MF100 (doma na občerstvovačke)

Plán na tento rok jasný. Behať nebudem tam kde na svk pýtajú až toľko korún za jedlo a hlavne pre mňa po tak nelogickej trati. Každopádne trasa vedie okolo môjho minimálne zimného prechodného bydliska, tak by sa patrilo ísť tam trošku popomáhať. Zlanáramim náhodou celý klan dobrovoľníkov. Lukáša, Lenku, Alex aj Lydku. Až takúto podporu som nečakal. A to som ešte nečakal, že okrem nich tam budeme mať hneď ďalšich 4 iných dobrovoľníkov.

Obžieračka pod Chlebom

Deň D sa priblížil, a tak v piatok pred pretekom zbalíme pakšamenty a ja s Lukášom, Alex, Lenkou a Miškou z chaty vyrážame z Trusalky napešo hore. Trošku nezvyk od kempu. Už na lúke pod lesom sa takpovediac strácame v tráve po pás vysokej. Ešteže aj ja, aj Miška máme tu alergiu na peľ. Lenka, kolegyňa zo základky, s ktorou sa vidíme vari po polke prežitého života hneď ocení náš zmysel pre humor a Alex nám zatrhne už každú ďalšiu skratku.

Príprava na párty deň

..a prvý účastník Maťo

Možnože aj dobre, lebo moje nožičky ozaj nefungujú dobre. Po Hriňovskej stovke a minulotýždňovom trikrát zbehnutí Martiniek stehná nie a nie sa ukľudniť. Mám ich už vyše týždňa sústavne v ohni. Verím, že aspoň pomaličky tento výstup zvládnem. Hore sme sa teda nakoniec nejako vyškriabali.

Prví traja ktorým to šibi-ryby

Párty príprava na občerstvovačku môže začať. Pivko dalo pálenku a bolo vybavené. Do toho ešte Plichťo s Jurom, no a to už bol čistý koniec. V noci ideme späť niekedy nad ránom a nechcem ani vedieť ako to bude vypadať cez samotné ráno.

A dokonca to postihuje aj ženy :D

Vstávam s poriadnymi točkami hlavy. Ale cítim sa tu z nich najzodpovednejšie s najviac skúsenosťami, tak ich už buntoším vari o šiestej. Či o siedmej? Sám som nevedel aký čas práve je. Konečne stretáme ostatných parťákov z občerstvovačky a hneď pýtame praženicu z 20tich vajec. To spráskame rýchlosťou blesku a hneď sa pustíme do prípravy kontroly. 

No a už aj Miki, Bresťo a iná banda

Aj to bola bleskovka a už o pol deviatej sme nachystaní a čakáme na prvého šialenca. Nuž asi som bol až príliž v strese. Prvý pretekár bol u nás až po jedenástej. 34km, 3500m+ išli 5 a viac hodín. A ja práve na záchode. Páána. Nevadí. Každému ďalšiemu sa venujem. Na každom jednom pretekárovi sa zračilo niečo iné. Z niektorého išlo zúfastvo, z druhého nechuť z behu, z ďalšieho nechuť do jedla, iní zase zúril, ale až na tých pomalších sa zopárkrát našiel aj náznak úsmevu. Ale aj pri tých pomalších sa našlo zopár mŕtvol. Každý bol ale peckový. A hlavne tí čo šli dole Generálom dolu a o pár hodín nás prišli opäť pozrieť od Mojžíšových prameňov ako sa máme. 

To som už niekedy nechápal. Hlavne tú rýchlosť ako prišli prví naspäť. Každopádne aj tak z tých 23 šialencov čo došli z toho smeru tu skončilo hneď 7.  Oprava bude, ale ako som dnes čítal, možná až o 5 rokov. Dovtedy treba natrénovať. Postupne sme z chaty vyprevadili všetkých známych aj neznámych kolegov bežcov. Zásoby jedla sa až tak nemíňali, ale už po polke štartového poľa nebola na pitie "ropa". Ani cola, ani kofola ani nič. Prúser jak hrom. Hlavne keď na chate asi trilión ľudí a nebolo pre pretekárov túto tekutinu ani nejako možné urýchliť čapovať. Nakoniec sme to vybavili načapovaním kofoly do bandasky a to len tiekla potom potokom. 

..takzvaní vychutnávači :)

Celkom prúser boli aj vifónky. Dákosi to málokomu bralo. Vlastne ani Cilka, chatársky pes, to po nich nechcel dojesť. Zopár pretekárom aspoň vývar z toho teda vypilo. Jedine tí pomalší to aspoň nasilu zjedli. Nuž a to sme sa asi keď zostávalo posledných 10 ľudí dozvedeli, že chatárka Janka navarila zeleninovej. Ale do čoho sme to mali naberať. Ako si to kto predstavoval a tak netuším. Nabudúce doriešime.

Treba dojesť..

Čakanie na posledného

Keď sme už odprevadili do večných lovíšť aj "tučka" Martina, ktorý síce stíhal limity ale už sa nechcel zošrotovať úplne a pár posledných zombíkov, tak sme kontrolu uzavreli. To len bola rýchlosť. 5 minút a kontrola bola sprataná. Večer pri chate celkom zima. Deka a pivko to teda istia. A po zotmení tentoraz zase pre zmenu víno. Jajááááj. A pred spaním "benzín". Ešteže ideme spať pred polnocou.

Krmelec na Chlebe oficiálne uzatvorený

Ráno až tak na šrot nie som ale tie nožičky po včerajšom celodennom stáni nič moc. No som zvedavý. Určite chcem ísť dnes kdesi. To by už čo bolo, že sa s Lenkou vidím po 15tich rokoch, po dvoch alebo koľkých rokoch príde z Nemecka a nezoberiem ju na hory. O ôsmej ideme na to.

Do sedla to ide ako tak, ale čo ďalej. Už v sedle vymýšľam, že nechcem ísť na Chrapáky hrebeňom ale radšej traverzom ..áno presne tadiaľ čo som minule nechápal ako si to môže niekto vybrať a vôbec načo ten chodník niekto vymyslel, keď pár metrov vyššie má človek nádherný hrebeň. Idem bez slov. A poriadne cez bolesť. No dnes zo mňa teda moc usmiaty parťák nebude. Ešteže mám parťákov dnes dvoch a môžu sa rozprávať aspoň medzi sebou. 

Na druhý deň krásy Fatry vychutnávame aj my

Na Chrapákoch som už úúúplne zúfalý. Neviem či nejdem hneď zaraz dolu. Toto dnes nepôjde a ak sa to len už o trošku zhorší, nebudem vedieť samostatne pokračovať. Ešte tu bude záchranná akcia. Alebo ma bude musieť Lukáš znášať z hrebeňa. Mám na výber ísť zo sedla za Kraviarskym hneď dolu, ale stále nechcem aby parťáci kvôli mne nevideli túto krásnu časť bočného hrebeňa Malej Fatry. Okolo rozkokošníka teda len prefrčím, ani nepozriem doprava a letím na Kraviarske. Hore kopcom to celkom ide. Skúšam zaťať zuby. Vydať aspoň pár povzbudivých viet zo seba pre Lenku za sebou a hybaj hore. 

Hrebeň Kraviarske - Baraniarky

Pár minút a sme tam. Je nehorázne teplo. Hneď sa tam zvalím ako kôpka nešťastia v tom vždy prítomnom roji múch. Po chvíli vybehnú aj parťáci a dáme chvíľu oddych. Prišiel čas na energeťák a moju chvíľku šťastia. Celkom zašmakoval. Hrebeň pozvoľna klesá a vykračujem si už celkom veselo aj keď nohy cítim. Konečne sa zase cítim ako človek a nie zdutá mátoha. 

Rozsutce a pučiči do zjazdovky

Prechádzame inými nevyraznými ale o to strmšími vrcholmi ako Žitné a následne Baraniarky. Je desať hodín a práve štartuje vertikál na Poludňový grúň. Lukáš robí aj lajfko priamo na fejsbúk (nič tam samozrejme nevidno). Ja to nevidím ani na vlastne slepé oči. Ale aspoň Lukáš si to užíva. Každopádne máme dvoch sledovateľov a Matúša Čee v kuchyni na Chlebe. Silno moderná doba je toto už. Po 15tich minútach pozerania do blba na zjazdovku na Grúni nás to už prestane baviť a ideme radšej dolu na štart do Starého dvora na pivo. 

Zbeh dlhý ale nejako sme to zvládli. S pokazenými nohami sa ku mne pridáva už aj Lenka. No bolo nam to treba?

Pohľad na stranu do susedov na Severe

Slniečko poriadne pripeká a nie je kde hlávku skloniť. Ani v reštike nie je chládok. Naberieme aspoň za pol kila síl z piva ale aj vody a kofoly a poďme teda do toho pekla. Direkt hore zjazdovkou ako šli asi pred hodinkou, či dvomi pretekári. Nasadíme celkom dobré tempo a za polhoďku sme nad spodnou zjazdovkou. Ide to.. Ešte necelý kilometer rovinky a sme na kofole znovu. Keď sme tu, to už musíme zvládnuť. Stretám kopu známych z behov do vrchu. Trošku pokecáme ale po ovlažení sa vodou aspoň zo záchodu, keď pitnú vodu nám na chate odmietli dať pokračujeme na hrebeň. 

Pretekáris vychodili :D

Začíname kruto stúpať na Grúň. Ja si to celkom užívam. Idem s Lenkou. Asi som jej bol skôr na príťaž, ale ja som sa cítil aspoň trošku spolupatrične. Snažím sa rozveseliť aspoň hŕstku skormútených duší nám idúcich oproti. Pred vrcholom Lukáš zahlási ukáž to tým stehnám, tak posledých 50 výškových som ich už rozsekal úúúplne. Sme hore. Ešte nám zostáva poriadny kus po hrebeni.

Pomaličky to ale odsýpa a ani sa nenazdáme a už vidíme zo sedla za Hromovým chatu. Prichádza celkom nepríjemný úsek lavínovým úsekom popod Hromové a Chleb. Aj táto zima narobila poriadky s chodníkom. Je celý dotrhaný, vlastne ako celý svah. Pomaly ale bezpečne to zvládneme. To by už čo bolo keby sme to nezvládli, keď to aj všetci pretekári zvládli. Opäť sme na milovanej chatičke.

Domovina :)

Už mi ale ani jesť nechuti z toho tepla. Už len kofol. Pribalíme ku sebe Sašku a ideme het. Na tento týždeň stačilo. Treba ísť dole nejaké hodnoty vytvoriť. Cestu som nejako zvládol. Aj Lenka s kolenom nejak odkrývkala a sme pri rozpálenom aute. Už len vyvetrať a postupne nás Lukáš všetkých rozvezie a je po ďalšom nádhernom výlete.

V pondelok som ja skončil so stehnami až u doktora. Už sa to ozaj nedalo vydržať, keďže ani do roboty na bajku to už nešlo, iba ak tak so zaťatými zubami. Tam som vyfasoval nejaký odber krvi, Flector a bol som vybavený. Ku tomu som si ja prikúpil horčík a deň čo deň to teraz šňupem. Vyzerá, že sa to lepší. Ehm.. ale len do štvrtku. To som už zase sadol na bajk a zliezol z neho až na druhý deň večer. Ale to už je na celý ďalší príbeh.

Foto: Tina Magová, Lenka Čipkalová, Lukáš Hladky, Richard Pouš