Prešporský ultrapunk alebo keď Bratislava nie je len rovina :)

Dlho som nevedel čo chcem. Či idem, či nejdem. Najprv som všetkých rušil, ale nakoniec, keď ma Julka zavolala nejaké dva týždne pred akciou do dvojice už som neodolal. Ja sa proste musím rozhodovať na poslednú chvíľu. Nie byť kdesi regnutý pol roka!

Devín v hmle

A tak už v piatok večer cestujem do Bratisky. Zo všetkých strán nás malomeštiakov a dedinčanov počúvam len samé nadávky na toto mesto ale zase raz obdivujem jeho rušnosť. Aj pred deviatou večer je mesto plné áut a ľudí a všetko ešte vo veľkom žije. U nás by už bolo dávno mŕtvo. Preto volím cestu do postele pešo cez mesto. 

Ešte všetci vysmiatí pred štartom

Bojím sa, že Julka a Juro mi nedajú najesť, preto celý čas vo vlaku do seba niečo tlačím, aby bolo čo zajtra na behu spáliť, keď tu otvorím dvere a nestíhnem sa ani vyzuť a už mám pred sebou zase vývar a pivko na spanie. Ultráci sú proste žrúti.

Ja a parťáčka sme pripravení a rozmazaní

Ráno vstávam neskôr ako do práce, čo je hodne nezvyklé na moje víkendové výlety. To nás Rado s Ľubkou takto rozmaznávajú keď dávajú štarty až na siedmu. No ale to je tak keď majstri sveta to  odbehnú pod 10 hodín ešte za vidna.

Štartujeme..

Zvítame sa asi s polovicou štartového poľa. Je to akcia hlavne pre stálice stovkárskej komunity, takže sa všetci poznáme. Je to vlastne párty po roku súťaženia. Dnes je čas sa konečne poriadne na občerstvovačkach najesť. Ehm.. Julka mi vyhradila na jedenie v priemere cca 2-3 minúty na 15km. Nič to budem trénovať hlavné rýchlosť depa. Rýchlosť behu som mal možnosť trénovať počas celého roka.

Na konci rieky Moravy

O siedmej sa všetko vyrúti z Bratislavskej Dúbravky het do lesa. Presne tak ako píšem. Za chvíľu bol pred nami už aj Stano Jé. My sa ale nenecháme zmiasť týmto tempom. Dnes sa nejde na 50tom kilometri kŕčovať ako na Javorníkoch. Stana znovu stretáme niekde pod Devínskou Kobylou. Obieha nás druhý raz. My dnes ideme po trati, veď nie sme potrati. Dole do Sandbergu dokonca vidíme Stanka podvádzať. Turista ktorý beží. Dnes to bude ťažký súper :)

Pučíme výškové metre

Nad riekou Morava je to krásne. Síce je dosť hmlisto, ale aj napriek tomu vyzerá hrad Devín v diaľke veľmi majestátne. Ešte majestátnejšia bola občerstvovačka (ehm tajná) pod hradom. Samozrejme som si myslel, že toto je už 15ty kilometer. A ja že ako hrozne pálime. Spamätám sa až pri stúpani opäť do kopca keď pozerám poriadne itinerár. Oficiálna kontrola bude až na Dúbravskej hlavici!

25km ako nič

Tam sme ale celkom rýchlo a teraz letíme rovno do mesta. Julka na svoje narodeniny spomína pri prechode okolo intrákov na tie časy dávne keď ešte bola mladá a rýchla. Vtedy ešte ževraj vyhrávala preteky. Nuž tak sme si pospomínali na staré časy a znovu si pučili do kopčeka, keď tu z ničoho nič 25tý kilometer. Trošku nechápačka. Ja že horský park je kdesi pod Kamzíkom. Toto bola asi najrýchlejšia 10tka ultra kariéry. Zrejme len najprekecanejšia. 

Kdesi v lesoch..

Začína slabo pršať. Zbiehame kdesi a už sa začínam stracať, ktorým smerom vlastne bežíme. Dlho je to bez kopcov. Ten začal znovu až na Klanec. Z asfaltky hneď poriadne prudko hore. Julka skúša palice až len tak fučí. Za chvíľku sme hore a hneď opäť dolu. A znovu hore. Tentoraz na Kamzík. Kopčeky to mám ja rád. Na vrchole stretáme skoro manželský ultrapár špecialistov Martina s Vladom. Samozrejme na pive. Potom vznikajú šialené videá a plancu sa ešte o 2 hodiny dlhšie ako my.

Zbehneme na kontrolu na Peknej ceste. Postupne začíname obiehať pokazených bežcov. Naše tela zatiaľ idú na 100%. Zase urobíme poriadnu kľučku po lese a znovu sme Pod Chlmcom a neskôr na Kačíne. Stretáme zblúdené staršie duše na púti do Marianky. Chvíľu mi trvá si dať do hlavy, že my tam vlastne ideme tiež. Ukážem im paličkou direkt smer Sever - severozápad a poviem poďte zamnou a už nás niet. Cestou dolu nás už celkom berie nuda, ale kontrola to všetko istí. Samozrejme max. 3 minútové depo! Rýchlo teda magnezko zapiť kolou, banán natlačiť do úsť a do ruky trojvrstvový chlieb so šmalcom a už naháňam Julku okolo Marianského pútnického miesta. Ešteže ja toľko netrpím na tej strmej kalvárií a znovu mám parťáčku pod kontrolou. 

Hladný na 55tom

Z ničoho nič sme zase na kopci a znovu bežíme. Vlastne takto veľa som nenabehal asi od svojho detstva ako na tejto hladkej stovke. Prechádzame nádhernou Pánovou lúkou (aspoň trochu si oddýchneme od behu) a potom už zase stááále dole behom. Polozamdletý zrazu vybehneme na "tajnú" kontrolu. Tajná, netajná majú tu klobásu. Páána, ja som si ozaj mal so sebou zobrať aj jednú nožičku do vrecka. Bolo tam geniálne. 

Dlhá asfaltka nás vyvedie zase niekde do lesa. Za nami sa objaví znenazdajky nový pár. A potom ešte jeden osamelý bežec, ktorému padol parťák v behu. Vlastne celkom dosť bežcov dnes padlo. O niektorých dokonca legendy vravia, že padli aj do kanála. Takto z ničoho nič sme na Svätom vrchu. Dávame čelovky a Julka ma poriadne deptá slovami opisujúcimi hrôzu toho čo práve prichádza. Asi 7 kilometrový zbeh. Pripravím sa teda na tuhý boj. Po pol hodine mi už znovu hlávka ovisá od únavy. Konečne zbadáme náznaky civilizácie a neskôr bájnu Stupavu. 

Dotkneme sa kostola a hybaj naspäť cez kopec do Bratisky. Pred tým ešte na 77mom kilometri priam čarovný nápoj z Asterixa a Obelixa, tzv. vývar. Zhlceme ho rýchlejšie ako nutelové chleby a už aj bežíme Andrejovi a Romanovi, dvojici pred nami, za pätami. Dlhý park hore kopcom a my bežíme!! Prečo mi to Julka robi? Za parkom si odchlípnem z vaku vody a počujem bublanie. Upss. Radšej nepokračujem ďalej. Vyzerá to na koniec a len sme vyšli z kontroly. Začína ma zalievať pot. Teraz neviem či z toho vývaru alebo od strachu čo bude ďalej. Každopádne poznám tento pocit už aj po cestovinách na Semeteši pred dvomi týždňami z Javorníkov a vtedy som skončil na 5 minút v 20° kopci dolu hlavou. Zatiaľ ale trošku krvi v mozgu zostalo. Ide kopec a to Julka nebude bežať. Verím teda v zotavenie. Stalo sa.

Stupava

Na Pajštúne som už skoro ako nový. Mali sme síce chvíľu hmlu, ale hore už obdivujem krásy histé(ó)rie. Ešte chvíľu postúpame na Kozlisko, kde boli zrejme dementori či kieho fras, lebo zima sa mi zarývala až do kostí. Preberám velenie a letím dolu pod Dračí hrádok. Bolo to rýchle. Sme na asfaltke a začína druhý úsek opisovaný Julkou ako priam nepokoriteľný. Asi 5 kilometrový asfalt hore miernym briežkom. Striedavo bežíme a kráčame. Na mapu radšej nepozerám. Až raz som sa už neovládol. Ešteže sme už boli možno v 2/3. To som ešte ale netušil, že konrola bude až kdesi v paži. Svetielko svietilo až kdesi na konci lúky. Pánečku.

Odrazka na obhliadku hradu na Pajštune

Šmaríme do seba už len pár drobností a ideme to dobojovať. Z Košariska dlho stúpame na hrebeň na Salaš. Tento úsek ma tiež nejako nenadchýnal. Hrebeň bol už lepší. Čakám opäť dementorov čo budú zo mňa vysávať dušu, ale okrem zimy na prsty, ktorá sa odstránila rozcviškou s paličkami ma stále niečo hrialo pri duši. Asi priblížujúca sa asftérka v Rači. Obiehame okolo magických svetiel na Malom Javorníku. Ja že sme už zblúdili zase až kdesi opäť ku Kamzíku, ale zrazu pred nami len asfalt na Bielom Kríži.

Príšera :D

Aslfatku obchádzame kľukatou cestičkou akurát tak vhodnou na 95tý kilometer na členky. Mixľuje mi s nimi v tom lísti ako keby ma chcel niekto zadržať pred blížiacim sa pivom. Bojujem zubami, nechtami, lebo parťáčka začína valiť ako znovuzrodená Xena. Nedám sa aj keď sa mi to zdá ozaj nekonečné. Vchádzame konečne do mesta. Miestni nás povzbudzujú. To už letíme podľa mojich biologických hodín zrejme 4:30 min/km. Zákruty si musím nadbiehať do protipruhu aby som ich vytočil. Ledva trafiam dvere a zákruty v kultúrnom stredisku. Sme tam. Zase nám všetci gratulujú ako keby sme boli majstri svetla. 

Túlame sa po lese

Bola to paráda. Čas 15:47 je môj najlepší na 100km. A to všetko vďaka skvelej parťáčke, ktorá ma nenechala vysedávať po občerstvovačkách. Takto dokonca máme teraz oveľa viac času na párty a na všetkých tých ľudí, vďaka ktorým to všetko dáva zmysel. A je tu hrooozne veľa jedla. Vajíčka, uhorká, klobása, vývar, paprika, ... A je tu pivo a aj iné veci voňajúce priam ako riedidlo :D

Som neskutočne rád, že nakoniec som sa tu ocitol. Spontánne akcie sú vždy tie naj. A ako vždy musím opäť ďakovať, že sa nájde toľko skvelých ľudí, ktorí toto všetko pre nás dokážu zorganizovať. Nabudúce sa teda vidíme zase niekde, v lese dúfam.

Foto: Martin Minaroviech, Shortsrunner, Adam Lisý