Ďalší týždeň vo Fatre. Už vari štvrtý víkend po sebe a stále sa to nezunuje. Tento raz prišiel rad na MF100. Približne v takomto termíne býva aj pretek ale kedže tento ročník sa neuskutočnil povedal som si s Majom Pé, že musíme si vymyslieť niečo sami. Už niekoľko rokov som mal zálusk na prechod z Čičmian do Dolného Kubína. Možno to nie je všetko úplne Malá Fatra, ale prišlo mi to vždy logickejšie ako sa točiť Fatrou hore dolu aby som natiahol kilometre na 100.
Nad Čičmanmi |
No, a tak po jednom rozhovore som vytvoril skupinu a pozval zopár vyvolených. Časom sa nás nazbieralo zo 10 a tuším nejakí 30ti dali, žeby sa možno zúčastnili, ale ako vieme, to s takými netreba počítať. Tak aj bolo. Ešte aj tí 10ti sa nakoniec zredukovali na statočnú 5ku v zložení Majo, Lukáš, Mišo, Jožo a ja.
Na štarte v piatok o 20:00 |
Traja členovia boli na štart dovezení autom, my s Lukášom pekne hromadnou, ako sa písalo v propozíciach. V Čičmanoch sme sa stretli pred ôsmou. Pri odbíjaní kostolných hodín skoro ako kdesi pod mt. Blancom alebo v Cortine sa púšťame do lona Malej Fatry. Ehm.. najprv trošku povymetať kopce nad Čičmanmi až po Fačkovské sedlo.
Za chvíľku to začne |
Bola to jedna z najkrajších pasáži. Možno aj preto, že ešte bolo vidno. Každopádne západ slnka a postupne miznúci Kľak pred nami bolo niečo čo nám dodávalo nadej a stále obnovovalo našu energiu, ktorej sme mali sa mi zdá ozaj neúrekom. Leteli sme ako strela. Za hodinku a pol sme už stáli pri kolibe na Fačkovskom sedle. Možno nás trošku popohnal aj pocit kofoly na jazyku. Lenže zle.. V sedle všetko zavreté, len strážnik na nás vyskočil a svojimi rečami priam vyháňal preč. Nuž čo už.
Slniečko pomaly zapadá |
O pol desiatej zapíname čelovky a vchádzame do lesa pod Révaňom. Je to poriadny záhul. Hlavne po tom blate, ktoré zisťujeme bude asi všade na trase. Týmto sparťan úsekom sa prebijeme až na hrebeň, kde sa pred nami zjaví krvavo červený mesiac iba asi deň po splne. Bolo to úchvatné divadlo a teda všade tam kde sa nachádzali tieto nádherne výhľady sme sa postavili do kruhovej pozície a čúrali. No a teraz to začne.
Ku Kľaku vpred, pohľad z Javorníka |
Už na Homôlke |
Vchádzame hlbšie a hlbšie do divočiny. Zatiaľ to nie je také hrozne a na Kľak prichádzame iba za občasného búchania palíc o seba. Tam pod krížom prekvapenie. Vééééľa fliaš s vodou. Podľa všetkého na zajtrajší beh Fačkov - Kľak. Veľmi nás to mrzí ale neodolali sme. Ak sme spravili moc škodu, tak preplatíme tie asi 4 fľaše. Vari nechýbali pretekárom. Každopádne boli sme zachránení pred smädom na hrebeni.
Už skoro po tme |
Na vecku |
Dolu z Kľaku v blate a po skalách čistý koniec. Véééľmi šmýkalo. Na jednom úseku nechal skoro nohu vo Fatre Michal, na druhom sa zase Jožo váľal ako keby chcel všetko vyleštiť pred nami. Párty v lese práve začala. Každú chvíľu prechádzame chodníkom pomedzi kriaky. V čelovke vidíme iba huštinu a dúfame, že keď prerazíme konáriky na druhej strane nebude tam nejaký lesný parťák na prechádzke opačným smerom. A tak vybľakujeme po lese ako partia ožranov vracajúcich sa z krčmy. Vždy ten na čele najviac a ostatní robia ozvenu. Po čase keď prvý zachrípol vystriedal ho ďalší.
Ten "krvavočervený" mesiac objektívom ufóna :D |
Cesta rýchlo ubieha a za chvíľu sme na sedle pod Hnilickou Kýčerou. Naberáme vodu. Ehm.. samozrejme, že ja nie. Ja idem vždy na sucho. A na energeťákoch. Cesta začína byť dosť nudná. Mesiac stále pred nami alebo za nami nám robí spoločnosť. Vietor pofukuje ale dá sa to zniesť. Pred Hornou lúkou už aj začínajúce halucinácie máme. Ja cítim rezne, druhý Lukáš zase cigarety. Spoločne sa vytrepeme až na Hornú Lúku. Je okolo tretej ráno. Došla mi čelovka. Asi bez nej nedám tento zbeh lesom pod Veterné, a tak ešte mením baterky.
Morda Kýčera |
Ako sa začína postupne brieždiť prestávame vybľakovať. Na Veternom fúka ako besné ale ako zalezieme pred Veľkou Lúkou do kosky, tak je opäť dobre. Prechádzame ešte zo dva krkolomné močiare kosodrevinou a sme na Krížave. Tam nás o štvrtej ráno čaká top občersvovačka. Toto nikto z nás nečakal. Vedeli sme, že Martin Pé nám má niečo pripraviť ale čakáme čistú vodu. No a v aute jonťák, energeťáky, cola, minerálka, čokoláda, jablká, pomaranče, ehm.. čo ešte. Proste kooopec úžasných vecí. Prekonal vééľmi veľa pretekov. Asi aj našu auto občerstvovačku na Toporeckom sedle na Severnom živloplaze. Keby nebola taká strašná zima tak sa odtiaľ ani nepohneme.
Delo pod Minčolom |
Ale musíme ísť ďalej. Ako sa pohneme od auta prebodne nás nenormálna zima. Trasie nás a máme čo robiť sa zohriať na lúkach ku Minčolu. Skoro stále kde sa dá bežíme a za chvíľku sme v sedle. Vybiehame hore. Od Martiniek máme všade samú hmlu. Po slnku ani stopy. Východ slnka sa nekonal. Bežíme ďalej. Celkom to ubieha, aj keď je to dosť namáhavé. Stále klesáme. Prichádzame na Saračníky a hneď na sedlo Javorina pred Polomom. Odbočujeme do lesa na modrú turistickú značku. Spočiatku je to traverz, trošku skalný a už bez čelovky, aj keď polhodinu po východe slnka, ale v hmle, ledva viditeľný pod nohy.
Na vyhliadke Špicák nad hradom Strečno |
Potom to ale pristrmí a užívam si techničnosť terénu. Jedine sa ale bojím čo to narobí s mojimi nohami. Či sa ja už vôbec dole rozbehnem. Prechádzame na žltú turistickú značku. Je to veľmi krásny hrebeň. Stále špicatý, zarastený nejakými borovicami tuším. Hrebeň končí vyhliadkou na Špicáku. Od lúk nad Varínom sa to zdá vysoké ale nemá to zrejme viac ako desať metrov. Hore nejdeme. Len si na chvíľku sadneme pred ňu a kocháme sa výhľadom na hrad Strečno pod nami. Ehm.. asi len oddychujeme.
Na Špicáku |
Nakoniec ešte raz prudko dolu a sme pod hradom. Prichádza čas na selfie, jedlo a pitie. Iba tak sa prechádzame. Znovu sa rozbehneme až za Nezbudskou lúčkou. Troška sa ovlažíme v mokrej džungli chodníkom povedľa cesty popod les. Prebehneme ešte pár metrov dolinkou popod Starý Strečniansky hrad a potom už len pučíme hore kopcom. Napodiv to celkom ide. Možno Mišovi to už začína byť pridlhé. Každopádne práve trhá svoje rekordy. Ako vyjdeme do nejakej výšky, znovu začína hmla. Celkom aj hustá. Zo stromov kvapka a všetko čo mám na sebe je vlhké. Dokonca ešte aj v rukaviciach mi začína byť zima na prsty.
Pri Váhu pod Strečnom |
Pred ôsmou ráno vchádzame do chaty. Polievky ešte nemajú, tak šupneme poväčšine do seba parky s čajom a kofolou. Treba zahriať priedušky ale aj doplniť kofeíny a cukry. Znovu môžeme fejsbúkovať a hlavne oddychovať. Von sa nám teda nechce. Odchádzame až po trištvrte hodine. Hneď po vystúpení z chaty nás ovalí zima. Ešteže hneď nasleduje pekná 100 metrová stena zjazdovkou hore. Na vrchole už môžem vyzliekať. Začína ale tak trochu drzo pofukovať ako vystupujeme vyššie a vyššie.
Na Ťavých hrbkoch |
Druhá stena do neba bol výstup z príslopu pod Suchým na vrchol. To už len zaťať zuby a ísť. Všetci opäť ale vládzu a netrvá dlho a sme hore na poriadnom vetre. Nikde nikoho. Sme tam sami a najbližšie kilometre až po sedlo Bublén sme vôbec nikoho nestretli. Je hmla, nevidíme na 20 metrov ale neprší. Pravidelne vyzliekame a obliekame bundy. Ťavie hrby nás trošku po noci rozcvičili. Nohy stále fungujú vo všetkých uhloch. Potom prichádza bežecká vložka až pod Malý Kriváň a hor sa hore. Verím, že obloha sa v tejto výške už konečne roztrhne a bude inverzia. No nič z toho. Smutný cupitám s parťákmi dolu. Najvyššie položené miesto máme za sebou.
Na hrebeni |
Prechádzame okolo Koniarok do sedla Bublén. Len pár metrov od miesta kde sa nám roztrhla obloha pred týždňom sa roztrhla aj dnes. Zisťujeme, že všade je nádherný slnečný deň okrem Malej Fatry. Ale už prichádza aj na nás. Tu na tomto mieste vietor bije ale poriadne. Na Pekelník vychádzame totálne premrznutí a hľadáme prvú skalu, za ktorú by sa dalo skryť a počkať ostatných. Konečne stretáme ľudí. Všetci sú zababušení do vetroviek a dlhých nohavíc a my tam poskakujeme od zimy v kraťaskoch a tenučkých fukerkách.
Parťákom chýba do 5000m+ na hrane Veľkého Kriváňa 150 výškových metrov, ale na Kriváň nech nejdú, bude tam mordor a aj tak ešte budú musieť ísť Generála. Ja mám v pláne ešte čo to pokračovať. Spolu teda zbehneme na chatu pod Chlebom a dáme ďalšiu vyše polhodinovú prestávku pri kapustnici, pive a kofolke. Oni letia teda po vyše 15tich hodinách dole na Trusalku a na vlak ja po chvíľke oddychu pokračujem traverzom na Hromové.
Týmto smerom hore kopcom to ani nie je tak príšerné ako tadiaľ zbiehať. Každopádne zdá sa mi to strašne strmé. Nejak mi nejdu nohy. Vari je to ozaj strmé, aj keď mi to vychádza iba na cca 150 výškových metrov.
Som hore. Ľudí ako maku. Behať sa mi celkom chce aj keď terén sa mi zdá strašne krkolomný. Všetko je šmykľavé a je tu kopec plochých skál. Bojím sa o nohy celkom. Asi už ozaj prestávam vládať. Prebehnem ešte zopár krtincov. Najprv Steny Juh, potom Sever a ešte Poludňový grúň a zbehnem až do Stohového sedla. Prichádza párty tohoto dňa, výstup na Stoh. Bojím sa, že tam už nikdy nevýjdem. Všade samé klzké blato. Ľudia idú pomimo chodníka držiac sa stromov. Mne to ale aj po tom chodníku s palicami celkom ide. Nakoniec som hore za neuveriteľných 25 minút. Som sám na seba pyšný, ale netreba dopredu oslavovať. Ešte je jeden mamut kopec predo mnou.
Rozlúčka na 75tom |
Po hrebeni Stohu je to celkom príjemne ale potom prichádza časť strmo dolu. Zase všade bahno a kopec šmykľavých skál. Lezie mi to pomaličky už na nervy. Schádzam skoro za rovnaký čas ako som vystupoval. Začína mi dochádzať energia, šupnem si teda do seba pre istotu prvý gél. Sedlom medziholie iba preletím a hor sa na poslednú obrovskú prekážku v ceste. Ten Rozsutec bol vari raz tak strmý ako naposledy keď som tu bol. Nohy som ledva vykladal na tie nenormálne vysoké skalné schody. V horných partiách som dokonca po štyroch šiel. Kokos, toto bolo čo? A to som tu bol už nespočetne krát. Dole ešte horšie. Bojím sa ísť príliž rýchlo. Začínajú ma páliť chodidla pri schôdzi v sutine a skalách. Nejako bojujem ale je to už dosť nekonečne. Zo sedla Medziholie na Medzirozsutce to bolo okolo hodiny. Stále si myslím, že dobre.
Hmla sa pomaly rozpadá.. |
Musím ale dať do seba ďalší energeťák. Na 5 minút posedím na slniečku a idem zdolať posledný brdok, Malý Rozsutec. Už som tu veľmi dávno nebol. Je to ale nádherný kopec. Asi najtechnickejší z celého môjho výletu. Od Dier je iba jedno lano a pár kramlí ale na druhej strane sa ide úzkym strmým žľabom plným hrubého štrku. Všetko sa pod nohami sype. Čakal som, že z tej strany budem na chodníku sám ale boli tam zástupy. Tie Poľky mladé pod vrcholom čo ledva išli po tom lane a ešte sa vkuse fotili ma celkom brzdili. Ešteže ma budú mať na každej jednej fotke ako na nich čakám :D
Bolo tu aj veľa detí. Ale vyzerá, že sa to všetkým páči. Fascinujúce. A ja, že ľudia už len lanovkami chodia. Každopádne oblasť Dier a Rozsutce je ozaj nádhera. Zbeh je opäť nehorázne pomalý. Po osadu Podrozsutec je to poriadne strmé a stále technické. Snažím sa dať ešte do toho všetko ale ako som sa dostal do osady už ma psychicky vyplo. Polovicu času som už iba kráčal. Nechcelo sa mi už rozbehnúť a ku hotelu Diery som sa len tak plantal.
Tam som sa trošku vykúpal a vyčistil v potoku, prezliekol a keďže odtiaľto po spoji do Vrútok, ehm do Žiliny ani náznak, tak som sa ešte skoro 3 kilometre vydal na cestu pešo dolu Terchovou do centra. No, výlet mi každopádne trval okolo 20 hodín. Akurát sú 4 hodiny popoludní, a tak môžem skončiť bez výčitky, že ešte je sobota v plnom prúde. Nakoniec sa podarilo spraviť cca 94km a 6100m+. Myslím si, že na zástavke som si zaslúžil ešte pred odchodom jeden kebab. Odtiaľ už iba v polospánku som sa presunul autobusom do Žiliny, snažil sa nezaspať vo vlaku až do Košíc a po skoro 25tich hodinách od vyrazenia z domu sa opäť vrátil do svojho základného tábora. Doma ma už poriadne vypínalo, ale každopádne to stálo za to. Nakoniec som neskutočne spokojný so svojim výkonom. Bál som sa či nevyhorím, kvôli prehnaným objemom, čo mám posledné mesiace za sebou, ale telo regeneruje ako besné a nebol žiadny problém. Myslím si, že lepšie pri behaní ultra som ešte asi nikdy ani nebol. Veľmi veľa samozrejme robia aj ľudia okolo mňa. A tých som mal teraz ale aj stále po celý rok okolo seba len tých najlepších ;)
Foto: Lukáš Hladký, Jozef Duchoň, Michal Kamenský
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára