6 dni v Talianskych Dolomitoch

V rámci seriálu "Prejdi za jednu dovolenku celé Alpy" sme dosť podstatnú časť strávili práve v nádherných Dolomitoch. Celkovo až 6 dní (ehm.. najprv sme sa zastavili v Alpách Julských). Prvých 5 bolo hneď za sebou, potom sme si dali na dva dni pauzu v Rakúskych Vysokých Tauroch a následne s kamarátkou buchli aj posledný šiesty deň.

Asi najväčšia dominanta Dolomitov, Tre Cime di Lavaredo

Je toho hrozne veľa čo sme zažili tak píšem program aj v skratke:

1. deň: Docestovanie, pokus o Mangart, cesta naprieč horami až ku jazeru Misurina

2. deň: Bajkami ku chate Rifugio Auronzo a potom pešo na chatu Drei Zinnen hutte, prešli sme ľahkú ferratu na Torre di Toblin s excelentným výhľadom na Tre Cime di Lavaredo a potom po tuneloch z prvej svetovej vojny popod Monte Paterno naspäť ku bajkom

3. deň: Ferrata Ivano Dibona na Cristallino d Ampezzo a chata Rifugio guido Lorenzi a presun do Cortiny d Ampezzo

4. deň: Tofana di Rozes so začiatkom na chate Rifugio Angelo Dibona cez chatu Camillo Giussany a cez časť ferraty Lipella. Poobede presun cez Giau Pass na lago di Fedaia pod Marmoladou

5. deň. Pokus o júlovú lyžbu na ľadovci pod Marmoládou a presun do Vysokých Taurou cez sedlá Passo Sella a Gardena pass

(normálne by ľudia prešli cez Karerpass a cez cestu na Tiers na naš posledný trip, my sme však ešte 2 dni strávili v Rakúsku)

6. deň: Cez Bolzano sme opäť v Dolomitoch, kde ferratou cez Santnerpass prehúpneme do Rosengartenu a odtiaľ sa cez Principe pass ferratou vyštveráme až na Catinaccio d Antermoia. Dole prechádzame po obídení vrcholu z druhej strany znovu cez Passo Principe na Grasleitenhutte, a potom do doliny Tschamin a až do dediny Tiers.

..a teraz pekne pomaly :)

1. deň: Mangart (Julské Alpy)

Prvý deň bol dosť náročný. Rozhodli sme sa vycestovať už večer po pracovnej dobe. Ešte sme ani nevyrazili a prúser. Na nosiči pre bicykle na ťažné prestali svietiť svetlá a dokým sa parťák Lukáš na to vykašľal prešli dobre dve hodinky. Zabudol si dokonca ísť do obchodu zobrať ferratový set. To ho zachraňuje kamarát Kubo nejakým pracovným tlmičom, ktorému sám neverí, ale tak čo už narobíme. Kuba berieme so sebou do Bratislavy.

Vyrážame

A zmestili sme sa asi aj traja :)

Keď prídu z Ružomberka za mnou do Vrútok neverím vlastným očiam. Auto je už skoro plné a ešte tam majú vojsť moje veci. A to máme Subaru Forrester. Rýchlo nahodíme strešné nosiče na bicykle. Chvála Bohu sa zmestili obidva vedľa boxu. Po hodine tlačenia veci do kufra, boxu a všade kde bolo ako tak miesta okolo Kuba, ktorý sedel vzadu, sme sa nejako pohli. Okrem našich veci pre dve osoby máme navyše jeden batoch čo príde za nami na posledný týždeň parťáčka Nika lietadlom. Proste celkom prúser ísť na 17 dňový výlet do hôr v mierne veľkom aute traja.

Prvé stresy o bicykle. Značka pred tunelmi do Mangartského sedla hlásala 2,2m. Prechádzame aj s 2,7m

Ráno po nočnom prejazde Rakúskom už na mieste pod Mangartom

Kuba vyložíme v Bratislave okolo 11tej večer. Nám nezostáva nič iné ako kúpiť Rakúsku diaľničnú známku a letieť hneď 0:00 za hranice za dobrodružstvom. Je prvý deň výletu a teda sily na šoférovanie je na rozdávanie a po miernom daždíku pred Taliansko-Rakuskymi hranicami sme okolo šiestej pri brieždení už za Lago di Predil a postupne stúpame do sedla teraz už na Taliansko-Slovinske hranice. Trošku klesneme ale po chvíľi sme na odbočke na cestu do Mangartského sedla. 

Stíhame aj východ Slnka

Znovu to vyzerá na prúser. Max. výška vozidla 2,2m. Ehm.. tie bicykle na streche. Nič poďme skúsiť. Podľa mapy sú tam zo 4 tunely. Možno až ten posledný je tak nízky. A tak sa pri každom prechode tunelom vydlabaným do čistej skaly modlíme a cez strešné okno pozeráme či bicykle prejdu. Vyzerá, že Slovinci si robia srandu alebo sú veľmi prísni lebo sme prešli cez všetko ako nič. Hore nad chatou pod sedlom bol zákaz vjazdu pre padanie skál a aj z parkoviska pred zákazom nás vysačkoval chlapík s vyhovorkou, že dnes sa tu idú robiť komerčné fotky. Nevadí, stojíme pri odbočke na chatu na Mangartskom sedle a postupne sa poberieme hore. Spať netreba, to budeme po dovolenke. 

Kadeže to len pôjdeme?

Na predkopci Trávnik pred Malým Mangartom

Salamandra Alpínska

Ako stúpame hore, prichádzajú ďalšie auta a vyzerá to tak, že zákaz je tam asi iba pre králiky alebo kamzíky. Všetci si to veselo valia hore. Prechádzame okolo kopca Trávnik kde sa pasú ovce na druhú stranu hrebeňa a postupne klesáme na Taliansku stranu, aby sme sa dostali na úvod Talianskej časti ferraty, tzv Via Ferrata Italiana. Chodník je celý od ovčích hovienok a poriadne blatistý. Ideme opatrne. Až tak, že nás obiehajú jední turisti.

V skalnom okne na Via ferrata Italiana pod Mangartom

Zbehneme ku Bivacco Fratelli Nogara a odtial po asi 10-15 minútach prichádzame na prvé lano. Prejdeme cez sneh ku skalnej stene a postupne sa to rozbieha. Prejdeme malým skalným oknom a na druhej strane nás už čaká iba skoro kolmá stena. Raz ideme kolmo hore štrbinami, inokedy stenu traverzujeme. Bolo tam dosť miest kde pod vami desiatky ak nie stovky metrov nebolo ozaj nič. Len kdesi ďaleko Talianska dolina a kopec štrku v suťovisku. Niekde som si aj poriadne zafučal. Na ferratách sa dá povedať, že doteraz sme boli na prstoch jednej ruky, čiže takýto začiatok nás celkom prekvapil. Aj keď užíval som si to. Na vrchol nás trochu rýchlejšie poriadny oblak vyhnal, ale celkovo sme to šli dosť pomaly. Určite možno aj 1,5-2h. 

Často kolmé steny a neskutočné výhľady

Ukončenie Via ferrata Italiana, odtiaľto pokračuje na samotný vrchol ferrata Slovenska pot. Pred nami Malý Mangart

Po vzájomnej dohode po výstupe na križovatku ferratového a zostupového chodníka, kde sa Via ferrata Italiana mení na Slovensku pot, sme sa rozhodli už iba pre zostup. Hore vidno aj nejaké snehové polia. Je to náš prvý deň, a tak nemusíme až tak tlačiť na pílu, a keďže okolo je len pár ľudí a nie v teniskách ideme dolu. Čo som čítal nejaký článok, tak Slovenska pot na samotný vrchol už nie je až tak výnimočná a nemá už ani takú náročnosť. Len zostupová cesta je ževraj plná suti s nepeknými pohľadmi do hĺbky. Via ferrata Italiana mala možno 300 výškových metrov a dalo sa na nej poriadne zabaviť. Podľa rýchlych indícií z netu a mojich pocitov ju hodnotím obtiažnosťou C. Bežný turista čo sa nebojí výšok ju zvládne bez problémov.

Cestou ku autu pod chatou Koča na Mangartskem sedlu

Lavička vedľa chaty

Keď sme sa opäť vrátili k autu, už sa to všade hemžilo ľudmi a po okolitých zelených pláňach ovečkami. Je čas obeda. Varíme svoj prvý obed na variči. Obdobie mňamiek od šefkuchára Lukáša môže začať. Prúser je len ten, že auto je tak plné, že je buď problém v ňom niečo nájsť alebo všetko z neho vypadáva po otvorení niektorého z otvorov.

Kuchtíme; len keby sme v tých všetkých veciach aspoň otvarak mali

Chvíľku oddýchneme, ale dnes by bolo dobré ešte doraziť na Lago di Misurina, aby sme hneď z rána zajtra vyrazili na ďalší výlet, teda po chvíľke opaľovania letíme dolu. Áut ide aj teraz po obede hore ešte stále neúrekom. Je čo robiť sa im na úzkej ceste vyhýbať. Pomaly ale všetko ide. Za cestu sme neplatili ale neviem či je to samozrejme. V dolnej časti cesty je búdka. Nevieme teda, že či tu niekedy nesedí aj vymáhač.

Kanin cestou z Lyžiarskeho sedla Sella Nevea

Cesta serpentínami začína

Dostávame ale dobre mikrospánky po prebdenej noci, preto sa radšej na našom obľúbenom Lago di Predil nachvíľu vyvalíme na karimatky a v totálnom peku na Slnku, kedže sa nám nechce ani pohnúť prespíme nejakú hodinku dve. Takto opäť "plný" síl sa pohneme smer Sella Nevea. Tam po lyžiaroch ani snehu samozrejme ani stopy. Užívame si za to krásný zjazd na druhú stranu sedla do doliny potoka Torrente Raccolana, kde sa aj poriadne okupeme. Chvíľku prechádzame nezaživnými cestami síce popod hory ale ničím výnimočnými. V Tolmezzu sa teda v Lidl zastavíme aspoň na nánuk.

Lago di Sauris, priehrada, tunely a malebné dediny nad jazerom

Kopec srandy zase začína až za obcou Ampezzo na odbočke na cestu tretej triedy na Passo del Pura (1425mnm). Pred týžňom sa tu podľa všetkého konali preteky áut. Serpentín (do budúcna Tornanti), tu bolo ozaj požehnane a na každej to bolo pekne vyšmýkané od gúm pretekárov. Hore sme nenašli žiadne pekné miesto na zastavenie, a tak len preletíme lúkami a znovu ostro dole cez tornanti. Pretek pokračoval aj cestou dolu. Niekde bolo vidno, že niektorí si to neodbočili na zákrute ale kde tu vošli aj do lesa. Najkrajšia časť tohoto horského sedla prišla ale až dole pri Lagu di Sauris. Vchádzame do tunela, ako inak čisto skalného, tento bol ale aj úplne mokrý. Z klemby tunela tiekli prúdy vody. Bol to uzučký tunelík pre jedno auto. Bolo tam aj pár zákrut, neviem si predstaviť ako sa dá v tom tunely pri náhodnou stretnutí vyhnúť z autom oproti. Celý tunel ma dĺžku cca 500 metrov. Bola to nádhera. A hneď po vystúpeni z diery sa ocitnete na priehradnom múre. Z jednej strany máte krásne jazero s pomaly zapadajúcim slnkom, na druhej strane hlbokú úzku roklinu. Nedá nám sa tam aspoň na chvíľu nepristaviť.

Na priehradnom múre jazera Lago di Sauris

Tunel pred priehradným múrom

Cesty sú čím ďalej klukatejšie a vychádzame do ešte vyšších výšok. Hory začínajú mať úplne iné kontúry. Prechádzame postupne cez sedla Sella di Rioda (1790mnm), Sella di Razzo (1760mnm) a Sella Ciampigotto (1790mnm). Celé je to jedná náhorná plošina a výšku okolo 1700-1800 metrov si držíme veľmi dlho. Okolo sú poväčšine lúky. Stále je na čo pozerať. Až za posledným sedlom prichádza strmý zjazd do doliny potoka Torrente Piava. Prvýkrát poriadne varíme brzdy a rozdávame si to aj s miestym Talianom, ktorý nám dychčí na päty.

Lago di Misurina, v pozadí Tre Cime di Lavaredo, z trochu iného ako ukazovaného profilu

Pri jazere

Z 1800mnm klesneme až na výšku okolo 800mnm. To sa už dostávame priamo do lona Dolomitov. Obchádzame Lago di Santa Caterina povedľa Auronzo di Cadore a dolinou potoka Ansiei sa vyštveráme zase do výšky nad 1700mnm ku jazeru Lago di Misurina. Nechceme prehnane hneď zo začiatku provokovať, a tak auto parkujeme až kúsok za jazerom na jednej z odstavných plôch, po príklade niektorých karavanistov, asi kilometer od kempu. Z jednej strany máme les, na druhej strane nám za plotom robia spoločnosť kravičky. Konečne prišiel čas na večeru a zaslúžené pivko. Ako začalo postupne Slnko zhasínať, časom sme sa pobrali spať vedľa auta iba tak pod spacák. Aj keď sme vo výške nad 1700mnm je pomerne teplo.

2. deň: Rifugio Auronzo,  výhľady na Tre Cime di Lavaredo, ľahké ferratky, história 1. sv. vojny

Vstávame na padanie kvapiek. Poslednú hodinku pospíme v aute ale ráno je už znovu pekne. Rýchlo spravíme raňajky a v klasickom Alpsko projektovom čase pred siedmou vyražáme. Dnes začíname na bicykloch. Prechádzame okolo spomínaného kempu a hneď strmo hore. Uff.. 14% a viac??? Nedbám, je to sranda. Po kilometri, možno dvoch prejdeme okolo Lago d Antorno a trošku klesneme. Obídeme stanicu na platenie a znovu prudko stúpame. Zrána šlo len málinko áut. Po polhodinke začínam na to stúpanie už ale poriadne hromžiť. Ja že sa to zmierni ale ono to od začiatku stále viac ako 10, myslím si že poväčšine viac ako 15%. Šialené, nakoľko na bajku mám nahodenú kazetu len s málo zúbkami. O koľko to bolo strmšie, o to rýchlešie sme boli hore. Na chate prvýkrát skúšam záchod bez misy. Celé zle ale iné nemali.

Šialené stúpanie na chatu Rifugio Auronzo pod Tre Cime di Lavaredo

Konečne hore

Nezdržujeme sa dlho. Ďalej už len skalnatou zvážnicou prejdeme okolo Lavaredo hutte a neskutočne strmo do sedla za Tre Cime cca do výšky 2450mnm. Tam nás čakala nemilá značka zákaz bicyklov. Chvíľu rozmýšľame nad porušením tejto zákernosti, ale nakoniec nebudeme za hulvátov a radšej sa na chatu Drei Zinnen hutte prebehneme. Ľudí tu je už požehnane.

Nad Lavaredo hutte

Postupne sa nam ukazujú v pohľade z oficiálnych záberov

Pohľad zo sedla vedľa Tre Cime na severnú stranu. Vzadu v pravo vidno Drei Zinnen hutte a po ľavici kopec kde sme sa vyštverali my - Torre di Toblin

Asi zákaz bicyklov, Talianske skratky ešte neovládame

Drei Zinnen hutte

Lukáš si dnes pre zmenu zabudol aj sedák. Plán bol ísť ferratou na vrchol Torre di Toblin oproti Tre Cime di Lavaredo vo výške 2630 mnm. Je dosť teda možné, že ak to bude ťažšie, tak pôjdem hore len sám a Lukáš dobehne zostupovkou. Nakoniec ako sedák použil odsedku s karabínou a celkom to aj šlo. Možno preto, že sme si vybrali na výstup zostupovú cestu. Miestni nám povedali, že hore vedú dve cesty. Jedna ľahšia a druhá ťažšia a my sme si vybrali tú ľahšiu. Škoda, možno žeby sme to zvládli na tom improvizovanom sedáku aj zokruhovať. Každopádne tá zostupová ferrata, ktorou sme šli aj hore nebola vôbec ťažká. Bola asi obtiažnosti A a nebola ani dlhá. Možno už aj po 15tich minútach stúpania po lane sme boli hore. Naskytajú sa nám krásne výhľady na Tre Cime, Monte Paterno, jazerá pod nami, ale aj všetky okolité kopce, ktoré v tomto období v Júli hrajú všetkými farbami. 

Zrejme pohľad na Schusterplatte

Na vrchole Torre di Toblin

Zrejme Torre dei Scarperi a vzadu masív kopca Rautkofel

Tre Cime di Lavaredo a vľavo Monte Paterno z vrcholu Torre di Toblin

Parťaci spolu už druhý deň

Lago dei Piani

Drei Zinnen hutte a Monte Paterno pri zostupe z Torre di Toblin

Po zostúpení naspäť na Drei Zinnen hutte sa ideme pozrieť na pamiatky zákopov z 1. sv. vojny popod kopec Monte Patterno. Ľudí tu je už ako maku. Jeden tunel je tak dlhý, že sme potrebovali aj čelovky. Dalo by sa to prejsť aj na svetle z mobilu. Bol to strmý tunel z drevenými schodami. V kratších tuneloch boli zrejme asi aj strelne cez ktoré presvitalo Slnko do vnútra.

Tunely z 1. sv. vojny popod Monte Paterno

Výstup do sedla s odbočkou na Monte Paterno

Ľudí ako maku

V sedle, dole vzadu maličká Drei Zinnen hutte a náš špic Torre di Toblin

Výstupovka a zostupovka na Monte Paterno

Prichádzame až na odbočku na vrchol Patterna. Hore už nejdeme keďže nemáme sedák. Na dnes nám stačí aj takéto potulovanie. Fotiek s krásnymi výhľadmi máme mnoho. Niekedy nie je potrebné zbierať vrcholy nasilu. Užívame si krásny chodník v stenách Dolomitov. Skoro stále sa ide po úzkych policiach širokých možno 2 metre a pod Vami hlboká stena. Až pred koncom sa opäť prehúpneme na stranu Tre Cime. Mali sme ho možnosť vidieť skoro z každej strany. Po suti zbehneme ku našim dvojkolesovým tátošom a celkom zničený teplom prichádzame naspäť na chatu Rifugio Auronzo.

Malebná cestička od Monte Paterna po sedlo za Tre Cime di Lavaredo

Chvíľku posedíme na preplnenej terase chaty. Aj keď zem bez lavičiek pre nás bola cela prázdna. Potom sa pustíme tou šialenou strminou za dvomi Porsche a jedným Mustangom dolu. Na serpentínach nemali šance. Mali sme s nimi celkom dlhú spanilú jazdu. Až na rovinke a potom následne v stúpaní za plateným úsekom nám ušli. Zbiehame ku našemu nocľahu pri kravičkách a práskame do seba všetko čo uvaríme alebo len tak nájdeme v aute. Večer bez presunu autom bol dosť dlhý. Aspoň sme mali čas na oddych. Túto noc pre nepriazeň počasia sme tušim spali v aute a na druhý deň ráno som sa zobudil ako mechom praštený. Tretí deň to bez tabletký od bolesti nešlo!!

Druhý večer kúsok od Lago di Misurina

Večera

3. deň: Ferrata Ivano Dibona na Cristallino d Ampezzo a chata Rifugio guido Lorenzi

Po raňajkách sa presunieme iba pár kilometrov nižšie severne od jazera Misurina na Ospitale d Ampezzo. Nie je moc úžasne. Je hmla a každú chvíľu to vyzerá na dážď. Ale ideme sedieť iba v aute? 

Via ferrata Ivano Dibona začína

Kľukatíme sa okolo skalných stien ale aj priamo po nich

Po ceste je mnoho pamiatok z 1. sv. vojny

Stále stúpame

Po Sentiero Italia - tappa B04 sa presúvame po zvážnici na nástup na ferratu. Zase si Lukáš čosi zabudol. Tušim to tentoraz bola prilba. Odstopujem mu 20 minút ku autu a naspäť. Vari už ale teraz máme všetko. Sme celkom vyžutý po včerajšom dni. Ehm.. skôr po noci v aute. Začíname vo výške len 1450mnm a mali by sme sa dostať až nad 3000. Po odbočení na Via ferrata Ivano Dibona dlho kráčame serpentínami na hrebeň. Je to strašne zdlhavé. Hlavne keď nad hlavou Vám visí dážď. Trošku už začína aj mrholiť. Dole ale stále nestáčame. Prechádzame zase okolo rôznych bunkrov z 1. sv. vojny, a tak veríme, že keby bolo najhoršie, tak to nejako prečkáme tam. Aj keď prežívať búrku tam by nebolo tiež med lízať.

Na najkrajšej časti

Bivacco Ricovero Buffa di Perrero nad sedlom Forcela Padeon

Škoda, že už nefunkčné; prespať by sa zrejme dalo, aj keď strecha je vyhorená

Sme na hrebeni ale po ferrate ani stopy. Stále ideme suťovými chodníkmi. Raz za čas so strmšími svahmi, inokedy miernejšími. Niekedy aj cez rôzne žliabky. Všade to ale sype dolu. Je pod oblakom a výhľady sa nedajú rovnať s tým čo bolo včera na Slnku, aj keď zdá sa že postupne sa to trhá. Chodník je strašne dlhý, namáhavý a nudný. Jedine tie pamiatky to trošku zlepšujú. Začína sa objavovať aj nejaké to lano, ale všetko sú to len ľahké úseky. Oveľa ťažšie bolo riešiť nezaistené suťové lávky. 

ferratové lávky

Chodník pred vrcholom Cristallino d Ampezzo

Prišiel nás pozrieť aj tento krásavec

Zostup z Cristallina d Ampezzo do Forcela Staunies s chatou Rifugio guido Lorenzi

Hrebeňom postupne stúpame. Začína preblysovať Slnko a aj výhľady na zvačšujúce sa hory začínajú mať pomaly svoje čaro. Najkrajšia časť ale začala až okolo výšky 2800mnm okolo kopcov Vecio del Forame, Cima Padeon či potom po zostupe ku Bivacco Ricovero Buffa di Perrero nad sedlom Forcela Padeon. Cresta Bianca (2932mnm) ešte nebola moc zaistená, okrem jednej lávky v podobe dvoch dosiek vedľa seba popri stene. Určite najkrajší a už aj na dlhšom úseku zaistený chodník bol na Cristallino d Ampezzo (3008mnm). My sme úplne na vrchole, kde bolo treba odbočiť, nezašli, nakoľko práve prišla taká hmla, že sme boli radi, že vidíme lano pred sebou. Išli sme radšej ďalej na Forcela Staunies s chatou Rifugio guido Lorenzi. Zostup bol top z celého dňa. Mňa ešte lákalo pokračovanie aj na Cristallo di Mezzo (3150mnm), kde podľa článkov je už aj obtiažnosť B/C na ferrate (to čo sme šli my bolo asi A/B, zopár ľudí čo sme stretli išli bez istenia a výstroje), ale parťák trucoval a síliť som to nechcel, tak sme šli už len dole. 

Mostík ponad jeden zo žľabov

chata a v pozadí Monte Cristallo, po pravici ferrata na Christallo di Mezzo

Ešte zostup ku chate

Je pravda, že plán bol dole ísť lanovkou. Tá ale zdá sa už nejaký ten rok nefunguje a dokonca nefunguje ani samotná chata. Je to veľká škoda lebo okolo chaty sú neskutočne krásne výhľady aj na Tre Cime aj na Tofany. Bez tej lanovky toho ešte budeme mať celkom dosť. Keď sme sa nabažíli výhľadov pobrali sme sa dole. Zrejme aj pre to, že lanovka nejde je tu len tak málo ľudí. Výstup po suťoviskovej zjazdovke je poriadna zabijačka. Dole sme šli ako po snehu. Prvýkrát som si ozaj mohol bežať suťou ako v snehu a tak isto po pár stovkách metroch vysypávať štrk ako sneh z topánok. Dole to šlo rýchlo ale hore si to nechcem ani len predstaviť.

Na chate Rifugio guido Lorenzi a výhľady na všetky strany. Pred nami Monte Cristallo

Pohľad smerom na Lago di Misurina a Tre Cime

Ešte raz majestátne Monte Cristallo

Suťoviskovou zjazdovkou strmo dolu. Výstup hore musí byť ozaj za trest

Začína zase poriadny úpek. Cesta ku autu je už iba po zvážnici. Dlhej a stále mierne klesajúcej. Bežať sa mi to teda nechce ale po nejakej polhodinke sa pred nami zjaví taký oblak, že aj tak asi posledných 5 minút už bežíme v mrholení. Dnes to bolo ozaj na tesno. Znovu sa nám podarilo prejsť celú trasu a bez vážnejších problémov s počasím. Prší, ale to nám už nevadí,my sa len postupne presunieme do Cortiny d Ampezzo. Lukáš hľadá po obchodoch tlmič pádov, ale keď človek uvidí Dolomiti prirážku k cene hneď sa cíti istejšie aj na tom čo má. Za celkom normálnu cenu sme kúpili len slaninu, čo sa aj do budúcna overilo ako top večera. Škoda len za tie 5 eurové chleby čo bolo treba ku tomu jesť. Dnes prespávame v kempe a dokonca na umytie máme aj teplú vodu!! Vybrali sme si kemp Rochetta, ako pred dvomi rokmi keď som tu bol na preteku Ultra trail di Lavaredo. Tuším nás to pre dvoch stálo okolo 30-35€.

Na námesti v Cortine d Ampezzo

4. deň: Tofana di Rozes (3225mnm)

V noci prišla poriadna zlieva, ráno bolo všetko plné vody. V tom stane som ani len netušil čo sa vonku deje. Už len horšie potom bolo, že sme nemali moc kedy stan vysušiť. Rano na to čas nie je. To sme zase len čosi schrúmali a leteli dnes odparkovať auto na chatu Rifugio Angelo Dibona (2083mnm). Posledné dva kilometre už úplne bez asfaltu po štrkovej ceste. Znovu pred vstupom výzva na maximálnu výšku do 2,3m. Rampu sme obišli bokom a šli to sprobovať ako dodržiavaju výšky v Taliansku. Našťastie sú takí prísni len na značkách. Dokonca tu sme ani žiadnu prekážku nenašli. Možno len nejaký kábel podozrivo nízku aj keď aj ten bol minimálne 4 metre nad zemou.

Zaparkované vedľa Rifugio Angelo Dibona pod Tofanou di Rozes

Výhľad do doliny od Falzarego pass (v pravo - nevidno na foto) po Giau pass

Skalné domčeky pod Tofanou di Rozes, vpredu Punta Marietta?

Ráno bola aj celkom zima v tieni v týchto výškach. Obliecť mi samozrejme bolo zaťažko, a tak drkotajúc ženiem parťáka. Nohy stále nejdu ako by sme očakávali. Alebo ozaj tu majú všetky zvážnice tak strmé? Po zvážnici sa dostaneme skoro až ku chate Camillo Giussani. Veľmi krásne miesto. Už len spätný pohľad na Cinque Torri a iných velikánov bol úchvatný. Pred chatou bola niekdajšia osada kamenných domkov. Tie zrúcaniny ma fakt nadchli.

Pohľad na Tofanu di Rozes s rifugio Camillo Giussani

Tre Ditta a napojenie na via ferrata Lipella na Tofanu di Rozes 

V stene Tofany

Podľa jedného článku na internete ideme vyskúšať dostať sa slabo vychodeným chodníkom od tejto osadky do sedla medzi Tofanou di Dentro a Tofanou di Mezzo. Zase samá suť. A zase sa to všetko sype. Ako stúpame do sedla medzi nejakými skalnými blokmi, suťovisko stále strmie a to zosúvanie s 20 centimetrovými balvanmi začína byť pre mňa vážne nepríjemne. Dnes pre zmenu nemám morál ja a volím odtiaľto ústup. Tieto Tofany ja už asi nechcem. Poďme skúsiť tu oproti.

Veľmi efektná ferrata

Nejako sa z toho suťoviska zošuchtáme ku chate a ideme vyskúšať druhú stranu. Bojím sa, že to bude to isté, ale ide to celkom rýchlo a ani lokálne snehové fľaky nerobia problém. Obchádzame šialené strmé nástupy asi na nejké lezecké cesty na Tofanu. My obchádzame aj zostupovú trasu Tofany a pokračujeme stále traverzom až ku Tre Dita (2694mnm) na konci hrebeňa Tofany. Okrem pár poblúdení medzi skalami to bolo jednoduché. Napájame sa na veľmi ospevovanú Via ferrata Lipella.  Keby sme vedeli ako dopadnú ostatné dve Tofany tak možno Lipellu ideme už od dola. Nevadí. 

Pred sedlom Tofany na konci ferraty

Oproti nám Tofana di Dentro (vľavo) a di Mezzo aj so suťovým žľabom (vpravo)

Lano z dola vidíme ale to končí na štrkovej rímse a zase raz musím ísť 1-2 metre širokým chodníkom po hrane zrázu. Z diaľky to vyzerá hrozne ale keď príde človek na miesto činu dalo sa to zvládnuť. A keď sa ozaj zdá ten zráz veľmi blízko tak sa len pozerať na chodník. Každopádne to lano som čakal možno 500 metrov v tej rímse. Až potom chodník po poličke končí a ide sa strmo hore. Každopádne na lane sa cítim hneď istejšie. Aj na zo dvoch úsekoch s obtiažnosťou C/D. Trebalo si trošku zafučať ale skôr ťažšie na tom bolo to, že bolo málo chytov ako problém otvorenej expozície. Každopádne ako sme stúpali výhľady dozadu na stenu, v ktorej sa nachádzame bol nádherny. Určite môžem bez váhania povedať, že táto ferrata bolo čo sa výhľadov týka ale aj techniky a celkového zážitku asi TOP z toho čo sme prešli. Škoda len, že sme ju nezdolali celú od dola. Po zdolaní tých ťažšich miest, veľakrát potečených aj vodou, sa sklon trocha zmierni. Ale až do výšky cca 3000mnm je stále cesta zaistená lanom. Od sedielka v tejto výške ide už chodník bez istenia suťou až po vrcholový kríž. Chodník bolo dobre vidno, ale stále sme sa báli aby náhodou neprišla hmla. Vtedy by mohol nastať problém.

Na vrchole Tofany di Rozes (3225mnm)

Zostup ku chate Camillo Giussani

Kúdoly hmly sa prevaľovali zo strany na stranu. Počasie stále držalo, aj keď predpovede každý deň hlásili aj možnosť búrok. Mali sme pred tým veľký rešpekt. Hore sme sa vyfotili, aby sme mali dôkazový materiál a rýchlo pre istotu leteli dolu.

Na chate s Tofanou aj hubkou

Cesta zostupovkou bola dosť krkolomná. Milión prechodených chodníčkov suťou a bol problém nájsť ten čo nešmýka. Asi sa tu nedalo spadnúť do rokliny ale ani 10 metrov sa mi nechce padnúť z police na hlavu, či ani ísť pár metrov šmykom po zadku by nebolo príjemné. Ideme teda pomalšie. Až dokým sa nenapojíme opäť na chodník, ktorým sme traverzovali Tofanu aj pri výstupe a po pár minútach sme znovu pri chate Camillo Guissani. Užívame si vysokohorského Slnka na miestnych drevených lehátkach. Už sa nemáme kde ponáhľať. Jedine ak tak na miesto nášho ďalšieho nocľahu. Na Tofane po zahľadení ľadovca pod Marmoládou meníme plány na ďalšie dni zdolať Grossglockner za dva dni na jeden a dnes chceme ísť spať tam.

v sedle Giau pass, pred nami kopec La Gusela

pohľad z mosta do rokliny nad dedinou Sottoguda

Zbehneme na Rifugio Angelo Dibona ku autu a dáme obed. Slniečko poriadne praží, preto využívame čas na sušenie stanu. Aspoň čo to vari uschne. Napokon sa spakujeme a rozbitou cestou sa opäť vrátime do civilizácie. Tým pádom, že ideme na Marmoládu máme možnosť navštíviť autom aj Giau pass (2236mnm). Slnko znovu zašlo ale národa tu bolo toľko, že ma to tu vôbec neočarilo. Každopádne väčšina ľudí to považuje za jedno z najkrajšiích sediel dostupných autom v Dolomitoch.

Marmolada, ľadovec, priehradný múr a Lago di Fedaia

Noc nad Lago di Fedaia (2100mnm)

Nezdržujeme sa teda dlho a hneď klesáme do výšky 1000mnm. Tam sa len prehúpneme pri obci Caprile do druhej doliny a opäť dlho stúpame. Nedá nám ale nezastaviť sa nad dedinou Sottoguda. Zastavujeme pred mostom do tunela s tým, že si odfotíme krásnu dedinku pod nami, keď tu na druhej strane je nádherná hlboká a úzka roklinka. Spodom ide aj cestička kľukatiaca sa okolo potoka a v diaľke vidno aj malú kaplnku. Aj ma to lákalo ísť prezistiť či je to prejazdné autom ale vraciať sa do dediny možno 200 výškových metrov naspäť to by bolo asi už moc. My sme spomínaným tunelom obišli túto malebnú roklinku a pokračovali ďalej na Lago di Fedaia pod Marmoladou. 

Stanujeme

A v daždi varíme

Na parkovisko nad jazerom sme sa dostali cez priehradný múr. Nachádzalo sa cca 50 metrov nad jazerom asi vo výške 2100mnm a bolo neplatené. Vau. Okrem nás tam bolo pár karavánov a stanov. Tak takéto miesto sme nečakali. Rýchlo staviame stan. Vyzerá, že sa blíži Sodoma aj Gomora. Stihli sme do stanu presunúť aj jedlo a v čase dažďa a aj slabšej búrky sme zase mali možnosť čo to spráskať čo sme vykuchtili. Pred západom Slnka už bolo opäť pekne a hmla spolu s krvavočervenou farbou Slnečných lúčov vytvárali úchvatné divadlo. Kúsok pod parkoviskom bolo aj malé jazierko s ľadovcovou vodou ako naša kupeľna. No čo si ešte viac priať?

Večer po daždi

5. deň: Ghiacciaio della Marmolada

Ráno vstávame do krásneho slnečného dňa. Stan opäť morký, ale keďže zostávame minimálne niekoľko hodín ešte pod Marmoladou, tak ho nechávame sušiť. Po silách v nohách ani stopy. To nevadí. Preto si na plecia ešte naberáme lyže, cepín, mačky sedák a iné chobotiny na ľadovec. No a takto vybavený poďho po štrku hore.

Hor sa na ľadovec

Po zjazdovke to nebolo na ráno najideálnejšie riešenie. Celkom nás to ide umoriť, ale čo neurobíš pre pár metrov Júlového snehu. Výškové metre pomaly ubúdajú a za nami sa začnú ukazovať nádherné výhľady na priehradu ako aj na okolité trávnaté kopce, na ktorých sa kde tu pasú ovce. Obdivujeme lanovku v podobe nákupných košíkov pre dve osoby. Práve keď prichádzame ku hornej stanici vyráža prvý nákup. Malý oddych si doprajeme na chate Rifugio Capanna al ghiacciaio. Pred nami už pár ľudí v skupinkách stúpa po ľadovci pod Marmoládu. Zrejme idú na jej vrchol. 

na vrch lanovky my pešo

My sme už tu totálne zničený z výstupu s ťažkým nákladom. Bolia ma plecia od batohu, ale nevzdávam to. Ideme sa pokúsiť nejako dostať na spodnú stanicu lanovky zjazdovky na Marmoladu. Podľa appky Mapy.cz tam ide chodník. Minimálne.

Malý oddych na Rifugio Capanna al ghiacciaio. Vzadu v oblakoch Piz Boe a okolité kopce

Ghiacciaiao della Marmolada a ľudkovia

Nič také ale nevidíme, len sa snažíme nejako podľa gps držať líniu. Ide to celkom v pohode dokým neprichádza dlhý traverz ku lanovke. Ale kadiaľ? Je to naznačené priamo v stene pod ľadovcom. Dalo by sa možno prejsť popod aj keď len pred pár rokmi ešte na tomto mieste určite bol ľad a všetky skaly sú úplne vyhladené od jeho pohybov a ešte aj zvrchu tečie voda so samotného ľadovca, ktorý je nad týmto úsekom. Alebo ísť rovno vrchom po ľadovci? Ako sa ale dostaneme na ľadovec? Zrejme by to šlo ale máme rešpekt. Moc sa nám nechce biť mačkami v dosť veľkom sklone do čisto modrého ľadu. Dnes asi morál nemá nik. 

pár metrov snahu a kopec ľadu

Krásna vyhliadka na Lago di Fedaia, Sasso delle Dodici (vpredu) a Mesolina a okolité kopce (vzadu)

Po snehu sme sa prešli na lyžiach asi 150 dĺžkových metrov. A to takom snehu, že horšie ako Slovenská prešľapaná stopa po tridsiatich turistoch. Nič to. Lyže vyzúvame, ideme sa trochu priučiť pohybu po ľadovci. Skúšame fixovanie po páde do trhliny. Či jednoduché viazanie osmičky alebo uzlíkov na lane. Skušame ako fungule kládka ale aj francúzky uzol. Sme vo výške cca 2850 mnm a časom začína byť zima. Ešteže sme si toho toľko so sebou pobrali. Len škoda, že to využívame len pri státi či sedení. 

Cestou na Passo Sella

Nič to. Na dnes hôr stačilo. Sme pripravení na Grossglockner a ľadovec pod nim, teraz už môžeme ísť dolu. Chvíľku sa ešte zastavíme na miestnej výhliade s výhľadom na hory oproti, a potom ešte posedíme dlhšie pri chate. Ĺudí už lanovká vyváža ako na páse. Všetci sa kochajú pohľadom na ľadovec, ale len niektorí idú pozrieť aj vyššie. My máme už povýletovú pohodu.

Cestou dolu nás zase ide poraziť. Tentoraz náklad neťaháme hore ale náklad ťahá nás dolu. Celé zle. Batoh ovešaný výstrojou lieta z jednej strany na druhú. Nejak to ale prežijeme a dole nás čaká už skoro suchý stan. Môžeme skladať. Popri tom pripravíme skoro znovu sviatočný obed a postupne sa poberieme na dlhú cestu preč z nádhery Dolomitov do kráľovstva horstva Vysoké Taury v Rakúsku.

Na Passo Sella

Z Laga di Fedaia neklesáme až tak hlboko. Iba do výšky okolo 1450 mnm v meste Canazei. Odtiaľ otočíme naspäť do hôr. Táto náhodná trasa po zmene programu nás zaviedla na nádherné miesta. Postupne prechádzame sedlami Passo Sella (2218mnm), Sella de Culac (2020mnm) či sedlo Gardena pass (2136mnm) okolo pohoria s najvyššim Piz Boé. Pre mňa osobne to boli jedny z najkrajšich miest prejdených autom celkovo a to najkrajšie autom v Dolomitoch. Bolo tu nesmierne veľa cyklistov. Aj keď na viacerých miestach bola cesta rozrobená bolo mi to jedno. Každé čakanie znamenalo o niečo dlhší pohľad na úžasné skalné steny s hlbokým kontrastom zelených lúk pod nimi. Ešteže som nemusel šoferovať. Asi by sa len ťažko dívalo na asfalt predo mnou.

V pozadí ľadovec pod Marmoladou fotený z Passo Sella

Z Gardena pass klesneme serpentínami znovu do reality. Dlhou nezažívnou cestou prechádzame množstvom dedín. Ešte raz vystúpime do výšky 1789 mnm na sedlo Furkelpass a na dva dni definitívne opúsťame Dolomiti. Nasledný výstup do dvojtisícového sedla Staller Saddle jednosmerkou je už v blogu o Vysokých Tauroch.

Kopce nad sedlom Sella

Keďže ešte chcem spomenúť jeden deň v Dolomitoch a ak by si chcel niekto zobrať príklad, tak odporúčam (aj keď posledné tri sedla sú ohromujúce) odbočiť v Canazei namiesto doprava doľava na Karerpass a odtiaľ potom neskôr doprava na Tiers. Alebo ísť predsa len na nádherné Passo Sella a potom sa na odbočkách ťahať vždy doľava a obísť oblasť Rosengartenu z druhej strany. 

6. deň: Dlhý a krásny deň v Rosengartene na západe Dolomitov

Vybehnúť na kopce v Rosengartene turisticky, bajkom, či ferratovo, ba aj poliezť sa dá asi z každej strany. My sme mali veľkú výhodu ubytovanie u kamaratkinej kamaratky, ktorú sme naložili po ceste z Vysokých Taurou v Insbucku. Teda bývali sme priamo v Tiers a dokonca sme mali aj odvoz na skoro druhú stranu kopca ráno. Dali sme si dlhú celodennú turú, ale ako spomínam autom sa dá dostať do blízkosti kopcov z viacerých miest a podľa toho si aj niečo naplánovať.

Kravičky cestou na Rifugio Fronza alle Coronelle

V kine dávajú film "zaži ferratu na Latemar

My teda ale štartujeme vďaka odvozu na parkovisku lanovky v časti s názvom Laurin. Odtiaľ ideme pomedzi krávky zvážnicami ku chate Rifugio Fronza alle Coronelle. Všetko ide ako po masle. Za hodinu máme 500-600 výškových za sebou a konečne obliekame ferratové sety.

Na chate Rifugio Fronza alle Coronelle

ferratou cez Santnerpass

Ferrata to nie je znovu vôbec ťažka. Pokračujeme smer Santnerpass a za ním na Santnerpasshutte. Dlhšie sa hrebeň traverzuje až dokým neprídeme pod Cima Catinaccio kde po ľavej strane je úzky priechod skalami do sedla. Výhľady do kotliny sú krásne. Za nami sa rozprestiera v pozadí Latemar, kde sa dá tiež pošantiť na ferratách. Okolo nás sú rôzne skalné útvary. Niekedy músime nejaké obrovské skalné bloky podliezť, inokedy zase preliezť. Kde tu treba prejsť aj krátkymi skalnými rebrami. Veľmi rozmanité. Celkovo by som zhodnotil obtižnosť tejto ferraty na B/C. Nakoniec výjdeme na vrchol a tam kúsok pod sedlom chata. Stretáme aj prvých ľudí. Horná (Santnerpasshutte) vyzerala byť zavretá, ale nižšie, pod kopou lezeckých vežičiek, vedľa Laurinspass stála otvorená chata Gartlhutte. Odtiaľ práve vychádzali rozospatí turisti.

Spätný pohľad na Latemar pri nástupe do sedla Santnerpass

Pred vrcholom sedla

Latemar zo Santnerpass

Asi Sattelspitze a Tschaminspitze zo Santnerpasshutte

My chatu len obídeme a čo najrýchlejšie schádzame ku chatám Rifugio Preuss a Rifugio Vajolet. V tejto oblasti je toľko chát, že od jednej dovidno na druhú. Schádzame ku nim hodne hlboko do srdca Rosengartenu. Trošku som z toho prekvapený. Toto všetko budeme musieť vyliezť opäť hore. Dolina, do ktorej sme sa dostali a ktorou teraz stúpame ku chate Grasleitenpasshutte v passo Principe je čosi nádherné. Kopce sa týčia do výšav z každej strany a okolo nás to ozaj vyzeralo ako v nejakej záhrade. Ehm.. skôr ako v raji. Bolo to jedno z najkrajších miest v Dolomitoch.

Croda di re Laurino stále zo Santnerpasshutte

Parťák Lukáš so Santerpasshutte a Rosengartenspitze

Parťáčka Miška pri kríži nad Santnerpasshutte v pozadí s lezeckými vežičkami za Laurinspass a úplne vzadu náš dnešný vrchol Catinaccio d Antermoia (3004mnm)

Na chate dáme pivko a keďže ako každý iný deň ani dnes nie je najistejšie počasie rýchlo letíme na vrchol dnešného dňa Catinaccio d Antermoia (3004mnm). Všetko ide ako po masle. Výškové metre odsýpajú. Na veľa miestach netreba ani ferratové lano použiť. Možno to robilo to pivko. Dostali sme sa do steny Antermoie a naskytá sa nám krásny výhľad na chatu kde sme pred chviľkou oddychovali. Ako stúpame hore začína sa zaťahovať a prichádza hmla. Pred vrcholom sme započuli aj hrmenie. Kríž stihneme ozaj len tak, tak. Stihneme len v rýchlosti spraviť foto a radšej rýchlo druhou stranou padáme dolu.

Krásne vežičky nad Laurinspass a vedľa Gartlhutte pri klesaní zo Santnerpasshutte

Vežičky z Laurinspass

Spätný pohľad do sedla Santnerpass

Znovu ideme zaistenou cestou. Celý vrchol by som odhadol na obtiažnosť B. Myslím si, že ak niekto túži po tritisícke tak toto by mohol byť pekný výlet. Stačí samozrejme vybehnúť len do Principe pass najkratšou cestou. Je ich tam hodne. Napríklad my sme teraz z Antermoie zišli druhou stranou, prešli traverzmi do Passo di Antermoia a odtiaľ opäť na Passo Principe a pustili sa dolu na druhú stranu sedla do doliny potoka Tschamin cez chatu Grasleitenhutte.

Postupne stúpame do Passo Principe ku chate Gresleitenpasshutte

Pohľad naspäť do doliny s Rifugio Vajolet

Vpravo sa týči náš vrchol Catinaccio d Antermoia

Celá dolina od Rifugio Vajolet až po Passo Principe je nádherná

Táto dolina ma opäť neskutočné čaro. Potok sa vo vrchnej časti nad chatou zarezáva do poriadnej hĺbky a chata vlastne stojí po jednej strane tejto rokliny. Znovu ako všade je tu krásne vidieť kontrast medzi sivo-hnedou farbou skál a sýtozelenou trávou pod nimi kde sa pásli horské kozy. Na chate sme si aj pochutnali na geniálnych špagetách.

Kvietky ako v záhrade

Grasleitenpasshutte v passo Principe

Oddychujeme a slníme sa

Lukáš a Antermoia

Po daždi už ani stopy a teraz nás čaká asi 12 kilometrov dlhý zostup dolinou až do obce Tiers. Je hrozne teplo a v každom potôčku sa musíme ovlažiť. Voda je tu všade úplne priezračná. Postupne potok naberá na sile. Na niektorých miestach bol zobratý dokonca aj turistický chodník. Spätný pohľad bol ako pohľad kdesi v Amerických Yosemitoch. Tie skalné steny!! (musím to vravieť stále) Na jednej lúčke sa nachádzal zrejme aj salaš. Po okolí bolo veľa lavičiek natočených práve na pohľad do výšin ku začínajúcemu kráľovstvu Rosengartenu.

Pred vrcholom sa poriadne zatiahlo a aj zahrmelo

Máme celkom naponáhlo..

Catinaccio d Antermoia alias Kesselkogel (3004)

Lago di Antermoia

Pred nami opäť Marmolada z iného uhlu

My ale postupne prechádzame do reality a posledné asi dva kilometre spackáme po asfalte. Tento deň dal poriadne zabrať ale v Dolomitoch bol jeden z tých najkrajších. Ešte sa raz poriadne vyspíme u našich dobrodincov a na druhý deň končí naše Dolomitické dobrodružstvo a začína dobrodružstvo okolo Lago di Garda a neskôr okolo tých najvyšších velikánov Alp, či Matterhornu, či Mt. Blancu.

Okolo Passo di Antermoia

Na Grasleitenhutte nad dolinou Tschamin

Ak by niekto už odtiaľto rád domov šiel, tak najrýchlejšia cesta bude zrejme cez Bolzano na diaľnicu, ktorá je za Rakúskymi hranicami aj špeciálne platená okrem diaľničnej známky (bolo to tuším do 10 €). A odtiaľ by som to ťahal po diaľnici cez kúsok Nemecka až do Salzburgu a potom stále diaľnicou cez Viedeň až na Slovensko. Myslím si že za 8 hodiniek Blavaci môžu byť doma.

Grasleitenhutte

Na chate úžasné Taliansko-horské špagety

Nad chatou zrejme Seekogel (vľavo) a kúsok z Kesselkogelu (vpravo)

Cestou z chaty do doliny potoka Tschamin

Toť asi všetko z tohoto nádherného výletu v Dolomitoch, ktorý každému odporúčam. Ja po tejto "exkurzí" by som sa možno rád do každej jednej oblasti išiel povenoval trošku viac. Lebo všade je tak veľa možnosti na dobrodružstvo :)

Rosengarten z doliny potoka Tschamin ako na dlani alebo Talianske Yosemity

Foto: Lukáš Hladký, Michaela Ružičková