Na výlete v Súľove a okolí

Je Deň víťazstva na fašizmom, a takýto deň treba poriadne osláviť. Síce mi podlamuje kolená a ošuchané stehná zo soboty tiež nie sú úplná fajnotka ale znovu platí: "no nechoď do lesa, keď je všade tak nádherne a máš toľko voľných hodín".

Manínska tiesňava a Záskalie

A teda pred šiestou ráno už stojím v Považskej Bystrici na stanici. Energeťák ma trošku spružil ale vonkoncom sa necítim dobre. Už pri behu na vlak vo Vrútkach ma skoro vystrelo, keď som prudko zastavil. Nohy sa nechceli vôbec hýbať. Ozýva sa 85km a 4000m+ spred troch dni. Uvidíme. Celý deň nechávam otvorený a idem hlavne teraz na výlet a prechádzku.

Prechod pod most a štart dobrodružstva

Prechádzam polovicou Bystrice až sa nakoniec ocitám na kalvárií. Je odtiaľto pekný výhľad na mesto aj úchvatnú stavbu diaľničného mosta ponad mesto. Mladý hore pod lesíkom už pred siedmou opekajú (alebo ešte?). Ja zbieham pár metrov nižšie okolo záhradiek a vletím do lesa. Áno už som aj čo to pobehol. Síce cítim ako ťahám ľavú nohu za sebou. Ale kto by z kopca kráčal? ;)

Kalvária nad Považskou Bystricou

Neskôr dlho stúpam lesom a potom lúkami sa prehupnem na druhú stranu sedla do Podmanína. Ja ale vrchom vchádzam opäť do lesa a postupne stúpam žltou turistickou značkou na Manín. Pred vrcholom stúpania je odbočka na Partizánsku jaskyňu. Veľmi pekné miesto hneď takto zrána. A hlavne celý Manín je len môj. Po ľuďoch ani stopy. Cez les prechádza mnoho neznačených chodníkov. Vyberiem sa teda hrebeňom ponad jaskyňu a skúsim nejako tak prejsť do sedielka pred vrcholom Veľkého Manína. Keď tu zrazu natrafím na skalné okno. Nie síce veľké ale veľmi potešilo moje srdiečko. Stále pokračujem hrebeňom. Prichádzam do sedielka a teraz mám na výber znovu viac variant. Isť na Veľký Manín? Poďme ešte skúsiť pozrieť tú chatu čo píšu v mapách. Som ale ozaj zvedavý ako to potom chcem všetko stihnúť prísť na desiatu do Súľova. 

Cestou ku jaskyni

Partizánska jaskyňa

Skalné okno v Maníne

Chata sa nekoná. je to krásna malička útulňa Severák. Vyzerá, že nik v nej nieje. Po okolí bolo taktiež dosť veľa ohnísk aj keď neviem ako moc je to tam povolené. Takéto jedno bolo aj na vyhliadke nad Manínskou tiesňavou. Bolo to asi najkrajšie miesto dňa. Strmé skalné zrazy a nádherné farby ranného slnka dodávali tejto scenérií priam nebeský výzor. Všetko to boli krásne miesta na hodinovú meditáciu. Ale nie dnes, dnes máme toho ešte hodne na práci. 

Útulňa Severák

Vyhliadka na Manínsku tiesňavu

Stále pokračujem neznačeným chodníkom. Tu je miestami už dosť nevýrazný a len čakám kedy skončí a budem sa musieť buď dreť kríkmi, suťou, strmačinou alebo sa budem musieť vrátiť. Nič také sa ale nekoná. Zrazu som na značenom chodníku, ale skoro 200 výškových metrov pod vrcholom Veľkého Manína. Na vrchol už nestíham, a tak iba pocupitám krásnym bežeckým trailom až na dno doliny Manínskeho potoka.

Cítim, že sa začínam prebúdzať a rozbiehať. Síce stále ťahám ľavú nohu za sebou ale už menej, lenže zato mi začína šklbať v pravej nohe. Nič to. Teraz sa ideme niekoľko kilometrov prejsť po asfalte. Hneď ale zastavujem v Manínskej tiesňave. Neviem sa dofotiť. Škoda, že som nebol o niečo rýchlejší a nevidel na vlastne oči prechádzajúci autobus priamo tiesňavou. Je to ozaj poriadne úzky zárez do vápencových brál. Cesta sa v tých miestach kľukatí priamo ponad potok na oceľovo-drevenom moste. 

Manínska tiesňava

Za Manínskou tiesňavou po pár kilometroch prechádzam Kostoleckou tiesňavou. Tá je podstatne širšia, ale táto je skôr zaujímavá Kostoleckým domom, vytvoreným skalným zosuvom, ktorý spravil možno 15 metrový previs, visiaci nad vami vari aj v 30 metrovej výške. Ku nemo je ale celkom sranda sa dostať. Šplháte sa strmým suťovým poľom dobrých 100 výškových metrov. Všetko sa pod vami sype. Keď pozriem z hora za seba tak až strach na mňa prišiel ako ja idem toto zliezť. Hore ma ale za to čaká nádherný výhľad a obdiv mohutnosti tejto našej prírody. Dole to nakoniec nebolo až tak hrozné ale niekomu by to mohlo narobiť problému, kto sa bojí takéhoto terénu.

Kostolecký dóm

Strmosť násypového kužeľa, dole podo mnou je cesta

Znovu pokračujem asfaltom. Slniečko začína kúriť a opäť ma trošku začína vypínať. Na trase teraz nie je nič zaujímavé, a tak sa celkom nudím. Ešte aj málo času mám do Súľova. Do Vrchteplej sa dostávam až pred pol desiatou. Červená značka konečne zlieza z asfaltu a ešte asi necelé dva kilometre stúpam lúkou do sedla. Tam konečne les a tieň.

Spätný pohľad na lúku nad Vrchteplou

Mám hrozne málo času, nechcem aby ma parťáčka Alex musela čakať a tak sa rozbieham. Nejako štrajkujú chodidla. Za vinu tomu dávam ponožky. Nedopomáhala tomu ani cesta voľným štrkom. Ale tak niečo aspoň natrénujeme. Som dolu. Meškám tri minúty. Prichádzam na parkovisko pred Súľovou a tam stovky ľudí. Úplne iný svet. Zvítam sa s Alex a letíme do kopčeka znovu.

Prechádzame strmo, kľučkujúc pomedzi ľudí na hrebeň Súľovských skál. Na vrchu sa cítim ako kdesi vo Vietname. Všade okolo nás skalné vežičky a okolo samá zeleň. Nečudujem sa tým stovkám ľudí, že tu sú. Aj keď aj iného mnoho krásneho máme na Slovensku ;)

S Alex na hrade

A tak sa hráme s terénom, rozpraváme sa a z ničoho nič sme už aj na hrade. Ďalšie fascinujúce miesto. Aj keď takto vo voľný deň dosť nátresk. To asi ani v období najväčšej slávy hradu tu nebolo toľko vojakov. Tuším tento hrad nikdy nebol dobitý. Nečudujem sa. Je zasadený ostro v skalách a podľa toho čo zostalo vyzerá, že bol chránený viacerými múrmi. Myslím si, že nebolo ani prečo tento hrad dobíjať. Podľa mňa slúžil hlavne ako signalizačný bod pre ostatné hrady. Teraz rozmýšľam či z vrcholu bolo vidno následné hrady na Vážeckej ceste. 

Keď sme sa nabažili histórie a výhľadov dosýta, zišli sme strmým chodníkom pod hrad. Tam ľudí desaťnásobne ubudlo ako sme odbočili na sedlo pod Bradou. Tu už je hrebeň širší, veľakrát hlinený a neskutočne behateľný. Zastavujeme sa pri každej vyhliadke. Je ich tu viac a odvšadiaľ sú krásne výhľady do doliny a na dedinu Súľov ale taktiež aj na krásne skalné utvary. Vždy z trochu iného uhla. 

Zrejme výhľad zo Štefánikovej vyhliadky

Sme pod Roháčom. Prechádzame na žlto značený, veľmi strmý technický chodník. Miestami poriadne prašný a na prachu sa poriadne šmýkalo. Nachádza sa tu aj zopár rebríkov. Skôr by som tento chodník odporúčal na výstup ako zostup a radšej pokračovať naspäť červenou alebo na druhú stranu po zelenej a modrej. Na jednom mieste sa nachádza obrovské skalné okno. Najprv sme si mysleli či to už nie je Šarkania diera. Znovu raz miesto na krásne fotky. Súľov je úžasný v tom, že tých fotogenických miest je tu na každom kroku.

Skalné okno pod Roháčom

Zídeme opäť kúsok nižšie a teraz už konečne odbočujeme na jaskyňu Šarkania diera. Chodník ku nej je celkom zaujímavý. Neviem ako je na tom keď je modro ale teraz to bolo totálne prašné a strmé. Síce kramle alebo stupačky sa tam nachádzali ale niektoré už boli opäť totálne zasypané. Zopár ľuďom čo tam boli to robilo dooosť veľké problémy. Minimálne zísť. Ale vari tam nik nezostal a myslím, že tam ešte ani nik nezhučal. Každopádne je na čo pozerať. Je to opäť obrovská dutina v skalách. Aj tu by sa celkom dalo prečkať dážď. Na spánok to tu moc nie je. Dno jaskyne stále silno stúpa. Ešte aj vo vnútri sa nachádza prachový podklad. Tiež sa tu dá nafotiť veľa krásoty.

Šarkania diera

No po tejto dominante my už iba letíme dolu do dediny. Po našej ľavici sa ešte nachádza lúka kde býval sokoliar Tomáš ale tam sa už nezastavujeme, my už vidíme iba jedlo a pitie. Nájdeme prvú baštu a konečne mám vytúžený vývar, rezeň, piv, či kofolu. Treba nabrať síl do poslednej časti dnešného dňa. Cítim sa nakoniec celkom dobre, teda by bol hriech to tu a teraz ukončiť.

Do partie priberám aj Zdenku

Lúčim sa so svojimi parťáčkami a ja pokračujem smer zraková pyramída. Tam je rada na pol dňa. Kiež by tu bol človek ráno a možno večer a keď nie je voľný deň. Teraz sa mi tam ozaj nechcelo čakať a šaškovať. Čo je ale horšie, začína pršať. Srdce ma ale stále ťahá namiesto návratu do lesa. Verím, že to prejde a v lese vari nezmoknem. A tak aj bolo. Ako som stúpal do sedla pod Roháčom tak sa vypršalo. Pár ľudí už aj obliekalo pršiplášte ale ja som to zvládol v krátkom tričku. 

Súľov :)

Ľudí ako na rožky na zrakovej pyramíde

Hore v sedle opäť mnoho ľudí. Cítim sa celkom zvláštne. Opúšťam Súľov a idem na druhú stranu do Podhoria. Okolie prestávajú byť skalné a kráasne lesne traily, tie vystriedali zvážnice. Je to tu oproti doobediu trošku nudné. Zato veľmi behateľné. Z nudy ma vyslobodzuje len v diaľke krásny a veľký Lietavský hrad. Ale je ešte hodne ďaleko. Ide sa mi dobre, a tak vždy dolu kopcom bežím. Prechádzam lúkami do Podhoria a potom sa vnáram do lesa až dokým nestojím na nádvorí. Chodník to nebol moc na pohľady privetivý. Asi by som na hrad radšej šiel skôr buď z Lietavy alebo Lietavskej Svinnej.

Na hrade Lietava

Po dôkladnom prezretí hradu (sa mi vidí, že asi po 5tich rokoch, čo som tam bol), letím dolu do Svinnej. Čaká ma posledný kopec. Teoreticky som rozmýšľal, že už môžem skončiť, ale slnko je stále vysoko, a tak len šupnem do seba energeťák, nejaké to sušené ovocie a idem na to. Vyzerá to dosť strmo, preto idem rozvážne pomaličky. Prechádzam cez starú zjazdovku. Som doslova udivený aký kopec na lyžovanie tu majú. Škoda, že ako všade po dedinách aj tu vlek už iba chátra a zostali po ňom iba stojky. 

Zo zjazdovky nad Svinnou

Prichádzam na vrchol Skalky nad Rajeckými Teplicami. Až teraz si uvedomujem ako som blízko civilizácie. Ale neodbočujem tam. Ja sa ešte prejdem po modrej hrebeňom až do Porúbky. Na hrebeni Skaliek je prameň, kde to poriadne žije. Ľudia si tam opekali a kúsok ďalej tínedžeri mali neskutočne adrenalínovú hojdačku. Až som sa ja o nich bál. Lietali tam na lane ako Tarzani 10 metrov nad zemou.

Nad Lietavou sa zmráka, pohľad z Bielej skaly

No ako som prešiel týmito atrakciami a zeleno značený chodník odbočil do Teplíc, zostal som na hrebeni opäť už iba sám. Ešte som si urobil na Bielej skale poslednú fotku Lietavského hradu tyčiacemu sa na protikopci a už iba pozvoľne dolu. Ešte pred koncom bolo neskutočne zákerné miesto na chodníku kde sa zrazu prudko chodník stáča na zvážnicu a nepokračuje ďalej po hrebeni. Šípka z dreva ukazovala rovno po hrebeni. Teraz rozmýšľam, ktorý pacient to tam spravil alebo prečo je to tam?

Potom už po doline zbieham až ku chatám pod Slnečnými skalami a prichádzam ku Rajčianke. Po moste ani stopy. Vlastne, veď ozaj je to na mape vyznačené ako cesta a nie most. Ehm.. cesta to tiež nebola ale bol to brod. A tak ešte nakoniec vyzúvam topánky a nakoniec mi bolo dopriate si aj ovlažiť a vyčistiť trošku nohy. Prichádzam na stanicu a dokonca aj Rajecká Anča spolupracuje a príde za 15 minút. To ja ešte stíham oproti do pizzerie na kofolku a môže sa ísť domov.

Nad chatami pod Slnečnými skalami

Prechod z Turia do Martina cez Martinky znel stále lákavo ale sám, takto rozbitý, v neistom počasí a hlavne už takto navečer mi neprišlo ako vhodne riešenie, a tak radšej o to doma dlhšie vyložím nohy na gauč a radšej budem rozmýšľať čo idem za dobrodružstvo prežiť nabudúce.

Foto: Alexandra Valentová