večer. Navrhujem preto Zuzke, že ešte skúsime prejsť cez jeden hrebeň do ďalšej dedinky. Odtiaľ by mohol byť už výhľad aj na samotný Budapešť.

Zvoľňujeme tempo a už sa len flákame. Stále samozrejme lístim a lesom, ktoré kde tu preruší asfaltka. Po ľavej strane popod krásne skaly obchádzame mestečko Csobánku. Je dosť možné, že tieto skaly sa chodia aj liezť. Dokonca v týchto končinách stretáme aj turistov. No a konečne posledný kopec. Dal zabrať aj keď mal iba pár výškových metrov. Ponad hlavy nám už lietajú pristávajúce lietadla z blízko nachadzajúceho sa letiska a v diaľke ozaj vidno Budapešť. Chvíľku posedíme na Slnku. Konečne nefúka a je teplo.

Holdvilág-árok

Napokon popod skaly zbehneme do dediny Pilisborosjenó. Koniec. Už ani krok. Stavíme sa ešte do lokálnej reštiky. Tá oficiálna je zatvorená, ale v miestnej krčme, krčmárka vie urobiť aj parádny domáci Maďarský koláčik, či dokonca za pár Hufňou dať na tanier dva rezniská. S plnými bruchami môžeme ísť teda na autobus do Pešti.

Zalamuje nás v teple od únavy. Revízor vkuse niekoho účtuje. Neviem ako to tu u nich funguje. Neviem si zvyknuť na týchto divných ľudí. Nerozumiem im ani slovo. Zdá sa mi ako keby som sa s Maďarmi vyprával. Nakoniec nás vyhadzuje sám autobusár. Pýtali sme si centrum. Vyhodil nás skoro 5 kilometrov inde. A čo teraz?

Zima ako hrom. Hneď nás pred autobusom prebralo. Je okolo štyri poobede. Máme furu času. Rozhodneme sa ísť teda pozrieť okolo centra. Prichádzame ku Dunaju a promenádou prichádzame pod most Margit hid. Spočiatku, z diaľky, sa mi to zdal na poriadnu opachu, ale nakoniec bol veľmi pekný. Piliere boli poriadne vyčačkané a čoby len to. Dokonca aj zo zábradlí dýchala história. Po ňom sme prešli na druhú stranu Dunaja.

Ľudí začína pribúdať. Prechádzame stále okolo Dunaja na Juh. Po pravej strane je asi hlavné historické centrum. Na druhej strane sa moci domáha nádherná budova Maďarského parlamentu. My pokračujeme ďalej až po Széchenyi lanchíd alebo Séčenyho reťazový most spájajúci dve časti mesta Budín a Pešť. Tá reťaz bola prvá vec čo som si všimol. Je to visutý most pozostávajúci z obrovskej "reťaze" prevesenej cez krásne pilóny, na ktorú pomocou závesov je zavesená mostovka. V prvej polovici 19tého storočia to bol jeden z najväčších mostov na svete. Tu už bolo ľudí ako mravcov v rozčuchrenom mravenisku. Behali, stáli, rozprávali sa. Čistý riadený chaos. Zuzka si prišla na "svoje". Za mostom keď sme sa pozreli ponad rameno sa vo večernom vysvietenom šate pyšne týčil Budínsky hrad. Kto miluje mestá, má sa na čo pozerať. My utekáme z cetra radšej niekto do kľudu. Každopádne ale smerom na železničnu stanicu Keleti palyaudvar to teda tak jednoduché nie je.

Cestou sme ešte len tak náhodou narazili dokonca už v novembri na vianočné trhy. A jednu ďalšiu významnú pamiatku mesta. Baziliku szent Istvan. Podľa foto vyzerá nárherne. Lenže naživo, bola nasvietená nejakou divnou svetelnou projekciou a pred ňou to té komerčné trhy. Toto teda nieee. Úplne čosi iné bolo uvidieť nádhernú staničnú budovu. A nie len pre to, že sa konečne končí náš vyše 80 kilometrový výlet. Budavá bola majestátna. S krásnym priečelím, do ktorého boli vsadené hodiny. Priam by som povedal, že som sa cítil ako v kostole, kde namiesto kríža visia hodiny a duchom budovy je čas. 

Tým sa naša obhliadka mesta končí a ideme sa trápiť zimou, spánkom a nudou. Mali sme čo robiť vydržať na otvorenej stanici  skoro dve hodiny. Minúty sme odpočítavali po jednej. No ale nakoniec to prišlo a mohli sme do tepla kupéčka. A hodinky polospánku plynule bežali. V Bratiske sme prestupili do rýchlika smer Košice a agónia pokračuje. Na chvíľku nás z nej vytrhla z ničoho nič sa tu objaviaca Gaba z Chlebu, ale potom už zase len spánok a výpadky pamäte. Výlet nám končí hlboko v noci ak nie až nad ránom.

Bol to veľmi zaujímavý výlet. O dosť inší ako hory po iné týždne. Som zvedavý či ešte niekedy Zuzku nahovorím na nekonečné listaté lesy alebo nedajbože iné veľkomesto. Som rád, že som mal takúto parťáčku. A nabudúce to teda už vari opäť istia poriadne kopčiská a odľahlé obydlia ;)