P100 značenie po štrvte?

Znovu to isté a stále iné. Vlastne, za ten rok aj tak človek úplne zabudne čo zažil ten predošlý, a preto aj tento rok som si to bol zopakovať znovu. Možno by bolo fajn si prejsť, čo všetko sme si zapamätali a čo nie z predošlých ročníkov.

Na Veľkom Poli..

Čo očividne nie, tak zrejme spoje. Ako je dofrasa možné, že pred rokom som Katku stretol až kdesi nad Handlovou? Meškala? Alebo som sa vybral hore bez nej? Nechápačka. Tentoraz som ju čakal na autobusovej stanici dobrých 10-15 minút. Môže to byť aj tým, že ževraj minule sme šli značiť v stredu, tentoraz cez víkend v sobotu.

A po štarte nad Handlovou

Inak v Handlovej majú nový asfalt. Minule bol tuším práve odfrezovaný. Boh vie. Možno už minule šli bežci po novom. V lese to na Gríč ako každý rok trvá večnosť. Ja ten úsek zvážnicami ozaj nechápem. A že ľudia sa strácajú kdesi na Tribči, či kde sa to majú strácať, podľa bestsellu Trhlina. Riadna hovadina.

Tri studničky

TOP tohoto roku značenia bolo zrejme zablúdenie po zelenej až na smerovník Uhlisko. Ako je toto vôbec možné. Každým rokom dávame na ten strom šípku smerom rovno a my ju tentorok otočíme doprava. Vyznačíme si ten šialený krpál až po vrchol a až tam zistíme, že toto sa nám nezdá. To si nepamätám. A tak naspäť a ešte aj fáborky musíme strhávať ako zadný voj. 

Finálne stúpanie od Križkoviec na Veľký Gríč

Odtiaľ sme už našťastie iba správne. Každopádne ta zvážnica po Krížkovce je stále nekonečná. Ostrú zákrutu na Krížkovciach už dôverne poznáme a poriadne ju vyfáborkujeme, vyčačkáme a vysprejujeme. Boh ťa chráň ak tu zablúdiš. 

Biely Kameň z vrcholu Gríča

Kúsok pod Gríčom

Smerom na Veľký gríč už len známa lúka, strmší výšľap, krásny hrebienok v lese, hrubý makadám v stromovom tuneli a už sme konečne hore. Odtiaľ už len poväčšine samá nudná zvážnica, kde tu pretkaná nejakou krásnou zaujímavosťou alebo trailíkom. Proste odtiaľto to už odsýpa.

Za Bielym kameňom??

Po dlhej zvážnici najprv klesáme a opäť stúpame. Po pravej strane už vari štvrtý rok obdivujem zvláštny skalný múrik. Je to skalný zosuv alebo čo to vlastne je? Po chvíli, po tomto zvláštnou úkaze, sme na Bielom kameni a konečne prví ľudia. Vlastne ako vždy.

Pohľady od Orlieho kameňa

Prechádzame plynule na Orlí kameň. Veľké spomienky hlavne z mojej pretekovej P100, keď sme tu vychytali prvú búrku toho osudného dňa. Medzi Orlím kameňom a Jarabou skalou je krásny lesný trailík pomedzi listnáče. Minulý rok už úplne zasypaný lístim. Tento rok skoro všetko lístie je ešte na stromoch. Minulý rok sa podarilo prvým pretekárom obísť vysielač pod Jarabou skalou, čo asi doteraz nikomu nebere rozum. Bola príšerná hmla a museli byť ozaj všetci ticho, aby sa toto mohlo podariť. Tento rok sme to vyznačili skoro po metri ku vysielaču. Uvidíme teda, ako to tento rok čelo preteku zvládne.

Pod Jarabou skalou

Oproti minulému roku sa snažíme s Katkou tento rok míňať o dosť menej plastu. Snažíme sa vyznačiť ozaj len zapeklité miesta, tak som sám zvedavý ako to medzi pretekármi vypáli.

Výstup na najvyšší Vtáčnik

Od vysielača prichádza každoročný výpadok pamäte a nebolo tomu inak ani tento rok. Systém nahadzujem až na smerovniku Tri chotáre a už aj stúpame na Vtáčnik. Aj tento rok je to strmé a znovu od Malej Homôlky po Vtáčnik nekonečne dlho v lese. Krútime sa tam vari každým rokom viac a viac. Až slzy štastia vždy výjdu keď výjdeme z lesa a vidíme vrchol Vtáčnika. Krátky 50 metrový výšľap nás preverí každým rokom a znovu sa tešíme krásnym výhľadom spod kríža. Tentoraz trošku úpršaného. Až teraz, na štvrtý rok značenia, trošku spŕchlo. Predpoveď ja kadejaká, ale dúfam že to na Homôlke boli posledné kvapky.

Na vrchole..

Úsek okolo Kláštorskej skaly je nádherný. Znovu je tu krásny trail medzi listnáčmi. Podklad mäkkučký a rovný. Žiadne stúpania. Pre bežcov čistá dokonalosť. Jedina samotná Kláštorská skala to naruší. Je ako stvorená na vydýchanie sa. Hore sa mi už nechce. Tam som bol prvé ročníky.

Kláštorská skala

No a postupne prichádza poriadná nuda. Ako každý rok. Najprv Rúbaný vrch, potom Tatra, a potom Suchá hora. O Tatre mi ešte na prvom značení povedal Paťo, že je to posledná tisícka na P100 a odvtedy už len na to myslím, keď sa ku nej blížim. Nudné zvážnice zbehom z Tatry končia a začína poriadna divočina. Pri značení mi to zoberie vždy kopec síl.  Tento rok sa mi to ale až tak strašné nezdá. Možnože to bolo práve tým, že som to hrozne prežíval, že to vari ani nedôjdeme. Z Tatry sa spočiatku strmo klesá a potom celkom dlho kľukatí pozvoľna smerom hore na Suchú horu. Samotný vrchol je aj tento rok celkom strmý a nepríjemný. Tam ma vždy potešia až parťáci z mraveniska. Vždy ich prídem pozdraviť a pozrieť ako sa im darí. A to najkrajšie čo môžete uvidieť na tejto časti značenia je stanica SHMÚ na vrchole. Od tohoto momentu už iba dolu.

Moji obľúbenci

Posledný kopec dňa - Suchá hora

Miestami príjemnejšie, miestami nie, ale už iba dolu. Väčšinou na autopilota s tým, že sa mi vždy zdá, že to ideme celú večnosť, aj keď to väčšinou netrvá ani hodinu. Tu už znovu raz za čas stretneme aj nejakých podivínov a nad Veľkým poľom už ako zvyčajne vítajú obyvatelia lázu Anglet. Musia byť už z nás poriadne nešťastní. Tí predošlí, čo tu mali preteky, nedali zo stromov dole svoje fáborky a už to tam majú ako vianočné stromčeky. 

Gregárov štál

Cez hrboľ prejdeme asi posledné 2 výškové metre a zbehneme do Veľkého Poľa. Na cestu pre zmenu značíme "K" ako kotrola a "CIEĽ" keďže sme nedostali čísla kontrol. Posledný autobus je už dávno preč, a tak voláme taxík. Zatiaľ zbehneme do miestnej krčmy. Vlastne je to aj miesto kontroly po cca 38 kilometroch. Po dvoch rokoch majú opäť otvorené. Šupneme do seba Sitňan 12tku a do Taxíka o 5 minút nastupujeme už pekne vysmiatí. 

Nad Veľkým Poľom

A čo ďalej? Už iba klasika. Kebab a potom rozlúčka. Kebab tentoraz bez problémov. Minulý rok mali objednávok ako keby boli jediný kebab na celom Manhattene, ale dnes máme žrádielko ihneď. Tuším aj minulý rok obsluhovali kočky. Ale nie som si istý, či tie isté. Asi aj tam sa im to strieda oživot, keď zistia do čoho vstúpili. 

Občerstvovačka na cca 39tom

O desať minút sme už aj rozlúcení a Katka letí smer autobus a ja na vlak. Samozrejme prichádzajú očakávané meškania a teda domov prichádzam až okolo deviatej večer. Bol to výlet ako stvorený na oddych pomedzi dva šialené projektíky v Západných Tatrách. A človek čo to aj pomôže popri tom. Tak ešte raz. Bežci držte sa a hlavne neblúďte. Veď buďte normálni. Viac sa to vyznačiť už neda.

Foto: Katarína Janechová