Tá pravá Kysucká a Oravská divočina na hranici s Poľskom

Nuž rok 2019 v plnom prúde a na tento víkend prišiel čas na Projekt hranica. Parťákov som hľadal možno mesiac, ale nakoniec sa nenašiel nik. Možno som hľadal na nesprávnych miestach. Ale skôr si myslím, že medzi nami športovcami má skôr každý svoj vlastný svet a ide si za tým svojim. Čo už.. Nezostáva mi nič iné ako sa vydať na túto strastiplnú púť sám. 

Keďže celý projekt od Bobrova pri Oravskej priehrade po Zwardoň bol na cca 110km, ten nevidím sám ako vôbec reálny. Celú noc sám určite nezvládnem. Na to sa až moc bojím. Asi najrozumnejšia varianta mi prišlo vyraziť z Čadce cca o tretej ráno a potiahnuť do posledného spoja kdesi na Orave. Ako najlepšie riešenie sa zdá byť spoj 19:38 z Oravskej Polhory. Pri držaní priemerky okolo 5 a pol km hodina by to malo ísť.

Slnko vychádza niekde za Lieskovou

Teda o 3:05 si robím na mobil poslednú foto s vlakmi na železničnej stanici a miestnymi komunikáciami sa poberiem do lesa na okraji mesta. Už hneď tam pri jednom z domov straší biely zadok srny. A ja že to na mňa pes breše. Pani vybehla z domu a tíši psa a určite si myslí, že ja tam robím o pol štvrtej ráno randal. To ale ja iba hľadám začiatok turistického chodníka. Ten som našiel len tak-tak na rozrobenej diaľnici.

Prechádzam do kopca okolo posledných domov a hybaj na lúky a lesy ponad Čadcu. Z jednej strany hrebeňa kde tu svietia domy okolo potoka Čadečka z druhej strany zase vidím domy a obecné osvetlenie okolo potoka Oščadnica. Nevyzerá to tu najhoršie. To zvládnem tie dve hodiny v lese po tme. Veď aj tak všetko spí. Kde tu len spiace vtáky vystraším sporadickým búchaním paličiek o seba. 

Pri starom košiari nad Švancárovcami

Lúky ustávajú, vchádzam do lesa. Stále strmo hore až po Horelickú Kykulu. Znovu začína les rednúť. Veľa tvoria les bučiny s nízkym porastom. Pri zemi sa drží hmla. Viditeľnosť s čelovkou je tak do 20 metrov. Keď tu zrazu sa niečo predo mnou hýbe. Čo to je? Vyzerá to ako malá svinka nie? Pfúú, trošku ju zaženiem a o pár metrov je už v kríkoch na druhej strane cesty. Ale znovu ďalšie prasiatko. Podobný scenár a už je na druhej strane. Ale čo to? Toto nie je dobre. Kde je mama? Prečo ta neprebehla, ako keď som raz svinky stretol nad Šútovom? Zastanem. V kríkoch už len začujem vrčanie/krochtanie? 2 sekundy vyhodnocujem situáciu kde idem bežať. A už aj bežím ako šialený naspäť. Zrejme som na niečo musel skočiť, lebo z ničoho nič ma boli chodidlo. Tuším mám natiahnutú nejakú šľachu. No krása, deň začína nádherne. Prašence skúsim obísť nižšie položenou zvážnicou. Podarilo sa.

Už sa ale necítim moc isto a okrem klepkania palíc už aj hulákam po lese. Postupne vystúpim až na Javorské a odtiaľ spočiatku pozvoľna, neskôr strmo dolu. Mapy.cz a značenie moc nespolupracujú. Chodník je natiahnutý inakšie ako v mapách. Nejak som sa ale dopracoval až do osady Beskydok. Postupne sa rozvidnieva. Veď už aj prichádza východ Slnka. Aj keď dnes asi iba za oblakmi. Na dážď to ale nevyzerá.

Ozaj netuším kde. Možnože stále nad Švancárovcami

Prechádzam popred Lieskovú a vchádzam do Švancárovcov nad Oščadnicou. Podklad je poriadne mokrý. Prepadávam sa často do bahna a tráva je plná vody. Nohy mám už teraz po vyše dvoch hodinách výletu úplne premočené. Nič moc.. Prichádzam na starý košiar. Už, už sa zdalo, že si pofotím vykukajúce Slnko ale všetko zakryli stromy. Košiar bol schátraný a okolo neho poriadny bordel. To tí bačovia sú takí bordelári? Vychádzam lúkami a lesmi vyššie na Kykulu a za mnou i vedľa mňa sa začína zaťahovať. Dokonca regulérne obďaleč prší. Priam leje podľa toho čo vidím. Predo mnou sa zdá byť celkom dokonca jasno. Oblaky ma ale dobehnú a na Kykule už aj mne slabo poprchá. Idem vyťahovať bundu? To ešte dám. Nemôžem teraz všetko zamočiť. Čo ak budem musieť ukončiť výlet a 2 hodiny budem stáť na zástavke? Iba v suchom tričku môže byť celkom zima. Ešte to vydržím a s tým sa rútim dolu už po hrebeni na hranici medzi Slovenskom a Poľskom.

Chvíľku klesám, ale hneď nato je znovu mierne stúpanie na miestnu Maguru. Po značkách zase ani stopy. Dokým vytiahnem mobil vyberám si na križovatke ľavú variantu, keď tu sa vari celý les hýbe. Započúvam sa, ale podľa šialeného lomozu vyhodnocujem, že to bola vysoká. Už doteraz som zopár majestátnych jeleňov vyplašil a robili podobný bordel po lese. Zisťujem, že som sa rozhodol nesprávne, vrátim sa tým pádom na križovatku a už znovu si vykračujem správne. Keď tu zrazu opäť prasiatka. Tentoraz hneď rovno tri cez cestu. Zúfalý sa otočím na päte a pomaly odkráčam naspäť. Ale čo teď? Ja musím tadiaľ pokračovať. Uff, nič to.. Paličky do ruky, klepem nimi, že sa idú rozpadnúť a ja vreštím po lese ako Japonec pred Harakiri. Prestanem asi až po kilometri intenzívneho behu. Vari ich už mám za sebou. Poďme ďalej.

Na Veľkú Raču na čučoriedky jedine autom

Cesta stále prechádza nízkym listnatým porastom. Neskôr to strieda mladý ihličnatý les. Tu to bude zase skôr také medveďoidné. Super, teším sa. Veď je pol siedmej ráno a človek tu bol zrejme naposledy za Matúša Čáka Trenčianského. Značky sú kde tu krásne vymaľované, ale aj tak som znovu kdesi v čučoriedí nakoniec. Nechápem. Proste idete chodníkom a z ničoho nič ste mimo značky. Čučoriedčím a malinčim sa prebojujem až na Veľký Príslop. Ejhľa chodník. Dokonca aj smerovník s časmi. Na stromoch ale ani náznak značky. Žeby starý chodník? Ešte pred polomom? Každopádne vždy lepšie ako čučoredie.

Strmo zbieham dolu a opäť sa ukazuje značka. Prebehnem rýchlo cez Úplaz a naraz je už aj chodník široký ako pre stádo slonov. Chaos preveliký s tými značkami. Žeby som bol na žltoznačenom poľskom chodníčku? Každpádne začínajú čučoriedkári a za nejaký čas konečne stojím na Veľkej Rači. Čas 4 a štvrť hodiny. Velice som spokojný a ešte aj začína cez oblaky preblysovať Slnko.

Hala Rycerzowa, krásne miesto v divočine :)

Začínam zbiehať. Noha boli kvalitne, ale ešte to kúsok pôjde. Prebieham krásnymi lúkami popod Malú Raču a v sedle pod Orlom odmietam si trať skrátiť do Novej Bystrice. Idem ešte určite aspoň na Halu Rycerzowu a potom sa rozhodnem čo ďalej. Je to šialene behateľný úsek. Behám, ale cítim, že to chodidlo ma stále limituje. A možnože sa na to len vyhováram. Bojím sa, že prepaľujem a dopĺňam málo energie. Ráno som trochu zmokol. Nebolo najteplejšie a teraz začína byť dusno. Vari ma to nedobehne celé. Na medzibod Przegybek už ale nie a nie dôjsť. Nakoniec som tam bol rýchlo, ale už ma to ozaj nudilo. Odtiaľ sa to na chatu už nezdá byť ďaleko.

Stretám prvých poľským turistov. Vlastne okrem chaty prvých z troch stretnutí. Hneď ako začínam šľapať do kopca zistím, že nemám vodu. Vari to teda vydržím tu pol, či trištvrte hodiny bez nej. Úsek to bol ale celkom technický. Po zemi začínajú byť popadané stromy a Majcherová a Rycierová hora teda neboli zadarmo. Začína mi to tu pripomínať chodníky na hranici Svk-Pl v okolí Starej Ľubovne. Strmé hrbole hore dolu a stále dokola. Na Rycierovej hore stáčam doľava. Vybieham na lúku a za pár minút som v oáze medzi horami. Schronisko alebo Hala Rycerzowa. Dokonca aj eurá berú.

Čistá šialenosť na Svitkovej. Alebo cesta do neba.

Hneď si pýtam dluže Cola, Žiwiec a žurek. Posedím tam dobrú polhodinku a zatiaľ rozmýšľam čo ďalej. Ešte to pôjde. Idem až na Novoť a potom uvidím. Naberiem pred chatou z prameňa vodu a strmo dolu do sedla Príslop. Žúrek sa len tak natriasa v žalúdku. Na ceste je popadaných dosť veľa stromov, ale neprikladám tomu nejaký veľký význam. Veď som v lese. Po ceste na sedlo Príslop je okolo zvážnice mnoho pamätných krásnych tabúľ uložených do obrovských balvanov. Nepristavoval som sa ale vyzeralo to veľmi pekne. Som v sedle. Prejdem pár metrov a predo mnou stena. A 2ja slovenský hromžiaci cyklisti. Tiež sú prvýkrát a nevedia sa vynačudovať čo toto tu je. TO je Svitková.

Alebo tiež sto metrov do neba. Neviem či kdesi inde som sa stretol s takouto strminou. Možno len v Tatrách na zaistených chodníkoch reťazami, či v Slovenskom raji na rebríkoch. Konečne som využil svoje krátke paličky. Tlačím do nich ako šialený. Výživné a krásne to bolo. Boh vie ako dopadli cyklisti. Na tuším E-bajkoch.

Na Pańskom kopci

Potom už iba v miernom stúpaní vychádzam na Talapkov Beskyd. Aj tu je možnosť zísť do Oravskej lesnej, ale ani to nevyužívam. Osudná chyba. Okolo Bednárovej bol taký polom, že sa chodník strácal. Niekedy som vošiel do malinčia, ktoré prerastalo popadané stromy a to len bol prúser. Okolo seba som veľakrát nemal ozaj nič len to šíre pole malinčia. V tak nedotknutej prírode som ešte vari ani nebol. Síl mám stále dosť. Len keby ta noha nebolela. To ma oberala aj o zvyšok psychickej rovnováhy čo mi zostala po ráne s prasiatkami. Zopárkrát už už rozmýšľam či sa nevrátim. Ale kde? Veď už som nemal chodník ani pred ani za sebou. Čo ak sa to predo mnou zlepší? A čo ak sa zasekám do poriadnej šlamastiky? Nie je ešte ani poludnie. Z toho sa nejako vyteperím vari. Pokračujem stále teda vpred. Raz po chodníku, raz kdesi po lese. Hore dolu ponad či popod stromy. Keď tu zrazu predo mnou posledný turista dňa. Človek? Je toto vari možné? Musel som prísť úplne blízko, aby som tomu uveril. Ozaj, a Poliak. Vyzerá, že ma tiež už celkom dosť aj keď zdal sa byť ostrieľaný. Išíel naťažko. Verím, že keby bolo zle zabivakuje hocikde. Ja rýchlo okolo neho prebehnem a na vrchole si fotím Pański kamień alebo po našom kopec z názvom Kukoškula. Kto len toto všetko vymýšľa?

Polom vyzerá, že je na ústupe. Prechádzam Rovným beskydom. Zaujímavé. Asi 1-2 km dlhý rovný chodník celkom ostrým hrebeňom. Minimálne z Poľskej strany to bolo vcelku strmé. Ešteže tam bol les, lebo dokým som prebehol na druhú stranu bol som už dosť zúfalý. Som na Podušúste. Opäť kašlem na ústupovku do Lesnej. Idem hore-dole hrebeňom na Novoť.

Zase Polom. Snažím sa nájsť tú najschodnejšiu cestu. Veľakrát úplne mimo oficiálneho chodníka, ked tu zrazu som na krásnom chodníčku. Je to poľovnícky chodník? Alebo nejaký náučný? Veľmi zaujímavé. Je naznačený aj v mapách tak idem radšej nim. Nejdem sa vari prebíjať stromami a hľadať oficiálne značený chodník, keď tu mám toto. Aj keď prídem o skoro 100 výškových metrov. Nachádzam sa v chránenej oblasti Oszust. Zdá sa mi to tu opäť úplne nedotknuté. Proste asi by som to nazval prales. Stromy sú kde tu popadané a veľakrát prerastené machom. Z pod hrebeňa steká hneď viacero potokov a je tu úžasná čerstvá vlhkosť. Pre mňa najkrajšie miesto z môjho prechodu hranice. 

Konečne v cieli, Novoť, štátna hranica

Časom opäť vychádzam na hrebeň. Dokonca je tu náučná tabuľa. Na mape to nie je. Ale je to tu označené ak si dobre pamätám ako Dobrá voda. Náučné tabule sú zvalené. Zrejme neustáli to, že nemali dobrý základ v bahne. Voda v prameni netiekla. Nezastavujem sa na dlho. Chcem to už mať celé z krku. Zbieham dosť dlho dolu. Až ma panika prechádza keď si predstavím, že toto všetko ešte budem musieť vystúpať na kopec Javorina. 

Znovu polom. Chodník je ako tak ale čitateľný. Začína pripekať Slnko. Vyzerá, že už konečne budem mať dosť. Som fyzicky aj psychicky zničený z tých popadaných stromov. Magnézko som dopĺňal priebežne, čiže po kŕčoch ani stopy. Na vrchole Javoriny si chvíľku oddýchnem. Teraz už iba zbeh.

Je to úzučký chodník a s mojou nešťastnou nohou to nie je bohviečo. Snažím sa ale čo to ide. Nech tu nie som večnosť. A nech celý dnešný výlet stihnem do 10 hodín. Možno sa to podarí. Chodník usýpa rýchlo a za chvíľu som na rozbitej zvážnici lesnými mechanizmami, po ktorej sa doťapkám až na Novoť, štátnu hranicu. Po celom dni vidím opäť asfalt. Toto bola teda divočina. Okrem chaty Rycerzowa a na začiatku vrch obce Oščadnica stále len lesy a lúky. A riadne divoké lesy. A že na Svk sa už divokosť nájsť nedá. To je tak, keď o tom vravia tí z Bratislavy a pod., ktorí les ozaj nevideli, alebo iba to čo sa im núka v médiach. 

Do Martina už iba 100 :D

Oukej, mám dosť. Chvíľku posedím na niekdajšej štátnej hranici, a potom sa vydám ísť hľadať dedinu. Ubehlo to celkom rýchlo. Možnože preto, že domy sa už nachádzajú skoro až na hranici. Každopádne ku kostolu to bolo ešte celých 5 kilometrov. Neviem či to bolo tým asfaltom, ale začínalo ma pekne vypínať. Bolia ma kríže a ledva sa tackám. Konečne po 5tich kilometroch nachádzam obchod aj krčmu. Akurát. O desať minút mi odchádza vari prvý, ale aj každopádne posledný sobotňajší spoj do nižšie položenej dediny Zákamenné.

Tam ešte spráskam vývar, pivko a o hodinu pokračujem spojom do Námestova. Úplnou náhodou zisťujem, že odtiaľ mi ide čochvíľa priamy spoj do Vrútok. No čo si viac priať? Ak by som šiel až do Oravskej polhory asi sa zošrotujem nadobro a domov by som sa dostal až niekedy pred polnocou. Takto som sa stihol najesť aj na Orave, aj ešte doma v Turci a ku tomu si aj krásnych 11 hodín pospať. Dobre to bolo, ale danú trať už nikdy viac.

Možnože nabudúce toto ;)