Na potulkách v raji

Výlet trošku iný ako tie ostatné. Dlhé plány spojiť raj aj s návštevou bývalej spolužiačky z výšky skončili tak, že spolužiačka už nie je v SNV ale v Košiciach a tak sa nič nekoná a v Ružomberku po desiatej večer vyrážame priamo smer Slovenský raj. Ideme si ho užiť ako málokto.

V doline Veľký Sokol

Pred polnocou vystupujeme na Halloweena z auta kde nás hneď vítal pobehujúci pes ale ten si nakoniec išiel svoj projekt a tak my bez ujmy pokračujeme smer Prielom Hornádu. Už aj v Ružomberku bola zima ale že tu bude -2° a to sme iba v necelých 500mnm som teda nečakal. Blato pekne primrzlo a tak dokým sme nevošli do lesa síce trasúci sa ako osíky ale rýchlo všetko bežíme. 

V Prielome v lese blato neprimrzlo a naše nohy okúšaju prvú vlhkosť Raja. Nič no, už iba nejakých 12 hodín v dvoch bazénikoch menom topánky. Užijeme si prvé stupačky. Baví nás to a za chvíľočku sa ocitáme na rázcesti na Kláštorskú roklinu. 

V Prielome Hornádu

Tuším mám výpadky pamäte, ale moc si toho z tejto doliny nespomínam. Určite som nadával na potok ktorý sa niekedy nedal prekročiť ale inak bolo asi fajne. Hore pri jase mesiaca začína opäť prituhovať. Tu vo výške okolo 800 metrov nad morom je celkom sviežo. Mimo roklinu pri prechode z Kláštoriska naspať ku Hornádu ku Letanovskému Mlynu nám pod nohami všetko prašťalo od premrznutia. Snehu je po okolí celkom dosť. 

Zopár reťazami zlezieme až ku Mlynu kde prejdeme nádherným klembovým mostom, trošku zájdeme po ceste smer Letanovce a hneď prudku zabočíme doprava a strmo hore na lúky nad Spišskými Tomášovcami. Síce nevidíme krásny výhľad na celé Tatry ale zato sa pod nami rozprestiera celá Tatranská kotlina s desiatkami vysvietených dedín.

Mesiac pomaly zapadá a tak sa čo najrýchlejšie ponáhľame vybehnúť na Tomášovský výhľad. Už sa to zdalo nemožné ale ako sme vyšli hore tak mesiac ešte krásne svietil na celý Slovenský raj a pomaly nám pred očami zapadol. Nemali sme síce západ slnka ale mesiaca áno :)

Nuž už tu nemáme čo robiť. Rýchlo opäť zbehneme ku Hornádu a postupne sa vydáme smer Kyseľ. Na ústi potoka Biela voda trošku zašaškujeme a máme čo robiť sa zorientovať kde je chodník ale pomocou gpska ho nakoniec nájdeme a aj dobrú polhodinku pobežíme proti potoku až ku nástupu na Kyseľ. 

Západ Mesiaca na Tomášovskom výhľade

Ferrata Kyseľ ukáž sa. Spočiatku nadávka za nadávkou. Po stupačkách ani stopy a všade samá voda. V topánkach už opäť parádny bazén aj s čistou vlažnou vodičkou. Kto to vymyslel túto priezračnú hmotu? Čo z toho, že čelovka silná keď vodu nevidno ako vzduch? A tak si preskočíme asi tristoosemdesiatysiedmy krát na druhú stranu potoka keď sa objaví konečne roklina. Začala dosť zhurta. Bez lana, bez stupačiek priamo po nahádzaných stromoch v potoku, na ktorých bola kvalitná zamrznuto - lepkavá vrstva snehu. Tak toto teda hej. Prišiel čas na želiezka. Po pár vydatných kreáciach konečne lano a stupačky. Vchádzame do krásnych skalných útvarov. Niekde tak úzkych, že chodník vo výške prechádza plynule z ľavej steny na pravú stranu potoka. Je tam krásne. Iná krízička prišla, keď na lane bola pol centimetrová vrstva ľadu. Bez šance chytiť lano tak, aby vám neušli ruky až ku najbližšej spojke. Ešteže drvivá väčšina tejto ferraty je rovnobežná so zemou a tak keď sme sa otočili čelom ku stene a ruky, nohy kolmo na stenu a lano tak sa tento možno 5 metrov dlhý úsek nejako prejsť dal. Čerešničkou na torte určite náročnosťou môže byť konečný výstup skoro kolmej steny povedľa Obrovského vodopádu. Je to asi 20 metrov vysoká stena s kramľami bez nejakých traverzov. Jednoducho rebríček v skale. Po stupačkách sa ide ľahko a za chvíľu sme na mostíku nad vodopádom. Tam na nás už číhalo ďalšie prekvapenie. Zamknutá bránička. Aby nebolo technických úsekov máličko ešte sme preliezali nad roklinou na moste bráničku. Sme ale tam, na druhej strane, na konci ferraty. Tu to už poznám. Aspoň som si myslel.

V Kyseli

Práve pozerám mapu a zisťujem, že to následné so stupačkami a ferratovým lanom je tiež ešte nový kúsok v doline. Kedysi sa do Kyseľu zostupovalo z vrchu. No a máme pred sebou križovatku. Ani neviem prečo ale rozhodli sme sa pre modrú značku. Možno preto lebo na rozkokošníku bol nápis Suchá Belá (záver) kde sme sa mali dostať. A tak sme si nevybrali pokračovanie cez Veľký Kyseľ ale Kyseľ Malý. Strášna chyba. Aj keď Boh vie čo by bolo vo Veľkom Kyseli. Tam som už síce bol ale teraz keď na stromoch bolo 10 centi snehu tak by to možno bolo zajedno. Cez Malý Kyseľ pred nami nešiel ani jediný človiečik. Kde tu sme v snehu stretli stopy po obyvateľoch lesa. Chodník neviditeľný na mnohých miestach, potok pod listím a snehom, z topánok už vyteká dierami voda skôr von ako dnu a už nie je na stromoch 10 centi ale ako razím cestu, tak na mne asi snehu polmeter. Na mačkách primŕza voda a sneh a vytvára vpredu a vzadu 5 centimetrové opätky. Depka v priamom prenose. Tinka potichučky cupitá za mnou. Po predlhom čase sa konečne ocitneme na vrchole.

Trošku doplníme energiu a poďho naspať do Podlesku. Postupne sa začína rozvidnievať. Nekonečný asi 5-6 kilometrový zbeh, ešteže si ho dnes dáme ešte raz. Znovu čosi schrúmeme a pustíme sa smer Píla. Vybiehame na asfaltku a s úžasom pozeráme na autobusovú zástavku a po chvíli na celú dedinu. Dedinu plnú penziónov. Už som zopár razy v Raji bol, ale myslel som si, že Podlesok je koniec sveta a hľa. V Raji ešte väčší raj. Odpadávam od tejto dokonalosti. Tu si postaviť chalúpku a prežiť život. Čo viac si priať?

Vstup do Veľkého Kyseľa

Nejak nasilu sa odtrhneme od tejto dokonalosti a pokračujeme stále hlbšie do srdca raja až po Sokol. Odbočíme doľava do doliny Veľký Sokol. Dolina je dlhá, mohutná a skôr pripomína naše dolinky vo Fatre. Hlavne Gaderskú a aj následne jej pokračovanie Dedošovskú. Tiež sa postupne zúžovala a povedľa narástali skalné steny. Steny sa postupne priblížili ku sebe tak, že plynule prešli do Rothovej rokliny. A my už zúfalí, že tentoraz to bude bez rebríčkov. Aj keď rebríčky veľakrát chýbali a namiesto nich boli 20 metrové stromy. Ani lastovičky na jógu nemusím ísť chodiť trénovať. Tento deň sme si to teda poriadne natrénovali. Zopárkrát aj došlo ku náznakom šnúr a iných kreacií. Ešteže máme retiazky zavesené na páse a nie navlečené na teniskách. Po skoro vodorovných chodníkoch sa presúvame štvornožky. Kto to kedy vymyslel robiť stupienky v priečnom či pozdĺžnom sklone? Po sto rokoch sa vyškriabeme na Glacku cestu.

Rothová roklina

Trénovanie stability v priamom prenose

Čaká nás dosť dlhá prechádzka a beh po hrebeni vo výškach okolo 1000 mnm. Sneh sa začína topiť. Už v doline okolo nás, hlavne na južných svahoch, bolo vidieť množstvo snehových splazov. Stromy nás bombardovali ťažkými kalibrami bielych bobkov. Dajme tomu, že už v trošku agónií z nohy na nohu zostúpime nudných zostupovým chodníkom cez Palc naspäť do dediny Píla. 

Nad roklinami

Opäť doplníme energiu a vydáme sa do rokliny poslednej. Piecky už neboli také dlhé ako Sokol, zato sa tam nachádzalo množstvo rebríčkov a stupačiek. Uchádzalo nám to tam oveľa rýchlejšie. Každú chvíľu sa dalo na niečo pozerať. Ak vybrať iba jednú roklinu z tejto časti Raja, tak určite skôr Piecky ako Veľký Sokol. Len koniec nás trošku prekvapil. Vyšli sme z rokliny a nie a nie konca. Najprv dlho po potoku a potom ešte aj pristrmilo. Piecky, vrch ani za toho sa priblížiť. Až po poriadnej stene do neba vystúpime na cestu. 10 minút prejdeme po rovine za kopec a sme znovu na Suchej Belej (záver).  Chodník zo Suchej Belej prešľapaný priam stádom koní. V celom raji sme nenašli toľko stôp ako vychádzalo z tejto doliny. 

V rokline Piecky

Návod ako nechodiť po chodníkoch v raji

Znovu sa pustíme dolu briežkom až na Podlesok a máme krásny deň bez ľudí za sebou. Nie každý má raj sám pre seba :)

Ešte ako ukončenie si spravíme aftérku na ranči. Po 13tich hodinách sa koooonečne prejedáme. Konečne niečo teplé a nielen pučiť do seba dobošky. Konečne pitie a nie len ľadová voda. Bol to úžasný výlet. A vlastne ako každý jeden keď sa výjde za hranice civilizácie :)

Foto: Martina Belková