Víkend v Malej Fatre alebo 1. sneh sezóny 2019/2020

Tento víkend sa nekoná nič výnimočné. Počasie hlásia pod psa a samému sa mi nechce ísť niekam trápiť a ani po parťákoch sa mi nechce snoriť. Idem teda len tu ku nám.

V piatok poobede ešte vybehnem s Dekom na chatu pod Suchým. Hríbov je po lesoch toľko, že ľudia robia zásoby na pol storočia a neobišlo to ani chatárov. Celú zimu bude hubová pomazánka. Hodinku posedím a letím ďalej. Vonku je zima ako v Ruskom filme. Zatiaľ ale bez snehu. Nič ale nenechávam na náhodu a dnes som si zobral aspoň tenisky s dezénom a bez dier. 

Už to začalo :)

Do zjazdovky fučím ako kôň, aby som sa ako tak zohrial. Ide to. Už nad zjazdovkou sa vyzliekam. Tričko a fukerka bez rukávov musí stačiť. Dnes idem dokonca pozrieť aj na Suchý. Celý hrebeň odtiaľ som už veľmi dávno nešiel. Suchý v poslednom čase vždy traverzujem. Je to nádherná časť. Užívam si preliezačky Ťavích hrbov. Ani sa nenazdám a som v sedle Vráta a o chvíľu prebehnem už aj Stratenec a pomaly stúpam na Malý Kriváň. Tuším za  hodinu 20 som na vrchole. Pôjde to do 2 hodín na chatu pod Chlebom?

Stratenec - Biele skaly (ťavie hrby) - Suchý z lúčky nad zjazdovkou nad chatou pod Suchým

Severná strana Kriváňa je trošku už obelená. Hlavne severná časť kosky. Cítim to tak na 3-4 °C. Letím. Je vidno. To už dávno nebolo na týchto miestach. V stredy pravidelne chodíme po robote a tu už vždy pučíme s čelovkami. Dosť často v hmle. Takto to ubieha oveľa rýchlejšie. Od Bublénu sa už len na Pekelník vyštverať a  potom už skoro stále len bežkom až na chatu. Schádzam do Snílovského sedla a o pár minút som na chate. Čas cca 2:05. Dobréé. Som spokojný. Ideme pártiť.

Zo Suchého smerom na Ťavie hrby a Malý Kriváň

Časom prichádzajú z doliny ďalší parťáci. Piť už nepijem, ale dobre je nám aj tak. Končíme až neskoro v noci. Čo je ale fascinujúce, vstávame až skoro o ôsmej. Pánečku, to tu asi ešte ani nebolo. Vonku čliape ako besné. Dnes tu asi zostanem uviaznutý. Ostatní parťáci odišli aj do dažďa. Ja radšej idem na chate popomáhať. Verím, že aspoň zajtra bude lepšie. Dúfam, že aspoň dolu do doliny suchý zájdem.

Deň nakoniec prešiel ako voda a už ležím opäť v posteli a čakám na krajšie zajtrajšky. Dohodnutý som na zajtra s parťákom Matúšom vyraziť z chaty okolo deviatej. 

Prvá biela, cca 1550-1600mnm

Ráno ale žiadna sláva. Najlepšie sa mi zdajú raňajky. Vonku hmla, vietor, strašná kosa a čo včera pribudlo je sneh. Ideme ale aj tak na to. Nad chatou to praští. Cez noc mokrý sneh aspoň z časti premrzol. Ide sa po tom ale hrozne. Ani ten dňový oddych mi nepomohol nabrať síl. Namiesto toho ma chytilo poriadne hrdlo. Dnes mi toto buď pomôže alebo ma už úplne odrovná. Kde tu sa prebárame do poriadnych kaluží alebo do 10-20 cm závejov snehu v čučoriedí. Chodník od hrany Kriváňa po Pekelník bola ťažká kríza. Parťák vyťahuje rukavice. Mám čo robiť nezamrznúť pri tomto jeho akte. Z Pekelníka pravá šmykačka. Fúka protivietor, severák a začalo aj snežiť. Ihličky sa nám zabodávajú do tváre a do premočených elasťákov. Je to tu drsné. Rýchlo odtiaľto preč.

Zbiehame do sedla za Kraviarskym. Už teraz som dosť došťukaný. Nechcem parťáka zdržovať. S Matúšom ideme spolu prvýkrát a počul som o ňom veľa úžasných slov. Došuchceme sa teda nejak na Kraviarske. Zima začína ustupovať. Nastupuje blato. Už hore na skalnatom hrebienku Kraviarskeho lámem paličku pri páde. Našťastie to bol môj skoro posledný pád. Odteraz padá Matúš. Prebiehame aj Žitným a strmo hore vystúpime aj na Baraniarky. Je tu nádherný technický hrebienok. Škoda že teraz hlavne bahenný kúpeľ alebo rovno blatový tobogán.

Z Malých nocľahov do Tiesňav

Matúšové zbehy sú fascinujúce aj keď je každých 20 metrov na zemi. Až nechápem kde má ten chalan pud sebazáchovy. O chvíľu je mi z dohľadu. Ja sa držím aj poslednej slamky trávy, aby som neskončil na papuli. Nižšie stretám už parťáka desiatovať. Idem ja pomaličky teda dopredu. Krkolomne zbehneme až do sedla Príslop.

Hrebeň Sokolie ma priam máta. Budem ešte vôbec vládať? Snažím sa pučiť koľko mi telo dovolí s tým, že máme ešte kopec kopcov pred sebou. Rýchlo sme ale hore. Ani to až tak nebolelo. Ešte zopár hupákov a sme na Malých nocľahoch. Je tu nesmierne krásne. Nemyslím dnes, ale celkovo. Chodník je priam zavesený na skalných bralách. Začíname strmo klesať. Aj v tomto počasí cestou stretáme kopec ľudí. 

O pár minút asi po milión schodoch sme dole v Tiesňavách a cestou na Boboty už po ľuďoch ani stopy. Ako sme prudko klesli, tak teraz naspäť stúpame. Sky terén ako vyšitý. Miestami sa cítim ako v Limone. Nemáme im prečo niečo závidieť. Máme to tu doma aj my. Matúš trošku zaostáva. Žeby si všimol, že fučím ako raketa a nechce aby som sa utrápil k smrti? Nechcem, aby sa kvôli mne brzdil. Celý vrchol Bobot ideme samostatne. Asi pár metrov od seba. Nevideli sme sa. V zbehu zmierňujem a čakám kedy ma parťák dobehne. 

Keď pribehol spomínal, že nohy nejdu. Vyzerá, že obidvaja sme sa trápili ako o život. Každopádne nefučal, nečakal som to teda. Ani zbeh mu ale zrazu nejde. Spomínal aj niečo o nohe, že ho bolí. Žeby? Nechcem sa ho na to ale pýtať. Takto zbehneme strmo dolu na Vrchpodžiar, a potom po znovu nehoráznom blate zbehneme už ako prasatá až do Štefanovej. Áno, meníme trasu. Z Vrchpodžiaru nejdeme na osadu Podrozsutec a cez hrebeň Rozsutcov, Stoh a Grúň na chatu, ale čo najkratšou cestou cez chatu na Grúni a Vrátnu do Snílovského sedla. Na hrebeni keby sme to aj silovo nejako utiahli asi by sme v tej zime zamrzli.

Konečne na Vrchpodžiari, pred nami Poludňové skaly

Blatové orgie pokračujú aj na chatu na Grúni. Matúš sa ďalej trápi. Nevadí. Spomalíme a to prejde. Cesta na chatu nie je obtiažna. Len to blato uberá sily. Za pár desiatok minút sme hore. Na chvíľku si sadáme. Dáme niečo teple do hrdla a letíme rýchlo odtiaľto preč. Očakávame poriadny šok od zimy ako výjdeme z chaty, ale nakoniec sa skoro nič nekoná. Rýchlo prebehneme cez lúku do lesa a pretraverzujeme miernym klesaním až do Vrátnej. Sme pod lanovkou.

Stúpame na chatu na Grúni, za nami vychádza z hmly Rozsutec

Ako veľmi nemám rád tento kopec. S Matúšom sa prepíname do autopilota a snažíme sa to mať čím skôr za sebou. Zase je to raz nekonečné. Dnes už ani len serpentíny lesom nechceli skončiť. A to sme len v tretine stúpania. Postupne začína prichádzať zima. Zelená a hnedá sa časom mení na bielu a začína šmýkať. Nezostáva nám ale nič iné ako toto sedlo prebyť. Teplo domova je na druhej strane. Stretáme zopár turistov. Zdajú sa mi známy. Podľa mňa sme ich obchádzali keď išli oproti nám cestou z Baraniarok. 

Sme v hmle a netušíme, ktorý stĺp lanovky je ten posledný. Nie a nie. Až po vari večnosti prichádza ten pravý, dvojitý. A za ním už samotná horná stanica. Vedľa nej už na ratrak nahadzujú pásy. Ani sa nenazdáme už už budeme tieto svahy brázdiť lyžami. Vyškriabeme sa ešte cez posledné výškové metre do Snílovského sedla a letíme na chatu. O pár minút sme tam.

Hore už zase snehovo

Tam nás už čakajú naši. Dáme teplého čaju, ale nezdržujeme sa dlho. Musím ísť na vlak. A Matúš by už bol asi tiež rád doma. Pozdravíme teda osadenstvo chaty a už len vlažným tempom zbehneme až ku kempu na Trusalke. Zo zimy sa opäť presúvame do jesene. Tu dole je hubárov plný les.

Celý zablatení ale vybehaní nastupujeme do auta a o pár minút ma parťák vykladá na stanici. Tento víkend nebol nijak zvláštny lokalitami, ale zato som bol celý čas doma. A myslím si, že aj to raz za čas treba :)