Na obhliadke cesnakových polí pod Kľakom

Koncom týždňa prichádza depka. Ani vlastne neviem prečo, keďže na končiaroch ešte snehu dosť. Ale jaksi ma to tam už vôbec neťahá. Nie je s kým, a tak nechávam víkend na náhodu.

Ako vykúpenie z rozhodovania v piatok z roboty prichádza defekt. Z Martina tlačím bicykel domov vyše hodiny a vláčik do Šútova je už dávno preč. Predsa len som  dnes na tie hory asi nemal ísť. Zato aspoň pomôžem parťačke Nike poroznášať letáky po okolitých dedinách a poriadne sa vyvetrať na čerstvom vzduchu. Večer už bol ozaj čerstvý a hodne mi trvalo zohriať skrehnuté pršteky. 

Ani neviem ako, ale naraz prišla dohoda, že zajtra neodchádzam znovu smer  Šútovo, ale smer Vrícko a MF Kľak. Nedbám. 

S parťáčkou na výlete

O deviatej ráno vyrážame z parkoviska nad dedinou. Kedysi dávno som tu už bol. Tuším aj na bicykli, ale moc mi to tu známe nie je. Prechádzame miernou zvážnicou dolinkou až na rázcestie dolín s názvom Bak. Keďže mi príde ísť priamo na Kľak moc krátke a hlavne tam vyzerá byť kopec snehu volím smer Vríčanske sedlo a dostať sa na Kľak po hrebeni. Myslím si, že v tomto období správna voľba. Na južné svahy slniečko pečie ako besné, a tak jednu vrstvu oblečenia po druhej zhadzujeme do batohu.

Masívne Rovné skaly medzi Kľakom a Ostrou skalou

Za chvíľku sme vo Vríčanskom sedle. Prichádza čas na čajík a opaľovačku. Sme v nádhernej nedotknutej prírode bez akýchkoľvek náznakov ľudí. Jedine kde tu vtáčik zašteboce, zabzučí mucha okolo alebo vietor zašumí pri prechádzke lesom. Ťažko, preťažko sa stáva z tohoto miesta.

Pohľad smer Rajecká dolina a Martinky, nad nimi vrcholky Kriváňov v Kriváňskej MF

Ďalej prichádza dlhý kopec na Ostrú skalu. Začínajú snehové polia, ale čo nás teší o moc viac, tak cesnakové polia. Síce cesnačiky sú ešte len v zárodku a les skôr vypadá ako vyrášajúci anglický trávnik, ale radosť zo začínajúcej jari je badateľná o to viac, že za pár týždňov sa už bude dať aj jesť. Takto pri rozhovoroch sa dostávame až na Ostrú skalu. Stále máme krásne slnečno, a tak robíme opäť kopec gýčových fotiek. Je nám proste hej.

Pohľad z Rovných skál na Skalky na hlavnom hrebeni smer Martinky

Ale znovu schádzame a tentoraz už zachádza slnko za oblaky a pod nohami máme snehu čím ďalej tým viac. Chodník je ťažko sledovateľný a veľakrát prechádzame rôznymi skalnými útvarmi všelijako krkolomne. Myslím si ale že s Nikou sa naparádu dopĺňame. Nika reční, ja so záujmom počúvam, pritom hľadám cestu a Nike aspoň nevadí tento záhul úsek. Až keď pred vrcholom pristrmuje a my sa derieme naprieč kríkmi. To bola ale iba chvíľa a o chvíľu stojíme pri kríži na vrchole Kľaku.

Mokro v topánkach ale stále s úsmevom až na Kľak

Nezdržujeme sa dlho. Nie je ani slnko ale ani ten kľud z ľudoprázdneho hrebeňa. Cestou stretneme parťáka Peťa, ktorý ma v pláne prejsť celým hrebeňom od Kľaku až možno po Strečno, za krajším počasím, čo sa drží tam viac na severe. My sa vydáme naspäť do Vrícka po zelenej turistickej značke okolo vodopádu. Snehu je tu stále neúrekom a aj hodne nízko. Do doliny zrejme zasvieti slnko ozaj len málokedy. Nohy máme už kompletne premočené v teniskách a mne už vari aj pomaly odumieraju. Ešteže naraz skončí sneh. Ten vystriedalo pol metra lístia. Krásne vyblýskané topánočky sú znovu ako kôpka hnoja po prechode blatom zmiešaným s lístim. 

Na vrchole Kľaku

Vo výške 990mnm sa nachádza spomínaný vodopád. Nečakal som že bude tak krásny. A je celkom veľký. Veľmi mi pripomína Šútovský. Či veľkosťou, či tvarom. Pekná zachádzka. Celá dolina je vyhlodaná do vápenca a spolu s opadanými listnáčmi sa aj takto na jar ešte stále cítim pri chôdzi po lísti ako na jeseň. Strmo klesáme až na rozdelenie dolín na Bak. Odtiaľ už iba 15-20 minút po lesnej cestičke okolo potoka ku autu a smer jedlo.

Kľacký vodopád

To my už nejak tak automaticky do Valče. Minule to bola novootvorená reštika Beries, tentoraz pizzeria Zizzi. Aj teraz to bol pôžitok. A možnože sme boli len hladní ako vlky. 

Poobede sme opäť porozdávali nejaké letáky na bajkoch po dedinách, večer pozreli asi 5 častí Big bang theory a krásny deň za nami. Na ten ďalší som už úplne rezignoval s lyžovaním a namiesto toho išiel na Maguru popreháňať poriadne psíčka Maxíčka. Dali sme si ju nakoniec skoro 2x a zistili, že sneh je už iba hoodne vysoko pod chatou, a tak Max už pomaly nebude mať okrem spodného potoku čo piť. Prichádza čas kedy nášho Huskáča budem ťahať hore ja, nie ako cez zimu. Celkovo vyzerá to tak, že sezóne snehu odzvonilo a prichádza éra behu a s tým spojených dobrodružstiev :)