Lazová stovka 2018

Posledný rok som bojkotoval každý jeden pretek. Proste došla chuť. Ako sa mi nepodarilo dokončiť 200 kilometrový závod v Andorre trénujem ako blázen ale preteky mi vôbec nechutia. Nechce sa mi vôbec naháňať a možno sa len bojím, že som slabučký a nerád by som to zistil. Každopádne som si užil rok vlastných, celkom dobrodružných výletov, väčšinou v dĺžke cca 50km a 3tisíc a viac výškových metrov. Cez zimu to bola zase prípravka so 100 tisíc výškovými metrami na lyžiach a teraz je po zime a začínam mať chuť zase na niečo nové. A vlastne na to staré. Na to s čím som beh začal a to sú behy do vrchu. Lenže ani chuť po kilometroch neprešla, a tak 2 dni pred Lazovkou som sa na ňu konečne oficiálne prihlásil.

Kuželovský větrák

Parťáčka Tina chce prvýkrát zdolať vzdialenosť 100 kilometrov a tak chcem urobiť všetko preto aby to vyšlo. Veď čo je lepšie ako ísť na výlet s niekym? Aspoň si aj ja odskúšam ako som na tom so psychikou po 20tich hodinách chôdze po roku a opäť postretávam tých jedinečných ľudí, ktorých som mal tu česť spoznať za posledné roky na týchto skvelých akciách.

Od piatku do nedele mám aj vďaka Tine o všetko postarané, a tak v piatok svoj posledný odpočinok trávim na divočine v Haluziciach kúsok od Nového Mesta nad Váhom. Je tam nádherne a presne takto nejako si predstavujem rodinu. Takto nejako si predstavujem splnený sen. Nuž ale na to si asi ešte treba počkať. Ešte sa musím zrejme poriadne vybúriť.

Scenérie z trate

No.. štart je o šiestej a my vo Vŕbovom pri škole parkujeme asi 5:58. Letíme sa registrovať, keď sa všetci presúvajú na štart. Aspoň sme na registračke sami a nemusíme stáť rady. Štart o 6tej asi presný ako hodinky, a tak musíme dobiehať 5 minútovú stratu. To sa nám podarí hneď za mestom. Konečne sme v prírode a môžeme sa popreháňať ako srnky. 

Z prvej časti trasy mám celkom výpadky. Proste som si užíval iba nádhernú jar so všade kvitnúcimi stromami a zelenajúcou sa trávou. Prechádzame z kopčeka na kopček a za chvíľku sa ocitáme na prvej živej kontrole na bradle s mohylou Milana Rastislava Štefánika. Na chvíľku sadneme, čo to popijeme, ale nezdržujeme sa dlho a letíme po lúkach a lesoch ďalej.

Mohyla Milana Rastislava Štefánika

Zopár kilometrov ešte prechádzame terénom, ale ako už aj pred tromi rokmi aj teraz, síce inou trasou, ale znovu prichádza peklo asfaltu. Začína aj pripekať na hlavičky, a tak začíname celkom vysýchať. Nevadí, prišli sme sa opáliť. Tine vraj začínajú horieť chodidla. Spomína aj možnosť otlakov aj keď tieto topánky jej ešte otlaky nikdy nenarobili. Uvidíme.. 

Prichádzame na kontrolu číslo dva pri hrade Branč. Majestátne výhľady nemôžu nikoho nechať chladným. Určite to bolo jedno z najkrajších miest a nie len kvôli kofole a pomaranču. Potom zbehneme najprv dolu do Hornej Doliny ale hneď nato strááášne dlho hore kopcom a  pred nami sa stále vypínajúca vrtuľa a nie a nie sa priblížiť. Máme čo robiť dostať sa konečne až kúsok vedľa nej. Odtiaľ už iba strmý zbeh a sme na tretej kontrole.

Hrad Branč na obzore

Tu máme dropbagy (veci na výmenu a zmenu) a tak mením topánky. Tie prvé speedcrossy mi nejak nerobili dobre na šľachu na chodidle. Nemám ale poňatia či iné speedcrossy s tým niečo vylepšia. Tina začína zle dostupovať. Otlaky sa zväčšujú. Dobiehame známych a spolu oddychujeme a dopĺňame energie. Chlieb s masťou, či pivko je to najlepšie na horúce aprílové poobedie. 

Až potom vyrážame smer rozhľadňa Žalostiná, odkiaľ sa vracalo zopár žalostiacich pretekárov. Trošku sa nám hneď aj podarí zakufrovať ale iba tak na 500 metrov, inak sme už zase na trase výletu. Slniečko pripeká, trošku dosť cítim ruky štipkať, ale tak teraz trp keď si sa opäť nenatrel a veril svojmu týždennému základu z hôr. 

Z Branča valíme na kontrolu vo Vŕbovciach

Hore chvíľku oddýchneme a potom sa už ideme iba trápiť. Parťáci okolo mňa aukajú a neviem či sa mám smiať alebo plakať. Už aj tí moji parťáci sú žalostní. Spolu ale nejako bojujeme. Mne sa ide výborne a aj druhé speedcrossy pomohli a po bolesti v chodidle už ani stopy. Prechádzame okolo Troch kamenú a tackavo sa ideme pozrieť na Kuželovský větrák. Veľmi pekné miesta. To sme už na Morave. Ešte raz sa prehupneme cez kopec, zídeme do Javorníka a dlhou asfaltkou sa dostávame až do Filipovského údolí na kontrolu.

Tu ma čaká vytúžená polievka. Ešteže som pridal do kroku, lebo po mne ostatní museli čakať dokým navaria ďalšiu. Parťáci prišli pár minút po mne celkom zničení. Hodili sa na stoličky a jedine káva bola ich kúskom šťastia. Na kontrole boli ozaj fajn. Hodnotím ich ako druhú najlepšiu ;) ..aj to asi iba kvôli tej dupli polievky čo som nedostal. Parťáci sa rozhodli na dnes skončiť a tak mne nezostáva nič iné ako vyraziť sám. Už keď som tu musím dať do toho všetko. Síl mám ozaj na rozdávanie. Slnko už zašlo a pred sebou mám kopec a posledných 50 kilometrov. Idem si spraviť vlastný pretek.

Slniečko celý deň pečie..

Behom vyrážam do temnejúcej doliny a postupne začínam ľudí predbiehať. Do chôdze sa pustím až pri Megovke, kde ide chodník do neba. Niekto sa aj chytil môjho tempa čo ma ešte viac vyhecovalo, a tak na kontrolu priam vyletíme. Potom sa už išlo striedavo miernejšie a strmšie. Celkovo mi to šlo veľmi dobre a rýchlo. O hodinu a pol som na Javorine a Holubyho chate na kontrole. Stretám Boltyho. Konečne známa tvár. Chvíľku pokecáme, konečne sa prejem čipsami s kofolou a letím dolu.

Je to ževraj 7 kilometrový zbeh. Po tme odporúčajú ísť asfaltkou ale ja rád terén, a tak si užívam pár minút šťastia. V Cetune toho už ale mám celkom dosť a som aj rád keď začnem stúpať na pamätník Roh. Síl ešte stále dosť. Na vrchol sa prehupnem asi 500 schodmi. Dnes mali aj celkom správnu dĺžku a výšku. Na kontrole stretám spolupútnika Stana Jé. 

Fučíme..

Rýchlo zletím dolu. Po výjdení z lesa mám presne ten istý pocit ako pred tromi rokmi. Znovu ma ovial ten úžasný chladný vzduch od potoka. Trošku mi dochádza a tak šupnem do seba energeťák. Predsa len do Višňového pod Čachtický hrad na občerstvovačku je to ešte dobrý kúsok. Prebieham dlhočiznou Lubinou a ešte raz sa vnáram do lesa na Hrušovský vrch. Cesta už prestáva byť pre mňa behateľná aj keď ma len veľmi malý sklon. Síl ubúda asi ako voda v mojom batohu a už pred vrcholom voda došla úplne. Ešteže nie aj moje sily. Trošku dlhšie mi trvá obísť spadnuté stromy ale ako sa dostanem znovu na lesný chodníček tak už znovu valím skoro až do dediny. Stretám Jara s Lolou tak sa chvíľku potiahneme a letím ďalej. Konečne na kontrolu.

Tam známe tváre Peťo, Olaf, Peťa a iní. Nezaobišlo sa to bez borky. Asi najlepšia kontrola. Aj dosť ťažko sa odtiaľto vstávalo. Ale plán dostať sa do Vŕbového z Filipovského údolí do 7 hodín sa musí držať a tak letím. Najprv strmo hore na hrebeň a potom dlho predlho úzkym chodníčkom kľukato pomedzi stromy až na poslednú neživú kontrolu. Začína ma vypínať. Myslím, že málo dopĺňam energiu. Zase raz som si myslel, že čo to je 6-7 hodín v rýchlom tempe. 

Ku vrtuli

Posledné zbehy mi už znovu idú. Hlavne keď stále vidím pred sebou nejakú čelovku a kde tu niekoho predbehnem. Krízička opäť prišla na dlhej lúke do Šípkového. Ale čo už mi zostáva, len pozerať do zeme a čakať vytúženú dedinku. Konečne kontrola. Na tejto kontrole som teda moc nebol privítaný. Asi som spravil niečo strašne keďže som si na tento pretek nezobral vlastný pohárik. Pošťastilo sa ho zabudnúť. To je tak keď až dva dni pred pretekom zistíte, že budete môcť aj občerstvovačky použiť. Pravidla a stránku behu som ani len otvorenú nemal. Tak ešte raz sa osadenstvu kontrole ospravedlňujem. A som vďačný že ste mi dali napiť. Ale moc dobre som sa tam teda necítil, a tak letím het. Aspoň bude viac času.

Prebieham poľom povedľa cesty do Vŕbového. Odpisujem tretiu tajnú kontrolu. Tú druhú sa mi nepodarilo nájsť. Nič to, nech si robia v cieli so mnou čo len chcú. Ja som sa tu prišiel baviť. No ale o kilometer bolo po zábave. Niekde sa mi podarí zbehnúť z trasy a letím okolo Vŕbového skoro až na koniec dediny. Za mnou letí ďalší účastník výletu. Stretáme sa na poli. Nohy po pár metroch v repke už s rannou rosou hneď premočené a medzi prstami nám čvachtoce ako keby sme práve z potoka vyšli. 

Ku rozhľadni Žalostiná nad Vŕbovcami

Dobrých 15 minút strácame brodením sa v repke do pol pása. Celkom hnev a zúfalosť. Ten hnev nebol ale opodstatnený. Mám dávať väčší pozor. Škoda, nakoniec to z Filipovského údolia nebolo pod 6,5 ako som prehodnotil na Javorine ale až 6:51. Myslím si, že aj tak pre mňa samého veľmi dobre a len môžem hútať či by to celkovo, keby som sa naháňal od štartu, vyšlo pod 15-16 hodín.

Tina spí už v aute a čaká len na mňa, lebo ostatní boli odvezení do Haluzíc. Dlho sa teda nezdržiavam a po pár slovách s Honzom Es ideme domov spať. Tri hodiny pospíme a aftérka môže začať. Celé doobedie, až dokým nám úžasný obed nezalepí ústa, vyprávame o zážitkoch čo si kto musel vytrpieť. Bolo to super. Toto mi celý ten rok chýbalo. Poobede sa všetci rozlúčime a ideme každý svojou cestou domov. Myslím si, že ultra nesklamalo, a aj keď najbližšie týždne sa chcem venovať behom do vrchu, verím že vždy bude takáto parádna príležitosť sa stretnúť v tejto super partií ultrákov. :)