Bokami Západných Tatier 2019

Po pár dňoch oddychu konečne nastal čas si zhrnúť všetko to čo sme zažili. Boli to mega tri dni plné zážitkov a obrazov tých našich nádherných hôr. Človek sa nie a nie z toho spamätať. Ale pekne od začiatku.

Západky ako na dlani

1. etapa: Zverovka

Plánovanie som po dlhom čase nechal až na poslednú chvíľu. Dopadlo to tak, že rozhodli za mňa druhí. Už v stredu 14:01 blinkám v práci a bicyklom letím z Martina do Vrútok pre lyže a ostatnú výbavu a letím na vlak do Turian. Samozrejme jediná obuv, ktorú mám sú lyžiarky. Spolu s Turianskym olympionikom sme tak dlho premýšľali, že nakoniec z predprípravy na Chlebe nie je nič a jedine tak posedím u svojej Turianskej spojky. Ešte večer sa nakoniec presúvame ja, Matúš a Milan do Liptovskej Teplej. 

Ráno trošku šmykno..

Vstávame, ideme

Tam samozrejme párty pokračuje a spať ideme až hlboko v noci. Veď treba privítať nový ročník týchto prestížnych pretekov. Ráno len v rýchlosti niečo do seba bachneme a letíme pre Londýnčana Jula na stanicu. Poznáte ten pocit keď 17:30 Londýnskeho času ste ešte na letisku vo svojej krajine a 5:51 už vystupujete z vlaku v Liptovkej Teplej? Nie? Učte sa.

Na hrebeni Predného Salatína

Matúš s Rákoňom, Volovcom aj Ostrým Roháčom

Blížime sa

Vyrážame smer Orava. Lukáš začína dákosi od zobudenia zelenieť. Cesta tereňákom mu zrejme tiež nepridáva na zmene farby. Srandičky, srandičky, ale keď sme prichádzali do Zuberca konečne to prišlo. Odľahčujeme ľavú zadnú nápravu. Aspoň máme cezpoľnú vložku ku potoku autom. Len nech vydrží parťák v tom okne visieť. Parťák síce teraz trošku pomenil farby, ale žeby lepšie bolo to sa nedá povedať. Každopádne sme na parkovisku pred lyžiarskym strediskom Zverovka - Spálená.

O siedmej vyrážame na 1. etapu Bokov Západných Tatier. Dávame si náskok cca hodinku. O tu prichádzame ale už hneď po prvom zjazde. Celkom bola fuška sa vytrepať ľadovým žľabom, z ktorého túto zimu aj odpaľovali preveje ako riadené lavíny na zjazdovku, aby sa náhodou neuvoľnili keď by to najmenej niekto čakal. Olympionik sa nám váľa po zemi. Ale zvládli sme to. Na všetko zo zadu dohliadal Milan. 

Už aj letia Kubo s Matúšom

Prvý zjazd bol celkom zaujímavý. Pod 5-10 cm snehu čistý ľad. Všetko sa to hrnulo dolu. Síce som sa do toho pustil ako prvý, ale to len pre to aby ma bežkár nepredbehol. Po zdolaní najstrmšej časti pozriem za seba a Julo šibrinkuje paličkami ako profík a letí na bežkách dolu. Po tomto zjazde už verím, že dnes zvládne všetko a ešte sa bude veľa rozprávať o tom, že Boky sa dajú aj odbežkať. 

Salatín

Prichádzame na kontrolu a hybaj hore znovu. Došťukaný Lukáš a Milan sa pripoja ku nám z boku. To už vidíme ako letia z Predného Salatína za nami prví pretekári. Od teraz už ideme s nimi. Postupne ich púšťame pred seba a užívame si nádherné výhľady na majestátny Salatín pred nami. Lukáš a Milan sa strácajú. Ja s Julom pomaličky stúpame na Brestovu. Matúš to drel za Kubom Eš a Matúšom Dé. 

Na Boky úplne stačia bežky :D

Prichádza druhý krkolomný zjazd. Na juhu je to napodiv dobre hladké. Šúchaním sa nejako dostaneme do doliny. Tuším Zelenej. Proste smer ku Sivému vrchu. Julo klopí až na lakeť a dvomi oblúkmi je aj na bežkách dolu. Už len vidíme ako stojí pod najstrmšou časťou a moc dole za nami sa mu nechce. My sa teda púšťame s Matúšom po trati dolu. Obieha nás Simča Triznová. Povzbudíme čo to dá a letíme za nimi. Po šialene krásnom a rýchlom zjazde obujeme pásy a druhou stranou doliny šplháme do sedla Parichvost. 

kúsok od vrcholu Brestová, pohľad na severovýchod

Na Brestovej

Dobieha nás aj učiteľ Mišo Ef. V cik-cakoch prehodíme spolu pár slov, lenže potom v sedle dve kočky a meruňkovica. To sa nedá len tak odolať. Keď už vari prejde aj posledný pretekár ideme za nimi. Krásny strmý zjazd to bol. Všetko je ale strašne rýchle. Pred dvomi rokmi keď som na lyžiach začínal mi prišli všetky tieto výšľapy ale aj zjazdy priam nekonečné. Teraz sa ani len poriadne nenadýchnem a som opäť pod Salatínom. 

Sedlo Parichvost z Bobroveckej strany

Parichvost zo strany Spálenej doliny

Bežkár v akcií

V stope sa dejú divné veci. Prichádzame bližšie a vidíme, že jedného z pretekárom vypína. Už ho tam ratujú. Zrejme ale nič vážne. Len proste energia došla. A kto ho ratuje je náš učiteľ. Všetká česť mu. My ideme obďaleč aby sme nezavadzali. Hlásia aj príchod vrtuľníka ale nakoniec z toho nič nebolo a chlapík neviem či ešte aj po svojich neodišiel. My sa zastavíme pod cetrálom Salatína a povzbudzujeme čo nám hlasivky stačia. Až keď už sme z toho vysílenejší ako pretekári, tak sa poberieme s Julom hore. Matúš už protestuje a ide dolu.

Salatínske ypsilonko na mačkách

Čo ďalej?

Na vrchol ideme na pešo. Na lyžiach by to bolo zbytočne trápenie v rozbitom svahu a stále by sme zavadzali posledným pretekárom. Na vrchole sa práve zbierajú horskáči a orgovia na odchod. Idem teda aspoň depo pozrieť. Julo ide kdesi inde. Zrejme chce ísť na východný vrchol Salatína. Veď sa stretneme. No to hej. 10 minút sa kochám krásnym výhľadom na celé Západky, ktoré mám ako na dlani, ale keď po Julovi ani stopy idem do sedla nad centrálom. Na východnom vrchole vidím lyžiarov. Verím tomu, že jeden z nich je on. Už aj idú dole. Ale po Julovi ani stopy. Nejakí lyžiari sú rozložení aj v samotnom sedle. Ale ani to nie je on. Kua, išiel dolu?! Čo ma nevidel a myslel si, že už som het? Alebo šiel až kdesi za ten vrchol? Na tak dlho? Takto sa to robi? Čo teraz? Hore, na Východný vrchol, sa mi nechce ísť pozrieť. Už som dal dolu pásy. Ech.. veď keď som videl čo všetko dnes Julo zvládol zlyžovať, verím, že aj toto zvládne ako nič. A vari keď aj išiel za vrchol tak je v poriadku. A možno je už aj dolu. Signál nie je. Aj keď našiel som si aj od neho správu, že sa mi snažil dovolať. Volám ja ale bez signálu. No čo. Idem dolu. Pod žľabom kontrolujem či neuvidím šibrinkujúceho bežkára vo svahu ale nič. Zjazdím až na hornú stanicu lanovky. Znovu kontrolujem a stále nič. Nechápem to. Volám Lukášovi. Všetci sú už dolu, len Julo chýba. Ozaj je teda zrejme hore. Ale čo tam robí tak dlho??? Ach, ako sa mám teraz rozhodnúť? Mám ísť opäť hore? Niee.. všetko je v poriadku. Idem dolu za nimi a nezodpovedný Julo príde za nami. 

My ideme centrál Salatína, Matúš dole

Pred vrcholom

Dolu si dám už aj kofolu a riadne sa vyslním, keď tu prichádza vysmiaty Julo. Kokos, čo ten robil? Prichádza ku mne s tým, že čo som ho nepočkal. Zistili sme, že sme sa obišli z jednej a druhej strany preveja pod vrcholom. Jeden druhého sme hľadali a nakoniec sme sa aj našli. Ale až tu dolu. Našťastie. Už sa musíme len jeden druhého držať. 

Dokonalosť..

O pár minút už aj dole

S prstami ale my tam sme ..oddych po 1. dni

No.. nemôžeme tu ale večnosť zaháľať. Musím ja na šiestu do roboty. Všetci sa teda poberieme do Teplej. Tam si nechám zopár veci a spolu s mojou Turianskou rodinou sa poberiem domov. Heh, veď tí blázni mi dali šoférovať Hiluxa. A čoby len to. Oni mi ho nechali na cestu do roboty a späť!!! Ja som vari takýchto šialencov ešte nestretol. No zoženieš si ty lepších kamošov? A tak teda v robote som za šialenca už aj ja. Vrátnik ten chcel odo mňa vymáhať 4€/hod za parkovanie cudzinca, dokým ma nezbadal a všetci si už mysleli, že som predal bicykel do šrotu a kúpil si tento tank. Haha. No ale čo je najhoršie, že teraz musím ísť po nočnej aj na druhú etapu. Je toto normálne?

2. etapa: Bobrovec

V robote sa snažím všelijakým možným spôsobom vsugerovať si celú noc, že ráno nebudem unavený a hneď 6:02 letím naspäť za rodinkou úžasných. Dnes ide s nami aj Kvetka. Cesta ubehla rýchlo a už pred osmou cupitáme hore asfaltom z Bobroveckej vápenice do lesa.

Príchod posily

Kvetka a Milan v akcií

Po snehu ale ani stopy. Aj keď tu u nich sa mi zdá, že je to vždy úplná normálka. Nevadí, poturistikujeme. Kvetka s úsmevom za nami pozerá krásy lesa. My rozcvičujeme naše hlasivky a povzbudzujeme ju všetkými možnými spôsobmi. Ale myslím si, že nebolo vôbec treba. Išla konštantne a stále dopredu ;) ..cestou stretáme otca Triznu. Prehodíme pár slov. Je to paráda, takto v lese stretnúť človeka a nech je to ktokoľvek vždy sa dá s takýmto človekom porozprávať. 

Aj turista v akcií

Na Babkách

Sme na križovatke ciest buď na chatu Červenec alebo kopec Babky. Dobiehajú nás Lukáš, Lenka, Julo a Miška. A potom stádo pretekárov s konskou silou. Matúš samozrejme letel za Kubom Eš. My čakáme na chvost preteku. Aaaa, kdeže. Vlastne na učiteľa Miša. To už neodolám a letím hore za nimi. Uteká to rýchlo a za chvíľu sme na vrchole Babiek. Tam už čaká Matúš a po chvíľke oddychu prichádza aj Lenka. Ta dokým sa spamätala, že sme vystrelili hore získala stratu. Ale už sme znovu všetci spolu. Môžeme začať svoje Boky.

Zjazd pod Babky si užijeme poriadne. Rútime sa dolu ako to ide. 2 minúty a sme znovu na ceste ku chate. Nalepíme pásy a za chvíľku sedíme pri kofolke. Zdržíme sa ale ozaj iba chvíľu, aby nám celý pretek náhodou neušiel. Stúpame na hrebeň a cez Predúvratie sa dostaneme pod Ostrô. Po vracajúcich pretekároch ešte ani stopy. Hm.. Myslel som si, že sa budú viac snažiť. Čakať teda nejdeme. Rýchlo vystúpime na vrchol Ostrô a zhadzujeme pásy. Babre sa počasie. Prichádza hmla a vyzerá to priam na dážď. Sneh je dnes od rána poriadna kaša. Už nám aj fáborky pobrali, dolu teda po hrane hrebeňa ideme len veľmi opatrne. Prichádzame na druhé kríženie s pretekármi. Už ich zopár prešlo. Sú dosť rozťahaní a o našich niet žiadnych informácií. Chvíľu teda posedíme, čosi zajeme ale ideme hneď ďalej.

Cestou ku chate Červenec

Prichádza obávaný zjazd z minulého roku. Minule tu bol čistý ľad a zapár ľudí zostalo zapichnutých v kosodrevine pod svahom. Tento rok je tu ale poriadne množstvo snehu a hlavne po tom dave čo prešiel pred nami je to poriadne rozryté. Bubon vedľa budnu a bolo nutné dobre vyberať kadiaľ ísť. Neskutočne ma to bavilo. Toto je moje. Rýchlo zlyžujeme už do rozobratého depa, nahodíme pásy a hybaj opäť hore pod Sivý vrch. Tentoraz poriadne strmým žľabom, v ktorom sú aj pozostatky vypadnutej lavíny. Najprv asi 473 serpentínami, ale nakoniec vrchnú časť napešo. Veľmi krásny výšľap. 

Sedlo Predúvratie

Hore chvíľku oddýchneme. Doplníme energiu a už aj letíme znovu dolu. Druhý geniálny zjazd. Trošku ľahší ako ten predošlý, ale aj tak sme po chvíli za zákrutou našli Lukáša zaveseného na jednom zo stromčekov. Mali sme čo robiť ho odtiaľ vyproštiť. Každopádne riadne si to užívame. Myslím si, že zase som si našiel tú správnu partiu. A celkovo, už je to druhý deň preteku, som po nočnej a ide sa mi úplne parádne. Len otlaky mi trošku zavadzajú. To som ale ešte nevedel čo príde teraz. Pásy ani za toho nelepia. Mám jeden náhradný pás, druhý ma Julo. Čiže tým si nepomôžem. Lukáš mi požičiava svoje Pomocy. To ale ako keby som len položil papier na lyžu. Toto cesta nebude. Mam kopec izolepy, tak si pás na dvoch miestach oblepím okolo lyže tým. Celkom to ide aj keď musím dvíhať nohy ako bocian, kedže tá páska drhne o sneh. Po kilometri sa ale páska roztrhne a v jednej z mnohých serpentín sa dobre vylopatím.

Žliabok pod Sivým vrchom

Hromžím ako pohan. Skúšam to znovu ale so svojimi pásmi. Nejak sa vyškriabem až do sedielka za Sivým vrchom, odkiaľ sa ide hore na vrchol napešo. Sláva. Celkom sviežo pofukuje. Slniečko sa nám zakrylo za oblaky. Ale vyjdeme až na vrchol. Máme to za sebou. Už sa len spustiť a pooooriadne dlho korčuľovať skoro až do cieľa. Pre mňa najobávanejšie miesto preteku. Minulý rok som tu skoro dušu vypľul a zaprisáhaval som sa, že na toto miesto už nikdy nestupím. No a o rok som tu znovu. Pásy mi nejdú, čiže nemám na výber, korčuľovať sa bude musieť.

Obúvame, v pozadí Ostrô

Už aj parkujeme

Prebehneme dva neskutočné hrbole, a potom dlllho traverzujeme Ostrô. Idu mi ruky odpadnúť čo sa nie a nie pohnúť v tom prehnitom teplom a mokrom snehu. Spustíme sa úbočím stále traverzujúc, kde tu poriadne technicky cez trčiacu kosku v rýchlosti čakajúc, že vás odrazí do doliny, ale nakoniec sme znovu na Predúvratí. A kohože tam nestretneš. Julo a Miška. Prehodíme pár slov a letíme spolu ďalej. Ešte raz musíme čo to popaličkovať ale za chvíľku sme na lúke zvážujúcej sa ku chate. Rozbiehame to v tej člapkanici čo to ide a za chvíľu sme v "cieli". Moji Turanci nás už aj s tereňákom čakajú na Vápenici, čiže nestojíme. Zoberieme so sebou aj Mišku a Jula a letíme dolu.

Cestou na vrchol Sivého vrchu

Je to radost..

Znovu ale prichádzajú korčuľovačky. Och, kto len ten pohyb vymyslel? Nakoniec sme asi aj ten posledný nekonečný hrb prebehli a už si len užívali cestu dolu. A to doslova. Sneh nám začal miznúť priamo pred očami a niekedy aj mimo nášho zraku. Za jednou zákrutou nás celkom dosť prekvapila metrová diera v snehu. Už len na päty sa posadiť a nejak prebehnúť cez to. Napodiv skĺznica skoro nepoškriabaná. Nižšie už bolo kopec úsekov na jednu až dve lyže. Lenka a Lukáš sa tak rozohnili, že si ani odbočku na chodník turistický nevšimli. Ti to leteli po snehu až dokým ich tráva a skaly nezastavili. 

Zvládli sme aj druhý deň

To som ich už ale nejako naviedol na správnu cestu. Nakoniec sme ešte zistili, že v batohu mám pivko čo mi Milanko ráno nabalil a to len bolo radosti. Ani sa nenazdáme a znovu cupitáme ako ráno po asfalte, tentoraz ale ku autu. Tam už na môj údiv aj Julo s Miškou. Až neskôr mi doplo, že chlapíkovi na odbočke na turistickú značku som povedal nech ich tam navedie. Čiže nás asi poľahky skratkou predbehli. 

Prerozdeľovanie partie na ďalšie pokračovanie

Sušíme..

Druhá etapa Bokami je na konci ale to neznamená, že na konci je aj dnešný deň. Turanci ma vyhodia v Teplej a párty len práve začína. Plávky oblečené, môže sa ísť blbnúť do prameňa. Čo bolo treba ešte zobrať je len šampaňo, merlot, čokoladka, prilba a čelovka. Pred západom Slnka sa už vyzliekame a skáčeme do teplúčkej vodičky. Som celkom prekvapený. Nebolo to tak hrozné ako som čakal. A vyzerá, že to tu v Kalamenoch celkom dosť veľa ľudí využíva. Blbneme tam dovtedy dokým podaktorím členom bez tuku a s tepmi 15 nezačne byť zima. Aj tak to bola dobrá hodinka a pol. 

Čas na kúpanie

Kalameny

No takže sme spravili ešte zopár koliečok na rozohriatie a na zvírenie všetkých žubrienok v prameni a hybaj do zimy sa obliecť. Znovu sa lúčime s týmto zaujímavým miestom ako stádo dobytka. Večer už len spráskame poriadnu večeru a chytro do postele. Zajtra začína kráľovská etapa.

3. etapa: Žiarska dolina

Parťákov sa mi podarí namotivovať ráno najskôr na budík o piatej. Spráskame asi 2 kila párok a letíme do lesa. Tentoraz do doliny Žiarskej. Tam nás už znovu čakajú Turanci. Dnes by som povedal, že na čele s Marekom El. No to bude.. Len sme vyrazili z parkoviska už aj olympionik, šampión Turca, Londýnčan a verný parťák z Ružomberka letia behom ku chate. Po kilometri ma to fakt že omrzí a radšej si idem kľudne s Milanom. Prechádzame potokom a už nás dobieha aj Lenka. Už len Miška nám chýba. Julko sa dákosi moc strhol davom šialencov
.

Brána do kráľovstva

Pomaly ale isto okolo Homôlky do Žiarskeho sedla

Parťáci

A stále hore

Už, už to bude..

Na chate by človek čakal, že sa postretáme. Kdežééé. Silná trojka letí ozlomkrky ďálej. Po chvíľke stretáme aspoň Jula nad chatou. Ten sa našťastie zdržal na záchode. Jeho súperi využili situáciu a mu zdrhli. Julo teda nakoniec letí za Miškou a spolu pôjdu povzbudzovať na Plačlivô. My ideme pod Homôlku. Tam som zase ja kus cesty pred Milanom a Lenkou a dohadujeme sa len výkrikmi a ľudia z praveku. Tí dvaja podľa všetkého za mnou nepôjdu. Nuž.. nerozumiem tomu prečo nie, ale ak chcú nech letia na Plačlivé tiež. Ja si chvíľku počkám na našich tu na svahu. Maroša vidím, ale po Kubovi ani stopa. Musel riadne pučiť. Asi len tak prášil.

Už sú tu opäť. Prvý výšľap na Smrek pred obutím mačiek pod Homôlkou.

A už idú na to

Po nich tu už nemám čo robiť, teda balím a letím hore za našimi na Plačlivô, Letím ako blázon ale našich nevidím. Jedine ma začína dobiehať Kubo s Matúšom s poriadnym náskokom pred druhými. Z ničoho nič sa vynára aj Marek. A za nimi po dlhej dobe po pár dvojiciach aj náš Matúš. S odlomeným hrotom na paličke. Ževraj Lukáš Té prišiel oň a Matúš sa obetoval. Tak už sme piati. Olympionik samozrejme hneď pučí zo Žiarskeho sedla na vrchol. My ostatní si aj foto spravíme. Až potom letíme hore aj my. Konečne sa už dá stíhať aj s pretekármi. Dokonca aj s prvou desiatkou. Už len udržať si takéto tempo celé tri dni preteku. Hore je plnka. Ale dobrého sa všade zmesti. Marek El má hore vydatnú občerstvovačku. Klobása, chlieb a pivko. No radosť lyžovať potom. 

Ticho pred búrkou v Žiarskej doline

Prvý už šliapu na Plačlivô

V Žiarskom sedle

Opäť spolu

Počas chvíľkovej medzere pretekárov sa pustíme dolu. Po ľavici zbadám periférne ešte len stúpať Simču Té a dole pri Homôlke sa z ničoho nič objavi aj Lukáš. Trošku sa pomení naše zloženie. Do Jamy pod Terasou zbieham s Lenkou, Lukášom a samozrejme nesmie chýbať Marek a Matúš. Trošku sme systém obabrali a vynechali si jeden výšľap. Aj tak sú už ale prví v depe a letia zdolávať aj posledné výškové metre. To už zase Matúš a Marek letia s nimi. Ja s Lukášom a Lenkou si pomaličky ťapkáme a užívame leto. Slnko pripeká ako už dávno nie. Na planine medzi hrebeňmi je horúco ako v pekle. Totálne nás to vyšťavuje. Mám čo robiť už aj Lenku prehovoriť nech to ešte chvíľku s nami vydrží a dá si aj posledný zjazd preteku.

Posledné metre pred vrcholom

Plačlivô

Pohľad z Plačlivého smer Tri kopy, Hrubá kopa, Baníkov, Príslop

Pohľad na Smrek a Baranec

Prichádzame ku depu, kde sa lyže dávajú na batoh a pokračuje sa napešo. Orgovia nám ale nedovoľujú ísť trasu pretekov. Prosím? To kde sme. Veď vieme ako sa máme správať, neviem o čo im ide. A sám vidím akí sú vyžutí aj samotní pretekári. V pohode by sme s nimi stíhali dostať sa na vrchol. Nebudem sa ale ja s niekym priečiť a na výstup využívame vedľajší žľab. Aj keď nebol to med lízať. Celé to bolo na slnku. Pretekári išli veľkú časť v tieni. Náš žľab strmel a začínam mať paniku, že sa po natopenom firme zošmýknem dolu. Ešteže stopa končí a začína časť napešo.

S parťáčkou a Barancom

Skratkou pod tretí výšľap. Sprava:  Tri kopy, Hrubá kopa, Lúčne sedlo až po Baníkov

Posledné miesto lepenia pásov pod Príslopom

Ide sa mi perfektne v predprípravených stopách. Lenže ten niekto pred nami musel stopu ako naschvál ťahať aj cez skaly a trávu. To som už ja mal hlavu v smútku. Nie a nie cez to miesto prejsť. Zľava oničom sprava v snehu po pás tiež oničom. Za chvíľku som bol v tom mokrom snehu úplne premočený. Nakoniec to ani tak nebolelo a prešiel som na vrchnú časť skaly. Potom už všetko naporádku. Vychádzame na hrebeň. A pred nami ešte asi 50 - 100 metrový úsek po hrebeni na vrchol Príslopu. Čo ti ja viem. Nevyzerá to až tak strašne. Ale hneď ako prichádzame na miesto kde treba trochu zostúpiť nižšie už to nejde. Nedá nám to a pre istotu vyberáme mačky. Aj cepín už keď ho máme do ruky dáme. Takto vybavení nám to ide už ako po masle a za pár minút sme pri Lenke. Tá keby fúkalo alebo by bola hmla či zima by tu pri nás vari aj zamrzla. Ťažko s nami.

Čisté peklo na Slnku

Slnko a Baranec

Maroš a Kubo pred vyzúvaním lyží a chládkom v žľabe

No a teraz dolu. Kúsok nižšie je pretekárske depo z nám zakázaného Kubovho žľabu. Tam sa na chvíľu pristavíme, ale hneď letíme dolu. Nech už sme v cieli. Zjazdík to bol mohutný. Nejedenkrát som si povedal kde som si stehna nechal. Snažím sa to valiť čo najviac ale aj tak. Vlastne ani nie, povzbudzoval som jedného pretekára pred sebou. Jeho som nepredbiehal. Spoločne sme všetci cez čím ďalej tým viac prečnievajúcu kosku zo snehu zlyžovali až do cieľa pár metrov nad Žiarsku chatu.

My cez vedľajší žľab v úpeku

Vyššie a vyššie

Baranec, Smrek, Plačlivé a tak ďalej ako na dlani..

Výstup na Príslop

Prehodím zase zopár slov s pánom Triznom a letím ku chate ku ostatným. Tam konečne pitie. Celkom to dá zabrať ísť bez neho. No a potom už prichádza čas aj na pálenô a kvasenô. Ešteže sme sa dostatočne skoro pobrali z chaty het. Lebo to by bola jazda dolinou. Na parkovisku zbalíme všetky pakšamenty a poďme všetci na vyhodnotenie do hotela Spojár.

50 metrov hrebeňa pod Príslopom

Meteo stanica na Príslope

Žiarska dolina a Liptov

Depo pod Príslopom a posledný zjazd preteku

Čistá nádhera..

Tam sa dopĺňajú tekutiny ešte mohutnejšie a o chvíľu je srandy čím ďalej tým viac. Milan nás zachraňuje od smrti hladom úžasnou slaninou. To by už bez toho nešlo. Hodnú chvíľu posedíme a potom spoločne zablahoželáme potleskom pretekárom, sami sa vyfotíme, ako to naj čo tu mali z Turca v Západných Tatroch, nakoniec ešte vytiahneme zo tri autá z blata a už teda nezostáva nič iné ako pobrať sa radšej preč.

Turčania na Liptove

Párty a tereňak

Cesta domov bola zrejme vyvrcholením celého trojdenného výletu. Povedzme to mierne. V aute sme mali dedinskú zábavu. Je čosi neskutočné čo sa dá zažiť s týmito ľuďmi. Ešteže ich mám. A keď si človek pomyslí, že ešte pred pár mesiacmi sme všetci o sebe nemali skoro ani páru. Viete čo zbližuje? Hory to je jasné. Ale ešte viac chata pod Chlebom. Už teraz sa teším na ďalšie prežité príbehy s Vami priatelia :)

Foto: Lenka Bizíková, Julius Lamoš, Lukáš Hladký, Bokami Západných Tatier