Na výlete bokami Západných Tatier

Je koniec Marca a ako už je pravidlom, tak v Západných Tatrách sa konajú zrejme zatiaľ najťažšie skialpové preteky na Slovensku. Ja som slabučký lyžiar, a tak si samozrejme po roku a pol ešte na takéto niečo netrúfam a preto vo štvrtok sedím v robote a iba slintám nad krásnym počasím, ktoré vonku panuje. Nenechávam to ale na náhodu a hneď vypisujem dovolenkový papierik aspoň na piatok.

Piatok

A tak keďže po parťákoch sa zľahla zem vyrážam sám vlakom o 5:18 z Vrútok. Po dlhom čase projektová hodinka. O 7:15 vystupujem v Jalovci a outdoor party môže začať. 

Za dedinou Jalovec

Stúpanie na Babky

Samozrejme hneď vyberám skratku a končím kdesi v lese. Lyže na chrbte, čo celkom sťažuje postup, keďže nejedenráz ma skoro prevrátilo, keď som zachytil strom. Potom brodenie potoka. Aj to by nebol až tak problém keby jednotlivé kamienky neboli zabalené do tenulinkej vrstvy ľadu. Ale nakoniec som zvládol všetky tieto nástrahy divočiny a znenazdajky sa ocitol pri krásnom horskom hoteli Mních. Ešte pár metrov a obchádzam okolo nejakých áut čo vyzerali ako štart etapy a vnáram sa opäť do lesa. Ale to už priamo na modrej turistickej značke smer chata pod Náružím.

Výhľady z Babiek

Po snehu ani stopy. Celkom som zaskočený. To my vo Fatre máme viac. Až vysoko v nadmorskej výške cca 1200 metrov je snehu toľko, že sa dá lyže obuť. A konečne sa cítim ako ryba vo vode. Spolu, ešte s jednou partiou, po vlajočkách vystúpime na vrch Babky. Naskytá sa nádherný pohľad na Západne Tatry, ale aj Nízke, pred ktorými sa rozprestiera obrovská Liptovská mara, povedľa ktorej na ňu dohliada Veľký Choč a ešte viac vzadu sa krčí z tohoto pohľadu ozaj malinká Malá Fatra. Celé svoje ihrisko mám ako na dlani. 

Liptovská mara s Nizkymi Tatrami a Veľkou Fatrou

Roháče

Prvý zjazd určil vlastne o čom bude celá dnešná etapa. Išlo sa úzkym chodníkom pomedzi stromy. Celkom ma to bavilo a aj smutno mi zostalo keď sa to skončilo. O pár minút sme na chate a dám si aspoň jednu horálku a čaj. Predsa len ešte ďaleko do cieľa.

Pokračujeme..

Druhé stúpanie je na vrchol kopca Ostrô. Spočiatku, hneď z chaty, prudko hore neskôr skoro po rovinke na hrebeni až pod kopec. Prichádzajú prví pretekári a keď sa ozvali, že sa im mám vystúpiť zo stopy, tak ma skoro až šľak trafil a hodil som sa rovno do kosky. A potom široko ďaleko nikoho. Až neskôr v stúpaní na vrchol pretekárov pribúdalo. Bol to zaujímavý výstup s asi milión serpentínami, ktoré na vrchole, vymieňali pretekári za chôdzu s lyžami v rukách na posledných pár metrov. Ja som poctivo, šmýkajúc sa, vyterigal až hore.

Stúpanie na vrch Ostrô

Druhý zjazd. Spočiatku rýchla rovina a zrazu diera. Vyšmýkaná diera. Celkom mám rešpekt či ma hrany udržia. Ale keď vidím ako sa tí najlepší hádžu do diery hlava nehlava postupne sa osmelím aj ja. Šúchajúc sa bokom a kde tu pomocou nejakého oblúka sa dostaneme až do ďalšieho depa. 

Od Babiek hrebeňom na Ostrô, vzadu Nízke Tatry

Ani už neviem ako to vyzeralo dolu, ale viem, že hore sme šli krásnym úzkym žliabkom. Boli tu aj zvyšky spadnutej lavínky a tak prechod cez zamrznuté hrudy trošku aj problém robil. Neviem či naschvál alebo prečo orgovia nachystali pre pretekárov aj jeden zapeklitý krátky zjazd na pásoch s rýchlom prechodom do protikopca. Zvládol som to, ale za sebou som videl ako jeden to nezvládol a po ľadovom snehu sa pošmýkal zase o tri serpentíny nižšie. Niežeby aj mňa pri niektorých obrátkach nepokrútilo. Ale lyže mi nelietali všetkými smermi našťastie. 

Tretí výstup v lyžiarkach

No a teraz prichádza peklo. Lyže vyzúvame a ďalej makáme napešo strmými vystúpanými schodmi v snehu. Začína ma vypínať. Na chrbte mám 8 kíl zbytočností a v sebe 2 deci čaju a jednú horálku. Ale snažím sa nezastavovať. Som pekne v rade s pretekármi a nechcem zavadzať. Až kdesi nad polkou tohoto pekla si raz spravím vedľa stopy štand a chvíľku vydýchnem. Na vrchole dopĺňam energiu.

Depo pod Sivým vrchom po treťom stúpaní

Za chvíľku ma predbieha aj parťák Lukáš (tentoraz ako pretekár), ochvíľku prichádza pretekárka Sima. No a pomedzi to ďalší známi. Niektorých som si ani nestihol všimnúť. Keď zbadám väčšiu medzeru do zjazdu sa púšťam aj ja. Bomby, bomby. Páčili sa mi tieto šmýkajúce sa žliabky ale neviem či som sa buď bál alebo nechcel obmedzovať pretekárov ale každú chvíľu som stál aby som sa presvedčil či niekoho neblokujem. O pár minút sme znovu v depe a ideme na posledný výstup na Sivý vrch.

Posledný výstupový úsek na Sivý vrch na mačkách

Samotné stúpanie bolo oveľa príjemnejšie ako to predošlé. Možno aj ten energeťák trošku zabral. Pred vrcholom ešte pretekári dostali príkazom použiť mačky a tak robím podobne. Ale je dosť možné, že by ich nebolo ani treba. Možno prví to ešte mali tvrdé ale po 150tke ľudí som ja už mal príjemné stupienky. Z vrcholu sa po fixe zbehlo kúsok pod skaly Sivého vrchu a tam sa nahadzujú ešte poslednýkrát dnes lyže. Už iba do posledného zjazdu.

Pohľad na náš druhý výstup na vrch Ostrô, vpravo a pokračovanie etapy, traverzom okolo ľavého kopca bez pásov korčuľovaním

Spätný pohľad na Sivý vrch

Ehm. Po pár stovkách metrov prichádza stromčekovanie do protisvahu a takto potom v traverze Ostrô asi 15 minút. Zase som totálne na šrot. Pekne im dali. Ja som spokojný aj keď veľa pretekárov tento úsek teda nemuselo. Bolo dosť nepríjemne, keď ste zašli už asi za 10 roh svahu a tam znovu hore a hore bez pásov. Niekedy som rozmýšľal či by mi to aj na pásoch nešlo rýchlejšie. Ale konečne dlhší zjazd a sme v cieli na chate pod Náružím. 

Výhľady z traverzu Ostrého

Dlho sa nezdržím, lebo mi volá parťák, a tak letím za nimi dolu. Ešte dve papule som hodil s lyžami na chrbte a lyžiarkami na nohách čo sme schádzali ľadom a koreňmi na Bobroveckú vápenicu ale nakoniec sme tam. Lyžiarky umyli v kýble s vodou (dobrá vychytávka) a ako z neba mi padli Laura, Martin a Simča s autom na odvoz do Žiaru. Tam bolo pretekárske zázemie. Tam si ešte s Lukášom dám víťazne pivko a niečo pod zub a keď oni idú regenerovať do Liptovského Jána tam ma cestou vysadia v Hrádku na vlak. Bol to ozaj deň ako lusk.

Sobota

Ešte večer dohadujem s inými parťákmi cestu na 3. etapu. Ide nás celkom veľká partia. A tak ráno, s miernym meškaním a samozrejme dosť neskoro na môj vkus, o siedmej vyrážame smer Západné Tatry znovu.

V Žiarskej doline

Pri našom štarte už po pretekároch ani stopy. Namiesto toho úplne na prasknutie plné parkovisko v Žiarskej doline. To som tu ešte nezažil. Aj v doline ľudí ako na Vávlaváku. Či lyžiarov, či peších. 5 kilometrová rovina po chatu prešla ako voda. Na chate ale nestojíme keďže sa bojíme že tiež bude na prasknutie. Radšej ideme pučiť.

Stúpame na Terasu

Po menšej polemike, kde ideme, sme sa rozhodli ísť na Hrubú kopu. Začína byť nehorázne teplo. Slnko nám pečie na zadok v čiernych nohaviciach. Parťákovi Aďovi sa dymí z hlavy ako zo sopky. Vychádzame na tzv. Terasu pod Tri kopy. Na tomto mieste je aj cieľ etapy. Prví sú už dávno v cieli a už pomaly aj schádzajú dole. Po Martinčanoch ani stopy, okrem fanklubu, a tak nezaháľame a ideme makať ďalej. 

Baníkov a Lúčne sedlo do ktorého sa chystáme

Hrubá kopa odkiaľ sme smerom doľava lyžovali a Tri kopy, vpravo Smutné sedlo, z ktorého pretekári prechadzali hrebeňom až na Hrubú kopu

Ako na potvoru sa mi do foto postaví Kubo, jeden z víťaznej dvojice každého dňa, v Smutnom sedle kopec mravčekov

Cieľ

Trošku vypináky. V tom neznesiteľnom teple a slnku je to na úpal. Ešteže mám tu prilbu na hlave. Len sa mi trošku teraz zase hlava uvarila. Človek si už aj myslí, že je v Lúčnom sedle medzi Hrubou kopou a Baníkovom, keď tu zrazu za horizontom prichádza ďalšie stúpanie. Pretekári schádzajú cez nás krížom priamo z Hrubej kopy pod Banikov. Za sebou majú asi najťažší úsek preteku. Prechod zo Smutného sedla na Hrubú kopu cez Tri kopy. 

Hrubá kopa a Tri kopy ..medzitým centrálny žľab (zjazd počas 1. etapy) ..my budeme vystupovať z ľavej strany na Hrubú kopu

Cieľ a Baranec v pozadí

Nenormálne teplo

Pretekárov postupne ubúda a my si už na hrebeni konečne chladíme prehriate motory. Pofukuje. Pofukuje až tak, že sa nemôžem zastaviť a aj rukavice vyťahujem. Na vrchole mi je už aj regulérna zima. Mám čo robiť dokým nepofotíme a nepripravíme sa. Pôvodný plán bol spustiť sa centrálnym žľabom dolu ako pretekári išli v prvý deň, ale nakoniec okrem parťáka Tomáša, ktorý ešte šiel do Smutného sedla, sme sa vybrali naspäť priamo ako pretekári dnešný deň a potom priamo do doliny ku chate.

Pohľad na Baníkov

Mravčeky stúpajúce v saune do Lúčneho sedla

Posledný pretekári zjazdujú z Hrubej kopy

Lyžba celkom fajna. Aj keď mali sme aj trošku depku. Ale to prejde časom. Niekedy bola aj kôrka ale oproti Fatre čistý luxus. Dlho schádzame až dokým nevojdeme do kosky. Konečne akcia. Toto ja môžem. Vyzerá, že možno sa to aj iným páčilo. Raz som sa aj zapichol do stromku ale ako inak ak nie paráda. Ani sa nenazdáme a sme dolu. Myslím že som si našiel zjazd z Terasy. Sme pri chate.

Pretekárska diaľnica a kopec mravčekov

Biela a modrá

Majestátny Baranec

Konečne jedlo a pitie. Ľudí ako maku, a tak sa vykladáme von na lavičku na Slniečko. Toto je život. Pomedzi to prechádzajú po schodoch účastníci preteku trošku skormútení a rôzne dokrútení. To je ten najkrajší pocit po dokončenom preteku. Budú mať ozaj krásne spomienky. Nám akonáhle zašlo slnko prišla nenormálna kosa. Takto sme boli surovo vyhodený oblakmi z lavičky. 

Baníkov a vzadu Pachoľa

Tri kopy, Plačlivé, Ostrý Roháč,celé pokračovanie ZT a nakoniec vpravo Smrek a Baranec

Roháčska koruna: Stojíme na Hrubej kope, pred nami Tri kopy, Plačlivé, Ostrý Roháč, Volovec

Po snehu z chaty do ústia doliny skoro už ani stopy. Skôr by som nazval to čo sme robili vodným lyžovaním. V lyžiarkach potopa, ale už sme dolu. Tentoraz napešo iba posledný kilometer, ale každým týždňom to bude s úbudajúcim snehom viac a viac. Nevadí o to bude menej lyžiarov ;)

Lúčne sedlo, Baníkov a Pachoľa z pod Hrubej kopy

Baníkov a Príslop

Boky prešli ako voda a na záver som si ešte v Martine šupol jógu na rozcvičenie stuhnutých svalov. Celý nasledujúci deň som mal skoro pyžamovú párty a aj napriek ešte stále prevládajúcemu krásnemu počasiu som z domu nevytiahol ani päty. Párty v prírode na lyžiach som si opäť spravil až v pondelok po nočnej.

Také to už klasické pondelkové ráno po nočnej už druhrát po sebe. Prichádzam do Šútova o ôsmej a hodinová prechádzka s lyžami na chrbte môže začať. To ale pri pomyslení na lyžbu prejde ako voda a potom už iba sen o 1800 výškových metroch na lyžiach. Už mám takú tu svoju trasu. Zo Skládky na drevo pri odbočke na skialpovú skratku sa vyštverám na chatu a pokračujem ďalej na Chleb. Dnes bola všade totálna hmla a tak ako ani minule, ani tentoraz sa nepúšťam skalami dolu, ale chvíľku kúsok popod hrebeň, pretnem zimnú trasu do Snilovského, pretnem zelenú turstickú značku a muldičkou sa spustím až ku potoku. Sneh už po druhý týždeň dosť biedny. Od Nafúkaných dosiek, vankúšov, cez kôru, jedine ten ľad ma ako tak napĺňa. Z potoka idem naspäť na chatu na konečne nejaké jedlo. Čo ďalej? Znovu vyšľapnem na Chleb. Tentoraz sa už ale pustím dolu svahom do Oškvarkovej muldy, kde je asi najlepší sneh na okolí (myslím tým totálne tvrdý betón), a znovu som v potoku. Nasadím pásy a cez JV muldu vyšľapem až na Kriváň. Je strašná hmla a mám čo robiť trafiť správne Révayku cestou dolu. Musím sa raz až zastaviť a radšej si cestu potvrdiť GPSkom. Som ale tam a za chvíľu aj v Snilovskej dolinke. Tentoraz idem na vrchol Kriváňa cez hranu Hrebeňa. Hmla čím ďalej hustejšia a znovu musím pri zjazde do JV muldy kontrolovať pozíciu či sa nestrácam. Ešte trošku kôrku pojazdím a pohľadám nad muldou a zbehnem priamo do potoka. Tam poslednýkrát nalepím pásy a hybaj na klobásku na chatu. Dnes som mal asi v zadku vrtuľu a tak mám času neúrekom. Mám čas si aj posedieť a ešte aj v dobrom čase vyraziť. Ešteže tak, lebo keď pozriem na lyžiarku, jediná klipsňa, ktorá je na lyžiarke, bola rozpadnutá. Aj keď to síce nejako držalo na nohe moc som tomu neveril, že mi noha raz neujde dopredu alebo dozadu a tak opatrne ešte aj koncom marca zlyžoval až na skládku. Odtiaľ už iba po blatku po Šútovo a potom po asfalte až na zástavku. Nech nám ešte len drží ten sneh. Začínam sa báť čo budem potom.