Skyrun Veľká Fatra

Tento rok tu zrejme ak pán Boh dá pribudne hodne pobehaných hrebeňov v našich krásnych Slovenských horách. Už teraz sa na každý jeden víkend neskutočne teším. No a teraz koncom Apríla začínam Veľkou Fatrou. 

Večera pod Sidorovom

Je úžasné keď človek má dostatočne rýchle nohy na to, aby mohol prebehnúť celé pohorie za jeden deň a ešte si to aj užiť. Áno je to výchova v horách od malička a láska, ktorá ma tam ťahá aj cez týždeň pravidelne. Ozaj, ide to aj bez špeciálnej prípravy alebo bez systematického tréningu.

Zbeh z Majerovej skaly

V týchto myšlienkach prichádzam vlakom do Ružomberka, kde sa stretám s Lukášom a spolu autobusom prichádzame do Starých hôr. Vonku celkom prší. Sme s tým už ale pár dni vyrovnaní. Každopádne ani od seba nevieme čo očakávať, keďže ja som tento rok v teniskách oficiálne 3tí krát a Lukáš nie je na tom asi o nič lepšie. Veď práve sneh zliezol a v Tatrách ho je ešte toľko žeby sa dalo lyžovať aj do polky Mája. S behom začínam tak skoro len kvôli budúcotýždňovému dlhému preteku Ultra Punk s 85 kilometrami. 

Na občerstvovačke

V Starých horách už iba mrholí. Ani zima nás na zástavke nebije. A po pár metroch do briežku na Majerovú skalu už z nás leje ako počas najväčšieho leta. Ešteže máme tu hmlu. Po výhľadoch síce ani stopy, ale nepraží nám na kotrbu a dokonca ani vetrík nefúka na Krížnej. Po snehu ani stopy. Rýchlo napredujeme ale len po Suchý vrch. Tam začínajú pravé snehové teniskové orgie. Prvé zamočenie tenisiek máme za sebou. Na Chyžkách sa to zmierni ale v traverze Ploskej to tu máme opäť. Ťažko na bojisku, ľahko v boji :D

Na Ploskej :)

Najkrajší úsek s viditeľnosťou 20 metrov máme za sebou. Teraz prichádza na rad dokonalá kapustnica a pivečko na chate pod Borišovom. Tretina za nami a cítim sa stále ako nový. To som ani len nečakal po 4mesačnej odmlke od behu. 17km, 1400m+ máme za 3 hodiny. 

Výstup na Plosku bol so žblnkajúcou kapustnicou a pivkom celkom masaker, ale vrcholový trávnik celý posiaty Šafránom s preblysujúcim Slnkom a obdialeč bielymi snehovými pláňami stál za to. Rýchlo ale klesáme do hmly do sedla Ploskej. A až teraz prichádza ozaj že boj so snehom. Popod Čierny Kameň to bolo celkom moc. Nohy sa často prepadávali do popadaných stromov ale ani keď spadnutý strom bolo vidno, nebola to žiadna sláva preliezať. A tých stromov po zime je tam ozaj mnoho. Verím, že na leto s tým niečo turistické spolky porobia.

Už aj Rakytov

Od sedla za Čiernym Kameňom až po Rakytov to bolo rýchle. Lukáš dostáva druhý dych. Na Rakytov sme vybehli za neuveriteľných 17 minút. Vôbec nemáme za sebou 25 km a to isté nás nečaká. Znovu odfotíme všetko v hmle a letíme dolu. Zase kopa snehu. Veľmi dlhý úsek až po Tanečnicu. Tam sa to v traverze zmierni ale až okolo Skalnej Alpy je chodník úplne bez snehu. Rýchlym behom sa dostávame poza Smrekovicu na hotel Granit. Tam to opäť istí pivko a tentoraz hranolky. Lukáš aj s rezňom. To sú naše špeciálne ultra diéty.

Všade stromy..

Z jedného piv ma teraz poriadne chytilo. Po zvážnici na Malú Smrekovicu plnú snehu idem ako na mol. Ešteže tak, lebo by som hromžil poriadne, že nie a nie ten sneh zmiznúť. Pováľané stromy sú v miestach snehu už samozrejmosťou. Vychádzame až na miesto Jánošíkovej kolkárne a pozvoľna klesáme. Neustále po snehu. Sneh sa tu už neborí, a tak to ubieha rýchlo. Začínam ale už cítiť nohy. A nie len od smradu. Z behu po snehu cítim poriadne vnútornú stranu stehien. Prednú stranu zatiaľ mám ok, tá sa už nevie dočkať zbehu po zjazdovke z Malina. 

..a sneh

Postupne prechádzame cez Šiprúnske sedlá a schádzame kúsok pod Malino. Tu skončilo snehové trápenie. Na Malino je už krásny suchý lesný chodník plný mäkkého ihličia a koreňov. To máme radi. No a potom vrchol zjazdovky. Vedel som, že to bude zle, ale dole to bolo príšerné. To čo som si myslel ako sa mi ide perfektne celý čas, tak to táto kilometrová strmá zjazdovka všetko sfúkla. Pod Sidorovom som mal nohy v ohni a prehriaty som ako počas tridsiatiek. 

Príprava na šialený zbeh zjazdovkou

A teraz čo sme si naklesali naspäť vystúpať na Sidorovo. Asi najstrmší chodník aký poznám. Tentoraz začína prskať Lukáš. Ešteže to netrvalo tak dlho. Za 10-15 minút sme hore. Dáme posledné spoločné foto a síce už s hroznou nevôľou letíme dolu. Je to krásny hravý borovicový hrebeň a nemať za sebou 40 kilometrov si to poriadne užijem. Tentoraz iba odčítavame koľko asi ešte výškových metrov musíme klesnúť do cieľa v Ružomberku. A to ešte po Ružomberku sa musíme prevetrať cca 2 kilometre. Dlhý súvislý beh to je moja smrť. Prichádzame po rampy na sídlisku SNP a kašlem na to. Ja tu mám cieľ. Už dáme len kilometer vykráčania a je koniec. Teraz si len nesadať. Lebo už sa asi nepostavím.

Posledný ..Sidorovo

Bol to perfektný deň. Hlavne to zistenie, že aj napriek 4 mesačnej prestávke od behu to stále ide. A bez vážnejších porúch. Žiadne odtlaky, žiadne odreniny. Bez gélov, jedine na jabĺčku, keksoch, pive, kapustnici, hranolkách a nejakých energeťákoch. Dnes na druhý deň síce musím viac sedieť ako stáť ale to prejde a každým týždňom bude forma len a len lepšia. Teším sa už na leto 2019 :)

Foto: Lukáš Hladký