Strungami Osnice alebo keď sa po dvoch rokoch opäť ocitnete na štarte

Dva roky dozadu som kúpil skialpy a hneď na štvrtý deň lyžovania na mojich nových piškótkach som sa postavil na štart Malino skialp night challenge. Bola to riadna bieda, aj keď sme ťapkali len po zjazdovke. Ešte teraz si spomínam ako som bol zničený na vrchole, že som sa pri zliepaní pásov sám celý strhol na zem. A ten zjazd lepšie ani nekomentovať. Musel som zo 2x zastať čo mi stehienka odmietali spolupracovať. V cieli som sa priam zaprisahal, že toto teda nie je pre mňa. Radšej pivko kdesi na chate a pomaly si ťapkať v prírode a lyžovať po štyri oblúky a oddych ako toto.

Ale dobre bolo :)

Odvtedy ma hlavne parťák Lukáš volal kade tade, ale časom som sa začal báť už aj jeho, nie len pretekov. Človek keď vidí, že je niekto lepší, tak to ťažko. Myslím tým teraz preteky dvojíc. Cítil by som sa hrozne previnilo a pravdepodobne by som sa už v prvej polke odpálil fučiac pred nim nech ho nebrzdím. Druhá vec je presne nanormovaná a donebies berúca sa cena ďalšej výstroje skialpovej. To nie ako pri behaní, že si zaplatíš tenisky a 2-3x lacnejšie štartovné. A nie je to ani tak, že si ako ja kúpiš jedny lyže, pásy, lyžiarky a prilbu. Potom musíš dokúpiť ešte batoh, mačky, cepín, lavínovku, kombinézu, registrovať sa do SSA a neviem čo všetko ostatné. A všetko musí byť presne podľa normy na milimeter presné a hlavne o každý jeden gram ľahšie. Ľudia mi tiež až tak nesadli ako pri úžasne uvoľnenej atmosfére ultrapochodov. Tú to drviva väčšina pretekárov mysli neskutočne vážne. Časy, gély, výškové, gramy a reč o ničom inom ako o výbave. No nič ale stačí hejtu. 

Prvý výlet na Úplaz

Každopádne asi 4 týždne pred Osnicou sme si trošku vypili a sľubil som sa budúcej nádeji Slovenského skialpu Matúšovi Če, že pôjdem s nim do dvojice. Pána beka si vravím po vytriezvení, ale každopádne už neviem ako sa z toho vyvliesť. Až nejaké dva týždne pred pretekom sa ma pýta parťáčka Lenka či náhodou nepôjdem s ňou. Je rozhodnuté. Mix dvojica to bude hneď iný pretek. Matúš nech ide trénovať s niekym rovnocenným. Ja si myslím, že nakoniec bol aj rád, že so mnou nemusel ísť, a že ma nemusel 2 hodiny počúvať hromžiť. A nakoniec sme sa aj tak medzi našími dvojicami poriadne pekne ponaháňali. Bolo to priam dokonalé.

Na obhliadke lavinišťa

Po pár dňoch ale začínam byť nervózny. Spočiatku som bol namyslený. Veď čo Lenka si pôjde svoje a ja sa s ňou poprechádzam. Lenže potom mi začalo dochádzať, že je dosť možné, že ona ma vyzvŕta a ja budem brzda. Začínam mať krízičku a verím, že sa predtým ešte spolu kdesi prejdeme na lyžiach. Prichádza nedeľa týždeň pred pretekom. Celkom ma zdriapla choroba a na tú nedeľu sa cítim ešte všelijak.

Lenka nakoniec na chatu pod Chlebom ide z Vrátnej, ja klasicky zo Šútova. Na bočnom hrebeni Kriváňa ma došťuká po chorobe už po 500 výškových metroch tak, že normálne mám na krajíčku, že sa idem vrátiť, aby ma tam nenašli až niekedy na jar. Jedine to, že sa máme stretnúť a vyskúšať si ako nám to pôjde a zažiť parádny deň ma to nejako stále posúvalo dopredu. Zmierňujem tempo a pomaly ale plynulo vyjdem až na vrchol Kriváňa. Všade hmla a Kriváň triafam trošku zo zvláštneho uhla. Hore fučí tak, že ledva stojím na nohách. Vyzutie pásov robilo poriadny problém. Na tri sekundy sa aj roztrhla hmla a zazrel som v diaľke Rozsutec, ale dokým som skrehnutými rukami vytiahol foťák už bol fuč.

Cestou na Úplaz, vzadu Chleb a Hromové

Dole lyžujem do Révayky úúplne po pamäti. Tak pomaly asi ako nikdy. Po každých troch oblúkoch stojím a žmúrim do bielej farby či neuzriem nejaký známy krík. Trafil som. Zlyžujem do potoka a už známou cestičkou sa vyteperím na chatu. Totálne na šrot si sadám a oddychujem. Parťáčku tu ešte nemám. Zato baby z chaty a všetci známy vyzerali byť po riadnej žúrke. Jeden mobil sme hľadali hodinu dokým sa nenašiel pod lustrom na lište s káblami nad trojposchodovou posteľou. Chata sa upratuje. Ešteže máme privilegované miesta a nemusíme het. Prichádza už aj Lenka. Ževraj aj na druhej strane fúkalo a bolo vidno len krásnu bielu farbu, ktorú ževraj ospevovala aj krásnymi slovami.

Sila prírody..

Prešla dobra hodinka - dve dokým sme sa postavili, že ideme čosi dnes aj prejsť. Pridáva sa aj Kubo a Klára. Pred chatou je zrazu čistá jar. Slnko pečie a po vetre skoro už ani stopy. Čakal som ho aspoň už na Bochníku ale ani tam to nebol Armagedon. Ten prišiel zase až priamo na vrchole. Zase sa nevládzem ani pohnúť proti vetru. Kúsok nižšie teda zhodíme pásy a poď ho medzi skaly. Lyžba by som povedal, že priam geniálna. Za tých pár minút slnka to stihlo akurát namäknúť. Klárka pri pohľade medzi skaly dostala asi trošku blok, tak s Kubom zlyžovali okolo. Ešte treba chvíľku potrénovať. Na všetko treba len čas :)

Úplaz a božský výhľad

Pod Chlebom sa lúčime. Ja s Lenkou ideme na Úplaz oni naspäť na chatu. Prechádzame cez obrovské lavinište, ktoré vzniklo po páde lavíny zo svahov Hromového. Je to neskutočne mohutné. Príroda je silný hráč. Dokáže vytvárať neskutočné majestátne a dychberúce divadlo. Vyškriabeme sa na druhú stranu doliny a po ceste, ktorá slúži v lete na prístup ku chate, prejdeme až pod samotné úpätie Úplazu. Pomedzi stromky sa prederieme až na jeho vrchol.

Je tu nádherný kruhový výhľad. Pred sebou máme chatu pod Chlebom a ako sa pozeráme ďalej napravo, tak sa týčia pyšne do výšin Chlebské skaly a nekonečné snehové pláne Hromového, ktoré sú poznačené obrovskou jazvou po páde lavíny. Ďalej sa nám otvára aj pohľad pod Steny až ku samotnému Stohu. Kde tu je všade vytrasená nejaká časť snehu z menších či väčších splazov a lavín. V ďialke sa ukazuje krásny Rozsutec a ešte viac napravo Choč. Za ním vykukujú už aj Západné Tatry. Potom široko ďaleko nič až pri obzore Nízke Tatry a kusok vpravo a vpredu ešte trčí celá Veľká Fatra. Poslednú časť kruhového výhľadu samozrejme tvorí naša Turčianska Záhradka, nad ktorou dohliadajú z výšky Martinské hole. Po vetre už ani stopy. Človek by tu priam zostal.

Ideme ale skúmať Fatričku ďalej. Púšťame sa svahmi do doliny pri Mojžišových prameňoch. Na severnej strane svahu je celkom tvrdo a navrchu škrupina. Lyžuje sa to celkom ťažko. Aj nás povypína trošku cestou dolu. Prejdeme ešte jedným lavinišťom, zrejme kúsok nad Mojžišovými prameňmi a vchádzame do lesa. Kade teraz? Volíme najschodnejšiu cestu. Sneh je už poriadny hnoj. Ale mne sa to celkom pozdáva. Užívam si to. Vari aj Lenka. Schádzame do doliny a už je znovu tvrdo a hlavne úzko a sme v strmom traverze a pod nami potok. Všetko zvládame. Po chvíli sme na mostíku nad vodopádom a ešte pár výškových celkom dobrej lyžby a sme pri vodopáde. Ešte posledné foto a hybaj sa vyšantiť v chodníku smerom dolu. Niektoré úseky cez potok boli celkom kaskadérske.

Dolu dáme ešte kavu, čaj a prvýkrát sa dostanem domov zo Šútova autobusom. Pekný deň za nami. Už vtedy som vedel, že Lenka bude dobrá zjazdárka. Tie výšľapy som nevedel zistiť. Vari aspoň trošku dýchala, lebo budem mať problém.

Ideme teda ešte v stredu. Ja si samozrejme najprv šupnem s Lukášom na čas Chleb. Veď už viem ako rýchlo tam vie výjsť parťáčka. Minule som mal z vrchu Šútova  1:13. Tentoraz chcem 1:10. Stačí. Lenže ako píšem na začiatku. S Lukášom to ťažko. Už na Zajacovej sme mali nadbehnuté 4 minúty. A cítim sa dobre. Vlastne ako vždy tam. Kríza prichádza vždy až na skialpovej, a potom agónia na Generáli. V poslednom čase sa snažím chodiť Pierkom. To je ale totálne zasypané novým snehom. Dopredu púšťam Lukáša. Razí mi cestu a nakoniec prichádzame na chatu v čase 1:04. Vyzerá to dobre. Som zo sebou spokojný. A vyzerá to tak, že stíhnem aj vlak naspäť. Za ďalších 18 minút sme teda už aj dolu.

Lyžami až pod vodopád

Približne o hodinu už s Lenkou stepujeme na mostíku na holiach. Po chorobe už niet ani náznak a cítim sa výborne. Som nejaký nafičaný. Lenke celkom stíham. Drieme čo najrýchlejšie hore. Ešte si to aj šupneme cez Kalužnú. Hore zase samá hmla a keby nemám parťáčku, tak vari ani na chatu netrafím. Dobre no, myslím si, že v nedeľu nám to pôjde. Neutrápil som sa k smrti ako s chalanmi a Lenke to tiež ide parádne. Dolu sa len už schuti pošmýkame a ide sa oddychovať.

Každý dáme ešte v piatok ľahší tréning a prichádza nedeľa.

Zaregistrovaní

Prichádzame medzi prvými, tak ešte pred registráciou dlavíme banány, energeťáky či jonťáky. Ako správni pretekári. No ale potom výjdeme z auta a pozeráme na svoju výbavu. Jeden má turistický batoh, do ktorého by sa zmestilo ževraj aj pol krmítka pre vysokú, turistické paličky bez krúžku, ktorý doniesol Lukáš a ešte pred štartom musíme operovať ako to spraviť tak, aby neodpadol cestou. Parťáčka s palicami na tom nie je o nič lepšie. Hrot je provizórne zalepený a kýve sa už pri dotyku. Lyže má váhovou podobné tým, v ktorých vyhráva medajle Vlhová a naše kombinézky pretekárske tvoria elasťáčky a bundy do zimy. Ale sme odhodlaní niečo dosianuť. My na to máme. 

Registrujeme sa na trať B, kde je jediná kategória open dvojice bez rozdielu veku a pohlavia. Stretávame sa so známymi. Celkom je tu fajn. Len času dákosi mnoho. Prežijeme aj výklad trate a ideme sa prichystať. Začínam mať nervozitu dobreže nie ako na štátniciach. Cítim sa zodpovedne a neisto. Neviem ako to chodí pri týchto rýchlych pretekoch. Človek zo 100viek zvyknutý začať predbiehať až po 50tich kilometroch. Vlastne väčšinou ostatní pribrzdia.

Ešte pár dni pred štartom po lyžbe Úplazu

Ani neviem ako, sme na štarte a zaznie výstrel. Štartujeme od konca ale rýchlo sa dostávame postupne dopredu. Ehm.. myslím pár miest. Možno niekde do polovice. Zvážnica ubehla hrozne rýchlo a po chvíli vyzúvame lyže. Všetci pred nami ich berú do ruky a šľapu úzkym chodníčkom hore do lesa, tak aj my. Na výklade trate nik nespomínal, že ideme turistikovať. A bol to podľa mňa celkom hodný kúsok. Konečne ale lyže opäť obúvame. Dobiehame môjho prapôvodného parťáka Matúša s jeho parťáčkou Miškou. Kokos to som si nemyslel, že to bude medzi nami tak vyrovnané. Dlho ich máme pred sebou. Vychádzame z lesa a pred nami sa ukáže nádherná lúka a v pozadí náš vrchol Osnica. Začína pripekať slniečko. Postupne Lenka predbieha Mišku a teraz oni musia dobiehať nás.

A už pučíme..

Pred vrcholom pre nás ešte orgovia prichystali krásne serpentínky. Tie sa tiahli priam donekonečna. Okolo nás stále brutálne ničilo všetkých pretekárov Slnko. Niektorí Ačkari sa mi zdali dosť dobre zničení. A to mali prvý výšľap. Lenka vyzerá byť poriadne sústredená a precízne si drží tempo. Ide to parádne. Matúša s Miškou už prestávam sledovať. Prichádzame pod Osnicu a lyže odkladáme na ruksak. Hore sa ide napešo. Za pár minút sme hore. Stretáme prvú dvojicu ako už zbieha z vrcholu. Sú to nejakí chlapi. Vravím im, že nech nás čakajú. Nechcú. Nič to musíme prísť za nimi my. Obiehame vrchol a už vidíme Matúša ako sú hore aj oni. Skáčeme v poriadne hlbokom snehu rýchlo dolu. Obúvame lyže. Pásy dolu. Lyžiarky mám plné snehu a neviem si ich zapnúť. Lenka už dávno hotová a ja bezradný. Od stresu ma priam trasie a nadhadzuje od zeme. To sa ešte zhorší keď vidím pri sebe už aj Matúša s Miškou. Lenka sa zatiaľ domáha smeru kam máme ísť. Orgovia dákosi nereagujú. Ja síce niečo v šume počujem ale nedokážem komunikovať. Bojujem s lyžiarkou plnou snehu a rukavicou celou mokrou, ktorú si nedokážem nastoknúť na ruku. Lenka je už fuč. Letím za ňou. Tri krátke oblúky, zoskočim pod prevej a letím dolu.

Aj trošku oddychujeme

Sneh sa mi hneď zo začiatku nepáči. Keď sme v tieni tak je tvrdo, keď na slnku tak brečka. Snažím sa ísť rýchlo ale bojím sa, že keď vyletím z tvrdého na kôru tak ma tam poriadne oplieska o zem. To sa aj stalo. Už, už sa mi zdalo, že mám Lenku na dosah, tak ma vyvrátilo na zem. Stehná mám v totálnom ohni. Ale nie teraz nemôžeš oddychovať. Prejdem úzkym miestom medzi stromami a som znovu na širokej lúke a zase pri oblúku padám. Vypína mi aj pätu. Nižšie sa už snažím ísť trošku pri zmysloch a bezpečnejšie. Dole je to už ale rovnejšie a celkom konzistentne tvrdé. Púšťam si to a som dolu.

Vkuse ich mal človek za pätami..

Zase ale výpadky pamäte ako sa pásy nahadzujú. Jedná lyža mi dokonca začína utekať a ledva ju zachytím nohou. Tie pásy som si nalepil tak nešikovne, že som potom celý výšľap tŕpol aby mi nezleteli dolu. Ideme hore, Matúš s Miškou práve prišli. Je to veľmi tesné. Som tak zadýchaný ako za celý čas ešte nie. Lenka vyzerá v pohode. Musím sa nejako ukľudniť. To prichádza ale až za nejakých desať minúť. Zase ideme popri lese lúkou hore. Dám do seba aspoň gélik, keď už som si povedal, že vody mi nebude treba. Postupne sa ďalšej dvojici vzdiaľujeme, ale je mi jasné, že ak nebudeme od nich na pár minút, tak to ešte kvôli mojim zjazdom môže vypáliť všelijako. Prichádzame do lesa na krásny technický hrebeň na pásoch. Mňa to veľmi bavilo.

Spočiatku ešte stúpame ale potom boli zo dva poriadne strmé zjazdy na pasy medzi stromami. Mal som čo robiť ustáť to. Toto teda netrénujeme. A bežkár dobrý tiež teda nie som. Potom dlho predlho ideme celkom ľadovým traverzom okolo kopca Magura. Začínajú zavadziať aj ľudia. Lenka, že celkom mrmlala na tých čo jej pri padnutom strome skočili do stopy a nevedeli čo od radosti. Celkom to bola drina ich povedľa stopy obísť. Nakoniec skončil aj tento adrenalínový úsek a prichádza posledný zjazd. Mám depku. Depo ale tentoraz mám oveľa rýchlejšie. Pár sekúnd a sme pripravení. 

Zvládli sme to, sme v cieli

Čakal som zase niečo šialené. Dokonca tentoraz v lese, ale teraz to už bola malina. Dokonca aj ten skok cez padnutý strom. Na zjazdovke som mal celkom problém zorientovať sa kde máme pokračovať keď sme na ňu vybehli kolmo z lesa. Ešteže sme tam boli pred pár týždňami s Lukášom. Lenka ma vari vidí a letí za mnou. Lebo okrem toho že bolo treba prudko odbočiť doľava, bolo sa treba aj prudko rozbehnúť do protikopca. Potom už len rovina a trošku korčuľovania. Tam ma Lenka problém s pásmi. Skoro ich nechala na zjazdovke. Veď kiežby. Išla by sa po preteku po ne sa prejsť. Alebo by sme poslali premotivovaného Matúša. Potom ešte kúsok v lese a sme na poslednej zjazdovke. Uff.. to je dobra tvrdosť. Nič to teraz musím do toho dať všetko. Lenka ale aj ďalšia dvojica budú drieť dolu ako blázni. Šmýkam sa bez oblúkov dolu svahom čo to ide. Zo strany na stranu. Zdá sa mi, že nejdem až tak pomaly a cieľ sa približuje veľmi rýchlo. Raz za čas ma pod terennou nerovnosťou prekvapili poriadne veľké fľaky hliny. Tie som ale všetky celkom zvládol a som pred cieľom. Pozriem dozadu a po parťáčke ani stopy. Moc toho ale pre nízke Slnko celkovo nevidím. Je predo mnou? Niee.. to by kričala, že mám pokračovať. V cieli je len pár ľudí. Niekoho po polminútke ale už vidím. Je to Lenka? Alebo je to lyžiar z lanovky? Je to Lenka. Peckáá, Postupne sa rozbieham a spoločne prechádzame cieľom. Sme tam a druhí.

Turčania na Orave ..a to polovica chýba

V cieli dáme rýchlo spoločnú foto a po pár sekundách sú tam už aj Matúš s Miškou. Dobré to bolo. Po pár minútkach sa ideme prezliecť a opäť sme v cieli a čakáme makačov a známych z Ačka trate. Všetci podali neskutočné výkony. Je to krásny šport. Je fajn sa toho raz za čas aj zúčastniť. Ale vari to nebudem nikdy moc preháňať. Netreba si nechať vziať radosť z prírody kvôli oceneniam a výhram alebo asi skôr prehrám :D  Každopádne vždy ma teší keď sa to podarí niekomu vedľa mňa :)

No a takto vybehaní sme už šli iba na obed a piv kto ako mohol. Tu nastala asi jediná zdrada dňa. V bare bol jediný človek na obsluhu a trvalo to tam večnosť. Najprv som čakal hodinu na obed a keď som odišiel tak som stál hodinu v rade na pivo a kofolu. Pri stole ma už potom len chladné jedlo čakalo. Ale to je iba malinka pripomienka. Inak bolo vsetko top.

Dostali sme po lyži :)

Nakoniec došlo aj na vyhodnocovanie tých čo sa asi viac snažili. Tak sme sa tam postavili do rady aj my a vyfasovali po taške a krááásnej drevenej lyží každý. Nečakal som teda, že budem mať na tento pretek takúto úžasnú spomienku. Už je pekne vystavená v obývačke. Po tombole sa to už všetko rozpŕchlo a pobralo sa žiť si každý ten svoj život. Bolo to celé veľmi fajn. Keď nie ako pretekár, možno sa aj nabudúce objavím aspoň ako divák, smejúci sa neborákom na trati a obdivovať ich na čo sa to dali. Po nedeli zase aspoň o trošku viem ako sa cítia ;)

Foto: Lenka Bizíková, Ján Supúch, Ľubica Ďaďová